Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 38. kapitola

23.02.2010 (12:45) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3837×

Som v háji!

38. kapitola

Ucha v mucha!!!

(Hey,soulSister )

Čo asi len tak môže byť ten Emmetov detektor lži? A čo znamená to číslo – 3 000? Že mu to vyvraždí 3 000 mozgových buniek? Že si pritom od zúfalstva vytrhá 3 000 vlasov? Že sa z neho stane psychopat a Emmeta 3 000 krát bodne nožom? Užierala som sa podobnými otázkami snáď celú večnosť. Sedela som na jednej zo skál a nervózne si obhrýzala nechty... vlastne už len prsty. Nechty sú už dávno v prdeli. Ale to viete, ako sa mám tváriť, keď sú tam už vyše pol hodiny? Mimo to odtiaľ vychádzajú dosť zvláštne zvuky a niekedy vážne pochybujem o tom, že tam robia niečo heterosexuálne.

Zvažovala som aj možnosť, že im tam proste vtrhnem, ale nedajbože ich prichytím pri niečom... homosexuálnom a to by bolo zároveň aj to posledné, čo by som videla, pretože následne by sa o slovo dožadovala srdcová zástava a ja vážne netúžim mať v hlave ako posledný obrázok dvoch chlapov vo vášnivom rozpoložení v polohe lotosový kvet číslo 69, ak si dobre spomínam. Nieže by som s tým mala nejaké skúsenosti... proste som vzdelaná a všestranne zameraná. Bože, prepíšte niekto tie keci.

Keď moja nervozita dospela až k okusovaniu lemu mikiny a značným množstvom bavlny medzi mojimi zubami, konečne som začula zvuk blažený. Nie, nebolo to žiadne klopanie na nebeskú bránu ani slovo Kristovo. Bol to hlas nasratý a rozzúrený, až som mala dojem, že dotyčnému z pusy odkvapkáva biela pena. Bol to hlas Eda. Kto by povedal, že na smrť vytočený a rozzúrený krik môže byť taký upokojujúci? No... očividne ja určite.

O chvíľu nato vyšiel už zmieňovaný Ed tesne v závese s uprosíkaným Emmetom a to doslova. Ruky  mal zapletené ako pri modlení a Eda naháňal dobre, že nie po kolenačky.

,,No tak, odpovedz! Je to posledná otázka.“ Prosíkal ďalej a valil naňho tie svoje kukadlá plné iskričiek, ktoré (pokiaľ si na ne nedáte pozor) podpália vám oblečenie až pokým nezhoríte vy sami. To sú mi ale optimistické myšlienky.

,,Zbláznil si sa? Na to ti v živote neodpoviem!“ rozčuľoval sa naďalej Ed a snažil sa vypariť z jeho modliaceho okruhu.

,,Plosím, plosím. Budem potom hodný.“ Obdarovával ho šušlaním a poriadnou dávkou pľuvancov.

,,Povedal som – NIE!“ trval si stále na svojom Ed.

Pozorovala som ich hádku a ľutovala, že som si so sebou nepriniesla popcorn. Jediné, čo mám na výber tu je kôra zo stromov alebo jednoznačná delikatesa – moja mikina, ktorú som dokonca už i značne spotrebovala.

,,Čo sa to tu deje?“ Objavila sa tu z ničoho nič Sam.

,,Aaale... len tu náš Emmetko priznal city k Edovi a teraz ho žiada o ruku, ako vidíš. Lenže ten si už našiel niekoho iného... nikomu to nehovor, ale je to ten chalan s lupinami vo vlasoch... a teraz sa musí zbaviť tej pjavice, ktorá sa  mu plazí za zadkom."

,,Takže zatiaľ nič zaujímavé?“ Sam očividne pochopila zmysel môjho monológu a prisadla si ku mne.

,,Hm, asi tak. Ale ak budeme mať šťastie, tak možno dôjde ku rvačke.“ Chvíľu sme ich mlčky pozorovali a dokonca sa vsadili o jeden dolár. Ja som stavila na to, že Ed mu jednu vrazí a Sam zase na to, že Ed poľaví a vezme si ho za zákonitého manžela. Myslím, že nemusím byť Kopernik, aby mi došlo, kto zvíťazí.

Keď to stálo na akomsi mŕtvom bode, čiže keď Ed na Emmeta stále hulákal a on stále žobral, prestalo ma to baviť a tak ma napadlo ich trochu popostrčiť.

,,Boj! Boj! Boj! BOJ!“ začala som skandovať a biť si päsťami do svojich nôh. Oni ma ale vôbec nezaregistrovali a tak to skončilo akurát modrinami na mojich stehnách. Chcela som boj, tu ho mám. Zmlátila som samú seba. Fakt ,,skvelé“. Ešte si budú myslieť, že som masochista...

,,Nezabalíme to?“ zaviedla som so Sam novú konzerváciu... teda konverzáciu. ,,Zdá sa, že oni tu budú ešte do skonania sveta a mne sa ÁÁÁÁÁÁÁÁ!“ začala som jačať na plné hrdlo. Zverstvo v okruhu dvoch kilometrov zdrhlo kade ľahšie a ostali z nich len tie malé hnedé kôpky, ako sa tak veľmi zľakli. So Sam to trhlo až tak, že sa strieskala zo skaly a sekla so sebou priamo na zem. Keď sa spamätala (a to jej to teda trvalo!), konečne sa postavila a vybehla mi na pomoc.

,,Č-čo je? Tak čo sa deje?“

,,Ja... ja mám... mám uchu v muchu!“ Zabľačala som a začala skackať ako králik v domnienke, že tú potvoru zo seba vyskáčem.

,,Čo že máš? Kde?“ pýtala sa úplne zmätená Sam. To mi je ale spolupráca.

,,Proste mám... no... to... MUCHU V UCHU!“ Konečne sa mi to podarilo vysloviť správne. Poskakovanie som už vzdala a len trhala hlavou zo stranou na strany a zhora dolu akoby som sa snažila poggovať ako nejaký metlák (metalista).

,,Ahaaa.“ Pokývala chápavo hlavou. Ja ju zabijem. Dokillujem ju tak, že ju ani vlastná mater nespozná!

,,Tak tam nestoj akoby si čakala na výplatu a pomôž mi!“ zúrila som, až som mala chuť zodvihnúť ruku a uistiť sa, že nemám okolo tlamy penu a ani zďaleka nevyzerám ako redbull... teda, mám na mysli - pitbull. Tá mucha mi zrejme vyvražďuje mozgové bunky. Nejako mi to nemyslí. Už sa vidím, ako začnem šušlať ako magor. Papa ce mama, v posteli je šoromoro. Uááá, ťuťu muťu. Cmak. Bože, ja som vážne mental ementál. Čože?!

,,Ou, aha. Jasné.“ Pohla sa konečne z miesta a zbrklo ku mne došla. Ja som medzitým stále trieskala hlavou na všetky svetové strany a mám dojem, že ak to budem robiť ešte chvíľku, dostanem doživotný kŕč v krku.

,,Predkloň sa!“ Dirigovala ma Sam.

,,Čože? Nie! Na čo? Prečo?“ pýtala som sa vystrašene. Čo to má za praktiky?

,,Tak sklapni už a predkloň sa.“ Keďže mi tá mucha vyhlodávala celý mozog, rozhodla som sa poslúchnuť a predklonila som sa. Sam sa postavila predo mňa, chytila moju hlavu a začala ňou kývať. Nakoniec to dospelo k tomu, že sme obidve skackali zo strany na stranu a ja som popritom ešte musela kývať hlavou. V tejto chvíli sa len modlím, nech mi nezlomí väzy. Ale mám dojem, že sa stálo ešte niečo oveľa horšie.

Emmet s Edom pribehli k nám a povedzme... no proste úplne skoprneli. Mali vo výhľade totiž moje pozadie a moju hlavu nasmerovanú k rozkroku Sam, takže... viete si predstaviť, ako to muselo vyzerať.

,,Čo sa to tu, sakriš, deje?“ pýtal sa zmätene samotný Emmet. Bol z toho taký vykoľajený, že ani nevtipkoval na náš účet, ale veď to ešte len príde...

Sam odo mňa odskočila a začala na mňa ukazovať prstom. ,,Chcela som jej len pomôcť.“ Hovorila zničene, no zároveň s tónom akoby sa snažila ukecať to, že ma chcela zabiť. Čo dúfam, že nechcela.

,,No te pic!“ Okomentoval to Emmet a stále zmätene pokrútil hlavou.

,,Čo? Čo sa jej stalo?“ pýtal sa vystrašený Ed, zatiaľ čo ja som skackala ako naspídovaná veverička po okolí.

,,Ona... mlela úplné blbosti! Že vraj má nejakú uchu v muchu. Ja... ja som ale vôbec nevedela, kde to je! Z biológie nie som zas tak dobrá a...“

,,SAM! K veci, prosím.“

,,No... nakoniec sa ukázalo, že má muchu v uchu.“ Hysterčila Sam.

,,Heimleicha! Heimleicha!“ začal kričať Emmet ako zmyslov zbavený.

,,Ona sa nedusí. Má v uchu muchu!“ kričal zase Ed.

,,Tak transfúzia, dávivý reflex... bože, ty si študoval medicínu, tak makaj.“

,,Snažím sa, ale ako vidíš, je to dosť divná situácia.“

,,Prd situácia, to ty si k ničomu.“ Ed si ho naďalej prestal všímať a dobehol ku mne. Snažil sa ma chytiť za ramená, ale ako som tu poskakovala, bolo to preňho nemožné.

,,Bella, prosím, zastav.“ Snažil sa ma upokojiť.

,,Nemôžem, je to strašne nepríjemné. Nech tá ohava vypadne!“ Kričala som a kútikom oka si všimla hromadu ľudí, ktorá sa medzitým pripojila k tomuto divadlu.

,,Pomôžem ti, ale musíš sa zastaviť.“ Prosil ma znova.

,,Snažím sa, toto je len zákon zotrvačnosti.“

Do hlavy mi vplávala predstava, ako sa mi tam tá mucha zahniezdila, nakládla vajíčka, ktoré sa potom vyliahli a vznikli z nich desiatky múch. Začali mi vyžierať mozog, až sa zo mňa stal kripel. Nechcela som takúto budúcnosť a tak, po chvíli skackania, sa mi nakoniec podarilo ovládnuť svoje telo a zastaviť.

,,Dobre, teraz to bude možno trochu štekliť, ale snáď to pomôže.“ Upozorňoval ma Ed. Čokoľvek, len nech ma tej veci zbaví. Ed sa naklonil k môjmu uchu, odhrnul vlasy a začal doň jemne fúkať. Nepomáhalo to a tak pridal na intenzite, lenže tá  potvora stále nereagovala. Keď fúkal rýchlosťou nad 117 kilometrov Beaufortovej stupnice, mala som čo robiť, aby neodvial mňa samotnú.

,,Mám dojem, že ani tvoj smradľavý dych ju nevypudí.“ Robil si z Eda žarty Emmet, ktorý bol očividne už plne pri zmysloch.

,,Ten zasran sa tam drží ako kliešť.“ Rozčuľoval sa už dokonca aj Ed. Všetci boli v koncoch, ale to mali ešte fajn. Ja som bola totiž v totálnej PRDELI! Keby tá mucha chcela aspoň vyletieť druhým uchom, ale ona nieee. Ona si spokojne sedí a mydlí svoje krpaté nožičky, ktoré mala ešte pred chvíľou  na bohvieakom lajne (exkremente).

Ďalších 10 minút sme skúšali všetko možné. Tlieskali mi pri uchu v domnienke, že pre muchu to bude veľmi hlučné prostredie a vyletí. Potom mi do ucha hulákali – Bububu! – čím sa zrejme snažili toho teroristu vystrašiť (dosť naivný a zúfalý nápad) až to nakoniec skončilo tam, kde to aj začalo. Pri retardovanom poskakovaní a kývaní hlavou. Po chvíli som bola už úplne zmorená a všetci ostatní tobôž.

Unavene som sa zvalila na trávu a oprela sa o skalu. Všetci dopadli nejako podobne, samozrejme až na ostatných študentov, ktorí si to doposiaľ fotili a rehotali sa na celý les. Ďalšia skvelá historka. Do školy sa po tomto všetkom asi radšej ani nevrátim. Presne tak, presťahujem sa a budem trapošiť, pre zmenu, niekde inde.

Divadielko pre všetkých skončilo a tak sa každý rozpustil za svojou zábavou. Len ja s rodinou Cullenových sme tam ležali na tráve ako mŕtvoly. Každý stratil nádej a ja zrejme čoskoro stratím zdravý rozum. Potichu sme všetci oddychovali, keď v tom...

,,Bzzzzzz... bzzz... bzzzzzzzz.“ V mojom uchu to zašteklilo a svetlo sveta opäť uzrela tá malá vlezdoucha (napadlo ma aj vlezdoprdelka, ale to nie je trefné). Všetci vyvalene pozorovali to malé čierne stvorenie, ktoré sa vyplazilo z mojich útrob a letelo si to do neznáma. Po tom všetkom... PO TOM VŠETKOM, čo som si vytrpela si len tak vyletí?! Ja tú muchu zabijem!

Nazúrene som sa postavila a začala po nej chniapať rukami. Keď bola vysoko, začala som vyskakovať ako kengura a sápať po nej, ale tá krídelnica mi zdrhla.

,,Dúfam, že sa chytíš do pavučiny a zdechneš krutou, pomalou smrťou spod rúk osemnohého terminátora!“ bliakala som za ňou a až potom mi došlo, ako to celé muselo vyzerať. Stíchla som a stočila pohľad k ostatným alebo aspoň k tomu, čo z nich zostalo. Sánky sa totiž váľali po zemi a ich oči sa odkotúľali bohvie kam. Čumeli na mňa ako na totálneho blázna. Ed dokonca párkrát otvoril a zatvoril ústa, no hlásku nevypustil. Super! Z ostatných som spravila imbecilov a z Eda pošahanú rybu. Toto je snáď môj rekord.

,,No čo je?!“ skríkla som na nich, čo ich okamžite prebralo a všetci začali mrmlať vety typu – ,,Ale nič. Nič sa nestalo. Všetko je v poriadku. Presne. V tom najlepšom poriadku.“ Pretočila som očami, otočila sa a odpochodovala preč. Musela som si nechať pár minút pre seba. Upokojiť sa, utriediť si myšlienky, ak mi ich tá potvora už všetky nevyžrala a tak podobne.

Došla som až k menšiemu potôčiku pár metrov vzdialenému od táboriska. Posadila som sa na zvalený kmeň stromu a len tak zízala do tej čírej tekutiny. Hladina vody ma akýmsi spôsobom zhypnotizovala. Každá vlnka sa mi v očiach odrážala ako malá iskrička, z ktorej som sa tešila ako decko na bonbónik. Vlny do seba lemravo (lenivo) narážali a jedna cez druhú sa prelínali. Jemne som sa pousmiala (ani neviem prečo, tá mucha určite na mne zanechala následky). Dokázala ma upútať obyčajná voda. Som vážne zvláštny človek... alebo mucha cece. Áno, možno som zmutovala.

(LetMyLoveOpenTheDoor )

,,Si v poriadku?“ vyrušil ma z mojich úvah jemný hlas. Vyľakal ma a tak som sebou prudko trhla až mi nohy vyleteli do vzduchu a ja som letela k zemi. Picla som na ňu práve zadkom a ako konečný cieľ dopadu bol môj chrbát.

,,Už nie.“ Odpovedala som po chvíli na Edovu otázku.

,,Prepáč, to je moja vina.“ Ospravedlňoval sa okamžite a podával mi ruku na pomoc.

,,Ale to nič. Som zvyknutá na blízke stretnutia so zemou. Z toho si nič nerob.“ Upokojovala som ho.

,,Si celá?“

,,Nie, odpadol mi nos ako Jacksonovi a niekde tu by sa s ním mala váľať aj moja hlava. Nevidíš ju náhodou?“ Spoločne sme sa zasmiali a potom sa opäť posadili na kmeň stromu.

,,Tak... ako si dopadol na tom kvíze?“ pýtala som sa ho zvedavo.

,,No... od otázky, či som členom organizácie – zabezpečujeme E. T.-emu voľné minúty na volanie domov – som sa v tom akosi začal strácať.“

,,Len tam? Tak to si macher. Ja som poriadne nechápala ani jednu z jeho otázok.“

,,Ani svoje pohlavie?“

,,No... s Emmetom to bolo trošku komplikovanejšie.“ Sčervenela som a zatajila reči o hermafroditoch a podobných blbostiach, ktoré odzneli.

,,Môžem sa ťa niečo opýtať?“ začala som nesmelo s otázkou, ktorá mi od toho incidentu s muchou hlodala v hlave.

,,Samozrejme.“ Pritakal.

,,Čo bola tá posledná otázka, na ktorú si nechcel odpovedať?“ opýtala som sa zvedavo a zároveň takým rýchlym tempom, že svetelný rok bol oproti mne niekde v zápche na semaforoch. Vlastne som si ani nebola istá, či mi Ed rozumel.

On ma avšak prekvapil. Pomaly sa ku mne začal nakláňať. Schválne to naťahoval, čo mi poriadne liezlo na nervy a on to dobre vedel. Zastavil až pri mojom uchu, po ktorom schválne, ale omylom (pochopili ste to niekto?) prešiel perami.

,,Keby som ti to povedal, musel by som ťa zabiť.“ Zašepkal, odtiahol sa odo mňa a čakal na moju reakciu.

,,Tak fajn, nechcem to vedieť.“ Reagovala som po sekundovom šoku. Obaja sme sa tomu zasmiali.

Nastalo chvíľkové ticho a ja som si až teraz všimla, že je vlastne už tma. Na oblohe žiarili hviezdy a na zemi bola tma ako v pekle. Taktiež sa značne ochladilo a hneď, ako som si na to spomenula, ma striaslo.

,,Je ti zima?“ pýtal sa starostlivo.

,,Trošičku.“ Trošičku VEĽMI. Div som nedrkotala zubami ako zbíjačka.

,,Poď, mali by sme sa už vrátiť. Sadneš si k ohňu a ohreješ sa.“ Ako je možné, že nie je zima aj jemu? Veď má len tričko s krátkym rukávom a tenkú mikinu. Zo mňa by na jeho mieste ostal už len cencúľ. Nechala som to plávať, postavila sa a rozhliadla okolo. Heh, to viete, rada by som išla k ohňu, keby som v tej poonďatej tme niečo videla. Kam som sa to len dostala? Pýtala som sa samej seba zúfalo.

,,Bella, podaj mi ruku.“ Poslúchla som hneď, čo mi za zadkom výstražne zahúkala sova. Priamo som sa vrhla do Edovej náruče. Zvonivo sa zasmial a chytil ma pevne za ruku. Rozišli sme sa smerom, pre mňa neznámym, a tou cestou necestou som premýšľala, priam sa užierala myšlienkami, ako je možné, že Ed v tej tme vidí. Čo je nejaká mačka? Žeby catwoman? Vlastne... catman?

Keďže som nevidela ani na špičku vlastného nosa, zakopávala som skoro na každom metri. Mám dojem, že všetky vetvičky a kamene sa mi naschvál hádzali pod nohy a chceli mi spôsobiť zdravotnú ujmu. Nakoniec som, s pomocou Eda, v zdraví dopochodovala k nášmu táborisku. Zbehla som do stanu po bundu a zobrala si aj baterku, keď sa budem vracať, že pôjdem dohajan. Potom som si prisadla k ohníku a sledovala, ako sa to tu všetko pomaly hromadí. Keď nás bola už značná kôpka, vrava pri ohni zosilnela, no nakoniec našu pozornosť upútal Emmet.

(Avril-Runaway )

,,Poviem vám príbeh skupinky žiakov, ktorá sa vydala do lesa kempovať a už nikdy sa nevrátila.“ Povedal hororovým tónom a vytrhol mi baterku z ruky. Zapol ju, priložil si ju pod bradu a začal s rozprávkou... pardon, hororom.

,,Bol nádherný, temný deň, práve ako dnes, a Krvavá Marry sa rozhodla, že pôjde na prechádzku do lesa a nazbiera si pár turistických hláv na večeru. Vzala si košíček, sekerku, párik detských očí na desiatu a vybrala sa do lesa...

... odvtedy nikto nenabral odvahu vstúpiť do útrob tohto lesa.“ Zakončil svoj príbeh a ja som si div necvrkla. Zavládlo hrobové ticho, nikto zo seba nevydal ani hlásku. Akurát v pozadí sa ozývalo divoké húkanie sovy. Stočila som pohľad k ostatným a priala si mať po ruke foťák. Všetci mali v tvári vydesený výraz a k tomu značne mokré nohavice. No dobre... to s tými nohavicami je kec, ale ja som si to tak, podľa ich vyplašeného výrazu, predstavovala. Striedavo zízali na všetky tmavé zákutia a, keďže sme v lese, bolo ich dosť. Röntgenovali pohľadom aj ten najmenší chlp až som mala dojem, že ich pohľady prepália aj oblečenie, čiže ma v podstate teraz vidia v mojich macíkových nohavičkách. Upsi!

Ticho vládlo už niekoľko minút. Emmet pôvodne očakával aplauz, no teraz si nebol istý, či bola hororová rozprávka dobrý nápad. Rozhodol sa situáciu zachrániť ďalším výstupom.

,,No, aby sa nám táto ,bujará´ nálada nezastavila, pripravil som si ďalšie prekvapenie. Zrejme ste počuli o mojej rapovej kariére ako McÉma. Nechal som sa inšpirovať týmto výletom a vytvoril takú rapovú básničku. Ehm...“ Odkašlal si, šmaril si na hlavu kapucňu a skočil do macherskej pózy.

(vypnite hudbu – myslím, že to tak bude lepšie)

,,Stanovačka divoká,

peľ mi padá do oka.

Alergia ozýva sa,

to je naprd, kričme fasa!

Kečka stále opúcha,

v diaľke behá sviňucha.

Nemôžem dýchať, strácam reč,

všetko dobré je už preč.

Kyslík došiel, pľúca v ťahu,

the best nápad je posed v ľahu.

Hrdlo mi nechutne piští,

Heimlich to samo že istí.

Celučký som zmodral,

Tiché – SOS – dodal.

Prvá pomoc neprišla,

moja duša odišla.

Vzala si ju zubatá,

vraj sa o ňu postará.

Kanú slzy, tečú sople,

Éďa žvatlá: To bude toplé.

Teraz v tichej minútke,

smrť sa činí v dokrutke.

Chvíľka to dosť morbídna,

Vesla ústi do Rýna.

To je zrejme pekný kec,

Zavinil to veľký hec.

Jazzík ihneď vŕbu seká

a pritom tíško smeká.

Vzniká ručne ťatá truhlička,

hm, mala to byť jedlička.

Emmetka do truhly hodili

a pekný pohreb mu spravili.

Depkomer sa tlakom rozbil,

to Boh aby ľudí spasil.

Za Emmetka sa vrúcne modlíme,

na hrob k úcte kytičku buriny hodíme.

Líčim našu stanovačku,

nabudúce volím sánkovačku.“

Skončil svoju básničku a opäť zavládlo ticho. Akoby nebolo málo, že nám tu rozprával o Krvavej Marry, on to musí ešte zavŕšiť týmto. To aby sme sa vôbec báli vytiahnuť päty zo stanu.

Emmet opäť očakával ovácie, ktoré sa doposiaľ nedostavili. Bolo mi ho ľúto a to najmä keď jeho očká nabrali na objeme, až nakoniec pripomínal psíka, ktorému to omylom ušlo v páničkovej postieľke. Nechcela som, aby sa ho to dotklo, a tak som začala tlieskať. Pripadala som si ako blbka, ale, chvalabohu, nakoniec sa ku mne pripojili aj ostatní. Bujaro, i keď stále trochu v šoku, sme mu tlieskali a on sa tetelil blahom. Uklonil sa nám a konečne sa posadil. Chvíľku sme čakali, či naozaj skončil (pri Emmetovi nikdy neviete), ale zdalo sa, že už všetky zásoby krvilačných tém spotreboval.

Pri ohnisku sa rozľahla vrava, ktorej témou bolo aj Emmetove nadanie na tvorbu depresie a paranoje v nevinných študentoch. Strach po nejakom čase zo všetkých opadol a začala sa zábava. Dokonca odniekiaľ vyhrabali aj gitaru, na ktorej začal jeden zo študentov brnkať. Spievali sme si, i keď falošne, pesničky ako Ou McDonald, ten si žil, hia-hia-hou a tak podobne.

,,Zahraj nám ty, Bella.“ Zahlásil niekto z okolosediacich a ja som mala v tej chvíli chuť ho uškrtiť. A mám také tušenie, že to bola Angela so Sam, pretože len ony vedia, že to ako tak viem s tými strunkami. Kedysi ma to naučil môj braček a odvtedy ako... ako... proste odvtedy som ju do ruky už nevzala.

,,Nevedel som, že hráš na gitare.“ Hovoril uznalým tónom Ed.

,,To si ani nemal vedieť.“ Zamrmlala som popod nos. ,,Nie, decká, to by ste vážne nechceli počuť.“ Presviedčala som ich už zrozumiteľnejšie.

,,Ale no tak, vieme, že ti to ide super. Nenechaj sa prosiť.“ Pritvrdila Sam. Ja jej vážne jednu uvalím. Čo nedokáže pochopiť, že je to pre mňa osobné?

,,Nie, Sam, škriekam ako vrana.“ Stála som si na svojom. Samozrejme, že to nenechala len tak a ostatní tiež chceli počuť tu potupu, a tak začali skandovať: ,,Bella! Bella! Bella!“

Ani neviem ako a už mi v ruke trčala drevená gitara. Pohltili ma spomienky a jasne som cítila, ako sa mi do očí tlačia slzy. Super, a čo som mala robiť teraz? Nemôžem sa rozplakať a ujsť. Rozhodla som sa, že sa premôžem a vypudím zo seba nejaké tóny. Zlostne som teda zavrčala a napravila si držanie gitary. Snáď to zvládnem. Chvíľku som premýšľala, čo im zahrám a po pár sekundách už som mala jasno. Zahrám môjmu bračekovi pieseň, ktorá bola naša obľúbená a zároveň prvá, ktorú ma naučil. Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla.

(AvrilLavigne-KnockingOnHeavensDoor )

Pohla som rukou a po okolí sa rozľahli prvé tóny. Pohla som ňou znova a znova. Prsty mi samovoľne kĺzali po strunách a zaplavovali okolie ľúbeznou melódiou, ktorá sa v závejoch prelínala a prúdila navôkol každého, kto tu bol s nami. Otvorila som oči a začala spievať. Slová mi sa mi z úst rinuli automaticky, akoby som to mala už vrodené. Uvoľnila som sa a myslela na svojho brata. Na jeho priateľský a úprimný úsmev, jeho zlaté srdce, jeho ochotu mi kedykoľvek pomôcť. Hudba mi vychádzala priamo zo srdca, kde bola navždy ukotvená spoločne so spomienkami.

Mierne som sa usmiala a odvážila sa zodvihnúť hlavu. Pozerala som sa na ostatných a sledovala, či aspoň trochu cítia to isté, čo ja. Či sa mi aspoň trošku podarilo prebudiť v nich emócie, ktoré cítim ja. Cit, ktorý sa nazýva láska, nekonečná láska k blízkym. Uši študentov ma tíško počúvali, ich oči tíško sledovali a niektoré páry sa držali za ruky. Emmet láskyplne objímal Rosalie a tá ho pobozkala na bradu.

Usmiala som sa ešte viac a pohľadom skĺzla na Eda. V jeho očiach sa zračili iskry, milióny malých iskričiek, ktoré mu plávali v očiach ako vlny po rozbúrenom mori. Pozeral sa mi do očí a ani na chvíľu  neodvrátil pohľad. Opätovala som mu ho s nehou a akýmsi presvedčením, že svet nie je až taký zlý.

Pieseň sa blížila ku koncu a mne to v tej chvíli prišlo nesmierne ľúto. Počas toho, ako som hrala, som totiž cítila jeho prítomnosť. Prítomnosť môjho staršieho brata. Akoby bol tu, so mnou a držal ma za rameno. Spomenula som si na obdobie, kedy som ho vídavala vo svojich predstavách a uvedomila si, že to už pominulo. Kedy sa mi ukázal naposledy? Pred mesiacom? Je to už tak dávno. Priala by som si to znova zažiť. I keď to boli len výplody mojej fantázie, pre mňa bol skutočný. Jemne som sa zamračila a ľutovala toho, že ho už zrejme nikdy neuvidím. Do reality ma vrátil až potlesk, ktorý mi zrazu vrazil do uší.

Párkrát som zamrkala a zbadala, že mi všetci búrlivo tlieskajú a Eric dokonca plače. Angela mu podala vreckovku a usmiala sa na mňa. Chabo som jej úsmev oplatila a dala gitaru niekam nabok. Dnes toho bolo už dosť.

,,Si v poriadku?“ opýtal sa ma starostlivo Ed. To môj úsmev vyzerá až tak nepresvedčivo? Rozhliadla som sa po ostatných. Každý sa už venoval svojej zábave, len Cullenovi na mňa zízali so súcitom.

,,Len spomienky.“ Mávla som rukou a radšej sa zarozprávala s Angelou. Kútikom oka som však postrehla, ako Alice smerom k Edovi pomykala plecami. Ešte raz mi všetci venovali súcitný pohľad a konečne ma nechali na pokoji.

 Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 38. kapitola: