Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Srdce od Edwarda 11. kapitola

29.01.2012 (19:45) • MatikEsmeCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 18× • zobrazeno 2332×

Edward:

Bol to už mesiac, čo bola Bella u nás doma. Od Alice a Rose som dostal rozkaz vyhýbať sa jej.

Najskôr mi to vôbec neprekážalo. Vypočul som si jej príbeh a vážne mi jej bolo ľúto. Nechcel som jej to ešte sťažovať svojou prítomnosťou. Ale musím priznať, že postupom času, ako som ju sledoval cez myšlienky všetkých okolo, bolo to čím ďalej, tým ťažšie. Každý sa s ňou bavil a každému prirástla k srdcu, len ja som sa jej musel vyhýbať. Áno párkrát som na ňu narazil, keď som sa vrátil zo školy a ona sedela v obývačke a pozerala televízor. Len čo ma zbadala, oči sa jej naplnili slzami a ja som sa radšej len s tichým ahoj vybral do izby. Chápal som ju. Videla vo mne jeho a nebolo pre ňu ľahké pozerať sa na skoro presnú kópiu osoby, ktorú milujete, a ktorá pre vás zomrela.

Sedel som na posteli a listoval som v knihe. Zobral som si ju so zámerom, že si ju prečítam, ale miesto toho moje myšlienky stále ubiehali k Belle. Videl som pred očami jej jemnú tvár, čokoládové oči, vlasy, ktoré jej siahali jemne skoro až po pás...

Snažil som sa zahnať tie myšlienky a sústrediť sa a niečo iné, ale nedalo sa. Kniha ma nerozptýlila natoľko, aby ma zabavila úplne a myšlienky ostatných som počúvať nemohol. Všade bola len Bella. Bella sem, Bella tam, Bella tu, Bella tamto. Buď som ju videl v ich myšlienkach, alebo som videl jej tvár pred očami. Celý dom bol nasiaknutý jej sladkou vôňou, ale vôbec mi to neprekážalo. Vdychoval som ju plnými dúškami a nemohol som sa jej nabažiť.

Ako na povel sa mi pred očami ukázala jej tvár. Jemne sa na mňa usmiala a potom na mňa žmurkla. Bola krásna ako vždy. Moja sladká Bella...

Počkať! Povedal som moja?! Nie! Ona nie je moja! Nie! Nie je to pravda!

Opravoval som sa v mysli, ale v skutočnosti som vedel, že som po tom túžil. Túžil som, aby bola moja. Chcel som ju chrániť a nikomu nedovoliť, aby sa jej čo i len dotkol. Chcel som ju držať v náruči a objímať ju, keď bude spať. Chcel som sa smiať, keď sa bude smiať aj ona. Chcel som ju tíšiť, keď bude plakať, lebo plakať s ňou som nemohol. Chcel som...

Vyrušilo ma zaklopania na dvere a následne Jasperova otázka: „Smiem?“

„Jasné. Potrebuješ niečo?“ opýtal som sa, lebo jeho myšlienky boli až príliš zmätené. Asi to robil náročky. Bol to taký jeho spôsob utajovania myšlienok.

„Sedel som dole v obývačke, ako isto vieš, ale z tvojej izby na mňa začala doliehať čudná nálada. Taká, akú som pri tebe ešte necítil. Nechceš sa o niečom porozprávať?“ nadhodil, ale ja som ho vôbec nechápal.

„Jasper. O čom to melieš? Čo si cítil?“ musel som sa ho to opýtať.

„Zaľúbil si sa?“ vybafol na mňa v otázke a ja som na neho len zízal. Pred očami sa mi objavil obraz Belly a moje srdce zaplesalo.

„Takže zaľúbil,“ skonštatoval a začal sa priblblo zubiť.

„Nie. Nezaľúbil som sa do nej. Ona ma nemá rada. Stále vo mne vidí jeho. Ako by to mohlo fungovať? Vôbec ju nepoznám. Videl som ju len párkrát. A áno, je rozkošná, keď sa jej na čele spraví malá vráska, keď sa na niečo sústredí, alebo keď si jemne oblizne pery, keď chce niečo povedať. A áno, je rozkošné, že nevie klamať. Všimni si, že keď sa chystá niekoho oklamať, nahrnie sa jej červeň do tváre a začne sa hrať s vlastnými rukami," vravel som a v myšlienkach som si všetko prehrával.

„A ty nie si zaľúbený. No asi máš pravdu. Ty si do nej priam zblaznený. A opováž mi hovoriť že nie. Nielenže to je na tebe vidieť, ale ja to aj cítim. Takže gratulujem, braček. Konečne sme sa dočkali," začal sa smiať a pochvalne ma pobúchal po pleci.

„No dobre. Zaľúbil som sa do nej. Ale uvedomuješ si, že je to asi to najhoršie čo sa mi mohlo stať? Nikdy s ňou nebudem môcť byť. Ona vo mne bude vidieť jeho a ako aj teraz, vždy keď ma zbadá, bude myslieť na neho. Toto nie je nič dobré. Chápeš ma?" vravel som mu a až teraz som si uvedomil, že je to pravda.

Konečne som našiel lásku svojho bytia a musím žiť s vedomím, že s ňou nikdy nebudem. Nechápal som, ako sa to mohlo stať. Nepoznal som ju. Sám seba som sa snažil presvedčiť, že to nie je pravda. Ale nech som sa snažil akokoľvek, stále som skončil pri Bellinej tvári a mal som pocit, že sa moje mŕtve srdce pohlo.

„Čo mám robiť?“ povedal som bezbranne. Bol som v koncoch.

„Máš more času, tak to neurýchli. Hlavne na ňu musíš ísť pomaly. Nech si zvykne na tvoju spoločnosť. Nenápadne, ale tak, nech si ťa všimne. Opatrne, nie veľmi blízko, ale predsa len na očiach. Nechceš si ísť zahrať na klavíri?“ opýtal sa ma a jedným okom na mňa žmurkol.

Nechápavo som sa ne neho pozrel, ale on mi len ukázal v myšlienkach, ako raz sedel s Bellou na gauči a ona sa túžobne pozrela na moje piano.

„Zahráš mi?“ opýtala sa plná očakávania.

„Prepáč, ale ja na tom neviem hrať. Hneď som späť,“ ospravedlnil sa jej a už som len videl, ako si to mieril za mnou do izby.

Ako na povel sa mi po tvári rozlial blažený úsmev a moje telo jednalo samovoľne. Vstal som z postele a ani neviem ako, kráčal som dole po schodoch. Sedela tam ako predtým, nohy skrčené a objaté jej jemnými rukami. Na tvári som mal stále ten priblblý úsmev a keď som si to uvedomil, hneď so ho stiahol. Len pre istotu, keby sa na mňa pozrela.

Potichu som si sadol za klavír a rukami som jemne pohladil klávesy. Tak dlho som už nehral. Rozmýšľal som, čo mám zahrať, ale nič mi nenapadalo. S týmto som nikdy nemal problém, ale teraz som chcel, aby sa jej to páčilo.

Bez toho, aby som vedel, čo hrám, stláčal som klávesy podľa nôt, ktoré sa mi mihali pred očami. Až po niekoľkých tónoch som si uvedomil, že je to vlastne pieseň pre ňu. Pieseň pre Bellu. Bola to pieseň o mojich citoch k nej. O citoch k tej krehkej osobe, ktorá si ma dokázala omotať okolo prsta. O tej krehkej osobe, ktorá si toho musela toľko vytrpieť. Cítil som v sebe silu postaviť sa medzi všetkých, ktorí by jej chceli ublížiť.

Aj popri tom, že som jej sedel otočený chrbtom, cítil som na sebe jej pohľad. Dýchala prerývane, ako sa snažila potlačiť slzy. Hneď som mal chuť opustiť miestnosť. Nerád som jej spôsoboval bolesť a moja prítomnosť ju určite nerobila šťastnou.

„Pekne tam ostaň,“ zakričal na mňa Jasper z poschodia, pretože asi vycítil moju náladu na útek.

Zavrel som oči a zhlboka som sa nadýchol. Dúfal som, že sa mi tak prečistí hlava, ale nestalo sa tak. Do celých pľúc sa mi nahrnula Bellina vôňa. Nedalo mi to a jedným okom som sa na ňu pozrel, bez toho, aby som prestal hrať.

Sedela na gauči so zavretými očami a na perách jemný úsmev. Vtedy som bol rozhodnutý hrať pre ňu aj celú svoju večnosť. Otočil som sa späť ku klavíru a hral jednu pieseň za druhou.

10. kapitola :) 12. kapitola

Autor: MatikEsmeCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Srdce od Edwarda 11. kapitola: