Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 33. kapitola

29.12.2009 (08:15) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3860×

Som v háji!

33. kapitola

Plnou parou vzad.

PRE JUDY

(TheDandyWarhols-WeUsedToBeFriend )

,,Tak čo, tešíš sa na tri dni strávené vo Forkskej divočine?“ Pýtal sa ma Jasper, zatiaľ čo sme mierili k tej spráchnivenej búde nazývanej škola. Išla som v aute s Edom, Jazzom a Alice. Zvyšok sa poskladal do Emmetovho jeepu.

,,No jasné. Možnosť podpáliť les si predsa nenechám ujsť. Alebo prinajmenšom zdevastujem úsilie bobrej rodiny a pripravím ich o hrádzu.“ A to ešte nespomínam chudinky veveričky. Členovia Greenpeace by zo mňa neboli nadšení. Moja nemotornosť by sa dala prirovnať k zbraniam hromadného ničenia. A čo je ešte horšie- ja som neriadená strela.

,,Neboj, až také zlé to predsa nemôže byť.“ Snažila sa ma upokojiť Alice.

,,No, tak to ma ešte veľmi dobre nepoznáte.“ Krútila som hlavou a modlila sa za všetkých blízkych.

,,Ten zasran!“ Zanadával Ed a prerušil tak náš rozhovor. Všetci sme sa na neho prekvapene, teda až na Alice, stočili a hľadali príčinu jeho výbuchu. ,,Tak to mu nedarujem.“ Pokračoval a diabolsky sa usmial. Až vtedy nám došlo, o čo tu vlastne ide. Alebo skôr fičí. Ed bol totiž nasr- štvaný, že ho Emmet predbehol.

Pretočila som očami a následne sa snažila udržať svoje vnútornosti v mojich útrobách, pretože Ed dupol na plyn o čosi akčnejšie než môj žalúdok zvládal. Predsa len pohľad ráno na tú zelenú gebuzinu v poličke mi poškodil moje tráviace ústroje. Zahnala som predstavu seba samej vyklonenú z okna práve vypúšťajúc svoje žalúdočné šťavy na nebožiatko auto, ktoré šlo v protismere. Chudák šofér, mal otvorené okno. No čo, možno si pomyslí, že to bol len nejaký vták... Vták s veľmi zvláštnym apetítom pozostávajúcim z nevydarených experimentov Reneé.

Ed s ladnosťou chlapčeka, ktorý svojou prednou dolnou časťou padol na  kaktus prefičal popri Emmetovi, ktorému až o pol minúty neskôr došlo, akú mu jeho adoptívny brat zariadil potupu. Je očividné, že prachové čiastočky obklopujúce jeep vykonali svoju prácu a dostanú mzdu. Keď sa prachové častice rozpŕchli na obednú prestávku, Emmet zbadal vysmievajúci sa zadok Edovho Volva a ,,prekvapujúco“ potvrdil štatistiky označujúce chlapské ego za nekonečné a túžbu po víťazstve, ktorá mu ovládla mozog... ak nejaký má. Hmm, to je tiež zaujímavá teória. Keď vezmeme do úvahy mozgové bunky napojené na nervové vlákna, ktoré ovládajú reflexy... ale to je už vlastne o niečom inom.

Emm alá bleskový Mc Queen preradil do najvyššieho levelu a bez problémov predbehol Edov, teraz už skleslý, výraz vymáchaný v záplave exhalátov z Emmetovho výfuku. Nasledujúca akcia bola viac než predvídateľná- strhol sa boj o prvenstvo. Keby som mohla, vzala by som si mikrofón, zasadla na komentátorskú stoličku a stala sa zanieteným komentátorom tohto utkania. Moje kompetencie však siahajú len na prizerajúceho invalida ochromeného záplavou adrenalínu. Ed predbiehal Emma a Emm predbiehal Eda. Bojovali o to, kto je rýchlejší čiže titul- ja som king a ty kýbel hovien.

Po desiatich minútach premárnených v oslepujúcom prachu ma to prestalo baviť a... no, povedzme, že už ani post komentátora mi nestačil. Chcela som byť pretekár.

,,Ste cvoci.“ Okomentovala to moja nakrknutá maličkosť. ,,Môžem tiež?“ No jo, svoje pudy jednoducho nezatajím. Síce som sa tým označila za rovnakého cvoka ako sú oni dvaja, ale na tom teraz nezáleží. CHCEM VOLANT!!!

,,Ani nápad. Nemáš vodíčak.“ ,Odfajčil´ma Ed veľmi príjemným spôsobom a mne jediné, čo ostalo, bolo nadávať na vládu a blbé zákony.

,,Vodičák sem, vodičák tam.“ Mrmlala som si popod nos a ostatní sa na mne veľmi dobre zabávali. ,,Je to len zdrap papiera obmedzujúci môj talent! Uzatvára ho do trezora a odhadzuje kľúč, schováva ho pod svoje krídla, ktoré nechce už nikdy rozprestrieť, zatvára vrátka a...“

,,Dobre, dobre. Myslím, že sme to všetci pochopili. Nemáš vodičák.“ Prerušil ma Jazz v zápale metafor. Bohudík, ešte by sa zo mňa vykľul ďalší Shakespeare a čo potom so mnou? Vtedy nastáva otázka typu- byť, či nebyť... Och, UŽ ZASE! Prestaň s tým Bella, nie si žiadny básnik ale pretekár motocrosu.

,,Že vraj vodičák. Pche! Do recyklačky s ním. Čert aby to vzal!“ Rozčuľovala som sa ako Hitler a máchala veľmi podobným štýlom rukami.

,,Nie, nie čert. Fízel!“ Klepol klinec po hlavičke Jazz. Už zase moje básnické črevo, ach...

,,Presne! A viete, čo je ešte horšie?“ Chvíľka napätého ticha prerušená nadávaním Emmeta ozývajúceho sa zo susedného auta. ,,Môj otec je jedným z nich.“ Prehlásila som ohromujúcu skutočnosť a keby to bolo v mojich silách, do pozadia by som vložila dramatický zvuk z filmu zlej réžie.

,,Uniesli ho, vyvraždili všetky jeho mozgové bunky,...“ Pokračovala som vo svojej hypotéze a sledovala tri páry vyvalených očí. ,,... vymyli mu mozog a teraz ho ovládajú. Je zhypnotizovaný. Chudák, ani nevie, čo robí.“ Oplakávala som minulosť svojho otca, z ktorého sa stala len schránka odoberajúca vodičáky.

O pár minút neskôr, keď Ed potvrdil svoje miesto lídra rodiny v terénnych pretekoch, sme parkovali pred školou. Vystúpila som ako prvá, ignorovala nadávky Emmeta a výhovorky označujúce výkon motora za nedostačujúci a rozhliadla sa po parkovisku. Môj zrak padol aj na Mikea, ktorý stál s Tylerom pri jednej z lavičiek. Snažil sa posadiť, no akosi sa mu to nedarilo. Zmätene som sledovala jeho rozkrok, ktorý zdobila vypuklina podobná suspenzoru. Žeby predsa len začínal používať ochranu??

Potešene som sa zasmiala a otočila sa k ostatným, ktorý ma sledovali. Len som pomykala plecami a ukázala na objekt môjho potešenia. Keď si to všimli začali sa pobavene uculovať, teda až na Emmeta, ktorý bol opäť výnimkou. Začal sa rehotať na plnú hubu a ukázal tak všetkým svoje hlasivky a dokonalý chrup. Teraz som len čakala na chvíľu, kedy k nemu niekto pribehne a vypýta si číslo na jeho zubára. Dokonca aj ja som mala nutkanie sa ho na to opýtať, ale nakoniec som sa ovládla.

(Collective Soul - Better Now –púšťajte dokola)

,,Takže Cullenovi a Swanová nás konečne poctili svojou prítomnosťou.“ Zvolal profesor, ktorý mal od zúfalstva spôsobeného našou bandou vytrhaných zopár vlasov, ktoré sa mu teraz kývali v rukách. To sme meškali až tak veľmi?

,,Ale pán profesor, na celebrity sa predsa vždy vyplatí počkať.“ Odpovedal mu Emmet a celé osadenstvo študentov sa zasmialo.

,,No, práve o tom nie som presvedčený.“ Zamrmlal si profesor v domnienke, že ho nikto nepočul. ,,Tak, pristúpte bližšie!“ Už zakričal na celé parkovisko a všetci sa poslušne, i keď s menším frflaním, zhromaždili okolo neho. Práve v tej chvíli som uvidela prichádzať alebo lepšie povedané- dopajdať sa hromadu šrotu priamo mne k nohám a len veľmi nepresne sa dali nazvať tie štyri veci pod ňou kolesami. Pozrela som sa na profesora postávajúceho vedľa seba a tak akosi ho pokarhala pohľadom. Snáď nechce, aby som sa do toho posadila.

,,No čo?? Na SAT-ke im nič iné neostalo.“ Obhajoval sa okamžite pán Banner a ja som len s povzdychom pokrútila hlavou. Čo iného sa dalo čakať? Bolo mi samozrejme jasné, že po nás nepríde limuzína prezidenta, ale aspoň niečo v normálnom stave by sa zišlo. Mám dojem, že v tomto nás s ľahkosťou predbehne aj vozidlo rodiny Flinstonových. Nechala som to plávať a počúvala odmietania ostatných. Nakoniec sa profesorovi podarilo konflikt zažehnať a my sme sa vrátili späť k téme.

,,Takže teraz vás rozsadím. Marks- Cullen, Cullen- Cullen, Cullenová- Cullenová, Swanová- Weberová,...“ Neviem prečo, ale pán Banner mi prišiel nehorázne vtipný. Cullen sem, Cullen tam,... ten benzín mi vážne uškodil.

Po ďalších desiatich minútach a s nevyčísliteľným omeškaním sme sa konečne vydali vpred, za dobrodružstvom. Sedela som s Angelou, čo mi vyhovovalo a cestou sme si perfektne pokecali o všetkom možnom, čo nás napadlo. Síce mi prišlo zvláštne, že som nesedela s Edom, ale nakoniec som sa s tým zmierila. Neodpustila som si však pokukovanie. Vždy som ho jedným očkom skontrolovala, akoby som sa snáď chcela ubezpečiť, že ma neopustil.

Nechápala som svoje správanie, ale ani mi neprekážalo. Bola som zmätená, ale nijak zvlášť sa tým nezaoberala. Opäť som sa otočila dozadu a vyhľadala ho pohľadom. Trochu ma zaskočilo, že ma tiež pozoruje. Proste som to nečakala. Usmial sa na mňa a ja som mu úsmev nesmelo opätovala. Potom som sa stočila k oknu a neviem prečo, možno z nudy, som naň dýchla a začala si kresliť rôzne obrazce. V tej chvíli sa mi do mysle vnorila myšlienka, že keby mohlo sklo dýchať, zrejme by teraz odpadlo. Svoj rozum ani nikdy nepochopím.

,,Ty ho vážne miluješ, však?“ Opýtala sa ma odrazu Angela a ja som sa na ňu zmätene otočila. Chvíľu pobavene sledovala môj vykoľajený výraz a potom ukázala prstom na moje výtvory. Otočila som sa k nim a hľadala v nich odpoveď. Prekvapene som zamrkala a totálne stuhla. Na skle sa zračilo malé srdiečko a v ňom E+B.

,,To... ja... to si nevšímaj.“ Vykoktala som zo seba a rukou zotrela ten nezmysel. Čo to do mňa vošlo?

,,Láááska.“ Zaťahala pobaveným speváckym tónom Ang akoby snáď počula moju otázku. Opäť som strnula a keby som niečo pila, zrejme by som jej to teraz vyfľusla do tváre. Láska? Tak to je kravina roka, alebo že by predsa len... nie, to nie je možné. Ed je len kamarát. Hm... prečo som s tou myšlienkou pocítila aj akýsi závan nespokojnosti? Aha, to nie je závan nespokojnosti, ale ryby, ktorú má ten chalan predo mnou v sendviči. Bohu vďaka, už som sa začala strachovať. Aj keď tá ryba vážne smrdí čochvíľa omdliem. Fuj...

Asi pätnásť minút ma tá kraksňa ohromovala svojou funkčnosťou, no to by som nebola ja, keby som to nezariekla. Ihneď potom, ako som prcimašinu v duchu pochválila, začalo s nami hádzať zo strany na stranu. V autobuse zavládol vydesený šum a menší krik. Z výfuku sa odrazu vyvalil kúdeľ dymu veľkosti hríbika po atómovom výbuchu a hneď na to ho nasledoval zvuk pripomínajúci prd. A za ním ďalší a ďalší. Akoby ten autobus zožral vrece plné švestiek. Fakt hnus, ešte šťastie, že to tak aj nesmrdí. Drclo to s nami doprava a Angela vedľa mňa od strachu vykríkla. Ja som drcla hlavou do okna, ale to ani nestálo za zmienku. Moja hlava vydrží veľa. Namiesto toho, aby som začala od bolesti revať ako decko, len som sa popadla za hlavu a gratulovala si za ďalší skvelý výkon. Moja smola sa predviedla v plnej pare. No nehovorila som? Výbuch bomby, defekt, nálet netopierov na nič netušiacich turistov, zvolenie ďalšieho natvrdlého prezidenta, všetko je to zavinené mnou.

Čakala som skazu najväčšieho rázu, zatiaľ čo s nami to pohadzovalo na všetky svetové strany. Všetci kričali o pomoc, len ja a rodina Cullenových sme boli v relatívnom kľude. Opäť to s nami hodilo, lenže tento krát ešte silnejšie. Všetci sme nadskočili div nevrazili do stropu. Ozval sa ďalší prd a vodič autobusu to radšej okamžite odstavil pri krajnici. Krik ustal, ale moje výčitky pretrvali. Bella- hrozba z neba... znie to až nebezpečne pravdivo.

Povzdychla som si a nasledovala ostatných v úprku von z tej bedne šrotu. Všetci o tom zanietene konverzovali a profesor sa snažil nás upokojiť. Veľmi sa mu to nedarilo, pretože na ňom samotnom bolo vidieť vydesený výraz. Žeby predsa len ten smrad v autobuse nebola ryba, ale profesorove hovie... (parník so zásobou hviezdičiek stroskotal, zásielka nedoručená, povinné mierne vyjadrovanie vyhovujúce neplnoletým čitateľom, už zase). Šofér autobusu vystúpil ako posledný a hľadal príčinu skolabovania motora.

Nakoniec radšej preveril celý autobus a ukázalo sa, že máme aj defekt. Po pol hodine ho opravil, ale záhada motora bola stále neodhalená. Prekvapila ma avšak Rose, ktorá s výrazom Sharlocka Holmesa pristúpila k vozidlu a začala ho sama obhliadať. Všetkým prítomným padla sánka, keď sa začala vŕtať v motore a, svete div sa, naozaj to dokázala. Motor opravila, ale bližšie to rozoberať nebudem. Všade lietali matice, hadičky, skrutkovače a veci, ktoré ani neviem identifikovať. Naozaj ma Rose prekvapila, ale prečo vlastne? Veď som ju už videla celú polepenú od oleja. Zrejme som na to zabudla. Ostatní zatiaľ pozbierali svoje sánky zo zeme a práve hľadali svoje rozkotúľané oči. Keď ich našli, pár ľudí na Rose zavýskalo a ihneď na to sa lesom rozoznel nadšený potlesk.

Profesor si zotrel pot z čela a všetkých nahádzal (nie doslova) späť do autobusu. Cesta už prebehla bez problémov, teda keď nepočítam zmarené životy dvoch mušiek, ktoré to capli priamo na predné sklo a následne skončili pod stieračmi. Zanechali po sebe mastný fľak, ktorý oživoval monotónnosť skla. Vážne pekné dielko. Kam sa hrabe Piccasso. Tromfnú ho dve blbé muchy, ktoré sú už vlastne po smrti, tak čo na tom záleží. Potriasla som hlavou a prestala sa venovať prednému sklu. Zrak som stočila von z okna a kochala som sa pohľadom na krajinu tam vonku. Práve sme išli po takom menšom moste, kde bol výhľad na rieku. Bol to vážne pekný pohľad.

A v tom, kde sa vzala- tu sa vzala, capol mi na sklo obrovský komár. Taktiež predstavoval mastný fľak, no tento bol doslova gigantických rozmerov. Trochu vyplašene som sebou trhla a vrazila tým do Angely. Všetci naokolo si všimli príčinu môjho úľaku a kto iný by to okorenil štipľavou poznámkou než Emmet.

,,Páni, to je veľké ako opičia hlava!“ Rozkričal sa na celý autobus a všetky hlavy sa stočili k nám. Vyprskla som smiechom a Cullenovi ma nasledovali. Postupne sa pridávali ďalší až sa nakoniec autobus premenil na debnu plnú ukričaných pavijánov. S chuti som sa smiala na celé kolo, až som mala pocit, že tu pustím mláčku. Žeby mi nestačila rieka, chcem aj jazierko?? Začala som sa smiať nad svojou myšlienkou, to už ostatní ale nechápali a zrejme si mysleli, že som totálne scvokla.

Len o pár minút neskôr sme parkovali na akomsi parkovisku pri malej chatke natretej na bielo s červenou strechou. Vyzerala ošuntelo, akoby sa tu už prinajmenšom desaťročie nikto neukázal.

,,Mládež, vystupovať!“ Zavelil profesor a my sme sa postupne vyskladali z autobusu. Rozhliadla som sa po okolí, ale okrem tej búdy tu nebolo nič. Len hory, kopce, zase hory, stromy, lesy a hory. Dosť múka.

,,Teraz nás čaká ešte menší výstup. Autobusom by sme sa tam nedostali a tak musíme ísť pešo. Vylezieme po tomto kopci a...“

,,Po TOMTO kopci?“ Prerušila som profesora a neveriacky ukazovala na Mont Everest týčiaci sa priamo predo mnou. ,,Počkajte, počkajte! Niečo mi tu nedochádza. Chcete tu byť tri dni alebo tri mesiace?“ Pýtala som sa vykoľajene a so strachom v očiach a bobkami v zadnej časti môjho tela som sledovala tie Himaláje.

,,Nebojte sa Swanová, dve hodinky a sme tam.“ Hovoril pokojne profesor. DVE HODINKY? Prinajmenšom dve storočia.

,,Ale, ale. Niekto nám tu dostal strach?“ Uťahoval si zo mňa Emmet, ktorý sa tu znenazdajky objavil a ovinul ruku okolo mojich ramien. Pohodlne sa o mňa oprel až som mala chuť sa pod tou váhou zložiť na zem.

,,Ja a strach? Zbláznil si sa?“ Kde tu majú asi záchod? ,,Ja nepoznám strach.“ Ale teraz vážne, TEN ZÁCHOD!

,,No isto. Vidím na tebe, že sa bojíš a čochvíľa si cvrkneš.“ Páni, to je to na mne až tak vidieť?

,,Zvládnem to Emmet!“ Zavrčala som zlostne. Vážne ma to štvalo. Čo si myslí, že som nejaká mäkota?

,,To má byť vtip? Zožeriem kefu ak to zvládneš.“

,,To má byť stávka?“ Opýtala som sa s nadvihnutým obočím.

,,Čokoľvek chceš, pusina.“

,,Fajn, o čo?“ Pýtala som sa rozhodne. Zvládnem to, len dve hodiny. To bude hračka... dúfam. Mami, pomoc!

,,Tak dobre, ak vyhrám urobíš čokoľvek čo budem chcieť.“ Neviem či je to dobrý nápad, púšťať sa do niečoho takého s Emmetom, ale budiš. Nič iné mi ani neostáva.

,,Fajn, ale pre teba platí to isté. Je mi totiž jasné, že by si kefu nedokázal skonzumovať.“

,,Myslíš?“ Lišiacky a zároveň tajomne sa usmial. Preboha, on to už skúšal?? Toto vážne nebol dobrý nápad. Čo keď po mne bude chcieť, aby som ako bobor obhrýzala drevo a postavila si hrádzu? Som v háji! A to doslova. Bohvie, kde sa nachádzame. Toto miesto určite nie je ani na mape a to mi Reneé pchala do rúk ŠTYRI!

,,Tak, sme dohodnutý?“ Pýtal sa Emmet a nastavil pred seba svoju ruku. Zaváhala som a on to videl tiež. Víťazne sa usmial, ale také ľahké to chlapček naozaj mať nebude. Usmiala som sa a podala mu ruku. Potriasli sme si nimi a pobrali si svoje saky paky.

Opäť som pohliadla na tú horu pred sebou a zhlboka sa nadýchla. Tak hor sa do Álp!

Všetci sme sa rozišli po cestičke vedúcej nevedno kam. Pripomienku, že má profesor mapu vo svojich rukách obrátene, som preskočila a nechala sa ním viesť po všetkých možných krkahájoch.

Ku podivu to prebiehalo lepšie než som si myslela. Príjemne svietilo slniečko, jeho teplé lúče hriali moju tvár, nikde ani mráčik. Fúkal jemný vánok, ktorý si pohrával s mojimi vlasmi. Stromy šepotali svoje piesne a vtáčiky, ktoré poletovali okolo sa k nim pripájali a vytvárali nádhernú melódiu hôr. V diaľke pobehovala srnka, ktorá naháňala motýľa a len tesne vedľa nás si veverička pochutnávala na oriešku. Jednoducho prekrásny deň strávený v nádhernom prostredí.

VEĽKÉ KULOVÝ!!! Bolo zamračené, celá obloha sa na mňa mračila a škodoradostne sa mi vysmievala. V diaľke šľahali blesky a ja som už som len čakala, kedy začne liať ako z chlapa, ktorý vypil priveľa koly. Fúkal hurikán div ma neodfúklo aj s báglom, veverička tu síce bola, ale svoje drápky zarývala do konára, zatiaľ čo sa zvyšnou časťou svojho tela vznášala vo vzduchu. V pozadí ručal jeleň, ktorý v ruji hľadal svoju družku. Všade boli komáre, ktoré ma žrali zaživa a to ešte nekomentujem to, že som trikrát zakopla o kameň, dvakrát o konár a raz o svoju vlastnú nohu. Óóó, skoro by som zabudla. Zablúdili sme, toť všetko k profesorovmu zmyslu pre orientáciu v lese (dúfam, že aspoň tú druhú orientáciu má v poriadku). Tento deň je vážne ,,prekrásny“. Veď každý by dal čokoľvek za to, aby mohol stráviť čo i len hodinku v tejto ,,krásnej“ atmosfére a s ,,mierumilovnými“ zvieratami. (Došľaka, už mi došli aj úvodzovky. Tak fajn, iróniu si musíte domyslieť sami.)

Už som mala chuť to vzdať, ale vieru do mňa vkladal Ed. Začal s tým odvtedy, keď som sa pošmykla na skale. On ma však stihol chytiť za ruku a tak som to ustála. Vtedy som sa na neho ďakovne usmiala a on mi úsmev opätoval. Od tej chvíle ma stále drží za ruku a je mi veľkou oporou. Síce sa na mňa v tomto lese všetko mračí a chce ma to zrejme zabiť, vedľa mňa vykukuje slniečko a pomáha mi to tu prežiť. Ešte šťastie, že Eda mám.

Inak by som už skončila v bobrích výkaloch, ihneď potom, čo by som zakopla o rovnú zem, porazila zo sebou nič netušiacu srnu pasúcu sa na planine, zletela zo stometrového kopca až do už zmieňovaných bobrích exkrementov. Ani by som nemala čas sa spamätať a už by ma naháňal jeleň, ktorému som uniesla družku. Nabral by ma na parohy a vyhodil do najbližšieho smreku, kde by som sa s vyvalenými očami zachytila jedného konára. Narušila by som tým však rodinnú atmosféru rodine Veveričiakových, ktorý by po mne začali hádzať šišky, až by mi namiesto hlavy ostal na krku zapichnutý glóbus.

Šliapali sme cez lesné chodníčky, strmé kopce, rozľahlé lúky a pasienky až po kamenisté pahorky. Preskúmali sme snáď celý reliéf terénu, že by ani mapa od Reneé nemala na moje znalosti v tomto lese. Síce som už bola skúsená, pri akom strome sa nachádzajú aké exkrementy (mala som totiž možnosť ich preveriť vlastnou topánkou), začala na mňa doliehať únava. Nevládala som a to niet ani divu. Z dvojhodinovej prechádzky sa to totiž zvrhlo na trojhodinový výšľap v ťažkom teréne. Ja som na tom bola ešte obstojne. Väčšina študentov sa za nami doslova plazila, alebo ležala ledabolo pohodená pri kríkoch, stromoch a mravcoch. Brrr.

Vlastne jediní, ktorí sa ešte okrem mňa držali pri živote boli Cullenovi a pán Banner, ktorý si v zápale dezorientovanosti ani neuvedomil, že je už unavený na smrť. Naozaj som nevládala, pachčila som ako lokomotíva a pot zo mňa stekal ako voda z Niagarských vodopádov. Bola som unavená, nohy ma boleli a oči mi klipkali a utekali to jest škúlili na všetky strany.

Ed mi navrhoval, že ma vezme do náruče, ale to by bola pre neho holá sebevražda a navyše by som tak porušila moju stávku s Emmetom. Kontroloval každý môj krok, div z batohu nevytiahol lupu a nesledoval, či naozaj dvíham  nohy od zeme. Mala som chuť mu vlepiť poriadnu facku. Čo som Aladin, aby som sa vznášala vo vzduchu? Síce... on potreboval koberec. Tak Gin? Nie, ten mal zase lampu, alebo čo tak Superman? BOŽE! Veď je to jedno. Kapem tu od únavy a premýšľam nad takými hlúposťami.

Teraz som mala ešte väčšiu chuť niekomu ublížiť. Mozog síce kázal zodvihnúť ruku, napriahnuť a niekomu ju na stotinku presne pricapiť na jeho fasádu (tvár), ale svaly odmietali. Nechcela som sa však vzdať, odmietala som to. Nútila som svoje nohy k pohybu, každý čo i len nepatrný posun vo mne udržiaval plamienok nádeje, prilieval doň benzín, držal iskru pri živote, držal MŇA samú pri silách. Bola som na seba pyšná, ale ešte som to nemala vyhrané. Nechcela som predsa dovoliť Emmetovi ma poraziť.

Vzoprela som sa a naďalej nasledovala profesora, ktorý zdá sa už vie, kde sa nachádza. Ďakovala som Bohu, pretože by som to už dlho nevydržala. A naozaj nechcem riskovať nejaký Emmetov stupídny nápad, ktorý by ma dozaista potupil. Musím tú stávku vyhrať!

A v tom... profesor ukázal prstom na menší kopček vzdialený len pár metrov od nás a prehlásil vetu, za ktorú som mala chuť ho vybozkávať.

,,Tam je to.“ Divná, trápna, ničím výnimočná veta, ktoré avšak pre mňa bola balzamom pre dušu. Pripadala som si ako sfetovaný dredatý chlap, ktorý je tak zhulený, že si pomýlil fľašu vína s kaktusom a teraz sa ho snaží vypiť. Au, to musí bolieť, ale späť od dredatého chlapíka ku mne.

Bola som spokojná a šťastná, že to mám vlastne už za sebou. Len pár metrov, to predsa ešte zvládnem. Akoby sa chvíľou, keď som zbadala ten maličký kopček, celý predošlý maratón vymazal a ja som bola opäť plná síl. Všetko zo mňa opadlo až som mala chuť zatancovať si makarenu.

Zatiaľ čo ja som skoro hopkala k tomu malému kopčeku, Emmet za mnou sa mračil a snáď sa modlil, nech pri poslednom metri zakopnem a rozbijem si hlavu o kameň. Tú radosť som mu nedožičila i keď riziko úrazu na mňa číhalo všade. Vystúpila som ten posledný meter, otočila sa na ostatných, postavila sa do pózy Herkula a víťazným tónom hrdinu zahlásila: ,,Vyhrala som!“

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 33. kapitola: