Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 39. kapitola

24.03.2010 (16:15) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 4248×

Som v háji!

39. kapitola

S kým že to budem spať?

(SmashMouth-AllStar )

Rozprávala som sa s Angelou asi hodinu, keď sa mi ospravedlnila, že už radšej ide chrnieť. S pochopením som ju prepustila zo svojho súkromnného Pentagonu a uvedomila si, že som vlastne jedna z mála, ktorá ešte nehajinká. Uznala som za vhodné ísť tiež dohajan, a tak som si do ručičky vzala baterôčku a vybrala sa k svojmu stanu.

Pod osvetleným kotúčom baterky sa všetko javilo v akomsi strašidelnejšom ráze. Sova na strome vyzerala ako feťák s rozšírenými zrenicami poletujúci po konároch pod vplyvom životabudiča - Red Bull, ktorý si šľahol s kamošmi. Korene stromov vyčnievajúce zo zeme sa podobali na prsty nevinných obetí vrahov a to ani nespomínam, že som sa zľakla vlastnej topánky. Myslím, že kupovať chlpaté conversky nebol dobrý nápad.

I keď by som si to navonok nikdy nepriznala, bála som sa ako mimino a keby som mala oblečenú plienku, tak áno, už by niekoho čakala nádielka. Spoľahla som sa na psychologické reči typu – prekonajte svoj strach; predstavte si, že bod vášho strachu je Hitler s kozou briadkou; atď. Ja som si to avšak trochu poupravila a vytvorila si vlastný štýl sebaprekonávania a nepocikávania sa od strachu. Zhltla som imaginárny špenát ako Pepek Námorník a s presvedčením, že mám tú najsilnejšiu pravačku na svete som s priblblým úsmevom pokračovala ďalej.

Bola som asi v polke cesty, keď som začula povedomý hlas, ako sa háda s druhým povedomým hlasom a ďalšie povedomé hlasy ich pritom sledujú... či tak nejak. Zistila som, že Ed s Emmetom si dali pravdepodobne ďalšie kolo v ringu. Predpokladala som, že sa stále jedná o tú istú činnosť v podobe neangažovania sa Eda Cullena do poslednej otázky v programe organizovanom Emmetom Cullenom... nehovorím akosi múdro? Tak znova... proste som si myslela, že sú stále takí natvrdlí a hádajú sa kvôli tej kravine s dotazníkom. Lepšie, nie?

Ich čačky-mačky ma netrápili a preto som ani nekládla veľa úsilia na špehovanie tých civilistov, ale... no jo, proste som tiež len človek. Jedno ucho mi náhodou odbehlo k nim a keď sa dozvedelo, čo malo, pekne sa, ako psík ku kostičke, vrátilo ku mne. A čo sa dozvedelo? V podstate nič. No mýlila som sa s hypotézou o dotazníku, toto bolo niečo úplne iné. Nastražila som opäť svoje ušné radary, napojila sa na vesmírny satelit G-force a „nenápadne“ sa pricapila na strom neďaleko od nich. Nieee, vôbec im neleziem do súkromia a už vôbec ich nešmírujem ako úchyl. Ich debata znela približne takto:

„Čo si myslíš, že mám teraz podľa teba robiť?!“ rozčuľoval sa nazúrený Ed.

„Tak choď spať k bobríkom. Určite ťa ako hosťa vrelo privítajú.“ A vtedy – ŠUPS! Nádherný, do puntíka vymeraný pohlavok od Rosalie – Krvavej krásky.

„Tak pros o almužnu veverky.“ A čo sa stalo? PRÁSK! Ďalší z arzenálu faciek našej neskrotnej krásky.

„No tak...“ DRBS! Máte pravdu, ak si myslíte to, čo si myslím a čo som predpokladala, že si budete myslieť aj vy a práve preto som na to myslela. Ďalšia po hube.

„Ale čo je?“ bránil sa zmätený Emmet a šúchal si rukou boľavé miesta na hlave. „Veď som to ani nestihol dopovedať.“

„Ale ako ťa poznám, znova by si vypustil nejakú volovinu.“ Bránila zase svoje činy Rose. Emmet zmĺkol a po chvíli pomykal plecami.

„No čo, nebudem sa s tebou hádať. Aj tak som chcel povedať, že...“ Dupiti-kopiti-bum! Pohlavok ako vyšitý.

„Už to neskúšaj!“ varovala ho Rose.

„Kruci, nevyšlo mi to.“ Posťažoval si Emmet.

Ako vždy, rozhodla som sa zistiť, čo je vo veci najkultúrnejším spôsobom (Pche! Kto píše tie kecy?). Ako každý úplne náhodne okoloidúci človek som vyskočila spoza stromu, narýchlo sa oprášila od lístia a haluzí a vmiesila sa im do, pre mňa „neznámeho“, rozhovoru.

(Free-AllRightNow )

„Čo sa deje?“ opýtala som sa zvedavo.

„Môj brat je imbecil! To sa deje!“ frflal stále Ed.

„On ti chce len povedať, že svojho bračeka zbožňuje a lepšieho človeka nikdy v živote nestretol.“ Tlmočil mi to Emmet.

„Veď si zo mňa spravil homelessáka!“ Zajačal naňho na plné hrdlo.

„Čože?! Ja som z teba homoša nespravil. V tom si už sám.“ Obraňoval sa okamžite Emmetko.

„Nie homosexuála, ale homelessáka – bezdomovca, ty trdlo!“ nadával mu (a to ešte veľmi milým spôsobom) Ed.

„Bezdomovca? Haló! Ja som tu nebola!...“ teda, aspoň nie tak skoro. Mala som sa priplížiť skôr, to by som aspoň bola v obraze. Nie doslova, samozrejme. Trčať niekde v Mona Lise... no neviem.

„Náš Emmetko si uzmyslel, že by bolo veľmi vtipné polepiť môj stan medom z úľa! Úplne k popukaniu. Umieram smiechom, čo to nevidieť?! Bojím sa tam vôbec vojsť, pretože bohvie, kde sú teraz tie včely.“

„Aha.“ no to som mu teda pomohla. No čo, aspoň v tom už nemám bordel. „Tak preto bezdomovec.“ Konštatovala som sucho.

„Možno ťa prichýlia sýkorky. Ale nemysli si, že to bude zadarmo. Je to fest drahé. Sú horšie než exekútor, oberú ťa o všetko.“ Oboznamoval nás so svojimi maklérskymi skúsenosťami Emm. Ani sa nečudujem, že je v tom taký znalec. Keď ho Rose každý týždeň vyhodí z domu, musí predsa niekde nocovať.

„Rose? Ako s ním môžeš, preboha, žiť?“ pýtal sa nechápavo Ed. Áha a teraz to príde. Rose sa prizná, že ho podvádza s mliekarom.

„Aj ja si stále kladiem tú istú otázku.“ Čumela do prázdna Rosalie a krútila hlavou. Určite myslela na toho mliekara a jeho sexy fľašku mlieka. Možno sa hrajú na kravičku a farmára... fuj, to sú úchylne predstavy. Rose, že sa nehanbíš!

„A prečo si ma nevarovala aspoň ty?“ otočil sa Ed zrazu na Alice.

„Ja? A čo s tým mám ja?“ Tvárila sa zmätene, no zároveň akosi šibalsky. Čo jej práši?

„No čo asi... hrušky. Veď si to videla... vieš, čo myslím.“ Už zase som jediná mimo?

„Ty si to predsa mohol vidieť tiež.“

„A to ti mám celý deň behať za zadkom len aby som vedel, či tento kretén zase niečo nevymyslel?!“ Ich hádka mi prišla už trochu prehnaná (i keď som ju nechápala). Začala som sa dokonca báť, že si skočia do vlasov a nebodaj začnú vyberať blchy, ale našťastie sa do toho vmiesil Jazz.

„Ona za nič nemôže. Nezvaľuj to na ňu.“ Ochraniteľsky sa postavil pred Alice.

„A môj Emmet za to môže?!“ vykríkla Rose. Všetci stíchli a naraz na ňu stočili pohľad. Chvíľu na ňu pozerali, až zrazu vybuchli v hurónsky rehot, div sa neváľali po zemi.

„Tak to mi asi nevyšlo.“ Zatvárila sa nevinne a pohrávala sa s prameňom vlasov.

„M-myslíš?“ dostal zo seba Jazz chytený v kŕči smiechu na zemi.

Rose prešla k Emmetovi a potľapkala ho po pleci. „Snažila som sa.“ Obhájila svoju predošlú múdru vetu. Emm jej narýchlo vlepil bozk. Okrem tých dvoch, ktorí práve prežívali romantickú chvíľku, sa všetci stále váľali po zemi a rehotali sa na plnú hubu. A ja som tam stála ako psychiatrický analytik a určovala diagnózy svojich pacientov. Jasný cvok, vodca blbcov, možný infarkt, skoro mŕtvy,...

Keď sa konečne uráčili dosmiať, bolo to ešte horšie. Opäť sa začali hádať. Jeden druhého prekrikovali, až sa mi z toho išla hlava rozskočiť. Chcela by som vedieť, kde je po celý ten čas náš profesor. On sa snáď zaľúbil do tej sviňuchy, ktorú Emmet spomínal v básničke a teraz ju obháňa. Pravdou bolo, že ma fakt začala bolieť hlava. Rozhodla som sa to preto utnúť čo najskôr, než bude z môjho mozgu vesmírny odpad.

(Editors-TheWeightOfTheWorld )

„Tak spi so mnou!“ naraz som ich všetkých prekričala. Opäť zavládlo hrobové ticho a všetky oči boli, samozrejme, nasmerované na mňa. Aj naďalej vládlo ticho, v ktorom sa Emm trochu zakuckal a Alice škerila, akoby videla novú, ešte nepokrstenú, platinovú kartu. Čo tak čumia? Preboha, veď to vyznelo akoby som s ním chcela... ááá!

„Samozrejme, že nemyslím so mnou ako so mnou. Myslím tým so mnou v stane. Ale nie spolu v stane ako na sebe, ale každý na svojej strane. Áno, každý na svojej polke. Nie vertikálne, ale horizontálne – vedľa seba.“ Narýchlo som vysvetľovala svoje prvoplánové  myšlienky.

„A nebudem ti prekážať?“ pýtal sa nesmelo Éďa. Fór?

„Je to predsa váš stan. To ja som ten príživník. Vážne, nebude mi to vadiť.“ Ubezpečovala som ho priateľsky a kútikom oka si všimla, ako sa Alice ksichtí. Žeby bola na konkurze v roli – mesiačik na hnoji – a teraz jej to zostalo natrvalo?

„Tak dobre.“ Povzdychol si Ed. Tým povzdychnutím na pokraji zúfalstva mi chce povedať, že prežiť tie dve noci so mnou bude utrpenie?! Veď počkaj! Nevieš, do čoho si sa namočil, chlape...

„No opováž sa! Na to zabudn!. To je osobný priestor Isabelly Swanovej, lebo je to jej priestor, chápeš?“ vybehla som  naňho zlostným a dosť negramotným spôsobom. Vypúlil oči ako prekvapený lemur, div nehodil bobek. Zvučne som sa rozosmiala a on, chudák, bol teraz už v totálne inej zemepisnej šírke.

„Len žartujem. Prepáč, ale nemohla som si to odpustiť.“ Zdá sa, že mu to už dochádza. To je po piatich minútach pokrok, ale my to samozrejme chápeme. Na niektorých ľudí treba ísť pomaly, lebo ich inak klepne pepka, však Éďa? Nejako si zmodral. Dúfam, že ešte dýchaš...

„Tak si pober saky-paky a hor sa do Azkabanu!“ zvolala som autoritatívne.

„A nieže budete robiť niečo nelegálne alebo nevhodné pre mládež, jasné?“ ujasňoval si to Emmet, zatiaľ čo Ed si zbieral všetky potrebné veci na prežitie.

„Jasné, Emmet, každý myslí len na plodenie a zachovanie ľudskej rasy.“ Konštatovala som sucho.

„No a? My s Rose by sme narobili detí ako...“

„Nechcem to počuť!“ prerušila som ho hneď v zárodku jeho, určite perverznej, myšlienky. Zachránil ma aj Ed, ktorý bol pripravený na výjazd. Pomohla som mu s jednou taškou a so všetkými sa rozlúčila.

„Dobrú noc, decká.“

„Dobrú! A nech ťa blchy žerú celú noc!“ zakričal za mnou Emm. Fakt dík, to si ma teda potešil. Teraz aby som sa vôbec bála zaspať. Keby som mala aspoň repelent. Nie proti hmyzu, proti Emmetovi. Povzdychla som si a s predstavou drobných chrobáčikov, ktoré ma ohlodávajú až do morku kostí som sa vybrala do svojho hniezdočka lásky.

Celú cestu sprevádzalo trápne ticho. Nikto z nás sa nemal k slovu, skôr sme len čumeli na všetky svetové strany a predstierali neskutočný záujem o šišku, len aby sme sa nemuseli pozerať jeden na druhého. Fakt pekná štruktúra semien na tej šiške. Čo je to? Borovica?

Zrejme každému došlo, ako neskonale dychtím po poznaní lesných stromov – brané s poriadnou dávkou irónie. Moja pozornosť sa naozaj snažila udržať na tej prekliatej vetvičke, ale čo sa to dá, keď sa pred vami vrtí taký skvele prepečený steak? Oh áno, Ed sa dostal predo mňa a tak som s neskrývanou radosťou mohla skúmať štruktúru jeho pozadia... kto by myslel na šišku?

Až teraz mi došlo, čo som to vlastne vymyslela za kravinu. Mám stráviť noc s týmto polobohom a nevrhnúť sa naňho? To bude poriadny oriešok... možno aj lieskový. Bude zázrak, ak sa uprostred noci nezobudí na to, že mu budem od lásky slintať na ruku.

V podstate som si až teraz naplno uvedomila, aký je náš Éďa kus mäsa. Jasné, že som o tom vedela už od začiatku (Veď kto by si nevšimol tú prdelku?), ale nikdy som o tom viac nepremýšľala (A pre tých, ktorí sa pýtajú – áno, predstavte si, viem aj premýšľať.). Stačí naňho len jedno škuľavé mrknutie a vaše oči uzrú toto – bronz na gebuli až vám to spáli oko, žiarivý úsmev, ktorý vás oslepí s dobou účinnosti minimálne jedno desaťročie, vyšportované telo, z ktorého tehličky môžete použiť i na stavbu domu... dvojposchodového domu... a s garážou. A napokon oči – oči, v ktorých sa utopila nejedna žubrienka, oči, ktoré vás zhypnotizujú tak, že by ste boli ochotní štekať alebo priniesť kostičku na jedno mizerné písknutie, oči, ktorých farba karamelu vo vás prebúdza neskrotnú chuť po zmrzline Magnum.

Nepatrne som si oblizla pery a vzápätí na to divoko potriasla hlavou. Žiadne mäso, kostička ani karamel. Je to Ed, ľudská bytosť, ako každá. Bytosť, len človek, fakt sexi človek. Kruci! Bella, premýšľaj! Musí byť niečo, v čom nie je ani on sexy. Hysterčila som v duchu. Čo sekanie trávi? Je spotený ako prasa, pot mu steká po tvári, vyzlieka si tričko, vyleje si na hlavu téglik vody, aby sa schladil, zatrepe hlavou ako chlapi v reklamách a nasadí úsmev alá Mám ťa vo vačku, holka... Kriste! Už zase slintám!

Tak niečo iné... hm... opravár auta? Nie, to nie je ono. Čo tak čistič žumpy? Je to síce dosť slizké, ale keď si ho predstavím s hadicou v ruke, tak opäť strácam svoju pevnú konzistenciu a mením sa na roztavenú tekutinu, ktorú by možno potom musel upratovať sám Ed. Kto vie? A čo tak... keby bol na hajzli? Nie, to je už moc súkromné.

(OneRepublic-Say )

I keď som neprišla na spôsob, kde by mi Ed nepripadal sexi (s výnimkou záchoda), moje stupídne myšlienky zamestnali moju hlavu až natoľko, že som celú cestu prežila bez toho, že by som sa naňho vrhla ako dravé zviera. Navyše, keď si spomínam, ako sme sa bozkávali a on sa odvtedy tvári, akoby sa to nestalo... nerev! Nie si mäkota.

Zhlboka som sa nadýchla a vliezla do stanu. Jeho tašku som hodila do rohu a zmeravela. Čo teraz? Mám nakresliť mapku stanu a predložiť mu jeho teritórium? A k tomu kompas, aby potrafil? Opäť som potriasla hlavou a neisto prehovorila.

„No, tak toto bude napríklad tvoja polka,“ zašermovala som rukou po pravej strane, „a toto zase moja, dajme tomu.“ Zamrmlala som a ukázala prstom na druhú časť stanu. „Tu si môžeš odložiť veci a sem rozložiť spacák.“ Vysvetľovala som a vykrúcala rukami do všemožných kútov tohto malého miestečka. Ed len prikývol a začal si vybaľovať veci.

Vonku bola už poriadna tma a mne došla ďalšia vec. Pôvodne, ešte predtým než som ich začala špehovať, som mala v pláne ísť spať. Jasné, že to môžem aj teraz, ale najprv sa musím prezliecť. A hurá do ďalšieho trapasu!

„Ehm...“ Taktne som si odkašlala, aby som upútala jeho pozornosť. Nezabralo. „EHM...“ Skúsila som to hlasnejšie, ale, nanešťastie, zabehla mi slina a ja som sa začala dusiť. Celá som sebou hádzala a snažila sa udierať si päsťou do chrbta, čo šlo dosť ťažko, keď si uvedomíte zostavu ľudského tela. Krútila som tam rukou, tvorila kružnice, priamky, písala slovíčko – HELP a v tej chvíli sa Ed konečne otočil a vystrašene mi utekal, či skôr plazil, na pomoc. Natočil si ma chrbtom a vrazil mi doň dlaňou. Zrejme si neuvedomil silu, ktorú použil, ale ak chce vidieť, ako vyvrhujem pľúca (plíce), tak prosím.

Po chvíli to prešlo, lenže jemu sa zrejme zapáčila vidina mňa ako boxovacieho vreca a tak aj naďalej testoval silu svojej pravačky.

„D-dosť.“ Podarilo sa mi zo seba dostať. Okamžite prestal a vyplašene si ma k sebe otočil.

„Čo je? Tak čo? Si v pohode?“ mrmlal ako tornádo.

„Bola som, kým si nezahájil svoje umenie prvej pomoci.“

„Prepáč, trochu som to prehnal.“ Trochu? No nič, nechcem ho strašiť a brať mu ilúzie.

„To je v pohode. Dík za pomoc, ale vlastne som chcela...“ Zasekla som sa uprostred vety a sčervenela až na zadku.

„Chcela čo?“ povzbudzoval ma Ed.

„No... ja... len či by si... nemohol... na chvíľu vyjsť von, lebo sa chcem prezliecť a to nejde, keď si tu, pretože by to vyzeralo ako striptíz a prečo by som ti mala robiť striptíz, že? Tak... tak.“ Na začiatku som koktala ako kretén a pri konci to zo seba vypálila, že som si ani nebola istá, či to vôbec počul,... čo by v tejto chvíli bolo pre mňa nesmierne skvelé, keď si spätne uvedomím, čo som vlastne trepala. Ed ma sledoval s ústami dokorán, až sa tam utvorilo pekné oválne O. Po pár minútach ma začali chytať mierne mikrospánky, no cvakot zaklápajúcich sa čeľustí ma prebral späť k životu.

„Prezliecť... jasné. Samozrejme, určite.“ Hovoril rozpačito a poškrabal sa pritom vo vlasoch. Tváril sa tak nevinne a chutne... Fuj to! Bella, uvedom sa! „Tak ja už... asi radšej pôjdem. Počkám vonku.“ Ubezpečil ma Éďa. Síce som ho podozrievala z možného sliedenia po spodnom prádle a mojich ženských rysoch, nakoniec som to nechala plávať a počkala, kým vyjde von. Okamžite som si oddychla a dala sa do prezliekania, nech tam zbytočne nemrzne.

Vyzliekla som si rifle a nahradila ich teplými dlhými nohavicami. Mikina bola dole rýchlosťou blesku a ja som sa vrhla na tričko. Prevliekla som si ho cez hlavu a... bola v kýbliku! Lem trička sa mi totiž zachytil o náušnicu a mne sa nedarilo ho vymotať. Akokoľvek som sa snažila, tá klipsňa na náušnici nie a nie povoliť. Div som si neurvala ucho. Fakt nechcem konkurovať Van Goghovi, toto je jeho parketa. Ja namaľujem tak nanajvýš čapaté srdiečko.

Bože, čo teraz? Som tu polo nahá s nezvyklou ozdobou na uchu. HELP! Musím požiadať o pomoc Eda. No v podprsenke? Strachom som vytreštila oči a odmietala ho sem pustiť, keď som polonahá. Rýchlo som sa poobzerala a zakryla hornú časť svojho tela mikinou. Tak, Bella. Zhlboka sa nadýchni. Trápne to bude, ale aspoň neskončíš s amputovaným uchom. Povzbudzovala som svoje roztrasené ja.

„E-Ed?“ zašepkala som. Tak takto to nepôjde. Odkašlala som si a zvolala hlasnejšie, no stále nesmelo. „Ed?!“

Očividne to zabralo, pretože už o chvíľu nato zašuchotala stena stanu a zips sa pohol. To bude trápne! Ježišku na krížku, to je trapas! Bľačala som v duchu. Zips sa celý rozopol, Ed rýchlo skočil do vnútra a bez toho, aby sa na mňa pozrel zazipsoval stan.

„Bola si rý...“ Ďalej sa nedostal, pretože onemel pri pohľade na mňa. Jeho oči stemneli, boli tmavé ako roklina. Tak švihaj, Bella! Skôr, než ho klepne.

„No, vieš... pri prezliekaní sa mi zachytilo tričko o náušnicu a nedarí sa mi ho vymotať. Dosť to bolí. Nemohol by si mi pomôcť?“ Poprosila som ho potichu. Nikdy ma nenapadlo, že budem prosiť chalana o takúto blbosť a to len s mikinou okolo hrudníka.

Ed nasucho preglgol a prikývol. Natočila som sa na stranu a studom sklonila hlavu a zakryla si tak ružovú tvár vlasmi. Ed ku mne pomaly prešiel a kľakol si. Váhavo zodvihol ruku a odhrnul mi vlasy z krku. Pritom mi nepatrne prešiel prstami po pokožke a i keď som sa snažila to potlačiť, nepatrne som sa zachvela. Opatrne zobral do rúk lem trička a začal sa pohrávať s náušnicou. Netrvalo to ani pár sekúnd a už mi podával moje tričko. Sčervenela som ešte viac a cítila sa ako malomocná. On to zvládne lavou-zadnou a mne by nepomohla ani motorová píla.

„Ďakujem.“ Zašepkala som, akoby som sa snáď bála pokaziť atmosféru tejto chvíle. Bolo to trochu dusno, celá som horela a pohľad do jeho nádherných očí mi v tom zrovna dvakrát nepomáhal. Opäť len prikývol a neviem, či sa mi to len zdalo, ale akoby vôbec nedýchal.

Nastalo ticho, v ktorom sme sa obaja navzájom pozorovali a ja som zvažovala možnosť nakloniť sa k nemu a priložiť mu sklíčko k nosu, či sa vôbec zahmlí. Ihneď som tú stupiditu zavrhla a uvedomila si, že ešte stále som tu akosi naľahko. Ed akoby to pochopil bez jediného slova. Odrazu sa proste postavil a rýchlym krokom a s menším krčením vyšiel von.

Ostala som ako primrznutá, úplne vymletá a červená ako rak. Nakoniec sa mi podarilo prebrať svoje telo k životu a zahájiť pokračovanie niektorých telesných funkcií. Párkrát som sa zhlboka nadýchla a rýchlo si prezliekla aj vrchný diel. Potom som si obula tenisky a vyšla vonku, lenže nech som sa obzerala kamkoľvek, Ed bol v nedohľadne. Mierne som sa zamračila a vrátila sa dnu. Čo sa mu zase stalo?

Z tejto chvíle som bola trochu zdeptaná, ale prinútila som sa ju ignorovať. Jednoducho som potriasla hlavou a ľahla si do spacáku. Snažila som sa zaspať a zahnať predstavu, že teraz Eda niekde vonku obžužláva medveď Joggy. Alebo čo taký macko Pú? Viem si to živo predstaviť – Ed s vyvalenými očami bezbranne leží na zemi a Pú si ho natiera medom ako nejaký chlebík. Moja snaha zaspať bola teda, pri tých žvástoch pochopiteľne, neúspešná.

Neustále som sa prevracala zo strany na stranu a premýšľala nad všetkými zážitkami, ktoré som s Edwardom zažila. Páni! Podarilo sa mi vysloviť jeho meno v myšlienkach! Síce len vo svojej hlave, ale aj to je pre mňa obrovský pokrok. Môj braček by bol na mňa pyšný. Smutne som sa usmiala a spomínala na deň, keď som videla Eda po prvýkrát. V obchode so spodným prádlom pre ženy. Bol to fakt šialený deň a akokoľvek retardovane som vtedy musela vyzerať, náš Éďa mi pomohol. Za veľa mu vďačím.

Premýšľala som dlhú dobu, možno niečo vyše hodiny a Ed sa stále neukázal. Nemám ani poňatia, čo také zlé sa stalo, ale nech je to už čokoľvek, zase to bude medzi nami divné. Trápi ma to, pretože ho mám veľmi rada.

Niečo som si začínala uvedomovať. Myslím, že som konečne začínala chápať, čo k Edovi vlastne cítim. Áno, už som diagnostikovala svoju nemoc k Edovi, lenže skôr než mi ju mozgové centrum rozmýšľania stihlo preposlať mailom do časti vnímania... no jo, proste som už chrnela ako rotoped.

(MatKearney-HereWeGo )

Spala som nerušene niekoľko hodín, keď som zacítila na ruke jemné šteklenie. Rozospato, s menším zafrflaním, som mykla rukou a opäť spokojne odfukovala. Lenže o chvíľu som to pocítila znova. Prinútila som sa preto otvoriť oči a čo moje očká neuzreli? Chlpatý obrys čohosi na mojej ruke. Myslím, že moja reakcia sa dala viac než očakávať.

„Áááá!“ zajačala som ako pri poprave a vyletela z matraca ako z dela. Zbesilo som triasla rukou akoby som ju strčila do zásuvky alebo Pikachuovej papule. Zlatý to pokémonik. V tejto chvíli som kašlala na sladké sníčky Edíka.. Skočila som naňho a triasla s ním až mu z papule vystrekovali sliny. No tak nie, to je už len moja predstavivosť.

„Ed! Ed, pre lásku božiu, zobuď sa! Je tu tá príšera! Stavím sa, že je to Emmettov Krváčik! Hotová tarantula, tak sa už konečne preber!“ Lomcovala som ním zo všetkých síl. Čo je v kóme, dopekla?!

„Hm?“ zamumlal rozospato. Ja mu fakt strelím! Bude to preňho krajší budíček?

„Zachráň ma! Je tu tarantula!“ jačala som ďalej. Ed sa konečne prebral a vystrelil do sedu. Zmätene sa poobzeral a potom zakotvil pohľadom na mne. Zrejme som musela vyzerať ako paranoidná psychopatka, pretože na jeho výraze bol badateľný des.

„Tak nečum na mňa ako portviš z gumy a rob niečo!“ pišťala som hystericky. Okamžite uchopil moju tvár do dlaní, odhrnul prameň vlasov a pomaly, akoby som bola pribrzdená, prehovoril.

„Tak ešte raz. Čo sa deje?“

„Je tu Emmettov Krváčik. Zlikviduj ho, prosím!“ šepkala som hystericky.

„Dobre, upokoj sa. Postarám sa o to.“ Snažil sa ma upokojiť a neustále ma hladil po tvári. Roztrasene som prikývla a uvedomila si, že mu vlastne bránim vo výkone jeho práce. A keď som si všimla, ako mu bránim vo výkone práce, opäť som bola červenšia ako riť paviána. Sedela som na ňom obkročmo a to dosť blízko pri jeho... tak to stačí, nemusíme zachádzať do detailov. Bola som tak nemožne šťastná, že je tma, že som si normálne mala chuť výsknuť. Potlačila som to a naďalej sa venovala panike.

Zliezla som z neho a nervózne si okusovala nechty. Ed zatiaľ našiel baterku a zažal svetlo. Prehľadával každý milimeter priestoru, no vinník nikde. Začínala som byť značne paranoidná a nepomohli mi ani potoky krvi valiace sa z mojich prstov, ako som ich okusovala... ale né, už zase predstavivosť.

„Mám ho!“ zvolal víťazoslávne Ed. Vďaka Bohu! Úľavne som si oddychla a zvalila sa na jeho matrac. Čumela som do stropu a z veľkého množstva adrenalínu, ktorý ma doposiaľ ovládal, ostala úplne ochromená. Ed pavúka vyhodil von a pečlivo zazipsoval stan. Presne! Je to jeho vina! To on ho sem musel pustiť, keď vchádzal dnu alebo proste zle zavrel vstup.

„Ďakujem. Prepáč, že som bola taká hysterka, ale bolo to nečakané a ja som sa poriadne zľakla.“ Ospravedlňovala som sa mu za svoje správanie.

„To je v pohode. Nič sa nestalo.“ Prijal moje ospravedlnenie a potom sa na mňa zadíval takým zvláštnym spôsobom, pod ktorým som znervóznela.

„Čo je?“ opýtala som sa ticho.

„Nič, len...“ pokrútil pobavene hlavou. „... od chvíle, ako ťa poznám, máš stále nejaké problémy so zvieratami. Raz je to mucha, potom zase pavúk, tarantula,... už len čakám na anakondu.“

„Čože?! Aká anakonda? Počul si o nejakej?“ pýtala som sa vystrašene, rozhliadala sa navôkol a hľadala tú ohavnú hadicu, čo vkuse srší.

„Nie, žiadna tu nie je.“ Prevrátil oči a sadol si vedľa mňa. „Mala by si ísť spať, zajtra bude ťažký deň.“ Prikývla som a trochu nepresvedčene sa blížila k svojmu spacáku. Röntgenovala som ho protihmyzátorom a keď sa javilo všetko v pohode, uvoľnene som si ľahla.

„Dobrú noc.“ Zašepkala som k Edovi, ktorého zajtra oficiálne pokrstím na pavúkonátora.

„Dobrú noc a sladké sny.“ Zaželal mi naspäť a až vtedy som mohla uspokojene zatvoriť oči a opäť sa ponoriť do ríše snov.

(IceAge-SendMeOnMyWay )

Zvyšok noci sa, našťastie, už žiadny incident s pavúkmi, mravcami, chrobákmi, moľami, motýľmi, myšami ani ufónmi nekonal. Keď som otvorila oči, párkrát som zmätene zažmurkala a nakoniec sa poriadne ponaťahovala. Práve, keď som končila prehýbanie v znamení mačičky útočiacej na misku mlieka, do stanu vošiel Ed s táckou plnou jedla.

„Dobré ráno. Už si hore?“ opýtal sa so širokým úsmevom alá hollywoodska hviezda.

„No...“ poriadne som si zívla, „Ak tu nebehá Steven Segal s guľometom v ruke, nenaháňa Hannah Montanu a za nimi neletí veverka s opaskom alá ninja korytnačka, tak áno. Už som hore.“ Zvonivo sa zasmial a ja som sa k nemu s chuťou pridala. To však neznamená, že som zabudla na ten jeho včerajší výpadok bohvie kde v lese. V noci som nebola schopná rozmýšľať a zaujímala ma len tá chlpatá potvora, ale teraz je to už iné. Veď ja mu to spočítam!

„Doniesol som ti menšie raňajky.“ Tomu hovorí menšie raňajky? Vykradol hádam všetky zásoby jedla, čo sme sem doniesli! Vzala som si od neho tácku s jedlom, avšak bez slova. Mlčky som začala raňajkovať a on ma pozoroval. Nebolo mi to príjemné, ale dokázala som ho ignorovať. Keď som dojedla, položila som tácku nabok a pozrela naňho neústupčivým pohľadom, pod ktorým by si cvrkol nejeden pes.

„Čo s tebou včera bolo?“ opýtala som sa rovno.

„Nič. Veď som ti s tým pavúkom pomohol.“ Hovoril pokojne.

„Myslím predtým.“ Zdôraznila som.

„Čo by mi malo byť? Čakal som vonku, ale nebavilo ma tam len tak stáť a tak som sa išiel prejsť.“

„Na hodinu?“ Podvihla som obočie.

„Zarozprával som sa ešte s Jasperom. Keď som sa sem vrátil, už si spala. Nechcel som ťa zbytočne budiť.“ Hm, čo na to povedať?

„Ja...“ Zničene som si povzdychla. „Prepáč, chovám sa ako idiot. Alebo ešte horšie – ako domýšľavá manželka. Len... som mala o teba strach a moje krvilačné predstavy ma zrovna dvakrát neupokojovali.“

„Je to moja vina. Mal som ti dať vedieť, kam idem.“ No, tak sme si to pekne vyriešili.

„Asi sme to spackali obaja.“ Konštatovala som s jemným úškrnom.

„Zrejme áno.“ Potvrdil moje myšlienky Ed. „No... nechám ťa chvíľu osamote. Počkám pri skale vedľa ohniska, dobre?“ opýtal sa pre istotu.

„Dohodnuté.“ Prikývla som a zháňala veci, ktoré si dnes oblečiem. Keď Ed odišiel, prezliekla som sa, učesala a umyla si vonku zuby. V obstojnom stave som sa potom vydala k tomu nášmu „odpočívadlu“. Všimla som si, že pri skale nestojí len Ed, ale aj Alice s Jasperom. To sú všetci také ranné vtáčatá? Cvoci!

„Zdar, banda!“ zareval odniekiaľ spoza mňa hrubý hlas. Prekvapene som sa otočila a zbadala týčiacu sa gorilu sotva meter vzdialenú od mojej maličkosti. Stál tam a zubil sa na mňa, akoby práve zhltol zubnú niť. Čo tá gorila odo mňa čaká? Banán? Zrazu mi cez plecia prehodil svoju labu, pohodlne sa o mňa oprel a mne ostalo akurát tak funieť pod jeho váhou. Len nech sa oprie. Nechce náhodou ešte vankúšik? S titánovou výstuhou! Sama mu ho oklepem priamo na hlavu, stačí, keď mu ním jednu máznem cez pysk.

„Tak čo, Bellynka, aká bola svadobná noc?“ pýtal sa, zatiaľ čo ja som sa snažila dostať tu jeho labizňu z môjho pleca. Bezúspešne.

„Chladná.“ Zafrflala som a uvažovala nad tým, že namiesto činiek by mohli v posilňovni rozdávať Emmettove ruky. Vážia snáď tonu.

„Brrr!“ Herecky sa otriasol. „Éďa, to si ju ani neuspokojil?“

„Neuspokojil ma skôr ten tvoj Krváčik.“ Obraňovala som Edoša.

„Môj Krváčik? Čo je s ním?“

„V noci sa nám vlámal do bytu... teda do stanu.“ Jedila som sa ako jed. To je asi blbosť, že? Tak sa tvárme, že som to nepovedala.

„Tak to ťažko, zlatko. Krváčika mám celú tú dobu na vodítku.“

„Vážne, a ako si mu dával obojok?“ pochybovala som o jeho tvrdení.

„Ts, na to musíš mať talent, dievča.“ Povyšoval sa nad moju skromnú osôbku. Môžem snáď za to, že je Emmett akýsi zaklínaš pavúkov? Čo by som asi tak mohla skrotiť ja? Mršinu?

„Konečne som ťa našla!“ Opäť za mnou niekto zvrieskol a ja som poľakane poskočila akoby si práve nejaká včela pochutnala na mojej zadnici. Už mi to začína liezť na nervy. Ešte raz to niekto skúsi a ja mu vlastnoručne udupem jeho krásu na kašu. Teda ak sa nebude jednať o Mikea, tam toho pekného veľa na zadupávanie nie je. Inak... všimol si niekto, čo som trepla? Vlastnoručne zadupávať – to fakt nemá logiku, ale čo ma to vlastne prekvapuje pri mojom netradičnom zmýšľaní.

(TheTemperTrap-Fader )

Tento krát bola tou židovkou, čo prekážala Hitlerovi Jessika a to fakt nemám páru, čo po mne môže chcieť. Pokiaľ sa pamätám, tak sa spolu nebavíme. Ak to jej kurací mozoček nedokáže pochopiť, veľmi rada jej prečistím mozog fackou od tých volovín a hneď tam bude miesto na jednu poriadnu myšlienku, ktorá neobsahuje nič, kde by sa vyskytovali slová manikúra alebo sexoš. Nestihla som totiž zo seba vydať ani hlásku a už ma ťahala niekam nikam.

Všimla som si, že sa nebezpečne približujeme k tomu útesu, ale našťastie pár metrov od neho spomalila, až napokon úplne zastavila. Ďalším problémom bolo, že ma po celý ten čas vlastne ťahala, a keď ma znenazdajky pustila, skoro som napálila rybku do jamy levovej. Trochu som zavrávorala, ale nakoniec to ustála.

„Čo robíš? Veď stoj poriadne! Pila si?“ Vypália na mňa zhurta Jess. Ona asi naozaj túži vidieť alebo skôr pocítiť môj pravý hák.

„No, určite si si niečo uliala, ale to nie je to, o čom som sa s tebou chcela rozprávať.“ A čo také? Hľadáš pilník na svoj zlomený nechtík? Dám ti brúsku! Postačí?!

„Strašne ma mrzí, čo sa stalo... myslím to s tým chlápkom, čo ťa tak zmastil. Mike je kretén a ja to už viem. Mohla by si mi prosím odpustiť?“ Toto, čo práve predviedla, malo byť akože ospravedlnenie? Robí si srandu?

Moja sánka poklesla až k jej lakovaným črievičkám a zo svojho jazyka som im spravila peknú mäkkú rohožku. Už som sa nadýchla, že ju pošlem niekam do teplých krajín, napríklad na Tahiti. Ale keď nad tým tak uvažujem, to by bol skôr darček a nie trest, tak kam by som ju asi tak mala poslať? Do Afriky! To by šlo. Niekam, kde sú chrobáky, žiadne more a vlhkosť, čo z jej vlasov narobí kudrnatú špongiu. Áno, presne tam ju pošlem. Takže... už som sa nadychovala, aby som ju oboznámila s jej jednosmerným výletom, lenže to mi už ona visela na krku.

„Ďakujem, vedela som, že mi odpustíš. Budeme the best kamošky. 4ever, čo povieš?“ Hm, radšej 4never!

„Mimochodom - vieš, že kvôli tebe pokladám nesmiernu obetu? Mike sa mi páčil, veď svet sa o tom netají, no.“ Zase som jej chcela odvrknúť, že radšej pobozkať prdel nosorožca než sa čo i len dotknúť Mikeovej chlpatej ruky, ale ona opäť vytúrovala svoj jazyk na plné obrátky.

„Ale rozhodla som sa, že sa mu pomstíme za to, čo ti urobil. Chudinka moja!“ Opäť sa mi vrhla okolo krku, stisla ma až som zmodrala a okamžite odskočila. Prisahám, že ak to urobí ešte raz, ukrižujem ju ako Pána Ježiša.

„Takže, čo by sme mu asi tak mohli spraviť? A nech ho to bolí! Muhehe!“ Pomoc, ona je cvok! Otvorila som ústa, že zajačím niečo v zmysle – Pomoc, je tu precitlivená blondína a chce ma ukecať na smrť! – áno, to by mohlo byť výstižné. Lenže opäť, čo som čo i len na milimeter pootvorila svoje pery, už znova žvástala ona.

„A čo tak nalákať k nemu medveďa?“ A ty moja nie si blondína, že? Ako ho chceš nalákať, keď by skôr zožral nás než jeho! A navyše, nemôžeme predsa týrať zvieratká. Chudák medvedík, ešte mesiac po tom by mal zápchu.

„Máš pravdu, to nie je to pravé.“ Malá odmlka...

„Presne! To je skvelý nápad! Nechápem, ako ma to nenapadlo. Dík za tip, super sme si pokecali.“ Prach v očiach. To bolo to jediné, čo po nej zostalo. Som sklerotik alebo som fakt za celý ten čas nepovedala ani hlásku?

„Za málo.“ Zašepkala som šokovane vrstve prachu, ktorá možno niekedy v budúcne doletí k Jessice.

V tej chvíli nado mnou preletel holub a čo mi nenadelil?? No samozrejme, že balíček exkrementov. Zarazene som stála a nedovoľovala si priznať, že práve teraz mám na hlave pravé vtáčie hovno. Ruky som zaťala do pästí a toho sprostého vtáka posielala na pekáč. V už i tak dostatočne nemožnú chvíľu, prišiel na scénu Emmet. Keď uvidel môj nový imidž, vyprskol smiechom a zvalil sa rovno na zem. Tam sa váľal zo strany na stranu a držal sa za brucho. Svojim smiechom vypudil zver v okruhu dvoch kilometrov a pripravil ma o sluch.

„Kto... kto ti to...“ Ďalší výbuch smiechu, zatiaľ čo sa prstom snažil ukazovať na moju hlavu. Veľmi mu to nešlo, pretože triafal všetky ostatné partie môjho tela plus stromy a skaly v pozadí.

„Kto ti to... urobil?“ Konečne dokončil svoju otázku a ja som teatrálne pretočila očami, akoby to už nebolo nad slnko jasné.

„Ale... bolo to také malé, dve nohy a lietalo to, akoby to nevedelo chodiť.“ Konštatovala som kyslo a prečkávala jeho ďalší výbuch smiechu tým, že som sa posadila na skalu, oprela si hlavu o ruky a čakala. Po pár minútach Emmetovho híkania nastalo ticho a tak som sa natešene postavila.

Emm sa na mňa pozrel. Tváril sa pokojne, no sekundu na to znova vybuchol ako atómovka. Naštvalo ma to a tento raz sa mi fakt nechcelo čakať.

„Drž už klapačku, lebo ťa tak nakopem, že ťa ani google nenájde!“ Vyhrážala som sa mu, ale účinok to malo práve opačný. Jeho tvár pukala pod náporom mimických svalov v širokom kŕči smiechu.

„Prepánajána! Vieš čo?! Rob si, čo chceš! Ja si musím zmyť to lajno!“ Zahulákala som na neho, až sa na nás stočilo celé osadenstvo. Dokonca aj zajačik, čo bežal okolo, sa na mňa pozrel a tým vrazil do stromu. Chudáčik... TAK MU TREBA! Zatiaľ čo ostatní zo mňa mali dobré ráno, ja som sa popri nich prevliekla a zamierila k potôčiku, kde som si ten blivajz umyla. A bola to sakra dlhá procedúra!

 Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 39. kapitola: