Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 35. kapitola

24.01.2010 (14:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3209×

Som v háji!

35. kapitola

Už sa nechcem hádať

,,Čo si dopekla myslíš, že robíš?!“ Zvrieskla som podráždene a vraždila ho pohľadom až mi z neho šľahali červené lúče, ktorým by nemohol konkurovať ani Superman.

,,Ja... chcel by som sa ti ospravedlniť.“ Šepkal zahanbene Mike. Hlavu mal sklonenú, takže som mu nevidela do očí, čo bola škoda, pretože som ho nemohla paralyzovať svojimi lúčmi. No čo už, akčná scénka bude niekedy inokedy.

,,Ospravedlniť?!“ Vydýchla som povrchne. ,,Tým, že ma unesieš?! Prepáč, ale z ktorého psychiatrického ústavu si zdrhol?“

,,Tak počúvaj ma, Bella.“ Pýtal si znova svoju pozornosť, no ja som pre neho mala len jednu jedinú odpoveď- Naser si!

,,Nie! Nechcem nič počuť! Akurát tak číslo na tvoju liečebňu a ja zavolám tvojich kamarátov v bielych kostýmoch a, neboj sa, aj tebe jeden dajú. Taký čo sa uväzuje za chrbtom, vieš?“ Stále som ho nebrala vážne a rozprávala sa s ním ako s najväčším magorom sveta... Čo, priznajme si, ani nebolo veľmi ťažké.

Veď snáď nechcel, aby som mu odpustila! Brala som ho ako kamaráta, ale od tej scénky v bare je mi úplne ukradnutý aj s tým svojím suspenzorom, ktorý mimochodom má dokonca aj teraz. Žeby poistka v prípade môjho útoku? Tak to nech sa teší!

,,Chcem len pár minút aby som ti to vysvetlil.“ Skúsil to znova s trochu vytočeným tónom. Tak to ma poser! On, ako môj kamarát, ma zradí a teraz sa dokonca na mňa naštve za to, že sa s ním nechcem rozprávať? Ale teraz vážne- kde sú tí chlápci v bielom. Za čo ich platím?

,,Vysvetlil?! Myslím, že nič vysvetľovať netreba. Všetko som to pochopila až nadmieru dobre!“ Pokračovala som vytočene. Už som toho všetkého začínala mať po krk. A to ten výlet tak pekne začal...

,,Tak počúvaj ma konečne!“ Zavrčal zlostne a chytil ma za lakeť. V tej chvíli ma poliala úzkosť a strach. Nikdy som nevidela Mikea v takomto stave. Bála som sa jeho ďalšej reakcie a uvedomila si, že zrejme nebol najlepší nápad podpichovať ho všelijakými psychiatriu označujúcimi narážkami. Mohla som sa teraz stočiť do klbka a počúvať ho ako psík svojho pána, ale to by som nebola ja, aby som bojovne nevystrčila bradu a nevytrhla sa mu zo zovretia.

,,Pusti ma!“ Zahulákala som na neho a opäť nasadila svoje Supermanovské lúče. Mike si s beznádejou povzdychol a opäť na mňa, už pokojnejšie, vztiahol ruku. Nebola som si ním úplne istá, predsa len v mojom vnútri hlodal chrobáčik pochybností a strachu. Takí chrobáčik... podobný hovniválu. Nakoniec som ostala len tupo civieť na jeho chlpatú ruku, ktorá priam volala po depilácii. Avšak skôr, než sa ma stihol dotknúť, jeho ruka z môjho zorného poľa zmizla a po Mikeovi ostal už len zápach jeho smradľavej voňavky.

Čumela som na šedivý mráčik Mikeovho obrysu a snažila sa to vstrebať. Hm... tak teraz neviem. Mimozemšťania? Žeby boli takí rýchli? A čo keď mi vymyli mozog a preto si tú ich akciu nepamätám? A sme nahraní! Prišli tí turnusáci fialoví, ktorých spomínal Ed. Alebo možno králici... keď nad tím tak premýšľam, pred chvíľou som mala dojem, že som zahliadla biele uško. Tie sviňe! (Zamestnanec podniku Zahviezdičkuj to! zaspal pri čítačke a tak... no proste sme vulgárni). Ja som to vedela! Spykli sa proti nám a chcú ovládnuť svet! Diktatúra, teror, samé uši!  Nedožijeme sa dokonca ani roku 2012! Mám nápad! Dám si zhotoviť protézu z titánu. Potom nech si to tí mrkvožráči na mňa skúsia.

(Epic Score: Vol- 4: "Siren's Call" )

Zamyslela som sa nad svojimi stupídnymi myšlienkami, potriasla nad nimi hlavou a vybehla hystericky zo stanu div nezakopla. To čo som uvidela ma však na pár sekúnd prikovalo k zemi, ale následne som ako raketa vystrelila za tým párikom debilov (Zamestnanec dostal padáka! Bohužiaľ alebo skôr našťastie on o tom ešte nevie, pretože stále chrápe.).

Pribehla som o pár krokov bližšie k Edovi a so strachom rozšírenými očami ho sledovala. Jeho výraz bol zúrivý priam až nepríčetný. Toto bolo po prvýkrát, kedy som sa k nemu bála čo i len priblížiť.

Vidieť ho stáť nad telom bezbranného Mikea ležiaceho na zemi bola pre mňa ako rana dýkou do hrude. Mike, on... len tak ležal, bez pohybu, chránil si rukami tvár zatiaľ čo ho Ed držal za tričko a naprahoval sa k ďalšiemu úderu. Nemohla som sa na to pozerať a tak som odvrátila pohľad a zovrela viečka do pevnej linky.

Čo to, dopekla, robím?! Nechám to len tak? Zhrozila som sa nad svojím správaním. Som zbabelec! Obyčajný zbabelec! Zodvihla som pohľad opäť k nim a všimla si, že to zbadalo niekoľko ďalších študentov. A ich reakcia? Pozorovali to ako súboj v ringu. Pre nich len vyplnenie voľného času, zabitie nudy, zábava. Veď kto by sa nezasmial nad krvou, ktorú pľuje úplne zmorený chlap, že? Nenávistne som si ich všetkých premerala a kopla do seba dávku odvahy. Nemôžem v tom Mikea nechať. Nemôžem, toto si nezaslúži. Možno tak jednosmernú letenku do kozmu, ale toto je priveľa.

Ed vrazil päsťou do Mikeovej brady. S ním to trhlo do strany a vypľul slinu zmiešanú s krvou. Žalúdok sa mi rozkýval a na povrch vyplávali myšlienky, ktoré som v hlave nechcela už nikdy viac premietať. Mike mi totiž pripomínal seba. V ten deň, som vyzerala presne ako on. Schúlená, ležiaca na zemi, bezmocná a čakajúca na koniec, ktorý stále neprichádzal. Ale čo je na tom všetkom najhoršie? Ed. Akoby ma ON práve teraz mlátil. Bol si s tým opitým chlapom na chlp podobný. Rovnaký nepríčetný výraz, šialené oči, napäté telo a zúrivosť spôsobujúca otrasy celého jeho tela.

Zhlboka som sa nadýchla a prinútila svoje nohy k pohybu. Nedopustím, aby niekto dopadol ako ja. I keď je to sčasti ten, ktorý to všetko vlastne zavinil- Mike. Opäť som sa nadýchla a definitívne sa rozhodla. Rozbehla som sa k nim a zastavila sa až po Edovom boku.

,,Prestaň s tým!“ Zakričala som na neho, lenže odozva neprichádzala. Ďalej mlátil Mikea a mňa ignoroval. Napálilo ma to, a tak som ho chytila za rukáv trička a poriadne s ním trhla dozadu. Trochu to pomohlo a zapotácal sa, ale hneď nato k nemu opäť vykročil. Odvážne som sa mu postavila do cesty a nemienila ustúpiť ani o krok. Nezdalo sa, že by to Eda nejako odradilo, pretože si to namieril priamo smerom ku mne a pohľadom prepaľoval Mikea ležiaceho na tráve. Ed do mňa vrazil, no našťastie som to ustála. Položila som ruky na jeho hruď a zatlačila, zatiaľ čo on sa spopred mňa snažil na neho dočiahnuť.

Vôbec som ho nespoznávala. Túto stránku jeho osobnosti som nikdy nevidela. Vlastne... sa mýlim. Už sa takto správal a to práve v tom bare. Tiež  mlátil toho chlapa, no v tej chvíli som to až tak nevnímala. Myslela som, že ma proste zachraňuje. Bol to boj dvoch chlapov, obidvaja sa predsa navzájom mlátili, nie? Aspoň to som si myslela. Bola to chyba.

Vrátila som sa z tej spomienky do reality a uvedomila si, že Ed už predo mnou nestojí. Namiesto toho bol znova pri Miekovi, ktorého oči boli na smrť vystrašené. Opäť ho udrel päsťou, no to som už stála pri ňom. Snažila som sa ho odsotiť na stranu, ale bol pre mňa až príliš ťažký. Kričala som na neho, nech s tým prestane. Kričala som, nech sa konečne spamätá, lenže nič nepomáhalo. Nechápem, kde je Emmet, keď ho teraz potrebujem. Vlastne tu nie je nikto z Cullenových, ale na tom teraz nezáleží.

Vrazila som do Eda celou silou až som to pocítila v rebrách. Síce sa mi Eda konečne podarilo odstrčiť, nevedela som si ani len predstaviť, že príde a bude vôbec schopný urobiť toto. Rozišiel sa rýchlym krokom opäť k nám a bol natoľko rozzúrený, že sa už ani nesnažil ma obísť. Vrazil do mňa celou svojou váhou a sotil ma do strany. Spadla som na zem a to priamo na svoju ruku. Potlačila som výkrik a prekvapeným, strachom naplneným pohľadom som ho sledovala. Ústa sa mi úžasom pootvorili a ja som vydesene vydýchla. On ma strčil!

Keď už bol len na krok od Mikea, zrazu strnul a prudko sa otočil. Sledoval ma takisto vykoľajeným pohľadom, no tým ma už neobmäkčí.

,,Edward.“ Vydýchla som.

V pozadí sa nejakí ľudia konečne prebrali k životu a pomáhali skrvavenému Mikeovi zdvihnúť sa zo zeme. Síce som to vnímala len kútikom oka, predsa len mi trošku odľahlo. Zatiaľ čo som sa stavala na nohy, Ed sa ku mne rýchlo rozišiel a brabotal nezmysly.

,,Myslel som,... ublížil ti... ten hajzel. Nechcel som...“ Hovoril ako úplný blázon a ja som nad ním opäť neveriacky vydýchla.

,,Zbláznil si sa?! Čo ti úplne preskočilo?!“ Vykríkla som mu do tváre, kým on zmätene strnul na mieste.

,,Čo to malo znamenať?!“ Kričala som na neho z plného hrdla.

,,Chránil som ťa.“ Chránil? Toto je podľa neho ochrana?

(AlreadyOver )

,,Čo to do teba vošlo?“ Vydýchla som pošepky až po okraj bolesťou naplneným hlasom.

,,Do mňa?! Čo vošlo do MŇA?! Nemáš sa to pýtať náhodou JEHO!“ Vyštekol na mňa tie slová a pohŕdavo si odfrkol. Čo to s ním zase je? Už sa v ňom nevyznám. Myslela som, že to ľutuje a teraz na mňa kričí? Čo sa to s ním porobilo?

,,Áno? To on mláti ľudí hlava nehlava?“ Pokračovala som ďalej vytočene a odstrčila ho od seba ďalej.

,,Veď to ON ti chcel ublížiť, nie ja!“ Ukazoval prstom na Mikea, ktorý sedel na kmeni stromu a zotieral si krv z úst.

,,Ublížiť?! Veď ma len chytil za ruku! A ty si to mimochodom ani nevidel!“ Rozhadzovala som rukami a kládla dôraz na každé slovo.

,,Počul som ťa kričať!“

,,No a?! Chcel sa mi ospravedlniť!“

,,Myslel som, že ti chce ublížiť! Je snáď zlé, že som ti chcel pomôcť?“ Zahulákal a rozhodil rukami. Až tým som si uvedomila prítomnosť ostatných, ktorý nás pozorovali a utvorili navôkol nás akýsi kruh. Ignorovala som to a ďalej sa hádala s Edom.

,,Nemal si sa do toho miešať! Viem sa o seba postarať SAMA!“

,,Áno, myslíš ako v tom bare?“ Vypľul to na mňa pohŕdavo a plamene v jeho očiach šľahali priamo do môjho srdca. Trhlo to so mnou a ja som pocítila tlak sĺz, ktoré sa pýtali na slobodu. Potlačila som ich a sklopila hlavu.

,,No pozrime sa!“ Začal ironickým hlasom. ,,Zrazu nám Bellinka zmĺkla, čo?!“ Vysmieval sa mi do tváre zatiaľ čo každé jeho slovo sa mi zarývalo do tela ako roztrieštené sklo a zanechávalo za sebou krvavú stopu. ,,Alebo sa nebodaj už nepamätáš? Tá noc, bar, ty, opitá s tým chlapom...“ Pokračoval a s každým jeho povrchným odfrknutím sa mi oči čoraz viac zalievali slzami. ,,... tie gestá, dotyky. Stále nič?! Nepamätáš?! Tak toto ti možno osvieži pamäť. CHCEL ŤA ZNÁSILNIŤ!“ Nadskočila som a úľakom zavrela oči. ,,A čo nasledovalo potom?“ Prskal ďalej a rozprával to ako nejakú rozprávku na dobrú noc. Unikol mi zničený povzdych. ,,No predsa našu Bellinku dobil, pretože mu nedala. Mlátil ťa, tie údery, kopy, päste, to všetko ti spôsobil a teraz obviňuješ mňa?!“ Konečne skončil a celé to predychával. Hrudník sa mu divoko dvíhal a klesal a jeho navretá žila bola viditeľná na kilometre.

Pozrela som sa mu do očí a s ľadovým kľudom predniesla: ,,Si rovnaký ako on. Čo si to neuvedomuješ? Práve teraz si robil to isté, čo ON! Nie si o nič lepší!“

,,Tak to snáď nie je možné! Na čo som sa ja, blbec, vôbec snažil!“ Zakláňal sa smerom k oblohe a stále máchal rukami na všetky strany.

,,Vieš čo? Hovorím si to isté! Na čo si ma vlastne zachraňoval? Mal si ma nechať ZOMRIEŤ!“ Poslednú vetu som na neho skríkla z plného hrdla až sa mi v ozvenách a s neprirodzene vysokým hlasom zaryla do uší. Ed sa zatváril trochu inteligentnejšie, no predsa len zvláštne.

,,Tak som to ale...“

,, Čo?... nemyslel?“ Prerušila som ho skôr, než stihol pokračovať. ,,Na to je už trochu neskoro. Prehnal si to.“ Zašepkala som so značnou bolesťou v hlase. Už som to viac nezvládala. Pohľady ostatných, ten krik, stres, hnev a strach. A v neposlednom rade spomienky. I keď som to nechcela dopustiť, videla som to. Znova. Celé od začiatku. Každý môj bolestný výkrik, každé jeho posmešné zasmiatie, každú modrinu, pach krvi a jej pachuť. Všetko sa to vracalo a vrážalo mi do hlavy ostré kliny. Ešte chvíľu a zrútila by som sa. Musím vypadnúť!

Pozrela som sa do Edových očí a videla, ako nepríčetnosť z jeho pohľadu vyprcháva. Červené plamene vystriedali zdravý rozum a previnilosť, ktorá vystriedala jeho predošlý hnev. Už zase! Robí to zase! Úplne mení svoje správanie! Ale čo odo mňa teraz čakal? Čo vlastne čakali ostatní? Nemo na mňa hľadeli a očakávali snáď môj ďalší výstup. Mám znova kričať? Už nemôžem. Už nevládzem. Už nemám síl.

,,Chcem byť sama.“ Pretrhla som ticho a bez ďalšieho slova zamierila k stanu. Nechala som za sebou zmätených spolužiakov, skrvaveného Mikea i pocitmi zaliateho Eda. Nechala som tam všetkých a vydala si usporiadať si vlastné myšlienky.

Každý krok bol pre mňa bránou k pokoju, ktorý som teraz tak veľmi potrebovala. Smerovala som k môjmu útočisku a vstúpila doň, akoby to mala byť brána do nebies. Čakala som, že to všetko opadne. Vymaže sa z pamäte a spáli na popol.

Mýlila som sa. Nič sa nezmenilo a ja som sa stále nachádzala v tmou zahalenom stane. Rozsvietila som baterku a položila ju do rohu. Pocit úzkosti, ktorý zvieral môj hrudník bol neznesiteľný. Objala som si boky a snažila sa to do seba všetko vtlačiť. Chcela som byť ako špongia, ktorá všetko vsiakne a dusí v sebe. Bohužiaľ, som len človek a ako taký sa nedokážem úplne ovládať. Bolesť bola až taká obrovská, že som musela vykríknuť. Môj žalostivý ston sa rozľahol po okolí a vrátil sa mi do uší v znásobenej ozvene.

A skôr, než som si to vôbec všimla, moje telo sa začalo chvieť. Nie tým napätím, ani vzlykmi. Začalo sa chvieť zúrivosťou. To oni môžu za moje trápenie! Prečo sa vždy musí nájsť nejaký kretén, ktorý to všetko pokazí? A prečo z toho vždy vyjdem ja, ako uplakaná trubka. Mám toho dosť! Nech idú všetci do pekla! Kričala som v duchu a kopla do matrace. Zrejme som našla dobrý odbúravač hnevu. Chudinka matrac znášala nápory môjho taekwonda, no teraz mi bola jej životnosť ukradnutá.

Búšila som päsťami do matrace a preklínala slzy, ktoré som ronila. K čomu len sú? Majú dokazovať našu slabosť? Bezbrannosť? Naše trápenie? Nenávidím ich! Nenávidím tie kvapôčky priesvitnej tekutiny. Neznášam ich z celého srdca a predsa ich nedokážem poraziť. Potlačiť, ukryť...

Ďalšia päsť vrazila do matrace a tentoraz ju sprevádzal aj môj rozzúrený výkrik preplnený zúfalstvom. Dokonca mi v tej chvíli ani nezáležalo na tom, že ma všetci počujú. Je mi to jedno, len nech ma nevidia. Nech ma nevidia takto. Zúfalú, pomätenú, rozzúrenú a zničenú. Napriahla som sa k ďalšiemu úderu a kopla z celej sily. Potom som sa na ňu bezvládne zrútila. Ležala som, zízala do blba a vzdala súboj proti slzám. Uvoľnila som im cestu a oni sa plne realizovali. No neurobila som im tú radosť a nevzlykala. Všetko, čo som zažívala som zo seba už vypudila. Teraz ostali už len oči pre plač.

Mlhavá clona prekrývala temnotu tohto stanu i kužeľ svetla vychádzajúci z baterky. Pre mňa to boli len ďalšie šmuhy v mojom komplikovanom živote. Ležala som pár minút, zmáčala vankúš slzami a stále čumela do prázdna. V tej chvíli do stanu niekto vstúpil a prisadol si tesne ku mne. Nevzhliadla som, nepohla sa oni o milimeter. O koho išlo som sa dozvedela, až keď prehovoril.

,,Je mi to ľúto.“ Snažila sa so mnou súcitiť Samantha, no bolo to na nič. Nemá ani tušenia, čo som zažívala.

,,Chcem byť sama.“ Dostala som zo seba chrapľavým hlasom.

,,Ale Bella, toto ti nepomôže, mala by si...“

,,Chcem byť sama!“ Prerušila som ju a kládla dôraz na každé jedno slovo. Sam si povzdychla a položila ruku na moje rameno.

,,Tak choď už.“ Vyháňala som ju a striasla jej ruku z ramena.

,,Ale nemôžem ťa tu...“

,,TAK VYPADNI!“ Skríkla som a ani si nedokázala uvedomiť, čo som vlastne urobila. Už aj ja ubližujem priateľom.

Sam na mňa hľadela s ústami dokorán, očividne úplne zaskočená z mojich slov, ale potom sa zatvárila chladne a zamierila von. Potom sa ešte otočila a zmrazila ma jedinou vetou.

,,Fajn, ty si to chcela.“ Predniesla a zmizla mi z dohľadu. To som až tak odporný človek? Veď som kričala na Samanthu! Moju najlepšiu priateľku! Povzdychla som si a ďalšiu hodinu sa užierala vo výčitkách. Spravila som už toľko chýb. Ako ich mám napraviť?

Ubiehali sekundy, minúty, možno hodiny... čas mi splýval a moje šialené ja mizlo. Nahrádzala ho len prázdna schránka môjho tela. Už som necítila nič. Žiadne pocity. Vlastne som si ani nebola istá, či som ešte človek.

(StopCryingYourHeartOut )

Z prúdu mojich myšlienok ma vytrhli až zvláštne zvuky, ozývajúce sa zvonku. Pripomínalo to šušťanie látky o nejaký predmet. Zistila som, že niekto si opäť pýta svoje povolenie na vstúpenie do stanu. Stál tam a zrejme sa snažil klopať na plášť stanu, no akosi mu to nešlo. Spravil to niekoľko krát, až mi to liezlo na nervy a tak som prehovorila.

,,Tak prestaň s tým a vlez dnu.“ Chvíľu meravo stál, až napokon váhavo vošiel dnu. Mala som sklopenú hlavu, takže mi nevidel do tváre, čo mi veľmi pomáhalo prežiť túto chvíľu. Podľa zvukov som usúdila, že si sadol vedľa mňa, no potom... len ticho. Žiadny pohyb, nič. Odvážila som sa a zodvihla pohľad. Už od začiatku som vedela, že je to Ed, ale terajší pohľad na neho mi do srdca opäť vrazilo dýku. Sedel úplne zronený a tvár mal ukrytú v dlaniach. Chvíľu som ho pozorovala, no neodvážila sa vypustiť z úst jediné slovo. Napokon s tým začal predsa len on.

,,Ďakujem, že si ma pustila dnu...“

,,Len mi liezol na nervy ten zvuk.“ Schladila som ho. Povzdychol si a nastalo opäť kratšie ticho.

,, Už ani neviem, čo ti mám povedať.“ Pokúsil sa o to znova, stále s hlavou ukrytou v dlaniach. Nestojím mu ani za pohľad?

,,Vždy mi odpustíš a ja potom urobím z nepochopiteľného dôvodu ďalšiu kravinu, ktorou to všetko znova pokašlem. Neviem, čo to so mnou je. Nejdem sa vyhovárať na zlosť, hnev, pomätenie zmyslov ani nič iné. Beriem zodpovednosť za všetko, čo sa stalo. Len chcem, aby si vedela, že ma to strašne mrzí.“ Pri poslednej vete, konečne zodvihol hlavu a pozrel sa mi do očí. Videla som v nich to utrpenie, no nemôže si myslieť, že je jediný, ktorý to má také ťažké.

,,Verila som ti.“ Vzala som si slovo ja a dosť tvrdo Eda schladila. ,,Dala som ti druhú šancu a ty si sľúbil, že mi už neublížiš. A pozri teraz?“ Pokračovala som pokojným hlasom a po celý ten čas mu hľadela do očí. Zatiaľ čo ja som sa snažila udržať chladnú masku, jeho výraz sa stával čím ďalej strhanejším. Oči strácali iskru, telo ochabilo, výraz silného chlapa sa menil vo výraz ublíženého šteniatka.

Nastalo dlhé ticho prerušované len húkaním sovy tam vonku. Nakoniec Ed prikývol.

,,Pochopil som. Už ti dám pokoj.“ Hovoril a i keď sa snažil, jeho hlas sa lámal na každom druhom slove. Chcel sa už postaviť, no ja som ho rýchlo chytila za rameno a zatlačila späť. Pozrel sa mi zmätene do očí a čakal, čo urobím.

,,A pozri teraz?“ Zopakovala som svoju predošlú otázku a chopila jeho tvár do dlaní. ,,Ublížil si mi znova a i keď by som ťa teraz mala nakopať do zadku a zhodiť z toho útesu... nedokážem to.“ Pokrútila som záporne hlavou. ,,Chcela by som na teba zabudnúť, ale môj software je zálohovaný na tri disky a jeho formátovanie mi príde nekonečné. Ver mi, že najradšej by som ťa poslala na Mars a ja sama by som odcestovala na Venušu, ale viem, že by to nepomohlo. Aj keby som sa od teba vzdialila na celé galaxie, ťahalo by ma to späť. Aj keď robíš tieto koniny, ktoré nechápem, stále ťa mám rada... Až príliš si mi za ten čas prirástol k srdcu.“ Priznala som sa a nespustila z neho oči ani na okamih. Nechávala som mu čas to všetko vstrebať a keď už sa chystal prehovoriť, prekryla som mu prstom ústa a zavrtela hlavou.

,,Už sa nechcem hádať.“ Povedala som emóciami rozhodeným hlasom a objala ho, čo mi sily stačili. Ovinul okolo môjho pása ruky a pevnejšie si ma k sebe privinul. So zavretými očami, z ktorých opäť unikali kvapôčky sĺz, som vdychovala jeho lahodnú vôňu a ako som už spomínala, snažila som sa minulosť vymazať. Žiť pre prítomnosť- to bolo odteraz moje heslo.

(Don´t take you´re love away )

Začal ma upokojujúco hladiť po chrbte a tak som sa k nemu pritlačila ešte viac. Po nádhernej chvíľke sa Ed začal tvárou trochu vzďaľovať. Ako cúval, prechádzal špičkou nosa po mojom líci a ten letmý dotyk spôsobil zachvenie celého môjho tela. Bezmyšlienkovite som sa k nemu tiež naklonila a mierne ho hladila špičkou nosa po tvári až sme spočinuli tak, že sme sa o seba opierali čelami a hľadeli si vzájomne na pery. Dych sa mi samovoľne zrýchlil a značné bolo i bušenie srdca.

Ed sa začal približovať k bozku a ja sama som len nemo čakala. Nechápala som, nemala som ani tušenia, čo práve teraz robíme. Skutočnosť mi nedochádzala... no vlastne mi bola srdečne ukradnutá. Už po pár sekúndách na mojich perách spočinuli tie jeho a ja som sa ponorila do bozku. Z počiatku bol letmý, nežný a v prvom rade, to bol ten prvý skutočný. Môj prvý skutočný bozk s ním, ktorý bol krajší než čokoľvek iné na tomto svete. Tie pocity, ktoré som cítila boli nepopísateľné. Ktokoľvek by sa snažil rozlúštiť ich tajomstvo, by sa mýlil. Ja sama sa v nich nevyznám, natož niekto iný.

Oplácala som mu ostýchavo jeho dotyky a užívala si túto prekrásnu chvíľu. Bozky sa stávali odvážnejšie a vášnivejšie. Nedokázala som sa už ovládnuť a vzdychla mu priamo do úst. To ho akoby ešte viac vzrušilo a ja som zacítila jeho jazyk, ktorý obkresľoval moje pery. Pootvorila som ústa a on mi do nich vkĺzol jazykom. Opakovala som jeho pohyby a dala môjmu telu voľnosť, ktorú si tak veľmi pýtalo.

Zahrabla som mu ruky do vlasov a pritlačila sa na neho celým telom. Zatiaľ čo naše jazyky tancovali vo víre vášne, pomaly ma Ed pokladal na chrbát. Bez prerušenia bozku si na mňa ľahol a podopieral sa lakťami, aby ma príliš netlačil. Ešte viac sme sa ponorili do pocitov, ktoré nás ovládali. Jeho ruka, doteraz spočívajúca na mojej šiji, sa dala do pohybu. Hladil ma po celej dĺžke tela. Prechádzal po ramene, hrudníku, bokoch až sa zastavil pri leme trička, kde sa na chvíľu zastavil. Ja sama som prešla rukami na jeho hruď a obkresľovala každý jeho sval.

Ed striedavo prechádzal na môj krk a ústa, ktoré večne láskal a dotyky, ktoré spôsobovali záchvevy môjho tela. Motýliky lietali všade navôkol a šteklili ma svojimi krehkými krídlami. Pritlačila som sa na neho svojimi bokmi a skôr než to stihla zaregistrovať, jeho ruka vkĺzla pod kus tenkej látky. Hladil ma na brušku a pomaly stúpal dlaňou čoraz vyššie. Keď už bol len o vlások od toho, aby sa dotkol môjho poprsia, jeho ruka zmizla spoločne s jeho bozkami. Vykoľajene a strnulo som ležala v rovnakej pozícii a snažila sa nahodiť si pulz. Ed sedel vedľa mňa a vyzeral úplne rovnako.

Vládlo ticho narušené iba naším prerývaným dýchaním. Akosi mi ešte nedochádzala skutočnosť a tak niet divu, že som si pustila hubu na špacír ako prvá.

,,To bolo...

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 35. kapitola: