Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 42. kapitola

30.07.2010 (14:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3302×

Som v háji!

42. kapitola

Emmet už zase blbne a myslí si, že je medveď? To ma poser, to je fakt medveď!

Výnimočné poďakovanie patrí Lyre (dievča, ty ma už musíš mať plné zuby), ďalej milacko, Ell, Domík, niki, Andrey, Mellanie, RoseDublest, JasmineCullen, BelleCullenSwan a, samozrejme, mnohým ďalším. Len vďaka Vám som tam, kde som.

Vrúcna vďaka

„Tvoja výhra, Bella, je neplatná.“ O-ou. My s Edom sme na seba hľadeli ako puci a vtedy mi hlavou kolovala len jedna jediná myšlienka – Kámo, už zase si v háji!

***

(music1 – púšťajte si dokola)

Jasper vyprskol smiechom, no keď zbadal desivý, napoly vražedný... nie, nie, totálne vražedný pohľad Alice, ihneď skrotol ako poslušný Jazzíček. Alice to podľa výrazu bolo ľúto, Rose sa tvárila neutrálne a Emmet? Síce sa zdalo, že sa cíti previnilo, ale neskočím mu na to. Teší sa... nechutne sa teší. A čo náš chudák Ed? No, je proste chudák. Jeho zdrvený výraz mi lámal srdce, ale predsa len sa aspoň netváril ako malomocný pred infarktom ako ja, že?

Keby nám to aspoň Emmet povedal hneď. Lenže on nieee, on nás nechá od radosti sa vyskackať a potom zmarí všetku našu radosť jednou všivou vetou a tým nás určite aj poznačí do budúcnosti. Kto ma teraz zamestná? Nikto nechce pesimistické, mentálne zaostalé dievča, čo by od nervov oslintalo všetky zmluvy o kúpe nemovitosti... teda keby som predávala domy. Keby som bola advokát, tak oslintám dôkazy, keby som bola policajt, tak oslintám povolenie na prehliadku brlohu drogového dílera, keby som bola učiteľka, tak oslintám vysvedčenia prvákov, a tak ďalej až mi z toho príde zle. Emmet! Veď ty si zruinoval moju budúcnosť!

Môj vycivený pohľad ukončilo až poletovanie rozmazanej šmuhy popred moje oči. Čo som v oku tornáda? Och, aha... to len Alice sa ma snaží priviesť k životu (kde budem všetko obslintávať!) svojou rukou, ktorou mi tu hmýri ako šibnutá roztlieskavačka. A kde má pom pom? Tak sa volajú tie chumáče, s ktorými trasú, nie? Alebo žeby gongolce? Teraz som zmätená.

Tak počkať! Edovi tu práve hrozí odpadnutie vrchnej vrstvy pokožky a ja sa tu zaoberám gongolcami a slinami? Čo som to za človeka? Okrem toho slintavého, poprosím...

Potriasla som divoko hlavou a vytriasla z nej tak všetky stupidity. Zvrtla som sa k Edovi a súcitne ho potľapkala po pleci.

„Je mi to ľúto.“ Vyjadrila som svoju hlbokú ľútosť a unáhlene sa vzdialila z Emmetovho odpaliska. Predsa len nechcem riskovať. Emm sa to zrejme rozhodol zbytočne nepreťahovať a zahnal sa rukou.

„Keď tak, plastiku zaplatím.“ Vyhŕkla som rýchlo svoju ponuku. Emma to zrejme vyrušilo z koncentrácie, pretože jeho ruka nabrala akýsi divný smer a nakoniec tak vlepil facku stromu. Nie že by som bola expert, ale nevidím ani najmenšiu podobnosť medzi Edom a stromom, takže zmýliť si tieto dva objekty je nemožné. Asi som ho naozaj vyrušila ja. Pomaly sa ku mne stočil a jeho pohľad hovoriaci mi – Necháš ma sa konečne sústrediť? - mi to len potvrdzoval.

„Mlčím.“ Zamkla som si pusu imaginárnym kľúčom, ktorý som hodila za seba.

„Au!“ zvrieskol Jasper a začal si trieť oko. Všetci sme ho vyhúkane sledovali a ja som si v mysli opakovala číslo na Bohnice, zrejme ho bude potreba. Z podivuhodného kŕča sa Jasper ako zázrakom dostal po sotva pár sekundách.

„Pardon, len žartujem.“ Samozrejme, že nám ten žart došiel, lenže mne asi ako poslednej. Aby sme sa chápali, to číslo na Bohnice bolo určené pre mňa. V tej záplave pocitov som si už začínala myslieť, že som fakt vytiahla kľúč z vrecka a hodila ho po Jasperovi. Takéto šoky mi nemôžu robiť, lebo moje srdce urobí hop... a môžem voňať fialky odspodu.

„Zdržujete to naschvál alebo vás zrazu pochytila zábavná náladička?!“ zahundral podráždene Ed. Srandovať na jeho poprave, to asi nie je diplomatické, čo?

Všetci sme zborovo zahundrali: „Prepáč.“

Nastal čas popravy. Kat si mydlil ruky, trestanec (aj keď neviem, za čo by mal byť trestaný práve Ed) sa zrejme modlil, aby to bol krátky proces a my, diváci, sme si zašli kúpiť popcorn a kolu. No fakt! Majú zľavu – pri kúpe stredného popcornu vám dajú strednú kolu zadara. Výhodná kúpa. No dobre... kecám!

Počas môjho rozjímania sa Emm zahnal rukou rýchlosťou, že svetelný rok by potreboval minimálne ešte jeden svetelný rok, aby ho dobehol (Ja viem, je to chaotické a človeka to zmagorí, zvykajte si. Ja žijem s Emmetom a to tiež nie je pre moju psychiku kladný prístup!).

Za iných okolností by som taktne odvrátila hlavu, ale nenechám si predsa ujsť takú akciu a, navyše, je to aj poučné. Rýchlosť, trajektória, akcia a reakcia... všetko je to o fyzike (i keď ju vlastne nenávidím, som ochotná sa teraz obetovať). Sledovala som teda Emmovu ruku, akoby bola stredom vesmíru a čakala reakciu Edovej tváre na jeho dlaň. A vo chvíli, keď mal svet uzrieť najväčšie flesnutie v dejinách, moje uši začuli len tiché „ťlap“. To čo malo byť?!

Namiesto ohromujúcej facky sme sa dočkali len úderu, ako keď niekto niekoho pleskne rukavičkou. No ohromná rana! Normálne, že sa Ed rozpadol a my ho teraz musíme skladať ako puzzle, och prosím. To nie je vôbec efektné!

„No, brácho! Snáď si nemyslíš, že by som ti fakt uvalil?“ Opýtal sa Emm pobavene a prehodil ruku okolo Edových pliec. Mno... On si to možno nemyslel, ale ja áno! Hlboko si ma sklamal, Emm. Samozrejme, že som sa aj tešila z neutrácania peňazí na Edovej plastike, ale takú facku človek zažije len raz za život a ja som to prepásla. Čo už, budem si musieť počkať.

Náš Éďa sa tváril šokovane, akoby uzrel meteorit, na ktorom sedí morská panna a češe si vlasy. Po prvotnom šoku sa zoširoka usmial a napodobnil Emmovo gesto. Fakt bol rád, že ho jeho vlastná krv neprizabila a koniec koncov... aj ja som bola spokojná. Škerila som sa ako mesiačik na hnoji a zízala na bratríčkovanie tých dvoch. Objímali sa, potľapkávali po chrbte, pošťuchovali...

Mno... nie že by som nepoznala čaro bratského puta, ale začínala som mať obavy, že sa to mení v niečo viac. Ešte sa mi tu zvalia na zem a pomilujú sa. Gayovský bratský incest, tak to tu ešte nebolo. Pretočila som znechutene očami a nadávala si, že som perverzná.

„No čo tak zízaš, B-Bell?“ Ach, bože! Jeho to ešte nepustilo? A čo je horšie – prihodili si ma do ich vrúcneho objatia. Už viem, ako sa cíti párok v hot dogu a... úprimne, nezávidím mu. Dokonca aj sardinka má v konzerve väčšiu šancu na prežitie (čo sa dosť ťažko chápe, keďže je tam už mŕtva).

Keď som sa konečne dostala z toho rohlíka s kečupom, ako slobodný párok som sa vydala na púť životom... preháňam, len som sa spomedzi nich vymotala a postavila sa vedľa. Nechápali, nevadí.

„Nemohla som dýchať.“ Vyhovorila som sa a aby mi uverili, čarovne som zaklipkala očkami. Vždy to funguje, lenže občas mi z toho mrkania prepne a ja sa zmením v škúliacu (šilhající) príšeru. To je riziko mrkania, mno...

Všetci sa upokojili a vydali sa za vlastnou zábavou. Konečne sa všetko vyriešilo a na znak toho som si úľavne oddychla. Všimla som si, že jediný, kto pri mne zostal, bol Ed. Strašne divne zízal niekam mojím smerom. Tak akosi... prefíkane, škodoradostne. Buď to mierilo na toho obrovského hnedého grizlyho za mnou, alebo na mňa. Otočila som sa. Nie, na toho grizlyho to asi nebolo, keďže tu žiadny nie je. Zvrtla som sa späť a zaskočene sa trochu pousmiala.

„Čo je?“ opýtala som sa nesmelo.

„Musím si s tebou vybaviť účty.“ Povedal nebezpečne a odhalil svoj vražedný chrup v oslepujúcom úsmeve. Nasucho som preglgla, že to museli počuť aj v ponorenom Titanicu a nevinne sa zachechtala.

„Ty si ale srandovný... heh... no, už aby som išla... čau!“ vykríkla som naňho rozlúčku niekde na pol ceste do Európy.

Zdupkala som pred ním, až mi horelo za pätami. Myslím to, samozrejme, obrazne. Nechcem podpáliť les ani nič také. Ešte budem mať na krku ochrancov lesov a čo potom? Začula som Edov smiech, ktorý sa odo mňa avšak vôbec nevzďaľoval. Nieže by som behala na mieste (nie som dementná), to Edove nohy sa za mnou rozbehli. Trielila som popri rieke a v snahe stratiť sa mu z dohľadu som zabočila smerom k lesu. Kľučkovala som pomedzi stromy a modlila sa, nech do niektorého z nich nenapálim alebo sa nezachytím o kreténsku vetvičku. Tak sústredene som hľadela na to, čo je nado mnou, že som nevnímala to, čo bolo podo mnou. Ako ináč... potkla som sa o koreň trčiaci zo zeme, následne som vpálila hlavou do vetvy priamo predo mnou a aby toho nebolo málo, vo finále som s „láskou“ objala strom, ktorý ma tak zmasakroval.

„Hrgh.“ Vydala som zo seba pridusene podivný zvuk a zosunula sa pomaly k zemi. Ed prestrašene zhíkol a pribehol ku mne. Posledné, čo som videla, bola jeho šišatá hlava a hrdzavý pramienok, ktorý mu vyčnieval z hlavy ako anténa.

***

ŠPLECH!

„Čo je?! Čo sa deje?“ Vystrelila som do sedu ako raketa a zmätene sa rozhliadala navôkol. Sedela som v Edovom náručí. Prečo som mokrá? Och Bože, on sa počúral! Aha, to len sedíme vo vode. Vďaka Bohu. Boli sme celí premočení a ja som ďakovala všetkým svätým, že som si na tričko vzala ešte mikinu, pretože by mi to tričko teraz presvitalo na dosť intímne partie tela. No dobre... na MELÓNY!

Ešte stále zmätene som potriasla hlavou a následne sykla od bolesti. To bude poriadna hrča, super! Zaškúlila som na Eda a všimla si, že stále mu odstáva ten hrdzavý chumáč vlasov. Nadvihla som ruku a chcela mu ho zastrčiť, ale z nejakého dôvodu moja ruka vždy triafala vedľa. Nečudo, keď som ho videla minimálne päťkrát.

Ed mojimi zrakovými schopnosťami zrejme nebol nadšený, pretože sa obrovitánsky zamračil (a to si to predstavte päťkrát!).

„Bolí ťa hlava.“ Nepýtal sa, konštatoval. Zamykala som plecami a opäť mu odkvicla v náručí.

***

ŠPLECH!

„Čo zase?!“ Opäť so mnou trhlo a ja som vystrelila do sedu. Kriste, stále sedím vo vode!

„Omdlela si... znova,“ odpovedal mi starostlivo a zároveň otrávene. Divná kombinácia. Dobrá správa je, že mi už nedunelo v hlave, ako keby mi do nej niekto búšil zbíjačkou.

„Už desať minút ťa tu špliecham vodou.“ No ešte si sťažuj!

„Tak prepáč! Naschvál som sa potkla o koreň, vrazila do vetvičky, následne do stromu a potom omdlela, len aby si ma mohol kropiť vodou.“ Vyštekla som podráždene a pri takom vysokom tlaku opäť pocítila búšenie v spánkoch.

„Tak som to nemyslel. Len ťa oboznamujem, prečo ležíme po pás vo vode,“ vysvetľoval, zatiaľ čo mi pomáhal postaviť sa na nohy. Teoreticky mi klame, pretože už neležíme vo vode, ale čupíme, ale čo na tom...

Keď sme stáli oproti sebe, napadla mi jedna volovina. I keď som sa snažila držať vážnu tvár, začala som sa vyškierať ako vymletý krtek. Ed si toho všimol a s pobavením na mňa hľadel.

„Čo je?“ opýtal sa s náznakom smiechu. Kto by sa nesmial, musela som vyzerať ako vymletý krtek. Ale to som už hovorila, ne?

„Ale nič.“ Zubila som sa ďalej a nenápadne sa k nemu priblížila. „Ja len...“

ČĽUP!

Strčila som do Edovej hrude a zvalila ho do vody. Vyprskla som smiechom, no to som ešte nevedela, ako bude Ed v riečke excelovať. Keď sa totižto vynoril na hladinu, na hlave mu ako baretík tkvelo lekno a na ňom zelená žabka. Faktická žaba! Vyprskla som do takého smiechu, až sa mi brucho zvieralo v kŕčoch. Toto je stokrát lepšie než moja predstava! Ed sa teda prekonal. A ako to celé zaklincoval? Hľadel na mňa pohľadom – No bohovská zábava! - a znenazdania zo svojich úst ako fontánka vystrekol dúšok vody. Tak to ma už totálne dorazilo. V tej chvíli som sa už nerehotala, ale híkala ako somár. V živote som nepochytila taký záchvat, ako teraz. Myslím, že mám nasmiate minimálne päť rokov dopredu.

Svojím škrekom som zrejme vyľakala žabku, pretože tá kostrbato zoskočila z Edovej kštice a stratila sa v hlbinách potôčika. Pritom mu, samozrejme, nezabudla popatlať nožičkami celý ksicht. Proste scénka ako vyšitá pre smiechoty. A to Emmet tvrdí, že Ed nemá zmysel pre humor. I keď sa o väčšinu postarala žabka, Ed to celé pozdvihol na vyššiu úroveň tou svojou fontánkou. Ešte stále sa nemôžem prestať smiať. Určite mi ten priblbý úškrn ostane až do smrti. Alebo sa mi možno vykĺbi sánka. Dá sa to? Nie, určite dostanem smrteľný kŕč do čeľustí... možností je toľko.

Som si istá, že by som sa smiala ešte minimálne päť minút, ale Edov pomstychtivý pohľad mi tak akosi uviazol v krku a vytvoril tam knedlík (Teraz som naň normálne dostala chuť!). Zreničky sa mi rozšírili a presne vo chvíli, keď som zapišťala a dala sa na útek, sa Ed vynoril z vody a začal ma naháňať.

Čľapotali sme na všetky strany, pokropili sme každú vec v okruhu piatich metrov a do toho celého sa stále chichotali. Bola ohromná zábava takto blbnúť, ale zároveň som musela plniť aj svoju bojovú misiu. Ed ma chcel zhodiť do vody a tomu za žiadnych okolností nehodlám dopustiť.

Mno... akosi sa tá moja snaha zvrhla. Tak urputne som sa snažila pre Edom ujsť, až som nevnímala klzký povrch podo mnou. Na mokrej skale sa mi podvrtla noha a ja som za pojašeného kriku bacla do vody.

Nikdy som si nevšimla, aké je to pod hladinou iné. Edov smiech prerážajúci vodu bol tlmený, ale i tak nechutne škodoradostný. Nič som nevidela, pretože som rozvírila dno, tak pevne dúfam, že sa nemusím obávať útoku aligátora. Ešte to by mi chýbalo. A čuch? Tak ten bol totálne v háji, veď som pod vodou. Nebudem tu snáď skúšať dýchať, nie som blbá.

Keď som sa vynorila, Ed stál asi dva metre odo mňa, rukami sa opieral o kolená a neustále sa rehlil. Zadus sa! – pomyslela som si kyslo a snažila sa postaviť.

„Ty... ty si neskutočná,“ dostal zo seba Ed krátko po záchvate. „Najprv ťa naháňam po lese, ale ty sa zblížil so stromom, a tak sa sama odrovnáš. A teraz? Ani sa nemusím snažiť zhodiť ťa do vody, ty sa do nej zhodíš sama. Tak to som ešte nezažil.“ Opäť sa zachechtal, na čo som ja len prekrútila očami. Sa nepo!

Obaja sme sa vyšuchtali na breh za zvukov našich vŕzgajúcich nohavíc a čľapkajúcich topánok. I keď som celá mokrá a mrzla ako na Sibíri, za tú žabku a fontánku to jednoducho stálo. No i tak som sa neubránila drkotajúcim zubom. Všimol si to aj Ed, ktorý si ma starostlivo premeral a zavelil na presun do materskej stanice. Keď sme našu jednotku zakotvili na stanici, okamžite sme sa prezliekli do suchého oblečenia. Mne to akosi nepomohlo, pretože som stále cítila po celom tele nepríjemný chlad. Ed si to, ako vždy, zase všimol a zamračil sa. Nech už s tým prestane! To jeho mlčanlivé stanovenie diagnózy či už sa jedná o premočené topánky, alebo drkotanie zubov je otravná.

(music2 )

Po chvíľke váhavo vzal svoju mikinu, podišiel k mojej pravici a prehodil mi ju okolo ramien. Trochu ma po nich pošúchal, aby ma zahrial a ja som si v tej chvíli uvedomila jeho hrejivú prítomnosť. Bol tak blízko. Tak neuveriteľne blízko. Pohyby jeho rúk po mojich ramenách boli upokojivé a príjemné. Jeho dych, ktorý som cítila na krku ma príjemne pošteklil.

Stočila som k nemu pohľad a pozrela do jeho magických očí hlbokých ako studne. Celý svet akoby stíchol a načúval môjmu zrýchlenému tepu. Mlčky sme na seba hľadeli, až by sa napätie medzi nami dalo krájať, smažiť, vyprážať, grilovať, na čo len máte chuť. Nepatrne, sotva o centimeter som sa k nemu naklonila a skĺzla pohľadom k jeho perám. On sa odo mňa, naopak, odklonil a na znak trápnej chvíľky si odkašlal. Au, tak to zabolelo. Ostala som tam sedieť ako oparená. S červeňou v lícach som odvracala tvár, nech nevidí sklamanie, ktoré v nich utkvelo. Cítila som sa trápne, neuveriteľne trápne.

Ed si opäť odkašľal a prehovoril: „Ehm, tak... je ti teplejšie?“

„Áno,“ hlesla som potichu. „Je mi o čosi lepšie.“ Ed prikývol a na chvíľu sa odmlčal. Otvoril ústa, naprázdno vydýchol a potom sa odo mňa odvrátil. Akoby sám nevedel, čo má v tejto situácii robiť. Cítil sa nesvoj, aj tupec by si všimol jeho roztržitosť.

„Vieš čo? Mali... mali by sme ísť k ohňu. Zahreješ sa tam viac ako tu.“ Prehovoril po dlhej dobe, počas ktorej som ja nečinne sedela a snažila si zašiť ten šrám v hrudi, ktorý som tam cítila. Čo to znamená? Prečo ma to tak dorazilo? A mýlim sa alebo som sa ho naozaj pokúšala pobozkať? Bože, čo sa to so mnou deje?

Povzdychla som si a na súhlas prikývla. Nemohla by som to s ním osamote už viac vydržať. Vyšli sme spoločne zo stanu a pobrali sa k ohnisku, kde posedávala značná kôpka spolužiakov. Prisadli sme sa a po nejakej chvíli sa konečne odreagovali.

(music3 )

Zabudla som na udalosť, ktorá sa stala a nedovoľovala si na ňu viac spomínať. Čo sa stalo, stalo sa. S Edom sme sa tvárili uvoľnene. Dokonca sme sa rozprávali, ba až smiali. Bolo príjemné a srdcu odľahčujúce vedieť, že sa na mňa nehnevá. Večer sa nakoniec vyvrbil v komický. Emmet si totiž neodpustil historku s našim rybárčením a ako sa zdalo, uši obecenstva jeho slová doslova žrali.

„A keď sa z vody vynoril mohutný Mobi Dik,...“ vyprával dychtivo. Keď som videla v jeho rozprávaní ohnivý zápal, bolo mi ľúto ho prerušiť, ale logika a následnosť tohto príbehu sa mi zdala viac než pochybná.

„Emmet, prepáč, že ťa prerušujem, ale nazývať obyčajného sumca Mobi Dikom je viac než neprofesionálne.“ Konštatovala som ako nejaký šprt-majster.

„Bože! Len sa to snažím poprášiť magickým prachom a ty mi to kazíš!“ ihneď mi to vyčítal.

„No dobre, dobre.“ Rezignovala som okamžite a rukami dokazovala svoj odstup od sporu. „Práš, práš, ja už mlčím.“

„Takže... kde som to skončil?... Úplne si mi pretrhla niť myšlienok, Bella.“ Skôr mám dojem, že som mu pretrhla nejakú dôležitú nitku v mozgu, ale keď myslí.

„Už viem!“ zvolal nadšene, keď objavil svoju nitku dramatickosti. „Keď sa Mobi Dik vynoril z vody, ako profík som siahol po harpúne a vystrelil. Hrot prepichol vzperné zviera sťa maslo. Smrť obludy bola rýchla a bezbolestná. Za šplechotu vĺn bezvládne telo dopadlo do vody a stratilo sa pod temnou hladinou. Malou plťkou som priplával k tomu magickému miestu, uponáhľane som skočil s nožíkom v zuboch do vody a odrezal si kus z bájneho Mobi Dika. Koniec... P.S: Ochutnať jeho chutné mäsíčko máte možnosť zajtra ráno. Odporúčam konzumovať s rožkom (rohlíkom) a citrónom.“ Počas svojho rozprávania Emmet vierohodne znázorňoval výstrel z harpúny, skok s nožíkom v hube do vody a ako krája Mobi Dikovo mäso. No viete si to predstaviť...

Emmet sa na záver uklonil a zožal ovácie všetkých prísediacich. Síce bol jeho príbeh pritiahnutý za vlasy (a to poriadne), ani ja sama (a to som sa v tom príbehu nakoniec vôbec nevyskytla) som sa neubránila potlesku a nadšenému výskaniu. Dovoľujem si tvrdiť, že Emm má spisovateľské črevo, nech je to už akákoľvek choroba.

Zábava po Emmetovom výstupe nerušene pokračovala. Ed (po mojej ľavici) debatoval o čomsi s Jasperom a Angela (po mojej pravici) zase „zanietene“ počúvala tie Jessicine bláboly o šmuhe na nechte. Verili by ste tomu? Na večer si v tejto zime, čo je približne tak 5 stupňov nad nulou, vezme k ohnisku prťavú minisukňu. Veď jej cez ňu vidím aj vnútromaternicové teliesko, preboha!

(music4 )

Radšej som odpútala oči od tej Jessicinej garderóby či skôr necítim-chlad-sukničky a zamerala sa na výjav nad svojou hlavou. Večerná obloha sa trblietala tisíckami iskrivých hviezd, ktoré vo mne vyvolali spomienky. Spomienky šťastné a zároveň v tejto chvíli tak bolestivé. Uvedomila som si, že mi výraz skrehol, a tak som sa radšej vzdialila od kruhu priateľov. Nechcela som, aby si robili starosti, toto je len moja osobná záležitosť.

Vrátila som sa do stanu a, ako už dlho nie, vytiahla som deku, rozprestrela ju na tráve a pohodlne sa na nej uvelebila. Pozorovala som nádheru tkvejúcu pred svojimi očami a spomínala na tie magické okamihy, ktoré som s ním zažila. Teraz, avšak, miesto vedľa mňa zíva prázdnotou. Nie je tu. Už dlho nie.

„Hovoril som si, kam si sa podela.“Ozval sa po nejakej chvíli v blízkosti stanu známy hlas. Neotočila som hlavu, ani len som sa nepohla. Zostala som ticho, nebolo čo povedať. Počula som, ako Ed pristúpil k deke a neisto pri nej postával.

„Smiem?“ opýtal sa nesmelo. Konečne som naklonila hlavu a pozrela na Eda ukazujúceho smerom k deke. Stočila som pohľad k nej a zarmútene si vydýchla. On nepríde, už nie je. Prikývla som a opäť sa venovala oblohe. Panovalo medzi nami ticho. Obaja sme hľadeli na modrú oblohu pokrytú žiarivými svetielkami. Ja som bola zahltená spomienkami a Ed sám zrejme nemal odvahu prerušiť moje rozjímanie. Myslím, že cítil, že so mnou niečo nie je v poriadku, no dával mi čas. Nenútil ma hovoriť, nechal voľbu na mňa.

„Pripomína mi brata.“ Vyslovila som približne po desiatich minútach. Ed ku mne stočil hlavu a prekvapene skúmal moju tvár.

„To nebo,“ vysvetlila som svoje úvahy a dojato sa pozerala na oblohu. „Kedysi sme to robievali spolu. V noci sme potichu, bez toho, aby o tom rodičia vedeli, vyskočili z postelí, vybehli na záhradu, zvalili sa do trávi a pozorovali hviezdy.“ Vyprávala som pokojným, tichým hlasom. „Tie maličké žiarovky na nebi ma neskutočne fascinovali. Myslela som, že v sebe majú tajnú moc. Bola som naivná. Bráško to nebaštil, ale chcel mi spraviť radosť, a tak držal so mnou.“ Smutne som sa usmiala a rozpomenula si na jeho priateľský a žiarivý úsmev, ktorý mu tak často zdobil tvár. Vkuse som sa ho pýtala, čo to používa za pastu.

„Časy sa menia.“ Povedala som odrazu tvrdo a aj výraz tváre skamenel. „Minulosť je za nami, tak žime prítomnosťou.“ Cítila som hnev, cítila som nespravodlivosť tohto sveta, že mi ho vzali. Ale čo sa dá robiť? Len ísť ďalej. Fakt blbý údel života. Už som sa chcela postaviť a odísť, keď mi v tom jeho hlas zabránil.

„Nie všetko sa musí zmeniť.“ Prehovoril po prvýkrát Ed. „Hviezdy sú stále tu. Môžeš ich pozorovať... so mnou. Viem, že tvojho brata nenahradím, ale pamätaj, vždy tu budem pre teba.“ Pozrela som naňho a pod tlakom jeho úprimných a nežných očí totálne skrehla. Prikývla som. Ed mal pravdu, nie všetko sa musí skončiť. Tak prečo to, aj napriek jeho tvrdeniu, dnes ukončil práve on? Nemohol ma pobozkať? To sa mu tak hnusím? Keď si spomeniem, čo sa v našom stane už udialo... prečo by mu vadil jeden bozk? Strácam sa v tom. Som zmätená. Mojím osudom je zrejme byť jeho kamarátkou. Nič viac, nič menej. Ale čo tým vlastne naznačujem? Chcela som byť niečo viac? Mohla by som Eda vnímať ako človeka, ktorého...? Nie, to určite nie.

Strávili sme tam celú večnosť. Bola som si istá, že už musí byť minimálne polnoc. I keď čas strávený s ním bol príjemný, predsa len som človek a ako taký mám svoje potreby. Začínala som sa stavať na stŕpnuté nohy, keď sa Ed zmätene posadil.

(music5 )

„Kam ideš?“ znela jeho otázka. Mno... ako mu to mám diplomaticky vysvetliť.

„No... ja... ja idem vypustiť kohútik.“

„Chceš ísť k rieke umývať riad, či čo tým myslíš?“

„Nie, ehm... príroda ma volá.“

„Počula si niekde sovu?“ No to je blbec. Veď sa tu kvôli nemu pomočím.

„Nie.“ Bože, čo ho to napadlo? „Idem položiť kábel.“

„Tu je nejaké elektrické vedenie?“ To je fakt magor. Pleskla som sa do čela a uvažovala nad jeho nedomýšľavosťou. On asi nie je dobrý v skladaní puzzle. Keď si nevie dať dokopy dve a dve alebo záchod a môj zadok...

„Chcem naplniť misu... vyprázdniť kanister... zapnúť hadicu na postrek... nič? Nezapaľuje?“ Tvárila som sa pochybovačne. Čo ten chlap vôbec nechodí čúrať?

„Vôbec netuším, o čom to hovoríš.“ No to je v pytli!

„Musím cikať!“ zvolala som netrpezlivo. Ešte chvíľu a pustím to priamo tu. Fakt mi k tomu veľa nechýba! Keby Ed práve pil, už by som bola celá oprskaná. Jeho výraz tomu jasne naznačoval.

„Aha, jasné, samozrejme... si človek.“ Tak tú poslednú poznámku som nepochopila, ale aspoň mu to konečne došlo. Heuréka!

„A to si nemohla povedať, že si musíš odbehnúť na WC?“ Ja ho zabijem! On je ten, čo nechápe moje jednoduché indície. On je pako, nie ja!

„Technicky... žiadne WC tu nie je. Veď to máš fuk. Už musím ísť, je to súrne.“ Veď tu celý čas cupkám nožičkami, prekrižujem ich a zvieram si lono ako nejaký úchyl. Rýchlo som kostrbato odhopkala bokom a utekala hlbšie do lesa, aby ma náhodou nikto nenačapal. A to som ešte neriešila problém, s čím si utriem zadok!

Keď som bola v bezpečnej vzdialenosti od táboriska, rozopla som si nohavice a ako najväčšie nemehlo sveta si čupla k zemi. V tej chvíli mi zadnica vyletela do závratných výšin.

Kto sem dal tú sprostú vetvičku? Nadávala som v duchu a trela si zadok s nepriateľským pohľadom upretým na ihičnatý konárik ležiaci na zemi. Naštvane som ho odkopla, div sa neprerazila, pretože vykonávať výkop s nohavicami pri členkoch predsa len nie je žiadna malina. Opäť som si čupla (predtým dôkladne zmapovala terén) a konečne si uľavila.

Prask!

Ozvalo sa za mnou a ja som prekvapením strnula. No to si robia srandu! KTO ma ruší pri niečom takom chúlostivom?

„Nech si ktokoľvek, vypadni!“ zakričala som rozladene. Ozvalo sa protestné zabručanie, ktoré sa mi podobalo na Emmeta. Často vydával ten medvedí zvuk, čo bolo, vzhľadom na to, že je človek, dosť smiešne.

„Emmet! Zmizni odtiaľto, hneď!“ osopila som sa naňho a ďalej tam čupela s nohavicami na pol riti ako idiot.

Opäť to zambručanie.

„Fakt si neželám, aby si tu očumoval môj holý zadok, tak už vypadni!“ kričala som podráždene. „A nehraj sa na medveďa, keď to nevieš!“

Šušťanie sa ku mne priblížilo. Tak a dosť! Naštvane som sa postavila a s blčiacimi očami sa zvrtla.

Som v riti! A nie svojej!

Namiesto Emmovho priblblého ksichtu sa predo mnou totižto vo svetle mesiaca týčil faktický chlpatý hnedý medveď so skutočnými labami so skutočnými pazúrmi, ušami, papuľou plnou zubov a všetkým tým ostatným. Jeho silueta bola nejasná, ale desivá. Zuby a pazúry odrážali lesk, vďaka ktorému mi na chrbte naskočili zimomriavky.

„Heh, ahoj.“ Na pokraji zdesenia som mu so škľabom alias plachým úsmevom zamávala. Medveď rozhnevane zabručal a ja som v tej chvíli skrotla ako nejaké neposlušné mláďa. Ešte dobre, že som sa pred chvíľou vycikala. Teraz by to totiž zo mňa tieklo jedna radosť.

(music6 )

Prečo neodíde? Robím málo hluku? Čo mu zavadzám? Presne! Musím mu tu vadiť... vlastne jej. Medvedica! Určite má niekde na blízku mláďatá, a preto je taká agresívna.

„Nechcem ublížiť tvojim ďeťom.“ Hovorila som vyplašene. Toto už nie je sranda. „Teraz odídem, dobre? A ty ma necháš.“ Ustúpila som váhavo o jeden krok dozadu, ale po medveďom zabručaní som okamžite zastala.

„Prosím, nechaj ma.“ Zúfalo som prosila a opäť o krok ustúpila. Chyba. Medvedicu to naštvalo a vyštartovala po mne. Nemala som najmenšiu šancu. Na útek som bola príliš pomalá a vystrašená, malo by zmysel sa ešte hodiť na zem a tváriť sa, že som mŕtva? Nebol čas to zistiť, medvedica sa po mne zahnala labou a ja som ledva uskočila. Vystrašene som zhíkla. Cítila som, ako mi po čele steká studený pot. Z tohto nevyviaznem. V mysli som sa lúčila so všetkými blízkymi a snažila sa zahnať slzy.

„Pomoc!“ zakričala som a vyprovokovala tým zviera k ďalšiemu útoku. Chcela som uniknúť, ale chrbtom som vrazila do stromu. Moje oči zazreli mohutnú labu, ktorá letela mojím smerom. Uskočila som do strany, ale bolesťou vykríkla. Ostré pazúry sa mi zaborili do ramena a zhodili ma na zem. Kotúľala som sa pomedzi listy a ihličie, až pokým som hruďou nevrazila do kmeňa stromu. Vyrazilo mi to dych, z očí mi stekali potoky sĺz. Zacítila som pach krvi a kvapky, ktoré mi stekali po ruke. Toto je môj koniec.

Rezignovane, poslednými silami, som sa namáhavo zvrtla. Oči zvieraťa blčiace hnevom prepichovali moje vnútro ako črepiny skla. Nepravidelne som vydychovala a snažila si udržať pred očami ostrý obraz. Vďaka slzám to moc dobre nešlo. Medvedica sa postavila na zadné, autoritatívne zarevala a zahnala sa k poslednému úderu.

Zbohom.

Obraz pred očami sa zahmlil, pomaly som upadala do temnoty, keď vtom sa zboku vynorila a ako šíp vrazila do medvedice tmavá šmuha. Zamrkala som v snahe zaostriť, ale bolo to márne. Niečo zrazilo medvedicu spred mojej tváre a trhlo jej hrdlom, až jej telo padlo nehybné k zemi. V tej chvíli sa mi výjav pred očami úplne stratil.

***

Precitla som na závan vetra, ktorý narážal do mojej tváre a pohrával si s mojimi vlasmi. Kde to som? Zažmúrila som nevedno kam. Moje oči boli schopné vidieť len tmu s nejasnými šmuhami. Akoby som sa vznášala. Letela... skôr než som si stihla uvedomiť realitu, som opäť upadla do bezvedomia.

***

Znepokojené hlasy víriace okolo mojich uší ma prinútili k bdeniu. Otvorila som oči a pohliadla priamo do Edovej tváre. Bol vystrašený, ale keď zbadal, že som sa prebrala, uľavene si povzdychol.

„Netušíš, ako si ma vydesila.“ Vydal zo seba frustrovane.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa zmätene. Spomienky boli nejasné. Medveď, jeho útok, môj pád, posledné zahnanie labou a... moja záchrana. Čo to bolo?

„Napadol ťa asi medveď. Keď si ležala na zemi, zrejme si myslel, že si mŕtva, lebo odišiel. Chvíľu na to ťa našiel Emmet a odniesol sem.“ Tak sa to stalo? Zamračila som sa a párkrát zamrkala, akoby som sa snažila rozjasniť si myseľ a spomenúť si. Asi má Ed pravdu. Možno som utrpela šok a pamätám si to inak.

Prikývla som a až teraz si všimla, že Ed ošetruje moje rameno. Tri hlboké šrámy „zdobili“ moje pravé rameno zamazané od krvi. Povzdychla som si a opäť si hlavu položila na niečo mäkké. Sledovala som Eda, ako ma ošetruje a vtedy si niečo všimla.

„Tvoje oči. Si v poriadku?“ opýtala som sa starostlivo. Boli čierne ako noc. Akoby som sa dívala priamo do srdca hlbokej studne. Ed sa jemne zasmial.

„Teba napadne medveď a pýtaš sa, či som v poriadku ja?“ Zjavne som ho pobavila. No... aspoň niečo, keď som už narobila taký rozruch. Všimla som si totiž aj malý hlúčik ľudí postávajúcich okolo. Profesor bol taký spotený, že by po jeho vyžmýkaní naplnili vodou futbalový štadión, Angela a Samantha mali napuchnuté oči od sĺz a zvyšok študentov na mňa zaujat hľadelo, akoby som bola opička v ZOO. No tak si ma vyfoťte!

(music7 )

„Je tu niekde Emmet?“ opýtala som sa, keď ho moje oči nevedeli vystopovať.

„Kto volal moje ctené meno?“ zjavil sa odrazu môj hrdina a zoširoka sa na mňa zazubil.

„Dík, brácho,“ poďakovala som mu za jeho pomoc. Keby neprišiel, zrejme by som tam zapadla ihličím a už by ma nikto nenašiel. Možno tak nejaká veverička.

„Nemysli si, že to bolo zadarmo, ségra.“ Typický Emmet. Len som s úsmevom pokrútila hlavou.

„Au!“ skríkla som nečakane.

„Jejda! Mal som ťa upozorniť. Dezinfekcia.“ Oboznamoval ma Ed. A kto tohto chlapca k tomu vôbec pustil? Ešte ma otrávi dezinfekciou.

„No to si teda mal. Si si istý, že vieš, čo robíš?“ uisťovala som sa s pochybami.

„Nezabúdaj, že môj otec je doktor.“ No a? Môj otec je policajt a kvôli tomu nenaháňam drogových dílerov alebo masových vrahov.

„Teraz si odpočiň. Pospi si.“ Vyprskla som smiechom. Nikto to, samozrejme, nečakal, a tak na mňa zízali ako na blázna. Veď čo je vtipné na tom, že Ed mi hovorí, aby som si pospala, že? Lenže ja som sa vôbec nesmiala na Edovi.

„Povedala som medveďovi, nech sa nehrá na medveďa, keď to nevie.“ Vysvetlila som so smiechom, no to sa mi už preklížili oči a ja som upadala do spánku. Posledné slová, ktoré moje uši začuli?

„Nemal som ju v tom lese radšej nechať?“ Počkaj, Emmet, veď to si ešte vypiješ!

Predošlý diel Zhrnutie Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 42. kapitola: