Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 34. kapitola

09.01.2010 (12:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 4283×

Som v háji!

34. kapitola

Kto vymyslel takú kravinu ako je stan?

(Chairlift-Bruises )

,,Vyhrala som!“ Predniesla som s oslepujúcim úsmevom alá Colgate total herbal fresh či tak nejak. Dokonca som mala aj ovácie v podobe potlesku od Cullenových. Vychutnávala som si tľapot ich rúk, nonšalantne ignorujúc frflačky putujúce z Emmetovej strany. Keď dotlieskali, ako pravá dáma som sa všetkým uklonila a potom pristúpila k Emmovi. Objala som ho okolo ramien, no dobre- okolo hrude (vyššie som nedočiahla) a s úškrnom mu ďubla prstom do ramena.

,,Teš sa. MUHAHÁ!“ Varovala som ho a na konci sa, pre väčší efekt, škodoradostne zasmiala ako nejaká striga s nechutnou bradavicou  na nose. Ble! Zas také vierohodné to byť nemusí. Emm sa na mňa zaksychtil a pretočil oči zatiaľ čo sa zvyšok jeho rodiny váľal po zemi a uplatňoval chudnúcu metódu spočívajúcu v záplave nezastaviteľného smiechu. No naozaj, z rehotania sa chudne. Čítala som o tom. ÁNO, ja VIEM čítať, ale späť k veci. Vyhrala som stávku a je len otázka času, kedy na neho niečo vymyslím a môže si byť istý, že to bude niečo extra. Keď už je taký exot, tak to mu môžem prikázať hocičo.

Zdalo sa, že Cullenovi chcú ešte trochu schudnúť, pretože nevykladali veľkú námahu na to sa postaviť, ale skôr ovládnuť svoje trasúce telo v chichotaní. Nebavilo ma na nich zízať a tak som sa otočila, obišla profesora stále zapichnutého nosom v mape a trošku sa tu porozhliadla. Bola to v podstate veľká lúka uprostred ktorej sa nachádzalo ohnisko. Vedľa neho sa týčila obrovská plochá skala, ktorá slúžila zrejme ako stôl alebo také čosi. Navôkol bolo asi miesto na stany.

Niekde na spodku tohto kopca som počula zurčať potôčik. Podišla som teda bližšie a na moje prekvapenie zistila, že to nie je len obyčajný kopček, ale ÚTES! Profesor sa zbláznil? Stanovať pri útese? Boh nám pomáhaj! Snáď nikto nekidne dolu, pretože ten pád by sa dal prirovnať k pádu zo Sochy Slobody  na samotné dno Mariánskej priekopy, čo sú dve miesta, ktoré sa nachádzajú súce úplne, ale úplne inde, bolelo by to ako šľak. Bol by to veľmi, ale veľmi bolestivý pád a ja tu akosi veľmi, ale veľmi trepem, nie?

Síce ten útes nevyzeral najlákavejšie, ale výhľad z neho bol priam rozprávkový. Ako som spomínala, na dne útesu sa nachádzal potôčik, ktorý by vlastne možno aj zmiernil pád. No, asi ťažko, pretože skok z takej výšky do vody by bolo ako skočiť na betón. Mám nápad! Čo keby som Mikea presvedčila skočiť si rybičku? Hneď by bolo o jedného dementa na planéte menej. Už zase odbočujem od témy, takže... kde som to skončila? Aha, už viem. Pred potôčikom sa nachádzala menšia lúka a za ňou sa týčili mohutné nepriestupné lesy. Prečesávala som ich pohľadom a videla v celku obvyklé veci. Smreky, šišky, ihličie, líšku, orla, ktorý práve uniesol nejakého hlodavca, veveričku mlátiacu druhú orieškom, páni... tá príroda je vážne divoká.

Oblohu síce pokrývala šedivá prikrývka mračien, no na kráse tohto miesta to vôbec neubralo. Celá táto chvíľa mala svoje magické kúzlo. Stála som na kraji útesu a užívala si vánok pohrávajúci si s mojimi vlasmi, keď v tom ma okolo pása objali dve silné paže. Na okamžik ma to prekvapilo, ale keď som spoznala, o koho vlastne ide, okamžite som sa uvoľnila. Oprela som sa o jeho hruď a prekryla jeho ruky svojimi. Ed si spokojne položil hlavu na moje rameno a jeho svieži dych mi ovial šiju. Chvíľu sme mlčky stáli a hľadeli na prírodu pred nami, no mne to nedalo a prehovorila som.

(AnnaNalick-Breathe )

,,Povedal by si, že môže existovať niečo ešte krajšie?“ Opýtala som sa užasnutým tónom.

,,Práve sa na to pozerám.“ Odpovedal. Akosi som mu nerozumela a tak som k nemu zmätene stočila hlavu a ihneď ju so začervením sklopila. No vydržala by nejaká baba pohľad do jeho nežných kukadiel? NEZVLÁDLA! Vyzeral ako psík, ktorému čórli(ukradli) kostičku.

Ale počkať! Vážne ma považuje za krásnu alebo som niečo prepočula? Naznačil niečo v tom zmysle, že sa na to pozerá, nie? Dúfam, že neškúli, lebo čo ak v skutočnosti čumel na nejakú srnu? Bože, to by bol fakt trapas.

,,Nepreháňaš to s tou vierohodnosťou?“ Odviedla som reč iným smerom. Viem, že má predstierať môjho frajera, no on to vážne robí! Čakala by som najviac tak držanie za ruku a práve teraz tu stojíme na kraji útesu v objatí ako zamilovaný pár. To mi je romantická idylka až sa mi chce zvraciať. Vážne nie som stavaná na takéto veci. Ja a romantik? Tak to Emmet musí byť Chuck Norris.

,,A čo keď nejde len o zdvorilostnú frázu k frajerke? Čo keď to myslím úprimne?“ A čo keď ti šibe? Hm?

,,V tom prípade...“ Chvíľu som sa tvárila, že premýšľam. (Pre tých, ktorí teraz váhajú- áno, NAOZAJ viem premýšľať.) ,,... ma nenapadá nič iné, než ti odlichotiť. Takže... sa pozri do zrkadla a potom hovor niečo o najväčšej kráse sveta.“ Hovorila som, že nie som romantik. Kruci, to bol zápot. To som rovno mohla tvrdiť, že jeho dych je osviežujúci ako vrece odpadkov, že jeho oči majú farbu kanalizačnej stoky, že jeho telo mi pripomína zdeformovanú opicu s veverkou na hlave. Ach jaj, to je teda poézia...

,,Zdvorilostná fráza?“ Uťahoval si zo mňa. Zavrtela som záporne hlavou.

,,Holý fakt.“ Vážne, ako kanalizačná stoka... len žartujem. Nie som blb, i keď...

,,Mám sa červenať?“ Pokračoval ďalej.

,,No,... ak ti viac vyhovuje zelená, tak môžeš aj zozelenať. Alebo čo taká fialová? Tá by ti ladila s oblečením.“ Robila som si z neho prču až sa mi parilo z držky. Spoločne sme sa zasmiali a možno by sme aj pokračovali v tom nechutnom cukrovaní, ale prerušil nás profesor, ktorý zvolal schôdzu.

Podišiel k zmieňovanej skale na okraji lúky a na všetkých začal bľačať, nech k nemu pristúpia. Posledné zdochliny zdolali vrch a teraz sa s pachčením plazili k učiteľovi. Tam sa ledabolo zvalili na zem a zrejme spali. Teda dúfam, že to nie je infarkt.

(CarrieUnderwood-CowboyCasanova )

,,Tak, bez zbytočných okolkov Vás vítam na mieste vášho trojdňového pobytu.“ Hovorí to, akoby sme boli v päťhviezdičkovom hoteli. Veď tu nie je ani záchod. PREBOHA! Tu nie je ZÁCHOD! ,,Teraz sa rozdelíte na dve skupiny. Študenti po mojej pravej strane,“ zašermoval rukou v domnienke, že ukazuje napravo. ,,zhromaždia všetko jedlo a zabezpečia ho proti medveďom. Skupina po ľavej strane pôjde nazbierať drevo na oheň. Chodievajte vo dvojiciach, ak by ste sa náhodou stratili.“ No to nás teda povzbudil. ,,Tak, do práce!“ Jasné, do práce a ty si tu vyvaľuj šunky, čo? Nech žije ANARCHIA!

Povzdychla som si a rozišla sa po boku Emmeta do lesa. Už len byť vo dvojici s ním neveštilo nič dobré. Zvesrtvo, tešte sa! Valí sa vraždiace duo! A hádajte čo? Tie zvieratá pred nami vážne zdrhali ako o život. Hej, zas taký postrach nie som. To Emmet!

Chodili sme po lese tam a sem, sem a tam, tam i preč a vzad i vpred, až sme sa stratili. Joke! Žartujem. Stále mám predsa fosforeskujúcu čelenku a behám tu ako svetluška, takže prinajhoršom by si aspoň niekto myslel, že som chrobák a začal ma naháňať a tak nás zachránil.

O haluze tu nebola núdza, vlastne ich tu bolo ako nasr*** (Aha, prišla dodávka s hviezdičkami) čo je vlastne pochopiteľné, keď sme v lese. Automaticky tam, kde som sa potkla, som sa sklonila a zobrala do rúk vetvičku. Pri mojom šťastí či skôr nešťastí v podobe zakopnutia na každom metri, som bola za desať minút hotová. Emm sa na mne za celú dobu príjemne zabával a to som ešte nevedela, aký mi pripraví šok. On ku mne normálne dotiahol kmeň stromu. KMEŇ! Vážne by nemal brať toľko steroidov. Keď mi ho chcel vložiť do rúk, začala som pišťať a ako šibnutá pobehovať všade naokolo. Teraz už bolo aspoň pochopiteľné, prečo predo mnou tie zvery zdrhajú.

Keď sme sa konečne vrátili na lúku, nahádzali sme drevo na pripravenú kopu a mali padla. Tak, kde je výplata? Ale teraz vážne, naval love(peniaze)! A hádajte, čo robil profesor? Vlastne neviem, je nezvestný. Pomykala som plecami. Má predsa mapu.

Stočila som sa k lúke a sánka mi padla o dva metre nižšie než je jej pôvodné miesto. Na konári vo výške nedovidna sa kývalo vrece s jedlom. To je tá ochrana pred medveďom? To chcem vidieť, ako stadiaľ budeme brať jedlo my.

Aha, profesor sa našiel! A opäť nás buzeroval. Hm... to ho radšej mohol zožrať nejaký vlk. Opäť nás zvolal a začal diktátorovať.

,,Teraz si každý nájdite svoje miestečko a postavte si na ňom stan. Vyhnite sa okolia útesu a zamerajte sa na okolie ohniska, samozrejme v rozumnej diaľke. Ak niekto so stavbou bude mať problém, požiadajte o pomoc niekoho nablízku alebo príďte za mnou.“ No jasné, snívaj s nami. Už len za tebou by sme chodili.

Každý sa rozišiel svojou cestou. Pobrala som si svoje saky paky a usalašila sa na jednom miestečku. Bola som v podstate v strede, čo mi perfektne vyhovovalo. Ak príde nejaká šelma, zožerie najprv tých na kraji a ak by sa náhodou rozhorel nejaký stan, tiež by som stihla uniknúť. Musela som sa pochváliť, krásne som to vymyslela. Dobrá Bella, dobrá.

Vybalila som vak, v ktorom sa nachádzal stan a všetko z neho vysypala na trávu. Fúúú, toľko súčiastok nemá ani raktoplán. Tak, ide sa do toho!

(KingsOfLeon-TrueLoveWay )

Vzala som akúsi tyčku a napichla ju na druhú. Tak to bolo celkom jednoduché. Pri piatej palici som však svoju mienku pozmenila. Skoro som si totiž vypichla oko. Nechala som tie palice palicami a zamerala sa na plachtu stanu, či ako to mám nazvať. Chcela som ju rozprestrieť, no nakoniec som z toho vyviazla ako múmia. Dúfam len, že tu nebehá O´Conell s guľometom (pre info. O´Conell z filmu Múmia). No to som dopadla. Začala som šermovať rukami v snahe to zo seba zvliecť. Skončilo to tak, že som drcla asi do dvoch ľudí a najhoršie bolo, že som ani len netušila vzdialenosť medzi mnou a útesom. Stanovanie pri útese bol vážne pošahaný nápad a som o tom čím ďalej viac presvedčená.

Nakoniec sa mi podarilo poraziť tú obludu a ja som sa z nej vymotala. Trochu som ju natrhla, ale nebolo to nič tragické. Popukala som si prsty na rukách a taktiež si porozťahovala väzy, až to zapraskalo. To zvládneš Bella, je to len stan. Nežije to. Predsa ťa to nemôže zabiť. S nalomeným sebavedomím som sa k nemu opäť priblížila a začala sa v tom montovať. Pospájala som všetky ihlice na rám stanu. Stačilo na ne už len  natiahnuť tú mumifikovaciu plachtu. Zapichla som teda jednu stranu ihlíc do zeme, druhú natiahla k sebe a uchytila ju medzi nohami. Do rúk som vzala tú vraždiacu vec a mala v pláne ju navliecť, no ihlice sa mi spod nôh vyšmykli a vystrelili do výšin. Sledovala som ich trajektóriu s naberajúcim objemom očí sťa biliardové gule. Najpodstatnejšia časť stanu totiž letela priamo do priepasti toho prekliateho útesu. JA HO NENÁVIDÍM!!!

O desať minút:

,,Kto vymyslel takú kravinu?! No načo to je? Spať sa má v posteli a nie ako eskimáci v iglu! Sprostý stan! Určite chybná výroba. Zažalujem tú firmu a vyviniem novú technológiu samokonštruujúcich nocľahárni. Na, a budú ma môcť pobozkať akurát tak na prdel.“ Sťažovala som si a kopala do všetkého, čo mi stálo v ceste. Ihlice sú v háji, takže celý stan je v háji a tým pádom som kde? V HÁJI! Prečo je ku mne svet taký krutý? Z mojich nasr*** (nebojte sa, hviezdičiek je dostatok) úvah ma prebral Ed, ktorý ma chytil za plece.

,,Si v pohode?“ Ja ho zabijem. Že či som v pohode? To má byť vtip?! Ak v pohode znamená úplne rozzúrená načisto pomätená zmyslov zbavená a teroristických útokov schopná osoba tak áno, som v pohode. V NEUVERITEĽNEJ pohode.

,,Ale jasné, v tak krásny deň sa ani nedá byť v nepohode.“ Hovorila som s pohľadom zabodnutým do neznáma. Oči som mala rozšírene šialenosťou a výraz tváre sa dal prirovnať k sfetovanému decku. ,,Vtáčiky spievajú, vetrík pofukuje, stromy sa kolíšu vo vetre, motorová píla sa štartuje, vnútornosti sa kuchajú, šialený smiech sa burcuje,...“ Pokračovala som a predstavovala si tú spúšť. Konečne by som si vybila zúrivosť.

,,Bell, preboha, čo sa ti stalo?“ Prerušil ma znova budúci zosnulý Ed a zatriasol so mnou.

,,Nič, nič.“ Kývala som hlavou stále ako magor. Ed sa ma snažil prebrať k životu a až keď mi prstami luskol pred očami, navrátila som sa do normálu. ,,Čo- čo je?“ Pýtala som sa vykoľajene.

,,Bola si úplne mimo. Stále si rozprávala o tom, že poteče krev a že v nemocniciach o ňu už nebudú mať núdzu. A ešte niečo o tom, že si Chuck Norris môže trhnúť tou svojou nožkou. Nejedla si niečo? Nejaké huby?“

No super! Myslí si, že som vážne cvok. V odbornej terminológii to jest psychicky narušený človek strácajúci pojem o realite s nepredvídateľnými reakciami atď., atď.

,,Prepáč, ja len... som trochu v strese.“ Trochu? Tak to je slabé slovo.

,,Poď sadni si.“ Upokojoval ma a stále so mnou hovoril ako s bláznom. Nech si tie psychologické kecy overuje na niekom inom. Len som pretočila očami a posadila sa na plochú skalu neďaleko miesta, kam som sa zatúlala v tom svojom vytržení. ,,Tak hovor. O čo ide?“ Vyzvedal.

,,No... nemôžem si postavať stan, pretože som akosi stratila jednu dôležitú časť.“ Stratila, pche! Skôr zdevastovala.

,,A nemáš náhradnú?“ Áno, lenže tá skončila v konári tri metre nad zemou. No proste som ho chcela dostavať sama. Ja za to nemôžem, že tie ihlice sú také flexibilné.

,,Nie.“ Klamala som (požičiam si český výraz) jako když tiskne.

,,A prečo si mi to neprišla povedať?“ No čo chce počuť, že som bola tvrdohlavá ako betón? Neodpovedala som a tak si povzdychol, pokrútil hlavou a donútil ma postaviť sa.

,,Poď so mnou. Zobrali sme si so sebou jeden náhradný. Pri Emmetovi nikdy nevieš.“ Spoločne sme sa zasmiali a on ma doviedol k miestu, kde sa zložili oni. Vytiahol z jedného stanu batoh a podával mi ho. Zobrala som ho do rúk, hodila o zem a skočila mu okolo krku. Dúfam, že som v tom batohu nič nerozbila.

,,Ďakujem, ďakujem, díkes, dík. Ani netušíš, aká som ti vďačná. Normálne som začínala zvažovať možnosť, že sa vopchám do nory ku králikom.“ Brebentila som slová vďaky a pevne ho zvierala za krk. Snáď ho nedusím. Po chvíli som ho pustila a čarovne sa na neho zazubila. Potom som zodvihla batoh a rozišla sa späť na svoje stanovište.

Spravila som pár krokov a začula, ako na mňa Ed volá. Čo som niečo zabudla? Zmätene som sa a otočila a čakala, kým ku mne dobehne.

,,Nechceš pomôcť? Vieš, máme len jeden náhradný stan...“

,,Narážaš tým na niečo?!“ Opýtala som sa pobúrene.

,,Prepáč, nechcel som, aby to tak vyznelo, ja len... či nechceš pomôcť.“ Chudák, vyzeral tak roztržito. Ani sa nečudujem, chovám sa ako Krvavá Mary.

,,No... pomoc by pomohla.“ Pomoc by pomohla? To je snáď moja najtrápnejšia veta v živote. Jasné, že pomoc pomáha, čo iné som čakala? Žeby sa napovrch dostávali moje zvieracie pudy? Boh žehnaj civilizácii, pretože ak by som sa takto správala ako domorodec, bol by to vážne cvokhouse (Vyslovuj cvokhaus. Nie, vôbec tým nepodceňujem vašu inteligenciu.).

Rozišli sme sa teda spoločne na miesto môjho odpočinku (bože, to znie morbídne) a začali so stavbou. Lepšie povedané, on začal so stavbou a ja som mu ju demolovala. Síce som niečo poskladala, ale ihneď to s mojou šikovnosťou zbúrala. Nie som veľmi technický typ. Dokonca som Edovi dvakrát dupla na nohu. Druhýkrát som sa mu už ani nenamáhala ospravedlňovať, ale čo bolo divné bolo, že on si to akoby vôbec neuvedomil. Veď som mu dupla na nohu! Mal by tu poskakovať a pľuť nadávky na všetky strany a on sa v tom pokojne prple ďalej. Divné.

Asi po piatich minútach som to vzdala, posadila sa do trávy a sledovala ho, ako mu to ide pekne od ruky. Zručný to chlapec. Bez mojej ,,pomoci“ bol hotový za necelých desať minút. Namiesto toho s mojou pomocou by sme teraz boli zrejme opäť v háji. Stavím sa, že by mi z ruky vystrelila ďalšia ihlica, ktorou by som knokautovala chudinku veveričku. Jej veveričia rodina by sa na mňa nakrkla a začala ma bombardovať orieškami. Nie, ďakujem. Vážne netrpím túžbou po smrti zavinenou nejakým orechom.

Keď Ed skončil, postavil sa pred stan a zahlásil: ,,Vualá! Váš palác, madam.“ No, tak od paláca to má ďaleko. Možno taký vigvam indiánov alebo iglu.

,,Ešte raz ti ďakujem, bez teba by som bola v poriadne hustej kaši, Edwa...“ Uprostred slova som sa zasekla a naprázdno otvárala a zatvárala ústa. Tekala som pohľadom zo strany na stranu a cítila sa hrozne. Zrejme to ešte nezvládnem. Sklopila som hlavu a zazerala na svoje topánky.

Ed na mňa čumel ako vyoraná myš, no po chvíli sa spamätal a priskočil ku mne. Nadvihol mi prstom bradu a pozrel sa mi do očí.

,,Je to v poriadku, Bell. Viem, že je to pre teba ťažké, ale už si predsa urobila pokrok. Edwa... no, znie to divne...“ Pritom sa zaškeril a ja som sa mierne pousmiala. ,,... ale verím, že to raz dokážeš, okej? Neponáhľaj sa s tým. Máš času koľko chceš.“ Upokojoval ma a palcom ma hladil po tvári.

,,Ďakujem, Edwa.“ Zaksychtila som sa, ale ku podivu mi nerobilo najmenší problém vysloviť to. Spustil svoje ruky a rozlúčil sa so mnou. Ja som vpadla do stanu a na chvíľu sa posadila. Raz to dokážem. Povzbudzovala som samú seba no nakoniec si i tak povzdychla. Potrebovala som zahnať myšlienky a tak som začala vybaľovať veci z tašiek. Tento stan bol určený pre dvoch a tak som tu mala miesta požehnane. Nafúkla som nafukovačku na spanie a uložila ju na kraj. Zvyšné veci ako oblečenie som uložila na druhú stranu.

Chvíľu som si nechala na oddych a len tak relaxovala na nafukovacej matraci. Potom sa ozval hlad a tak som vyšla von a zamierila za profesorom nech mi odhalí plán stravovania. Vonku už bolo dosť chladno a tak som sa vrátila po mikinu. Taktiež sa zotmelo, ale orientácia mi zatiaľ nerobila žiadny problém. To viete, svetluška. A keď som konečne mala pána Bannera na dosah, niečo ma schmatlo okolo pása, ruku ovinulo okolo úst a zatiahlo ma do akéhosi stanu. Pišťala som čo mi sily stačili, toto sú totiž vážne blbé vtipy.

,,Pšššt, buď ticho, nejdem ťa zjesť.“ Upokojoval ma. Prikývla som, len nech ma už konečne pustí. Pomaly zo mňa sťahoval ruky akoby sa uisťoval, či nechcem predsa len ziapať ako pavián. Keď zo mňa stiahol tie pracky, naštvane som sa otočila a spražila ho pohľadom.

,,Čo si dopekla myslíš, že robíš?!

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 34. kapitola: