Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Srdce a myseľ - 2. kapitola

15.04.2012 (11:15) • Emma02 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2086×

Edward:

Bola to Bella, len s tým rozdielom, že mala krvavo červené oči a bielu pokožku. Nemohol som tomu uveriť. Ako mohla prežiť? Veď Alice ju videla na pohrebe. Kto ju mohol premeniť? Rozmýšľal som nad otázkami, zatiaľ čo Bella vysávala život z toho nevinného človeka. Šaty mala krvavé, pravdepodobne aj z iných lovov, a roztrhané. Stál som na streche ako prikovaný a pozeral na Bellu ako na zjavenie. Trochu som uhol z pohľadu, aby si ma náhodou nevšimla.

Prečo ma nekontaktovala? Mal som chuť utekať za ňou a vybafnúť to na ňu, ale keby sa ma zľakla, mohla by ma v rýchlosti zabiť. Bella zobrala nehybné telo a prehodila si ho cez plece. Pravdepodobne sa ho chcela zbaviť. Chcel  som sa za ňou rozbehnúť a prenasledovať ju, ale nemohol som sa ani pohnúť. Veď tu pred chvíľou stála Bella. Moja Bella, o ktorej som si myslel, že je mŕtva. Videl som pred sebou novú budúcnosť, ale stále som mal pred očami tú istú otázku. Prečo ma nekontaktovala? Možno nevedela kde som. To je najpravdepodobnejšie.

Pozeral som ako sa Bella stráca v tme a ja ju nechávam ísť. Znova. Znova som nič neurobil pre našu lásku. Ale niečo pre ňu môžem urobiť. Vybral som z vrecka mobil a vytočil Arovo číslo. Chvíľu to zvonilo.

„No konečne! Dúfam, že mi povieš dobré správy,“ povedal rozradostený Aro.

„Zabil som ho. Nebol ničím výnimočný, takže si s tým nelám hlavu,“ pokojne som mu odpovedal.

„Škoda. Dobre, tak sa zbaľ a vráť sa do Volterry,“ prikázal mi.

„Ja som rozmýšľal, že by som tu chvíľu ostal. Chcel by som navštíviť Forks a môj dom... Dúfam, že to nevadí.“ Bál som, že odmietne, ale podľa jeho hlasu mal dobrú náladu.

„Ale vážne iba na chvíľu, potrebujeme ťa tu,“ vyhovel mi Aro.

„Ďakujem.“ Zložil som a namieril som si to smerom do Forks.

Celú cestu som rozmýšľal nad Bellou. Teda ako zvyšok môjho života bez nej, ale teraz to bolo iné. Celý čas som si ju predstavoval. Mala úhľadné rysy tváre, ktoré už predtým boli nádherné. Nos mala rovnejší, pery plnšie a postavu ženskejšiu. Bola dokonalá. Bol som neskutočne šťastný, že som ju našiel, ale nemohol som uveriť, že je z nej také isté monštrum ako zo mňa. Veď práve preto som odišiel, aby som jej daroval normálny život, ale ona si znova zvolila zlú cestu.

Bol som sklamaný, že si zjavne nezobrala príklad z nášho života. Zabíjala ľudí. Celý čas videla ako sa mi to hnusí a aký mám k tomu odpor, ale ona si aj tak žije podľa vlastných pravidiel. Ale aj tak som sa nevedel zmieriť s tým, že som ju nechal ísť. Stále som si opakoval to, čo som vedel o novorodených. Vracajú sa na tie isté miesta, lovia v tmavých častiach mesta a nedávajú si pozor na odhalenie, a preto je ich ľahké nájsť.

Moje myšlienky sa zastavili až pred nápisom Forks. Chvíľu som tam len stál a civel, ale potom som začul buchot nejakého auta, tak som sa rozhodol radšej uhnúť. Predsa chlap čumiaci na tabuľu nie je niečo normálne.

Rozbehol som sa smerom k cintorínu. Od Bellinej smrti som sa tam chcel vždy pozrieť a položiť ružu na jej hrob, ale nikdy nebol čas. Teda nebola moja ochota. Keby som vtedy videl nápis jej mena na hrobe, asi by som bol prvý upír, ktorý by sa psychicky zrútil. Všimol som si, že začína svitať, preto som sa radšej rozhodol na deň schovať v našom dome. Nechcem, aby ma tu niekto videl.

Dvere boli otvorené. Vošiel som a uvidel prázdny dom, bez nábytku, bez ľudí, ktorí by ho ozdobovali. Rozbehol som sa po schodoch k mojej izbe a ako som očakával, bola v takom stave, v akom som ju tu nechal. Všetky moje knižky, oblečenie, cédečká a hlavne fotky, boli na svojom mieste, ako som ich tu zanechal. Otvoril som fotoalbum a listoval. Ako som uvidel prvú fotku Belly, nevydržal som to zahodil ho.

Radšej som sa otočil a zapol televíziu. Ako prvé mi naskočilo CNN. Dávali zmiznutie malého dievčatka v Seattli, ktoré zmizlo túto noc. Rodičia tam plakali a prosili ľudí o pomoc s hľadaním, ale ja som vedel, že ju už asi nenájdu. Bolo mi zle. Mal som radšej Bellu zabiť, aby ona nezabíjala iných. Ale zdala sa mi rozumná, keď zabila tú štetku. Prvé pravidlo upírov je - zabíjaj tých, ktorý nikoho nemajú a nikto ich nenahlási ako nezvestných. A včera som si myslel, že ho dodržuje. Že by tam bol aj niekto iný? Nepravdepodobné. Vypol som televíziu, pokiaľ neuvidím niečo ďalšie, a rozhodol som sa počkať na tmu.

Pod rúškom tmy som vyšiel z domu. Okolo Forksu  som si to smeroval k cintorínu a sledoval ľudí, ktorí netušili, že som tam. Robil som všetko preto, aby mi to trvalo čo najdlhšie. Nemal som najmenšiu chuť tam chodiť, ale musel som si to overiť.

Všimol som si Belliných priateľov ako vychádzajú z kaviarne. Asi už majú po maturite a chystajú sa na vysokú. Takto by mala vyzerať aj Bella. Šťastná a bezstarostná. Jediné, čo by ju malo trápiť, je to, či má domácu úlohu, a nie to, či ju niekto nevidel pri zabíjaní človeka. Uhol som z cesty a znova sa rozbehol.

Zastal som pred bránou cintorína. Preveril som si, či tu niekto nie je. Nič som necítil a ani nepočul, tak som sa rozhodol vstúpiť. Bolo to zvláštne. Nikdy som tu nebol ako upír. Taký ako ja tu nemajú čo hľadať, pretože tu odpočívajú tí, čo veria v Boha. A ja som jeho opakom. Radšej som toho nechal a hľadal novšie hroby.

Na začiatku boli, samozrejme, tie staršie a Bellin bude asi niekde vzadu, čo mi vyhovovalo. Konečne som našiel hroby s nápisom úmrtia roku 2011, takže som bol blízko. Išiel som dosť pomaly aj na človeka a pozeral sa na každý hrob asi pol minúty. Nakoniec som to aj tak našiel. Prešiel som nápis na náhrobnom kameni.

Isabella Marie Swanová. Zamrazilo ma. Stál som tam a čakal, kedy niečo spravím. Chcel som sa rozbehnúť opačným smerom a zabudnúť, čo sa stalo za posledný deň, ale nedalo sa to. Čo ak sa tá upírka na Bellu len podobala? Čo ak je naozaj mŕtva? Stojí to tu napísané so zlatými písmenami. Predsa by nepochovali iného človeka. Kľakol som si na kolená.

Prečo ma sem musel Aro posielať? Už som sa so svojím osudom začal postupne zmierovať, a teraz toto. Možno mám upírsky zrak, ale bolo mi jasné, že tá žena, ktorú som videl, nebola Bella. A možno si so mnou zahráva moja psychika. Tak som ju túžil vidieť, až som ju videl. Pozoroval som ten kus kameňa a chcel ho rozdrviť na kúsky, pretože vo mne zničil aj poslednú nádej na Bellin život. Ale tým by som znesvätil jej pamiatku a to som nechcel.

Postavil som sa a chcel nájsť tú upírku a zabiť ju. Neviem prečo, ale bol som na ňu naštvaný, že sa objavila v mojom živote. Otočil som sa a uvidel iný hrob plný kvetov. Potom som sa obrátil na ten jej, ktorý oproti tomu vyzeral ochablo. Zobral som odtiaľ jednu ružu a položil ho na Bellin hrob.

„Navždy ťa budem milovať,“ šepol som. Zapálil som tam ešte jednu sviečku a chcel som odísť.

„Edward?“ oslovil ma niekto a ja som sa otočil za známym hlasom.

„Charlie...“

Chcela by som sa vám poďakovať za komentíky k prvej kapitole, ktoré ma nakopli písať. Dúfam, že sa vám táto kapitolka páčila, a že tu tiež zanecháte aspoň smajlíka.

Autor: Emma02 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Srdce a myseľ - 2. kapitola: