Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 5. kapitola

17.05.2013 (13:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 3307×

Pomaly som otvorila oči. Celé telo mi horelo, akoby som bola stále v jednom plameni. Hlava mi išla vyspevovať bolestné ódy, zatiaľ čo krk som mala ako rozpálený. Ruky a nohy mi odrazu prišli neuveriteľne ťažké, akoby som na nich dala tisíc tonové závažie. S námahou rozlepiť očné viečka mi dalo zabrať a trvalo mi ďalších desať minút, kým som dokázala pohnúť rukou a chytiť sa za krk, aby som zistila, ako na tom je. 

Nahmatala som si polmesiačikovú jazvu, ktorá bola vyrytá hlboko, takmer päť centimetrov v koži. Keď som sa jej dotkla, do celého tela mi vystrelila prudká pálčivá bolesť. Okolo nej bolo opuchnuté miesto, ktoré mi evidentne nastalo potom, ako mi jeho zuby drvili tepnu. Opäť som vzlykla a pustila si krk.

Po každom najmenšom pohybe som cítila bolesť, tisíckrát horšiu, než ktorúkoľvek zo svojho života. Hlava mi však postupne chladla a po niekoľkých hodinách som už dokázala hýbať končatinami. 

Večnosť. Nekonečná doba, naveky. Pre niekoho to mže byť najhorší trest. Žiť večne, nezostarnúť. Sledovať, ako vaši priatelia starnú, majú svoje rodiny, umierajú. Za celú večnosť sa s tým nemusíte zmieriť. Prežijete všetkých bízkych, všetko ostatné, svoj krátky život sa odrazu zmení na to osudové slovíčko. Keď ale máte šancu stráviť večnosť s milovanými osobami, ste schopní vzdať sa ho. Ľudský život bol pre mňa príliš krátky. A ak som mala šancu stráviť večnosť s Edwardom, ktorého milujem, Jacobom a Nessie, ktorých zbožňujem, bola som ochotná vzdať sa toho. Deti, príbuzní, spomienky, vnúčatá.

To všetko som bola schopná vymeniť za existenciu po jeho boku a bol mi za to zoslaný dar. Nessie, moja malá Renesmee. Večnosť pre mňa bola krátka doba. Teraz, keď som tu, mi však odrazu všetko príde neuveriteľne dlhé. Fakt, že neuvidím, ako ide Nessie prvý raz do školy, ako prvýkrát ide do práce, ako sa so mnou háda na pubertálnych návykoch, to, že už nebudeme môcť nikdy pokojne sedieť s ňou a Edwardom v jednej miestosti a užívať si prítomnosť toho druhého, ten zdrvujúci fakt bol príšerný. 

Cítila som, ako sa v chodbe otvorili dvere a potom, ako ktosi ide smerom ku miestnosti, v ktorej som ležala. Nedvihla som sa, nemala som dôvod. Len som uprene pozerala pred seba s takým zaprením, aký môžem vydať.

Počula som za sebou klapnutie dverí a potom, ako ktosi podišiel smerom ku mne, aj to, ako si ten niekto unavene povdzychol.

„Musel si ju tak doriadiť, Demetri?" ozval sa Arov hlas. Ktosi sa uchechtol.

„Verte mi pane, že po tomto bude iste viac ovládnutejšia. Vysvetlil som vám predsa ten cyklus a citové naviazanie," šepol akýsi pokojný hlas vedľa neho.

„Vstaň, Isabella," prikázal mi niekto zvýšeným tónom. Ani som sa nepohla.

„Felix?" obrátil sa ten istý hlas trohu doprava, „choď ju natočiť smerom k Scarlett, nech môže začať odňatie," prikázal jeho strážcovi. Keď som pocítila okolo paží drvivé zovretie, myseľ nadobudla novú éru. Nie, nie nie!!! Začala som sa zúrivo vzpierať a narážať do nôh a všade okolo seba.

 „Veď ťa Alec s Jane čoskoro skrotia," šepol mi do ucha jeho hlas. Trhavo som vzlykla, keď ma zdrapil za sánku a natočil smerom k nim, tak, aby som musela hladieť do temného tieňu tej upírky.

„Drahá princezná, môžem si dovoliť ťa o to požiadať?" usmial sa Aro podlízavo a kývol smerom ku mne.

„Odstrániť jej štít od koho?" zavrnel po prvý raz jej hlas. V šoku by mi bola padla sánka, keby mi ju Felix zdolu nedržal a nenadvihoval hlavu dohora. Pokúsila som sa mu vymaniť - bezcieľne.

„Od celej gardy, ak by sa dalo, samozrejme," uškrnul sa Aro. Scarlett kývla na súhlas a zložila si plášť.

„Radšej si zatvorte oči, ten pocit nie je príjemný, ale ju donúť ich mať otvorené, prosím," zapriadol jej podmanivý hlas vábivo. Felix sa mi prstami drsne zakvačil do okolia očí a roztiahol ho tak, aby som ich nemohla zavrieť. Vzlykla som.

Všetci odvrátili zrak vo chvíli, keď si Scarlett začala pomalými pohybmi rozvezovať uzlík na temene hlavy. Pokúsila som sa pozrieť inde - bezvýsledne. Iba čo ma do chrbta zasiahol naštvaný úder.

No vo chvíli, keď som pozrela do jej očí, ostala som ako zhypnotizovaná. Nemohla som odvrátiť zrak - akoby ma zajala.

Jej dúhovky boli temné, až čierne, akoby bola smädná. Možno by to tak mohlo byť, tu to však nesedelo. Do tých ónyxov boli jemne naťahané ďalšie nitky, miešala sa tam najmä biela a karmínová, kde tu náznak zlatej, fialovej a zelenej.

A v tej chvíli, ako som jej pozerala do tch zvláštnych očí, som odrazu pocítila hlboko v mozgu jeden tenký, dlhý rez.

Bolesť to bola príšerná. Ak by som vedela prirovnať ešte niečo strašnejšie, ako bolo to kusnutie do krku, bola by to práve táto. Toto bolo omnoho trpitelskejšie. Toto som totiž nemala na tele či v tele, dostala sa mi priamo do mozgu a vyvolala túto duševnú clivosť. 

Po niekoľkých minútach som mala pocit, že mi mozog od tlaku a agónie vybuchne na niekoľko častí, bolestivo som sa snažila vyprostiť z tej neuveriteľnej sily, no bezvýsledne.

Keď som už mala pocit, že nemôže byť horšia, začala odrazu pomaličky ustupovať, najskôr z končekov prstov, potom sa stiahla len do hlavy.

Na konci, keď už z nej ostali len tenké plamienky zo zápaliek, som sa zhlboka nadýchla a otvorila oči.

Všetci boli ešte tu. Pomaly otvárali očné viečka, zatiaľ čo Scarlett si na ne znovu nasadila tú nepriehľadnú šatku, ktorá chránila svoje okolie.

„Demetri?" šepol Aro smerom k postave po svojom boku.

„Už cítim jej myseľ," prikývol zamyslene. Zničene som vzlykla, keď sa Aro prihnal ku mne a s deckou nedočkavosťou zdrapil moju ruku.

Všetci s tichým napätím čakali na to, kým Aro nepustí prúd svojich myšlienok. Po chvíli sa tak stalo. Osoba predo mnou sa odrazu zvonivo rozosmiala.

„Ha-ha-ha!" smial sa Aro na celú miestnosť, „to je niečo úžasné!" rehotal sa akoby práve dostal novú hračku.

„Privezte Chelsea," nakázal Felixovi po chvíli. Postava za mojim chrbtom prikývla a v sekunde zmizla von. Túžobne som hladela na tie dvere a v tej chvíli som mala pocit, že odpadnem. Nie, nie! 

„Bella, mala si na výber," usmernil ma Aro, keď sa Felix vrátil aj s malou upírkou po svojom boku. Vystrašene som pred jej existenciou ustúpila. 

„Prosím vás, prosím," šepkala som ticho.

„Chelsea, zlatíčko?" usmial sa Aro smerom k nej. Prosím, len nech to nebolí.

Odrazu som v okolí hlavy pocítila jemný tlak. Nebolelo to, nebolo to pichľavé. Jemné trenie, náznak vlnenia, ktorý sa dostal až cez pokožku. Potriasla som hlavou, aby som sa toho zbavila, no bezvýsledne. Postupne som cítila, ako ma začína viazať úcta a oddanosť ku Volterre. Cítila som, ako upína moje väzby medzi vládcami a hlavnou gardou. Ucítila som aj, ako som odrazu v podvedomí prestala neznášať Demetriho a Ara. Do hlavy mi postupne prenikali nitky a nitky 

Proces zdá sa, skončil. Prekvapene som nadvihla hlavu a uvidela niekoľko tvári, ktoré na mňa s očakávaním hladia. Nebála som sa ich. Už som ich prestala nenávidieť. To znamená jediné.

Pripútala ma.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 5. kapitola: