Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 11. kapitola

19.07.2013 (14:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1801×

Už to bolo niekoľko hodín, čo odišli. Myslím si to, pretože už z vedľajších izieb nepočuť zvuky. Tuším to, pretože ma ešte nikto neprišiel vytiahnúť preč z izby s nejakým zámerom, ktorý je mi nepríjemný. Viem to, pretože pri odchode sa so mnou prišiel Alec rozlúčiť. 

Ten pocit som teraz pociťovala oveľa horšie. Hrudník mi drásala pálčivá, nechutne štipľavá bolesť, ktorej pôvodca sídlil hlboko pri srdci. Bol to pocit bolesti, žiaľu a strachu. Strachu, ktorý mi zožieral vnútornosti vznútra a stláčal črevá do seba. Žalúdok by sa dal nazvať ako na vode, zatiaľ čo hrdlo som mala od očakávania až rozpálené.

Už niekoľko hodín som uprene pozerala z okna, kým sa slnko neprehuplo z jemného dňa do súmraku. Teraz sa začínali rozlievať posledné lúče za horizont a nebo sa postupne menilo z karmínovej na indigovú, ktorá plynule prechádzala až do čiernej. 

Okno bolo dvadstať metrov vysoko - žiaden problém. Vyzeralo to však aj tak, že dolné záhady nie sú chránené a ani múr tiehnúci sa okolo nie je nič neprekonateľné. Že ma to nenapadlo skôr.

Okamžite som vyskočila z miesta, jedným ladným pohybom otvorila okno a vyskočila z neho.

Ako som cítila v lícach jemný vánok vetra, rozhorel sa mi v hlave fádny pocit víťaztva.

A Renesmee príde tu a ty tu nebudeš, zasyčal mi do hlavy tenký hlások, vedieš si výborne. Jedna nula pre Ara Ešte jeden bod a Renesmee rovno zabijú. Bravó! 

S tichým žuchnutím som dopadla na zem a šokovane strnula v pohybu.

Dobre. Nejdem utiecť. Nevýjdem ani len von z exteriéru a interiéru hradu, ak to bude potrebné. Možno potom nechá Aro Ness prežiť.

Porozhliadla som sa po okolí. Nikde som nevidela nikoho, no osobne mi to bolo príjemnejšie.

Záhrada bola nádherná, to ano, tak, ako celý hrad. Zdalo sa, že sa o ňu musí aj niekto starať, no nevšimla som si, kto presne. 

Zdalo sa, že tu nikto nebol. Potichu som sa začala bezducho prechádzať. Nevnímala som, nepociťovala som nič zo svojho okolia. Mojim podvedomím som sa zosunula na opustenú lavičku a zahĺbila som sa do vlastnej predstavivosti.

„Kto to je?" spýtala sa ma podozieravo. Obzrela som sa po čistine. Nikde nikto, len ja, Ness a Jacob.

„Kde, zlatko?" spýtala som sa jej znepokojene a očami prehľadávala okolie.

A zrazu som ich zbadala. Prišli so všetkou tou pompou, s istou dávkou elegancie. Bolo ich sedem, postavy vpredu boli jasne najmladšie, tesne za nimi tri najtmavšie a po ich bokoch o niečo svetlejšie.

„Jacob, vezmi Nessie preč," šepla som smerom k nemu, no odrazu, akoby bolo neskoro.

Keď som sa odbzrela, Jake tam už nebol.

Renesmee... 

Prekvapene som zdvihla zrak. Zase. Zase tá istá scéna. Pokúsila som sa myslieť na niečo iné. Nie.

(Medzitým v Massy) 

Osvetlený hotel ožiarovalo niekoľko tisícov svetiel, cez to všetko však Jacob nemohol s Renesmee ostať dlho na jednom mieste. Chystal sa ku odchodu, už mal zbalené, Nessie tiež. Veci už mali aj v aute - BMW x5, klasické auto. 

Renesmee uprostred cesty zaspala na zadnom sedadle. Jej tvár jedenásťročného dievčaťa bola teraz pokojná. Nevnímala prichádzajúce nebezpečenstvo. Jej oči boli zavreté, no očné bulvy sa pod snom namáhavo točili do všetkých strán pod snahou vyhnúť sa nočným morám. Každú noc to isté - ako sa ozýval po celom zasneženom prostredí škripot upírich šliach a ako ona utekala na obrovskom vlkolakovi preč, hoci sa chcela vrátiť, chela povedať tým zlým ľudom v plášťoch, že jej priatelia, rodičia a rodina nie sú zlí. Ale nie, Jacob ju ťahal preč, preč od nebezpečenstva. 

Ako Jacob vystúpil za hranice mesta, zastavilo ho v ceste odrazu druhé auto. Jacob mal toho čo robiť, aby ubrzdil, no nakoniec sa pneumatiky so škrípaním zastavili a on kŕčovito zovrel volant medzi prstami. Nessie stále pokojen spala, no Jcob potichu vystúpil z auta a okamžite sa v obrannom postoji postavil.

Z len o niečo viacej špičkovejšieho auta ferrari f430 spider vystúpili v rovnakom intervale tri osoby v čiernych plášťoch. Osoba na zadnom sedadle bola jasne najmenšia, po ľavom boku najmohutnejšia. Osoba na mieste vodiča sa namyslene uškŕňala.

Jacob neváhal ani sekundu. Okamžite sa napäl na útok a nadskočil do vzduchu, aby prebehla premena na vlkolaka. Potom sa už len bezmyšlienkovito vrhol na prvého z nich. Len čo sa odrazil útok, napäl  svaly druhý a s ohlušujúcim úderom sa strmhlav hodil na vlkolaka. Váha jeho tela a sila, akou na neho dopadol, zložila vlkolakovo telo k zemi. Niečo dunivo zapraskalo a Jacobovo rameno sa vyklenulo v neprirodzenom uhle do boku. 

Demetri sa uškrnul, potom uštedril jeho telu ešte jeden úder do brucha.

Z druhej strany si rovno stúpol jeho priateľ, Felix, ktorý vlkolakovi na zemi jediným ťahom prelomil kosti na nohách ako špáratká. Vlk úpenlivo zavyl. Ani to však Renesmee neprinútilo otvoriť oči.

Boj však porkačoval. Vlk sa v agónii vyškriabal na nohy a znovu kňučiac vyrazil proti útočnikovi. Ten sa však vytočil do boku a ladne zachytil jeho telo z boku.

„Havko sa chce hrať," skonštatoval upír držiaci si jeho telo na zemi. Len raz stačilo dupnúť po chrbte, kým sa vlkolakove obličky neroztrieštili na želatínu. Vlk znovu úpenlivo zavyl.

 „Caius sa vyžíval v inkvizičných technikách," skonštatoval zamyslene upír sledujúci bezvládne, v bolesti sa tvíjajúce telo na zemi, „je ťažké vyrovnať sa tomu. Možno by sme mu mohli vytrhnúť pľúca a tie doniesť Belle do Volterry ako darček - to by bolo originálne," prehrával si upír nahlas. Jeho spoločník sa zachechtal. Len malá postava, stojaca celý čas pri aute, sa potichu prebehla od jedného auta k druhému. Opatrne, tak, aby dievča nezobudil, si ho nabral do náruče a bleskovo prebehol naspäť, kde jej telo ľahúčko nechal v aute. Potom nasadol dnu za ním a zapol svetlo na vnútornej streche auta. Renesmee to ani nepohlo. Mala skutočne tvrdý spánok.

Vlkolakovo telo bolo zúbožené. Z hrude mu uch len nepravideľne vychádzali hlboké nádychy a pazúry zaborené v zemi sa snažili uľaviť neúprosnej agónii.

Jeden z upírov odrazu tichúčko podišel ku jeho telu a zľahka zaryl prsty do mäkkého mäsa na bruchu. Ako sa pomaly prevŕtal hlbšie, našiel to, čo hľadal. Jediným ťahom vytiahol z vlkovej brušnej dutiny kus čriev. Polomŕtvy jedinec tichúčko zavyl.

Druhý zatiaĺ však tiež nelenil. Podišiel ku svojmu spoločníkovi a ruku zaboril do vlkolakovej hrude. Chvíľu mu to trvalo, no napokon našiel, čo hľadal. Pod zakrvavenou rukou mu ešte stále tepalo zoslabnuté, obrovské srdce.

„Tvoje srdce... Ako veľmi by ťa mrzelo, keby som ti ho vyrval von?" laškoval kruto Demetri. Vlkolak sa na neho unavene pozrel obrovskými očami. 

Po chvíli ticha sa Demetri napriamil, a jediným ťahom vytrhol ten posledný orgán z jeho tela. Vlkolak ešte raz znepokojene vydýchol, kým zavrel prázdne oči. Už to má za sebou Zomrel pre svoju polovičku - to je to hlavné.

A v tú istú chvíľu Renesmee otvorila svoje obrovské čokoládové oči.  

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 11. kapitola: