Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 10. kapitola

08.07.2013 (09:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1771×

„Ty si si to ale neuvedomila, Bell," usmial sa na mňa temne. Opäť som sebou zúfalo trhla.

„Neunikneš," zapriadol mi pri uchu jeho škodoradostný hlas. Znovu som sa mykla. Bezieľne, len, čo zovretie zosilnelo. Z úst sa mi vydral len jeden zúfalý, bezradný vzdych, kým som opäť povolila svojemu telu, aby sa nechalo ťahať do tej hnusnej telocvične.

Vo Volterre som bola už najmenej štvrť roku. Viem to, pretože sneh sa už začal roztápať. Tuším to, pretože moje oči nadobudli znovu nechutný, karmínový odtieň. Myslím si to, pretože to je príliš krátka doba. A Alice, tú som ešte nestretla. Nevidela som ju na chodbách, pri jedení, nikde.

Najhoršie však na tom je, že Aro sa rozhodol poslať niekoľkých členov gardy po Renesmee. Po moju malú Ness.

Nikto ku mne neprejavoval náznak priateľstva, nič kladné. Vo väčšine dňa som musela sedieť vedľa Ara a nechať ho a nechávať ho, aby mi detailne skúmal každé zákutie mysle. Nenávidela som to. A potom tu samozrejme boli tie samovražedné tréningy, z ktorých som odchádzala neustále s nepríjemným pocitom. A častkokrát sa stalo, že som zablúdila v chodbách, alebo netrafila dvere od svojej izby. A Demetri mal stále tie temné, nepochopiteľné náznaky, po ktorých som častokrát mala nepríjemný, štipľavý pocit strachu.

Raz som sa skutočne pokúsila utiecť. Raz. Bolo by sa mi to aj podarilo, keby neexistovali tie odporné zákony schválnosti. Ako som už bola takmer von, zrazila ma na kolená ostrá bolesť. Jane tiež neprejavovala nejaký náznak lojality voči mne. Úplne ma ignorovala, presne, ako keď som prišla prvýkrát.

Pri väčšine tréningov som sa cítila skôr ako boxovací panák. Väčšinou by ma mali učiť Felix a Demetri. Lenže, z učenia sa skôr stávali šikanovacie taktiky, často skončiac tak, že jeden z nich ma držal, zatiaĺ čo druhý ma mlátil a ešte na mňa nadával, že sa neviem brániť. Neznášala som to.

Momentálne pre mňa bolo jediným vykúpením to, že tu stále existovalo to čudné priateľstvo medzi mnou a Alecom. Bol pre mňa za ten čas v podstate ako brat. Nevlastný, malý brat, s ktorým jediným sa dá rozprávať a komunikovať obojstranne. Nikdy sa nado mnou nepovyšoval, hoci na to mal plné právo. Nikdy ma nenahlásil, keď som sa snažila urobiť niečo nezákonné. Mala som ho rada, skutočne rada, hoci som vedela, že tým pojítkom medzi mnou a ním bola ozaj len tá originálna náhoda.

Aj teraz, momentálne som sedela pri klavíri a hrala Debussyho - Valse romantique. Neprerušoval ma, len svojimi rukami doplňoval do normálnej melódie všelijaké ozdôbky a premety na najvyššej oktáve, aby to tvorilo jeden celok. Keď som však dohrala, uznanlivo kývol hlavou. Po chvíli však zvážnel.

„Deje sa niečo?" spýtala som sa ho neisto. Kývol na znak súhlasu.

 „Aro," povedal zo začiatku. Spozornela som, „Bella, chce poslať mňa, Felixa a Demetriho po tvoju dcéru," potriasol hlavou.

„To už viem," povedala som sucho.

„Už zajtra," doplnil ešte, „dozvedel sa od Demetriho, že sa momentálne pohybujú v okolí Francúzka."

Meravo som pozerala do steny. Máš to tu, ozval sa odrazu ten protivný hlas, Renesmee unesú a Jakea zabijú. Zabijú ho pomaly, možno mu postupne dolámu všetky kosti. Možno mu prepichnú lebku zdola - veď oni si už niečo ostré nájdu. Tá vec mu prepichne bradu, dostane sa do úst, a prepichnutý jazyk nalepí na podnebie. Alebo ho postupne doškriabu, kým nebude rozpáraný ako sŕňa. A on sa neubráni. Proste zomrie. A Renesmee donútia ostať tu, a ona bude nešťastná, pretože bude vidieť Jakeovu smrť. Možno ju Felix bude držať, kým Demetri bude trhať Jacobovu kostrč ako kúsky zlomenej hračky. A potom ju unesú a budú ju držať pod krkom a na ústach, aby sa nemohla brániť. A potom ju dovedú k Chelsea a tá roztrhá všetky putá medzi ňou a ostatnými, ktorí ju majú radi. Máš, čo si chcela. Dúfam, že si spokojná, priadol mi do mysle podlízavo a škodoradostne.

Zabijú ho pomaly. A on sa neubráni. Proste zomrie. A Renesmee donútia ostať tu.

„Možeme pokračovať inokedy, keď chceš," navrhol po chvíli ticha Alec. Vďačne som na neho kývla. 

„Vďaka. Asi si pôjdem... ľahnúť, alebo čo," pretočila som unavene oči. Aj napriek tejto situácii sa ešte pousmial jednym kútikom úst. 

„Ešte niečo," zastavil ma, keď som stála vo dverách, „zdá sa mi, že Felix vyrazil už dnes overiť si stopy." 

Preklad - nemusíš sa báť, že ťa niekto na chodbe odchytí, pretožé ma nervy a ty máš dobrú, tvrdú hlavu, do ktorej sa môže mlátiť, koľko chce.

„Aspoň nejaká dobrá správa," šepla som unavene. Apaticky sa usmial.

Neurobila som ani dve kroky od dverí, kým sa po chodbe opäť nerozliala klavírna melódia. Nevnímala som ju. Do tváre sa mi nahrnul chlad a do očí ťaživá existencia seba samej.

Ako som prechádzala po chodbe pri mojej izbe, schytili ma odrazu silné ruky a vtiahli do jednej z izieb. Vyjakla som a chystala som sa brániť, no o to väčšie prekvapenie bolo, keď som dopadla chrbtom o stenu a šokovane pozrela do tváre spoločníka.

Jane sa ešte obzrela po chodbe, potom v rýchlosti zabuchla dvere a pristúpila ku mne. Prekvapene som ustúpila.

„Si v poriadku?" opýtala sa ma odrazu šepotom. Šokovane som na ňu pozrela. Nerózne sa započúvala, či sú na chodbe počuť nejaké kroky. Nič.

„To sa ma už dlho nikto neopýtal," prehodila som sarkasticky. 

„Pozri Bella," vydralo sa jej z pier šepotom, no ten bol zrejme spôsobený len tým, že by nás asi mohol niekto počuť, „mám na teba len chvíľočku, ale potrebujem sa s tebou porozprávať. Aro bude o chvíľu zase niečo potrebovať," šepla s mierne pohŕdavým tónom, no nie na moju osobu. Nechápavo som na ňu čumela a z môjho výrazu sa jasne dalo súdiť to, ako som bola šokovaná.

„Prepáč," vydýchla po niekoľkých sekundách prerývane. Vypúlila som oči ešte viac.

„Za čo, preboha?" odpovedala som jej otázkou i šepotom v rovnakej tónine. Ku podivu sa začala smiať. Potichu sa chichotala a vyzerala pri tom ako blázon.

„Celý čas si som sa k tebe správala, ako k niečomu, čo je podo mnou. Vlastne ma vôbec nikdy nenapadlo, že si v istom zmysle taká, ako ja. Iste, veľmi cenná, vynikla by v garde. A keď si sa pridať nechcela, jednoducho si to vydobil tým, že vyzabíjal tvojich blízkych. Aj Alice. Teraz je Aice Arová princezná - jeho dcéra. Nahradila ma," zasyčala trochu dotknuto, „o Scarlett ani nebudem hovoriť, tej by zniesol Caius modré z neba. Vieš, prečo si ich nikdy nevidela na napití?" ukázala smerom ku mne a čakala na odpoveď. Zakrútila som hlavou na znak nesúhlasu, „im nesú potravu osobne do ich izieb. Ony jediné bývajú vedľa izieb vládcov. A Scarlett to využíva, neskutočne to využíva. Alice je v podstate celé dni v izbe... K podstate veci," bolo až neuveriteľné, ako rýchlo dokáže rozprávať šeptom, „never tu nikomu. Alec je upír, ktorému sa dá dôverovať a je len na tebe, ako sa rozhodneš pristupovať ku mne," na chvíľu sa odmlčala, „ale dáavaj si tu poor na každého," narýchlo mi poslednú vetu zaverklíkovala, potom sa nervózne obzrela po dverách.

 „Budem musieť ísť, Bella," šepla ešte, „radšej nevychádzaj, pokiaľ nebudem preč."

S týmito slovami sa odepila od steny oproti a v okamžiku zmizla za dverami. O desať sekúnd neskôr už bol počuť len dosvištiavajúci vietor na chodbe. Ešte niekoľko sekúnd som šokovane stála na jednom mieste, potom sa zodvihla a v sekunde prešla z jedných dverí do druhých. 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 10. kapitola: