Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 21. kapitola

28.10.2013 (08:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1817×

Ajčča... Ajššia ajčča... Šamišimšalala.

Tieto zvuky. Dokonca aj v tme.

Zvuky - rovnako ako bolesť -, zavše zoslabli a ostala iba hmla. Pamätala som si temnotu: pred hmlou vládla hustá tma.. Znamená to, že robím pokrok? Že nastane svetlo (aj keď zahmlené) a to svetlo bude dobré a tak ďalej? Existovali tieto zvuky aj v temnote?

Ani na jednu z otázok som si nevedela nájsť odpoveď. Načo si ich vôbec kladiem? Ani na to nepoznám odpoveď. 

„Si ty normálny?“ Vzdialený tunel začal poskytovať útechu. Moje zmysly boli utlmené.

„Zmlátiť ju na hranicu života preto, lebo ti povedala, že si príliš agresívny?“

Čiernota.

Veľa temnoty. Zvuky sa vyjasnili, akoby sa niekedy občas zaleskli.

„Môžeš sa upokojiť? Veď žije, dočerta!“ Veľa temnoty. Čierny tunel. Niekoľko zábleskov tmavej chodby. Temnota.

„Ďalšie úžasné zistenie. Si so sebou spokojný?“

„Nie celkom.“

Záblesky svetla. „Aro ťa zabije.“ Vzduch mi nikdy neprišiel taký dokonalý.

Hlasy sa mi zlievajú do jednoho, no vnímam. Tunel... Potom vedomie, že aj keď bolesť neustáva, niekedy ju potlačí nejaký nepríjemný kompromis, ktorý možno nazvať úľavou.

„Skoro si ju zabil!“

„Nie, to ona sa skoro zabila.“

Tenor a bas. Bas a tenor. Strieda sa to. Temnota. Potom bolesť a hmla. Prihodilo sa mi čosi veľmi zlé... ostala som však nažive. No nemala som od smrti ďaleko.

„Urobili ste si slušnú rekonštrukciu izieb.“

„Sklapni.“

Pomaly zaostrujem. Čiernota. Prásk!

„Aro ti fakt niečo spraví.“

„Nemala provokovať.“ Demetri stojí nado mnou. Chcem ho poprosiť, aby odišiel, no nedokážem nájsť vlastné pery. Šamšimšala... Prásk! Čierno.

„Nie, Felix. To ty sa máš ovládať. Prečo si nepovedal: Vypi to, zmizne ti jazva. Nie, ty jednoducho nie. Vždy všetko tak prekrútiš.“

Pociťujem bolesť. V okolí krku ma neznesiteľne páli, hlava mi trieší a ruky kňučia od bolesti. Kompromisy neexistujú. Prásk!

„Začína sa zobúdzať. Choď preč.“

„Vyháňaš ma?“

Prásk! „Áno.“

„Si tak neuveriteľne sprostá!“ Naštvaný tón. Otváram oči a znovu vidím Demetriho. Stojí pri mne.

„Zmeškala si Heidi. Tvoja smola,“ informoval ma stručne. Unavene som zaklipkala. Do hlavy mi udrela prudká bolesť. Prekvapene som vzlykla. Zvuky slabnú... Nahrádza ich bolesť... Bolesť a čierny tunel. 

„Ostaň ležať, doriti,“ vrčí ticho smerom ku mne. Jasné, fakt som sa chystala ísť hopsať a poskakovať po izbe.

Cítim, ako mi nadvihol hlavu a čosi kovové priložil k ústam. Do pier mi vnikla lahodná tekutina. Nebránila som sa, toto nebolo násilné. Každým hltom som zaostrovala jasnejšie a jasnejšie, hlava mi trieštila stále menej.

„Prečo provokuješ zásadne upírov, ktorí ťa môžu bez váhania zabiť?“ zasyčal na mňa, keď som dopila. Nechápavo som na neho pozrela.

„Vďaka,“ šepla som sucho. Unavene si vzdychol.

„Mala si pádny dôvod k tomu, aby si ho vyprovokovala do nepríčetna?“ spýtal sa ma tónom, pri ktorom mi bolo jasné, ako veľmi sa musel premáhať, aby nebol naštvaný úplne do nepríčetnosti. Na mňa, alebo na Felixa? Na mňa. Samozrejme, že na mňa. Bolesť...

„Nie. Bola to jediná nevinná poznámka, pri ktorej som ho rozčúlila, akoby som mu vynadala do úplných idiotov. Povedala som mu, že je cholerik, čo je len a len pravda,“ vydralo sa mi spopod pier úprimne.

„Ty si v niektorých ohľadoch tak blbá, Bella,“ šepol nechápavo.

„Nenadávaj mi,“ šepla som ticho.

„Ó Bella, si stvorenie múdrosti samo. Pri tebe by aj Kopernik s Newtoonom a celou vedeckou fakultou vyzerali ako úplne primitívni jedinci. Ty tak sršíš nekonfliktnosťou a pudom sebazáchovy,“ vrčal ironicky.

„Pretože ty si harmónia sama o sebe. Aj Mary Popins s Nobelom sú len amatéri,“ vrátila som mu to.

„Zachránil som ti kožu a zastal sa ťa, tak to neber ako samozrejmosť,“ zamrmlal s ľadovým pokojom.

„Takže čo sa stalo medzi tým, kedy mi Felix trieskal hlavou o stenu a tým, ako ste sa hádali?“ spýtala som sa zvedavo.

„Keď som našiel Felixa, ako s tebou robí novú výzdobu chodby, vzal som teba a to, čo z teba odtrhol, odniesol ťa sem a spolu s prednáškou o sebaovládaní a šomraním z toho, že zatiaľ čo ja som ťa skladal dokopy, všetci si užívali čerstvú krv, som ťa dal nejako do poriadku. Potom nasledovalo zháňanie áčka. Blahodárna krvá skupina, pôsobí nezvyčajne dobre na upírie telo. Takže aby som to zhrnul, zatiaľ čo sa všetci bavili na trhaní ľudského mäsa, Felix sa snažil cítiť sa zle za to, čo spravil, podčiarknuté a zhrnuté, som sa celkom bavil.“

„Ty si sa zriekol Heidinho úlovku, aby si mňa dal do poriadku,“ povedala som znovu neveriacky, „nekecaj. Prišla dobrá vília kmotra a začala ťa skutočne obsypávať harmóniou?“

„Ako som povedal: Zachránil som ti kožu, tak to neber, ako samozrejmosť. A z víl by som si taký posmech nerobil, keď si sama mýtický tvor,“ upresnil mi s úškrnom.

„Takže víly existujú?“ Nadvihla som neveriacky obočie. Prikývol.

„A gumkáčikovia?“

„Neštvi ma, Bella,“ zasyčal na mňa opovržlivo, no s úsmevom. To je mi novinka.

„Prečo si taký sadistický hajzel, a zároveň sa správaš... inak?“

„Nechaj to už tak,“ prehodil nezúčastnene.

O niekoľko minút neskôr Demetri opustil „našu“ izbu. Nevedno, čo sa chystal ísť robiť, mne to vyhovovalo.

Spolu s tým, že ma neznesiteľne pálilo v celom tele, som si uvedomila, že cez zápästie mojej pravej ruky sa tiahne obrovská, popukaná, skoro zacelená jazva. Možno mi zmizne. Mala som tušenie, že nie je jediná.

Moje prvé kroky smerovali do kúpeľne. Spolu s bolestivým sýpaním som sa doplazila ku sprche a sadla si ku nej. Potom som zo seba rýchlo strhla oblečenie a prezrela si svoje telo. Ďalšiu takú jazvu, ako na ruke, som mala v okolí panvy a potom jednu na krku. No keď som si pozrela tú na ruke, zistila som, že už je o niečo menšia. Takže mi to zmizne!

Potom som sa len znovu priplazila do sprchy a natiahla sa po kohútik.Teplá voda pôsobila na moju noľavú pokožku ako liek. Bolo to vcelku zaujímavé, vezmeme v úvahu fakt, že som upír, cez to som sa odrazu cítila lepšie. Dokonca som sa o niekoľko minút na to už opatrne postavila a prstami si začala pretierať vlasy. To som samozrejme netušila, že sa niečo chystá. Ako som bola naivná.

„Máš oveľa tmavšie vlasy, keď sú mokré,“ započula som za sebou odrazu známy hlas. Prekvapene som stuhla.

„Čo tu, doriti, robíš?“ vyštekla som smerom k nemu agresívne. Pocítila som, ako sa mi jeho ruky zľahka dotkli bokov.

„Jednoducho si nechcem, doriti, nechať ujsť pohľad na tvoje telo,“ šepol mi provokatívne do ucha.

„Vypadni!“ zasyčala som trasľavým hlasom. Rukami prešiel z bokov na pás.

„Dobre. Nemusí to byť práve s tebou,“ šepol znovu, potom ma pustil a pomaličky zamieril ku dverám.

„Ako to myslíš?“ Neotočila som sa.

„Jane má iste čas,“ prehodil ledabolo. Stuhla som. Jane nie!

„O to sa len opováž,“ zamrmlala som potichu. Zasmial sa.

„Áno?“ usmial sa na mňa žiarivo. Vzdychla som si. Nemôže ísť za Jane. To nech som radšej ja...

Mlčky som vydýchla, otočila sa k nemu a zúfalo prikývla. Víťazoslávne sa usmial, potom v sekunde podišiel ku mne a jemne sa mi obtrel o pery. Pocítila som, ako mi zašiel rukou na chrbát a pritiahol si ma bližšie.

Chránim Jane...

Mlčky som sa tomu poddala. Chránim Jane... Sama som mu zašla rukou pod tričko a jemne ho pohladila po chrbte na dôkaz, že to myslím vážne. Potešene sa usmial, potom si ma pritiahol ešte bližšie a rukou mi zašiel do vlasov. Skúsila som to ďalej... Chránim Jane... Druhou rukou som ho jemne pohladila po vystupujúcej lícnej kosti. Znovu sa uškrnul.

Pocítila som, ako sa mi dravo dostal medzi pery a začal mi rukou prechádzať po páse. Nechala som sa, sama som mu zašla vyššie po chrbte na krk. Na chvíľku mi pustil vlasy a pomohol mi vyzliecť si tričko. Pocítila som, ako mi rukou na niekoľko sekúnd zavadil o prsia. Zdalo sa, že o tom vedel a tešilo ho to.

„Robíš to len kvôli Jane?" opýtal sa ma odrazu. Chránim Jane...

„Nie," vydýchla som nepresvedčivo.

Zdá sa, že skutočne nepresvedčivo. Na chvíľu prestal, rukami mi pevne chytil bradu a vytočil tvár tak, aby som bola donútená pozerať mu priamo do očí.

„Povedz to," nakázal mi potichu, „povedz mi: ‚Jane mi je ukradnutá. Nerobím to preto, aby som ju ochránila’," vydýchol mi do tváre.

Na chvíľu som strnula. „Jane je mi ukradnutá... Ja to... nerobím preto, aby som ju chránila," šepla som slabším polohlasom. Uškrnul sa.

„Klameš," zhodnotil s úsmevom. Sklopila som zrak.

To, čo ma zarazilo, bolo však, keď ma pustil úplne a znovu vykročil ku dverám.

„Keď to nerobíš kvôli nej, iste ti nebude vadiť, ak za ňou pôjdem, že?" usmial sa na mňa nevinne. Nie!

„Prosím," zašepkala som odrazu zlomeným polohlasom, „prosím, ostaň tu. So mnou." Na sekundu zastavil, aby mi pozrel do šokom pootvorených očí.

„Čo urobíš?" uškrnul sa na mňa s očakávaním, potom sa otočil späť a ďalej si to mieril von.

Ak sa ma snažil k niečomu donútiť, asi sa mu to úspešne podarilo. Stlačil kľučku od dverí.

Jane... Ublíži Jane...!

Bol to neobyčajne inštinktívny pohyb. Urobila som ho, pretože mi napadol ako prvý, no zrejme bol spásny.

Jednoducho som v sekunde prekonala vytvorenú vzdialenosť, chytila ho za ruku a silne si ho ku sebe pritiahla.

„Ostaň so mnou," zopakovala som prosebne. Premýšľajúc sa na niekoľko sekúnd zapozeral na priestor za mnou. Zmohla som sa teda k ešte trúfalejšiemu kroku. Opatrne som sa postavila na špičky, jednou rukou sa dotkla končekmi prstov jeho líca a druhou ho chytila za plece.

Potom som sa nadvihla ešte viac a ticho šepla do jeho ucha: „Ostaň tu so mnou, Demetri."

A v tej chvíli, ako som videla jeho pohľad, som vedela, že som vyhrala. Pocítila som, ako mi znovu chytil bradu, tentokrát za iným účelom. Sklonil sa o pár centimetrov ku mne a jemne mi priložil pery na tie moje.

Skutočne by som sa však nehádala, ak by mi niekto tvrdil, že som to skutočne nespravila len kvôli nej.

Nebola by to pravda. 

Ďakujem vám za podporu.

Začatá nová kapitolovka. Nájdete ju na profile :) 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 21. kapitola: