Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 37. kapitola

18.02.2010 (11:45) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2930×

Som v háji!

37.kapitola

Emmet a dotazník + Bella = Hemendex

(OKGO-HereItGoesAgain )

,,Takže otázka number one – aké si pohlavie?“

,,Tak ja neviem. Čo myslíš, vyzerám ako chlap?!“

,,No... keď trochu nakloním hlavu a prižmúrim oči, tak možno taký hermafrodit.“

,,EMMET!“ Zavrčala som zlostne.

,,No čo? Aspoň nepotrebuješ Éďu. Mimčo budeš mať tak či tak. Ale musím ťa sklamať, také políčko tu nemám, takže si musíš vybrať. Budeš muž alebo žena?“

Povzdychla som si a pretočila teatrálne očami. ,,Som žena.“

,,Ako myslíš.“ Zaškrtol na papieri malý štvorček a pokračoval ďalej.

,,Ako sa voláš, Bella?“ To myslí vážne? Pýta sa ma, ako sa volám a pritom ma sám osloví mojím menom? Niekedy toho Emmeta vážne nechápem.

,,No ako asi - Bernarda.“ Zafrflala som. Prikývol a zohol sa k papieru.

,,Takže Be-“

,,Som Bella!“ Vykríkla som skôr, než ma stihol prekrstiť. Kto by potom riešil tie záležitosti s rodným listom? A to ešte nehovorím o poistke, ktorú mimochodom nemám, čo je divné, o úmrtnom liste, ktorý si tak skoro vybavovať nehodlám...

,,Tak rozhodni sa už, preboha! Máš šťastie, že som napísal len Be a nie aj r. I keď... mohla by si byť Berlla. To by bol tiež mazec.“

,,Áno, ale keby som bola Berlla, tak by sa o mňa chceli všetci oprieť. Nie, ďakujem.“ Presvedčovala som ho o svojej teórii ľudskej lenivosti a potreby sa podoprieť o najbližšiu vec alebo, v tomto prípade, ČLOVEKA!

,,Keď sa o tom tak rozprávame, akosi mi oťaželi nohy. Mal by som sa oprieť.“ Konštatoval a ja som podozrievavo pozdvihla obočie.

,,Veď sedíš. Nemôžu ťa bolieť nohy zo sedenia.“

,,To by si sa čudovala, aké je to únavné.“ Tvrdil si svoje. Opäť som prekrútila očami a vyzvala ho radšej k ďalšej otázke, pretože to by sme inak celú noc rozoberali svaly v nohách, odolnosť kostí, pružnosť neviem čoho a mnoho ďalších, v tejto chvíli nepotrebných, blbostí.

,,Tak ideme ďalej... Aká je tvoja obľúbená farba?“

,,No... asi hnedá.“ Zauvažovala som.

,,A aká je tvoja obľúbená farba, keď nie si doma?“ Pozdvihla som obočie a potriasla hlavou. Niečo som prepočula?

,,Čo?“ Pýtala som sa zmätene.

,,Čo, čo?“ Zamrmlal.

,,Čo, že čo?“

,,Ale nič.“ Tak jo, práve mi kleslo IQ o dvadsať percent.

,,Radšej sa presunieme k ďalšiemu bodu programu...“ Ou, tak ono je to už program. A koho? Psychicky narušených? ,,Koho by si si vybrala z dvojice mužov – Emmeta Cullena alebo Leonida Brežneva?“

,,Brežneva.“ Odpovedala som okamžite.

,,Čože?! Ty uprednostníš také chlpaté obočie pred sexy chlapom ako som ja?“

,,Áno, pretože v tvojej logike sa nevyznám. Ani Mahatma Ghadni by ju nepochopil natožto ja.“

,,Aha, už to chápem. Som na teba až príliš inteligentný. Ale Bella, ja predsa nemôžem za to, že si obmedzená.“ A ja nebudem môcť za to, keď za mesiac vyhrabú zo zeme už len tvoje pozostatky. Že vraj ja som OBMEDZENÁ! Tak to ešte zďaleka nespoznal Jessiku... a samého seba.

,,Poďme radšej ďalej.“ Povzdychla som si a potlačila chuť mu jednu vraziť.

,,Tak dobre. Používaš tie vecičky do nosa?“ Pýtal sa nadmieru zvedavo.

,,Preboha, aké vecičky?“

,,No... predsa tie... keď krvácaš. Ono to tak vsiakne.“

,,Myslíš tampóny?“ Bože, to je nevzdelanec.

,,Jo, tie. Tak používaš ich?“

,,Ale oni sa nestrkajú do nosa.“

,,A kam teda?“ Pýtal sa naďalej s dosť... chúlostivou... témou.

,,No predsa do... vieš čo? Opýtaj sa to Rose, tá ti to určite s radosťou vysvetlí.“

,,Už som sa jej to pýtal. Povedala, že som na také veci ešte malý.“ Tak keď to hovorí Rose...

,,Aká je ďalšia otázka?“

,,Na akej strane postele spíš?“

,,Emmet, veď ja nemám manželskú posteľ.“ Oboznamovala som ho s vybavením mojej skromnej izbičky.

,,Aha, prepáč. Tak to škrtnem. Takže... na akej strane jednolôžkovej postele spíš?“ Nemo som na neho civela a čakala, že teraz zakričí - fór - , ale nič také sa nestalo. To mu mám naozaj odpovedať na tak nelogickú otázku?

,,No... ja...“ Vôbec som  netušila, čo mu mám povedať. Toto ma fakt vyviedlo z miery. ,, No... asi všade.“

Emmet si ma s krajčírskym metrom v oku premeral od hlavy po päty a niečo načmáral do toho svojho zdrapu papiera, ktorý mimochodom ani neviem odkiaľ vyhrabal.

,,Máš v izbe fotky?“

,,Áno, mám.“

,,Máš v izbe svoje fotky?“

,,Áno, aj svoje fotky.“

,,A máš tam aj fotky Mikea?“

,,Už nie.“

,,Skvelé! Tvojou odpoveďou si ma fakt potešila.“ Zatetelil sa blahom a ja som bola zase pre zmenu úplne mimo.

,,A máš tam fotky Bena Afflecka?“

,,Nie.“

,,Beriem späť. Sklamal som sa v tebe.“ Pokrútil hlavou a zotrel si imaginárne slzičky.

,,Spíš s mackom?“

,,S akým mackom?“ Pýtala som sa vykoľajene.

,,HA! Priznala si sa. Takže to fajkám.“ Ja tie jeho zmeny nálad vôbec nechápem!

,,Ale ja som sa nepri...“

,,Pšššt, nezapieraj.“ No super, priznala som, že mám zálusk na chlpaté obludy. Fakt perfektné.

,,Koľko rokov trvala tridsaťročná vojna?“

,,No žeby 30?“ Nejaká tá logika mi ešte predsa len zostala.

,,Aaaale, to mal byť chyták.“ Zamručal ako prťavé decko. Radostne som sa usmiala a začala si pospevovať.

,,Nedala som sa napáliť. Nedala som sa napáliť...“ Kto tu hovoril niečo o prťavých deťoch?

,,Tak sklapni, pýtam sa ďalšiu.“ Skritizoval ma stále podráždene Emm a pokračoval vo svojich otázkach.

,,Bola si niekedy v cirkuse?“ Hm, žeby prvá normálna otázka?

,,Áno, párkrát som tam už bola.“

,,A vystupovala si tam?“ Kam tým asi tak mieri?

,,Nie, prečo?“

,,Aaaale... pred pár rokmi im ušla opica. Tak že či si to nebola náhodou ty. Len sa uisťujem.“

,,Chceš ma naštvať? Ovalím ťa banánom!“ Vyhrážala som sa mu.

,,HA! Priznala si sa, ty opica jedna. Veď počkaj, vrátime sa, a zavolám na teba vrhača nožov Alfreda a tvojho krotiteľa.“ Vyhrážal sa mi a ja som len hrane prikyvovala hlavou a popritom sa ksychtila.

,,Síce tu pre teba žiadny banán nemám, ale snáď budeš poslušná a dokončíme tento dotazník, takže... V ktorom roku sa narodil Brahmaputra?“

,,Nie je to náhodou rieka?“ Premýšľala som a šrotovala v hlave obrázok mapky sveta. Ázia, Čína, India, Bangladéš, Tibet... mám dojem, že cez ne preteká. Áno, je to tam.

,,Eee, to bol chyták. Kto bol Martinko Klingáčik?“ Už som z tých jeho otázok unavená, čo niet divu, že? Povzdychla som si a unavene odpovedala.

,,Neviem a mám to totálne v páke.“

,,V prevodovej?“

,,Čože?“

,,V prevodovej páke?“

,,Ja... netuším, o čom to hovoríš.“

,,Ani ja. Tak ďalej... Koľko vlasov má ded vševed?“ To čo je za otázku.

,,Tri a pol?“

,,To je otázka či odpoveď?“

,,Otázka?“

,,A to je čo?“

,,Otázka.“

,,Som zmätený, ideme ďalej.“ V tejto chvíli som sa rozhodla, že sa budem snažiť odpovedať čo najstručnejšie. Proste zabijem prvé, čo ma napadne a žiadne poonďaté vyjadrovanie akoby sme boli z doby kamennej.

,,Akej farby je tento biely papier?“ Logiku alebo skôr NElogiku tejto otázky som zámerne prehliadala.

,,Biely.“

,,Čucháš lep?“

,,Občas.“

,,Vieš, koľko je 2 + 2 ?“

,,Áno.“

,,Má slon chobot?“

,,Áno.“

,,Máš ty chobot?“

,,Á... nie!“

,,Akú pieseň si dáš zahrať na smrteľnej posteli?“

,,Myslím, že to mi to už bude jedno.“

,,Doplň prvé, čo ťa napadne. Tom a...?“

,,Jerry.“

,,Kráska a...?“

,,Godzilla.“

,,Bob a...?“

,,Ešte väčší bobek.“

,,Rómeo a...?“

,,Júlio... teda Júlia.“

,,Brat Pitt a...?“

,,Angelina Jolie. Kedysi... už to medzi nimi škrípe ako na nenaolejovaných dverách.“

,,Na akých dverách?“

,,Na nela... nenal... nenaola... to máš fuk.“ Lámala som si jazyk skoro na každej slabike a skôr, než by som si ho naozaj zlomila, som sa na to proste vykašľala. Nechcem pokračovať v šľapajách Michaela Jacksona. Emm len pomykal plecami a pokračoval ďalej.

,,Robert Pattinson a...?“

,,Kristen Stewart.“

,,To je jasné, keď ste si také podobné.“ Okomentoval to a škrtal ďalšie krížiky na papieriku.

,,Ale kdeže! Ja som krajšia.“

,,Aká skromnosť.“

,,Snažím sa.“ Zazubila som sa ako mucha na poriadne veľkej porcii exkrementov. To je mi ale hostina.

,,A teraz posledná otázka. Je tvoj bratranec z tretieho kolena z otcovej strany tvojej starej mamy žid?“

,,Pokiaľ viem, tak nie.“

,,Bol ovdovený manžel prababkinej sesternice členom teroristickej bunky nazvanej –Al Kaida rules!?“

,,Nie a prestaň už s tým rodokmeňom... a nemala to byť, mimochodom, posledná otázka?“

,,Ale to vieš, že hej. Ako sa povie mláďa netopiera?“

,,Netopierča? Ale vážne! To mala byť posledná!“

,,Veď hej! Páči sa ti Eda?“

,,Ale toto bude fakt posledná!“

,,Jasan, šéfe!“ Zajásal a vypálil na mňa tie oči akoby som mu chcela zdeliť tajomstvo konca sveta... alebo dňa, kedy Emm konečne dostane rozum.

,,Áno, Ed je pekný. Spokojný?“

,,Absolútne. A teraz ideme ďalej...“

,,Počkaj! Sľúbil si mi, že je to posledná!“

,,No veď je... na prvej strane. Teraz obraciam na druhú.“ Oblizol si prstík a pretočil list papiera. Oh my Gotten (čítaj Och maj gatn – trošku mix jazykov)!

Ubehol deň, jedna hodina, minúta... oh nie, bola to len SEKUNDA! Čas sa v tomto väzení akoby zastavil a mne neostalo nič iné, než tu hniť a poslúchať Emmove otázky od značky spodného prádla až po priznanie spolupráce s jadrovou elektrárňou podporujúcou atómový výbuch či čosi také. Otázka za otázkou viac a viac postrádala zmysel, až som nevidela zmysel už ani v tom zmysli. Logika mi z hlavy vyfučala ako para nad hrncom a moje IQ kleslo až do jadra celej planéty Zem. Moje IQ bolo tak nízko, že by ho nevidel ani šváb, po ktorom ostal len mastný fľak. Tak nízko, že sa to nedá odmerať, ba až tak nízko, že aj samotnému Chuckovi Norrisovi by sa zoškvaril mozog skôr, než by k tej hĺbke vôbec pričuchol. Proste som sa inteligenciou nerovnala už ani tej opici z cirkusu.

Musím uznať, že Emmet robí divy. Z normálneho, priemerne vzdelaného človeka dokáže za pár minút vyformovať totálneho magora, ktorý už neoplýva ani schopnosťou zaviazať si šnúrky na topánkach. A chcete počuť po celom tom pekle zaplnenom hyenami, chrobákmi a Jessicami jeho poslednú otázku?

,,Odpustíš Emmetovi Cullenovi, 18-ročnému fešákovi, a oslobodíš ho od plnenia svojho trestu z príčiny prehry v našej stávke uskutočnenej práve dnes?“ Chvíľku bolo ticho, v ktorom som sa snažila usporiadať si zmysel jeho otázky. Keď mi to docvaklo, okamžite som namietala.

,,No to vieš, že... NIE! Myslíš si, že som taký blbec, že ti na to skočím? Tak o toto ti vlastne šlo – vycucnúť mi mozog a odvolať tú stávku, ktorú si prehral. Tak to si sa, chlapček, trochu na tých prstíkoch prepočítal. Mňa neobmäkčíš. Tú výhru som si zaslúžila, lebo som sa pre ňu aj nadrela. Ten kopec nebola hračka... NIE!“

,,No dobre, len som sa pýtal. Nemusíš hneď hysterčiť.“ Ja ho vykuchám! Telo mu vypchám jeho smradľavými ponožkami a uložím ho do múzea s ceduľkou – prehistorický blbec – do presklenej vitrínky.

,,Skončil si?“ Pýtala som sa pre istotu skôr, než by som sa s úsmevom a nádejou v srdci drala zo stanu a on by mi oznámil, že si predbežne pripravil tretiu stranu jeho dotazníko-výskumo-programu či čo z toho nakoniec vzniklo.

,,Hm... áno, myslím, že som už off.“ Pretočila som očami nad jeho ďalším výrazom a, ako som už spomínala, s úsmevom na tvári a nádejou v srdci som vypochodovala zo stanu.

Takže najprv jedna nôžka, potom druhá nôžka, aaaah... čerstvý vzduch, vôňa slobody, hmmmm.

No konečne! SLOBODA!!! Páni, dostať sa z toho stanu bolo ťažšie, než ujsť z Pentagonu. Z Emmetových otázok som bola vyčerpaná, tak som si chcela chvíľku oddýchnuť a preto som zamierila na skalu stojacu opodiaľ. Cestou som narazila aj na Eda, s ktorým sme sa dali do reči.

(Stereophonics - You´re my star )

,,Ahoj.“ Pozdravila som ho s miernym úsmevom.

,,Ahoj. Ako vidím, Emmet už úradoval.“ Ukazoval rukou na to strašné miesto postrádajúce logiku a vzduch ,,slobody“.

,,Ty si to vedel?“ Pýtala som sa prekvapene.

,,Rose niečo spomínala.“ Tak tým ma naštval.

,,A prečo si ma nevaroval?!“ Drcla som mu rukou do ramena.

,,I tak by si sa tomu nevyhla.“ Obraňoval sa.

,,Hm, máš pravdu. Emmet je ako neriadená strela. Mali by ste si ho skrotiť.“

,,Keby to bolo možné, tak je už krotký ako mačiatko... a chodil by s obojkom na krku.“ V tej chvíli som vyprskla smiechom až sa tóny môjho smiechu rozľahli v ozvenách po celom lese. Ed ma sledoval s pozdvihnutým obočím a očividne vôbec nechápal, čo zase spravil.

,,Pre-prepáč... ja len... predstavujem si Emma s tým, ako sa ku každému líška a pradie. To ma fakt dostalo.“ Ed so mnou zrejme súhlasil, pretože sa rozosmial tým svojím zamatovým hlasom.

,,I keď je Emm zrejme cvok, je to aj super chalan. Mám ho rada.“ Obhajovala som ho nakoniec. Kokos, kto by povedal, že sa ho na konci toho všetkého ešte zastanem? Síce sú niekedy, no dobre – VŽDY -  jeho nápady mimo logického myslenia, aspoň sa nenudíme. Vážne si už neviem predstaviť svet bez Emmetových vtipov.

,,A mňa máš rada?“ Kukol na mňa ako neviniatko Ed a zaklipkal riasami. Tvárila som sa, že chvíľu premýšľam. Nech sa len chlapček podusí.

,,V rámci možností.“

,,A to si mám vysvetliť ako?“

,,Ako len chceš.“ Lišiacky som sa usmiala, otočila sa mu chrbtom a opäť sa vydala ku skale.

,,Mne sa nikto otáčať chrbtom nebude!“ Povedal zlostne, no s pobavením a len krátky okamžik na to som už mala okolo pása ovinuté ruky, ktoré ma vyzdvihli do vzduchu. Ed sa so mnou niekoľko krát zatočil, keď v tom...

,,Edward Cullen, marš do stanu!“ Obidvaja sme sa zasekli uprostred pohybu a chvíľu v ňom prekvapene zotrvali. Potom ma Ed položil na zem a otočil sa na toho idiota.

,,Emmet, to snáď nemyslíš vážne!“ Rozčuľoval sa.

,,Ale myslím. Je to pre dobro celého ľudstva.“

,,Ako toto pomôže ľudstvu?“

,,To som ešte tak úplne nedomyslel. No ťahaj už do toho stanu!“ Kázal mu Emmet ďalej. Ed si povzdychol a podišiel znova ku mne. Trošku škodoradostne som sa usmiala.

,,Očividne to neobíde ani teba.“ Uťahovala som si z neho a zistila, že je to fakt sranda. Mala by som to robiť častejšie.

,,Len sa smej.“ Ublíženým tónom hovoril Ed a valil na mňa tie kukadlá. Objal ma a otočil sa napospas vlastnému osudu.

Emm povzbudivo tľapol Eda po pleci alebo aspoň to som si myslela. Kľudne ho tam mohol nasilu tlačiť. A posledné slová, ktoré som počula predtým, než zmizli v útrobách tej plachty?

,,Že si to ty, Éďa, pripravil som aj Emmetov detektor lži 3000.“

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 37. kapitola: