Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji!- 30. kapitola

03.12.2009 (17:15) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3155×

Som v háji!

30.kapitola

Ako mi to mohli urobiť?

Pro Anysek

Chcela som spraviť radosť aj Ell, keď je už chorá a musí jesť tie blivajzy, ale jednoducho som to nestihla. Prepáč mi to.

(AlreadyOver )

,,Prepáč, nevedel som, že ťa opil Mike.“ Čože?!

Celé moje telo v jeho náruči stuhlo a myšlienky sa mi rázom vyparili z hlavy. Teda aspoň to som si myslela. V ďalšej sekunde sa na mňa totiž navalili a obklopili ma zo všetkých strán. Zmetené otázky mi obletovali hlavu a bušili do nej ako kladivom. Bolo to bolestivé a dezorientovalo ma to. Všade som videla otázniky na nezodpovedané otázky, ktoré ma trápili viac než kedykoľvek predtým. A čo bolo ešte horšie... žiadne odpovede neprichádzali.

Prečo to spravil? Bol opitý a tak si neuvedomoval, čo robí? Má ma vôbec rád? A čo Tyler? Išiel v tom s ním? JA NETUŠÍM!!

Vrátila som sa do reality a prudko od seba Eda odstrčila. Začala som zrýchlene dýchať a slzy si pýtali povolenie na putovanie po mojich lícach. Kolená sa rozklepali a ruky  roztriasli. Len veľmi ťažko som vnímala pravdu, ktorá mi po celý ten čas bila do očí. Možno som to ja sama niekde v podvedomí vedela, ale nechcela si to priznať.

Ed sa zapotácal dozadu, ale ani tomu som nedokázala venovať úplnú pozornosť. V hlave mi hučalo a mňa stálo veľa síl, udržať slzy pod pokľučkou. Zahľadela som sa mu do očí a pátrala po akomkoľvek náznaku klamstva. Tak veľmi som si priala, aby toto celé nebola pravda. Aby to bol len zlý sen a ja sa konečne prebudila... Ale nestalo sa tak. Jeho oči boli úprimné tak ako slová, ktoré pred chvíľou vypustil z úst. Neklamal.

Práve to ma zranilo ešte viac. Pokrútila som hlavou a snažila sa ovládnuť svoje pocity. Pár ľudí ma sledovalo, ale ich pohľady mi boli ukradnuté.

,,Bells.“ Zašepkal Ed a napriahol ku mne ruku. Zarazila som ho ráznym pokrútením hlavy a o pár krokov cúvla. Už som to nezvládala. Vymkla som sa spod kontroly.

Rozzúrene som sa otočila k stolu, kde sedeli tie príšery, čo mi to urobili. Pohliadla som do ich zmätených tvári. Všetko nasvedčovalo tomu, že to nepočuli. Myslela som, že sú to moji priatelia a oni ma tak odporne podrazia! Dvíhal sa mi z nich žalúdok. Opovrhovala som nimi a začala to dávať aj jasne najavo.

,,Zbláznil si sa?!“ Rozkričala som sa na celú jedáleň a ignorovala pohľady ostatných. Mike sebou trhol a pohliadol mi do očí.

,,Čo si si, preboha, myslel?! Že sa aspoň pobavíš? Že to bude ohromná zábava?!“ Kričala som zbesilo a rozhadzovala rukami do všetkých strán. Šepot naokolo utíchol a celé osadenstvo zaujate pozorovalo túto scénu.

,,Bella, ja...“ Začal tlmeným hlasom, ale ja som ho okamžite prerušila.

,,Čo? Ty čo?! Tak čo si si, dofrasa, Mike myslel?! Chcel si mi ublížiť? Čo ti vôbec nedošlo, čo sa mohlo stať?! Klamal si mi po celú tú dobu. Klamal si mi priamo do OČÍ!! Si vôbec normálny?!“ Bola som nepríčetná, ako utrhnutá z reťaze, ale bolo mi to fuk.

Pristúpil ku mne Ed a chytil ma konejšivo okolo ramien. Trhla som sebou a vymanila sa mu zo zovretia.

,,Nedotýkaj sa ma!“ Rozkričala som sa na už aj na neho. ,,Nepleť sa do toho!“

Opäť som sa zvrtla k Mikeovi a pozrela mu nenávistne do očí.

,,Vieš vôbec čo by sa stalo, keby ma Ed nezachránil?!“ Pýtala som sa roztraseným lámavým hlasom. Už som viac nevládala udržať tie pocity v sebe. Slzy sa mi drali do očí a kolená ledva udržiavali moju váhu. ,,Veď ten chlap by ma...“ znásilnil. To bolo to slovo, ktoré som nedokázala vysloviť. Už len v myšlienkach mi vrývalo do srdca ostrú dýku a keby som ho aj vyslovila, moje srdce by sa rozpadlo na malé kúsočky.

,,A čo TY?!“ Otočila som sa k Tylerovi, ktorý tam doteraz mlčky sedel s výrazom mučedníka.

,,Vedel si to, však?! Vedel si to a nezabránil si tomu! Ako si to mohol dopustiť... ach, prepáč! Ty si mu v tom vlastne pomáhal, nemám pravdu?!“ Prskala som ironicky na všetky strany a tvárila sa ako Boh pomsty.

,,Tak čo?! Ste spokojní s tým, čo ste dokázali? Tak odpovedz, Tyler! To preto si predo mnou utekal, že? Zbabelo si zdrhol a ani sa mi nepozrel do očí! Tak sa pozri! No prosím!“ Kričala som v opovržení a prepaľovala pohľadom jeho zvesenú hlavu.

,,Tak sa mi, dofrasa, pozri do očí!“ Zakričala som znova a vrazila päsťou do stola. Dunivý zvuk sa rozlial jedálňou a ozýval sa v hlasitých ozvenách. Všetci pri stole sebou trhli až napokon Tyler roztrasene zodvihol hlavu. Nesmelo sa mi zadíval do očí.

Naštvane a zároveň so sklamaním nad zradou som ho prepaľovala očami. Civela som do nich v opovržení a bolesti. Ako mi to mohol len urobiť?

,,Slečna Swanová, osobné záležitosti si riešte v súkromí!“ Začula som profesorov autoritatívny krik ozývajúci sa od vstupných dverí. Nevšímala som si ho a ďalej prevŕtavala Tylera pohľadom. Nech si vychutná tu bolesť v nich, nech si zje svoju medicínu, nech len vidí, čo napáchal. Neuhol pohľadom ani na okamih. Neviem, či sa bál alebo to jednoducho nedokázal, ale čím viac som sledovala jeho vystrašený výraz, tým viac som mala chuť mu vraziť.

,,Slečna Swanová!“ Ozval sa náruživejší hlas profesora. Pre tento krát som sa už vzpriamila a o krok odstúpila od stola. Všetkých som prebehla pohľadom a zakotvila na dvoch osobách, ktoré už viac nepoznám. Neexistujú. Vymazávam ich zo svojho života.

,,Sklamali ste ma, podkopali ste priateľstvo medzi nami. Od tejto chvíle vás nepoznám, už nie ste mojimi priateľmi.“ Predniesla som chladne svoj verdikt a otočila sa k odchodu. Slzy ma v očiach pálili a kričali na mňa, nech ich konečne vypustím konať svoju prácu. Rozbehla som sa a ramenom rozrazila dvere. Dostala som sa na chodbu, ale nezastavila sa.

Utekala som chodbou, na ktorej výhľad mi clonili slzavé kvapôčky stekajúce po mojich lícach. Naďalej som bežala úzkymi chodbami, až ma napokon zradili vlastné nohy a ja som sa musela oprieť o skrinky. Zhlboka som oddychovala a snažila sa tým zmierniť svoj pulz. Vzlyky sa mi drali z hrdla a zapĺňali tak toto šedivé miesto hrozivými zvukmi.

Zhmotnil sa vo mne hnev a zúrivosť. Bola som zúfala, ale zároveň rozzúrená. Ublížili mi! Zakričala som v mysli a vrazila päsťou do jednej zo skriniek. Bolesť som ani nevnímala. Práve naopak, telom sa mi rozlial pocit akéhosi uvoľnenia. Pomohlo mi to síce s hnevom, ktorý ma doteraz ovládal, ale nezmiernil bolesť, ktorá mi poškvrnila srdce.

Zviezla som sa po skrinkách až na zem, kde som tvrdo dopadla na zadok. Objala som si kolená rukami a schovala si v nich uplakanú tvár. Niekoľko minút som tam len tak sedela a snažila sa upokojiť. Bolo to ťažké a najradšej by som sa tam vrátila a nakopala ich, ale už jednoducho nevládzem. Ako psychicky, tak aj fyzicky.

Opäť som vzlykla a pocítila na ramene chladný dotyk. Nezodvihla som hlavu, len sa ďalej utápala v smútku. Niečo vedľa mňa zašustilo a až po chvíli mi došlo, že si niekto ku mne prisadol.

(Staind-SoFarAway )

,,Bell.“ Zašeptal prenádherný hlas plný nehy a starostí. Bol utrápený a to ma štvalo. On si nezaslúži trpieť, ale prečo to vlastne robí? Záleží mu na mne?

Zodvihla som hlavu a pohliadla do páru karamelových očí zaplavených tekutým zlatom. Prepadala som sa do neznáma a hľadela mu priamo až na dno jeho čistej duše. V tej chvíli, akoby všetko ožilo. Život zaplnený temnotou dostal konečne farbu. Bol priamo až zaplavený farbami poletujúcimi všade navôkol mňa. Jeho pohľad ma zahrial pri srdci, ale dokonca ani on nedokázal vymazať predošlý incident z mojej hlavy.

Smutne som na neho hľadela a nedokázala  zo seba vydať jedinú hlásku. Konejšivo ma pošúchal po ramene a jemne sa usmial.

,,Všetko sa vyrieši. Bude to v poriadku.“ Povzbudzoval ma, ale ja som len nepatrne pomykala hlavou.

,,Veď ma podrazili vlastní kamaráti. Už ani neviem, komu mám dôverovať. Komu mám veriť?“ Pýtala som sa a zničene sklonila hlavu.

,,Môžeš veriť mne.“ Ozval sa vedľa mňa zamatový hlások, ktorému by som tak veľmi rada uverila, ale nejde to.

Povzdychla som si a opäť sa pripútala k jeho očiam.

,,A ako? Ako, keď neveríš TY mne?“ Pýtala som sa zničene a jeho tvár sa skrivila bolesťou. Nejakú chvíľu bol ticho a tak ma len utvrdil v mojom názore. Neveril mi, že som nepila. Presviedčala som ho, prisahala mu to a on... mi vtedy neveril. Nič viac sa k tomu nedá dodať.

Vedľa mňa sa ozval povzdych a opäť tiché žuchnutie. Premiestnil sa predo mňa, no stále sedel. Nadvihol mi prstom bradu a zotrel slzu, ktorá práve unikla z môjho viečka. Potom uväznil moje ruky vo svojich dlaniach. Nadýchol sa a začal rozprávať.

,,Spravil som veľkú chybu a uvedomil si to až príliš neskoro. Je mi to tak strašne ľúto a ospravedlňujem sa. Viem, že to nestačí, ale sľubujem ti, že sa zmením. Chcem ti dokázať, že sa zlepším. Chcem len ešte jednu šancu. Prosím!“ Presviedčal ma a použil pritom aj ničivú silu svojho pohľadu pripomínajúci psí kukuč.

,,Od tejto chvíle, ti budem neustále dôverovať. Keď budeš tvrdiť, že má zebra osem nôh, budem ti to hltať ako malé decko. Keď budeš chcieť, aby som skočil z mosta, bez váhania to urobím. Keď mi budeš nadávať do tých najväčších kreténov, ešte ťa v tom povzbudím. Len prosím, daj mi druhú šancu.“ Ukončil svoj monológ. Po celý ten čas mal tak naliehavý hlas, bolo v ňom toľko nádeje a presvedčenia, že sa naozaj polepší. Nedokázala som mu neodpustiť.

Jemne som sa usmiala a prinútila tým aj jeho k širokému úsmevu. Bez slova som ho objala a drtila vo svojej náruči. Objal ma okolo pása a pevne k sebe pritisol. Vdychovala som jeho omamnú vôňu a vznášala sa na obláčikoch. Bola som šťastná. Bolesť a smútok zmizli, keď prišiel on. Moje slniečko v temnote. Len on ma dokázal rozosmiať, prinútiť ma vytvoriť si na tvári úprimný úsmev. To ON bol skutočný kamarát.

,,Ale z toho mosta by si skočiť mohol.“ Zažartovala som a následne si nadávala, že som skazila tak peknú chvíľku. No ani za nič som neočakávala práve toto.

Ed sa mlčky vymanil z môjho zovretia a postavil sa na nohy. Zamieril ku dverám a ani sa neobzrel.

,,K- kam ideš?“ Opýtala som sa s menším zakoktaním a sklamaním v hlase. Zastavil a napoly tela sa ku mne otočil.

,,No predsa skočiť z toho mosta. Žiadala si ma o to a ja som ti sľúbil, že urobím, čo budeš chcieť.“ No nehovorila som? To on je ten pravý priateľ. Ten najlepší na svete. Opäť vyčaril na mojej tvári jemný úsmev a dokonca aj tlmený smiech.

,,Žiadne také. Na hranie sa na rybičku budeš mať času dosť. Teraz naklusaj sem, opäť si sadni a objím ma tak pevne až sa budem dusiť.“ Prikázala som a on ako poslušný psík, pribehol. Sadol si naproti mne a opäť ma uväznil vo svojom objatí. Vychutnávala som si tú chvíľu a cítila, ako sa moje srdce tetelí radosťou. Mala som chuť poskakovať si, spievať priblblé melódie a smiať sa na každej maličkosti. Bola som konečne šťastná.

(RightInFrontOfYou )

,,Ani netušíš ako mi odľahlo.“ Začal odrazu Ed. ,,Už som si myslel, že si budem musieť spísať závet. Už ma viac nestraš. Veď tu ani nemáme most. Musel by som ísť do iného mesta.“ Zasmiala som sa nad jeho úvahou.

,,Ale no ták, snáď nie si strachopud.“ Uťahovala som si z neho, ale nemala v pláne ho v najbližšej dobe pustiť. Preto sa mi nepáčilo, keď sa trošičku odtiahol, našťastie len na takú vzdialenosť, aby mi videl do očí.

,,Báť sa? No jasné, veď máš môj život v rukách ty. Nikdy neviem, kedy je môj posledný deň, to záleží na tebe.“ Presadzoval si svoje.

,,Tak v tom prípade budeš na tejto Zemi ešte veeeeľmi dlho.“ Potiahla som slovíčko veľmi, aby znelo čo najvýraznejšie. Keby som mohla, tak tu sedím aj hodiny a stále vrieskam napoly vyslovené veeeeee, ale to by asi nebola najlepšia správa pre moje hlasivky. Nechápem, prečo ma napadla tá scéna, kde kováč udiera kladivom do vlkovho krku, pretože chcel, aby znel hrubšie a tým pádom oklamať nič netušiace kozliatka. Čo som hladná? Žeby nejaké to kozliatko pod zub? Som vážne krvilačné monštrum.

,,Mám sa radovať, či máš v úmysle trápiť ma. Mučiť?“ Pýtal sa s nadvihnutým obočím.

,,Hm...“ Zatvárila som sa, že premýšľam. Ako keby som to vedela. ,,Myslím, že taká gilotína by bodla.“

,,A to sa chceš rozprávať s mojou odseknutou hlavou alebo bezvládnym telom.“ Kruci!

,,No... tak to som akosi nedomyslela.“ Priznala som sa a cítila, ako moje líca naberajú červeň.

,,Si zlatá, keď sa červenáš.“ Povedal nežne a pohladil ma po tvári. Ten dotyk bol elektrizujúci a rozvíril v mojom tele spleť nepoznaných pocitov plných eufórie.

,,Tak týmto mi vôbec nepomáhaš!“ Pokarhala som ho, keď som ešte viac sčervenela. Zasmial sa tým svojím prenádherným smiechom a zastrčil mi neposedný prameň vlasov za ucho. Vzápätí zvážnel a zahľadel sa na moje pery. Napodobila som jeho pohľad a skúmala každý záhyb tých jeho. Mala som nevýslovnú chuť ich pobozkať. Túžila som po nich a zároveň to nechápala. Nepatrne som sa naklonila a sama bola prekvapená mojim počínaním.

Eda to zrejme nevyplašilo, pretože sa ihneď na to priklonil ešte viac a nás od seba delilo už len pár centimetrov. Jeho sladký dych ovanul moju tvár a ja som pootvorila ústa. Srdce bušilo na pochod a ruky sa klepali. Ešte viac sa ku mne naklonil. Doslova milimetre nás delili od vytúženého bozku, keď v tom...

Cŕŕŕŕn

Tak to snáď nie! Ten odporný zvonček napchám niekomu do krku. Pravdou bolo, že odzvonilo na koniec obeda. To znamenalo, že sa chodby zavalia uponáhľanými študentmi. To vážne nie je normálne! Samotný Bin Ládin si skôr pobozká svoj ctený zadok, než ja pobozkám Edov... teda Eda, nie jeho zadok.

Prudko sme sa od seba odtiahli a práve v tej chvíli sa rozrazili dvere a chodbu zaplnili prvé skupinky ľudí. Bola som sklamaná a zároveň zmetená. Trochu vykoľajene som sa rozhliadala a snažila sa postaviť na nohy. Môj výhľad zatarasila čiasi ruka a až po chvíli mi docvaklo, že mi Ed ponúka svoju pomoc. Prijala som jeho ruku a on mi pomohol postaviť sa. Ani neviem prečo, som sa automaticky oprášila a nesmelo sa na Eda usmiala.

Už naozaj netuším, ako sa mám k nemu chovať. Raz ho beriem ako kamaráta, raz ako staršieho brata a raz ako... skutočného priateľa?

,,Mali by sme ísť, inak prídeme neskoro.“ Prerušil moje úvahy. Prikývla som a my sme spoločne zamierili na biológiu.

Posadili sme sa do lavice a ja som tupo civela do lavice. Neviem, akým spôsobom, ale do hlavy sa mi opäť vkradla spomienka na dnešnú hádku v jedálni. Už zase ten smútok, to nie! Modlila som sa v duchu, ale nedokázala oklamať vlastné pocity. Cítila som to, cítila som to vo svojom tele, ako sa ním rozlieva úzkosť, bolesť, sklamanie, smútok. To všetko mi už poriadne liezlo na nervy.

Kvôli tomu som ani nedokázala vnímať hodinu a preberanú látku. Len kútikom oka som si všimla nejaké pomôcky položené na stole a tak som sa prinútila spamätať sa a dávať konečne pozor. Otočila som sa so stále ponurým výrazom na suseda a hneď na to sa usmiala a potichučky zasmiala.

Vedľa mňa totiž nesedel Ed, ale jeho malá napodobenina alá psík, ktorému zobrali kostičku. Mal pri očiach priložené dve lupy, ktoré jeho oči zdeformovali na veľké tenisové loptičky. Prdlajs! Bowlingové gule! Úplne mu vytŕčali z tváre. Jednoducho som sa musela zasmiať.

,,Čo tak kukáš, chceš kostičku?“ Zažartovala som a vďačila mu za zlepšenie nálady. No nehovorila som? Je také moje osobné slniečko.

,,No dovoľ, náhodou s nimi vyzerám inteligentne.“ Obhajoval sa.

,,No to hej, je predsa odveky známe, že mimozemšťania sú inteligentní... Mimochodom, kde máš zaparkované UFO?“ Uťahovala som si ďalej.

,,No ani mi to nespomínaj!“ Zasyčal odrazu naštvane až ma primrazilo na stoličke. Čo to tu mele? ,,Odobrala mi ho intergalaktická vesmírna stanica, kvôli tomu, že som nedal prednosť meteoritu a poškriabal nárazníkom jednu hviezdu. To je toho! Len blbá hviezda, ktorá sa mi, mimochodom, SAMA postavila do cesty! Musel som ísť preto kométou a to som musel sedieť až na jej špici. Už to nikdy nechcem zažiť. Bolo to tam narvané ako na prstencoch Jupitera a to nehovorím o tom šoférovi. Ak mne odobrali UFO, tak jeho by mali vyhostiť z vesmíru aspoň na dvadsať svetelných rokov. Je dokonca horší než Turnusáci fialoví. A to sú poriadne potvory a najmä vandali. Predstav si, minule posprejovali dve hviezdy a kus Saturnu a na oblohu nasprejovali čiernu dieru. Toho kriku, čo vtedy nastalo. Trvalo to okolo štyri svetelné roky, kým sme to zoškrabali.“ Ukončil svoj monológ, počas ktorého som sa celý čas potichu smiala.

Žasla som nad jeho predstavivosťou, ale keď si tak spomínam na ráno a moje obuté kvetináče vyzdobené bambusmi, no neviem, neviem. Sme holt divná dvojka.

Po zvyšok hodiny sme sa neustále na niečom smiali a tak mi to aj vyhovovalo. Až príliš časté pripomienky profesora sme obaja s gráciou ignorovali. Neviem, prečo s gráciou, ale to je vlastne fuk. Po čase som začínala mať pocit, že nás vyučujúci už vyhodí z triedy, ale on to bral našťastie športovo a tak sa viac už nerozčuľovala nenapomínal nás. Alebo mu možno došli antidepresíva, to netuším.

Keď zazvonilo, vyšli sme na chodbu, kde sme sa stretli s Alice. Našťastie mi nikto nepripomínal ten obed, takže optimistická nálada ma stále neopúšťala. Teda aspoň to som mala v pláne.

(FooFighters-LearnToFly )

,,Nieee! Len mi nepovedz, že naša ďalšia hodina je to, čo si myslím.“ Sťažovala som si Alice. V tom z rohu pribehol Emmet s jeho typickým širokým úškrnom.

,,Hádajte čo? Máme s vami telocvik.“ Zahulákal na celú chodbu až sa za nami niekoľko ľudí ohliadlo.

,,Nie, nie! Len, prosím ťa, už láskavo neopakuj to slovo.“

,,Ktoré?“ Pýtal sa zamračene. Očividne bol z toho zmätený.

,,Myslím to odporné slovo pomenúvajúce ten odporný predmet, pri ktorom každého vraždím.“ Mrmlala som nespokojne a šuchorila si to k tej odpornej budove. Zdá sa mi to, či naozaj tak často hovorím slovo ,odporné´?

,,Aháááá!“ Zahulákal víťazne Emm akoby vynašiel liek na rakovinu. ,,Ty myslíš TELOCVIK!“ Zahulákal. ,,Ale prečo nemáš rada telocvik? Veď telocvičňa je dosť veľká a aj telocvičná výbava v telocvični je dostačujúca, tak prečo nemáš rada telocvik? Veď telesná výchova je úžasný predmet!“ Presviedčal ma a veľmi ,,nenápadne“ sa ma tým snažil vytočiť. Trpezlivo som podupávala nohou a snažila sa ovládnuť, ale už mi vážne brnkal na nervy.

,,Chceš ma naštvať?“ Pýtala som sa ho s navretou žilou na čele.

,,Darí sa?“ Zazubil sa. Prisahám, že mu ten úsmev upravím do formy králika. Všetky mu vybijem až mu napokon ostanú len predné dva. Už ho vidím, ako si bude okusovať mrkvičku.

,,Darí, darí a aj mne sa zadarí, keď ti napchám basketbalovú loptu do zadku alebo iného otvoru v tvojom tele.“

Vyvalil na mňa oči a so spadnutou sánkou si ich napokon začal zbierať z dlážky. Nechala som to tak a vstúpila spolu s Alice do šatní. Prezliekli sme sa a vošli do tel.... veď viete čoho. Po pár minútach sme tu už boli všetci a čakalo sa len na učiteľa. Keď dorazil, zoradil nás do dvoch radov a zapískal na svojej obľúbenej píšťalke, ktorú volá Roxinka. Je to vážne cvok, minule som videla, ako si ju leští a nebol to veľmi normálny pohľad. 

,,Takže mládež, dnes si zahráme tenis. Bude sa hrať vo dvojiciach, ktoré si vy samy určíte. Takže... rozdeľte sa!“ Zavelil a opäť zapískal. Ak to urobí ešte raz, tak mám také neblahé tušenie, že sa v areáli školy tá jeho blbá píšťalka stane nezvestnou. A postarám sa o to, aby ju tak skoro nenašli.

Ale tenis?? Zbláznili sa? To je šport, pri ktorom je najväčšia pravdepodobnosť, že niekoho prizabijem. Ach! Tak to bude ešte zaujímavé.

A vtedy... ako blesk z neba, sa mi nad hlavou rozsvietila žiarovka. Veď počkaj, Mike Newton, veď ty ešte uvidíš! Muhehé. To má byť akože môj škodoradostný smiech, no. Takže môj plán alá rozsypané chlapské guličky sa môže začať.

,,Ed? Nechceš byť so mnou?“ Opýtala som sa ho s nevinným úsmevom.

,,Nemáš v úmysle mi ublížiť, však nie?“ Pýtal sa trochu bojazlivo Ed.

,,Nie, tebe nie.“ Zatváril sa zmätene a tak som hlavou kývla k Newtonovi. Ihneď pochopil a dokonca súhlasil. Zrejme nie som jediná, ktorá má vražedné sklony pokiaľ sa jedná o jeho maličkosť. Nech je to už akokoľvek, tú pomstu si užijem. Veď ako sa hovorí- pomsta býva sladká!! Muhehé. Ach, už zase?

Keď sa všetci rozdelili do dvojíc, vzali sme si rakety a postavili sa naproti sebe. Mike zrejme zvolil taktiku prchajúceho králika a vzdialil sa odo mňa na míle ďaleko. Tak toto bude trochu ťažšie než som si myslela. Ale čo- zvládne to Roger Federer, zvládnem to aj ja. Bože, to sú kecy. Skôr sebe zlomím väzy, než sa tá loptička vôbec dotkne Mikea.

Bella, ty to zvládneš. Proste máchneš pálkou a je to. Nič zložité. Povzbudzovala som sa v duchu a rozcvičovala si ramená krúživými pohybmi div mi jedno z ramien nevyskočilo. Mrkla som na Eda a modlila sa, nech to aspoň on prežije v zdraví.

Najprv som si nadhodila loptičku, no akosi som to prepískla a musela som ju naháňať po celej teloc... viete čo... Na druhý pokus sa mi to... prekvapujúco nevydarilo. Pre tento krát som totiž vyhodila loptičku za seba a keď som do nej chcela udrieť, zapotácala som sa dozadu, minula loptičku a padla na vlastný zadok. No nehovorila som, že to bude trochu komplikované? A ešte pri tom mojom športovom nadaní.

Keď som sa pozviechala na nohy, ponaťahovala som si ruky až to v nich nechutne zapraskalo. Fuj, tak to nebol dobrý nápad.

Tak, ďalší pokus. To už zvládneš. Mala by som si pomôcť psychikou, takže.... auuummm (pozn. autora: predstavte si to ako zvuky pri meditácii, nevedela som ako to mám napísať =D) Je to obrovská lopta veľká ako balón... auumm, je veľká ako zemeguľa, ty to zvládneš. Vymýšľala som si vlastnú tantru a lovila v pamäti číslo psychiatra alebo prinajmenšom veštice.

Potriasla som hlavou nad tými blbosťami a opäť sa začala sústrediť. Zhlboka som sa nadýchla a pokojne vydýchla. Prdlajs pokojne! V krku mám taký veľký knedlík, že by sa z neho najedli všetky hladujúce deti v Afrike.

Vyhodila som loptičku do vzduchu a gratulovala si za jej rovnú trajektóriu. Potom som sa napriahla a celou svojou silou do nej udrela. So zasvišťaním prerážala vzduch a blížila sa k Edovi. Ten ju úmyselne minul a nechal letieť ďalej. Vtedy som avšak netušila, čo si pre mňa ten blbý tenisák pripraví. Loptička stále v plnej rýchlosti vrazila do steny, odrazila sa od nej a nabrala si to priamo do Edovho účesu. Mám dojem, že mu preskúmala mozgovú dutinu, ak niečo také vôbec existuje a ak nie, tak už to tam je a potom odletela bohvie kam do nebeských výšin. Na zem dopadol už len kus neidentifikovateľnej hmoty veľmi vzdialene sa podobajúcej akejsi forme tenisáku. Páni! Ed musí mať poriadne tvrdú lebku. Ja by som už mala hlavu na kašu.

Skrčila som sa v prípade, že na mňa začne kričať a zatvárila sa ako to najväčšie neviniatko pod slnkom. Pomykala som plecami a ústami naznačila ,,prepáč“. Snáď to pochopil, pretože nad tým len mávol rukou a postavil sa do predošlej pozície alá poď loptička, poď!

Nadýchla som sa a skúsila to znova. Trafila som loptu, ktorá opäť so zvukmi stíhačky presvišťala popri Edovi, ktorý sa tento raz pre istotu prikrčil. Loptička vrazila do steny, neúmyselne do rakety niekoho iného, potom sa odrazila od lavičky v rohu miestnosti až... rozbila okno. No fasa!

Našťastie pod ním nikto nestál, a keby áno, tak teraz ho obklopí spŕška malých úlomkov skla. Určite všetci poznáte ten trieštivý zvuk, ktorí vám píli uši. No... tak presne to sa stalo teraz. Sklo lietalo doslova všade a študenti so zdeseným krikom zobrali ramená na plecia... teda plecia na ramená... Do kelu! Ako to je? No to je fuk, proste zdrhli kade ľahšie.

Profesor sa to už ani nesnažil komentovať, pretože veľmi dobre pozná moje sklony k rozbíjaniu cudzích vecí. Len odniekiaľ vytiahol pero a značil si to do svojho notesa.

,,To je už tretie okno za tieto dva mesiace, Swanová. To ste na ne až tak zaťažená?“ Pýtal sa s typickým povzdychom naznačujúcim – ach, toto dieťa ma raz privedie do hrobu.

,,Len som chcela vyvetrať. Je tu málo čistého vzduchu.“ Vyhovárala som sa na totálnu prkotinu a ignorovala hurónsky smiech Emmeta, ktorý ovládol celú halu.

,,A poznáte niečo ako kľučka? To viete, stačí dôjsť k oknu, zatiahnuť za tú páčku a ono sa otvorí.“ Vysvetľoval mi tónom, akoby sa snažil vychovať päťročné decko.

,,Ale takto je to efektívnejšie.“ Zamumlala som a začula, ako sa Ed vedľa mňa rozosmial. Spražila som ho pohľadom a on ihneď, ako mávnutím čarovného prútika nejakej natvrdlej víly, stíchol.

Po chvíli prišli upratovačky, ktoré to opatrne všetko pozmetali a hralo sa ďalej. Samozrejme, že to okno budem musieť zaplatiť. Čo keby som kúpila nerozbitné, či opancierované okno? To by som ho aspoň nerozbila. Teda... u mňa je isté, že by som zakopnutím o vlastnú nohu vrazila do hasiaceho prístroja a vytvorila tak neriadenú strelu, ktorá by ho rozmlátila na márne kúsky, takže sa na to radšej vykašlem. Okno ako okno.

Tento krát, už s menším presvedčením, som vyhodila loptičku a ledabolo do nej udrela raketou. Na moje prekvapenie si to zamierila priamo k môjmu terču označeného veľkým imaginárnym krížikom a vrazila do výbavičky v jeho gatiach. Prehlo ho v chrbte a raketa mu vypadla z rúk. Chytil sa za svoju nebohú paličku a skácal sa na kolená. Vydal piskľavý zvuk podobajúci sa čajovej kanvici až napokon ľahol na chrbát ako pes prosiaci o škrabkanie na bruchu. Ešte to tak!

Víťazne som sa usmiala a plesla si rukami s Edom. Všetci spolužiaci aj s profesorom sa okolo neho zhŕkli a sledovali to nádherné operné vystúpenie škriekajúcej vrany.

,,Už som sa bál, že nakoniec povraždíš všetkých okrem Mikea.“ Priznal sa Ed. Tak to som si myslela aj ja, chlapče.

,,Čo blázniš? Jasné, že by som ho trafila.“ Skôr či neskôr.

Učiteľ radšej hodinu odpískal a tak sa všetci odobrali do šatní. Len kútikom oka som si všimla ako ho Tyler s jedným chalanom dvíhajú na nohy a podopierajú rukami. Neodpustila som si to a podišla k nim.

,,Mal by si si pozbierať guličky, Mike. Aj keď si nie som istá, či sú ešte funkčné. Nie že by niekedy boli, však?“ Povedala som falošne radostným hláskom plným starostlivosti a odpochodovala preč. Keď som sa prezliekla, spoločne s Alice a Angelou sme zamierili na parkovisko. Len čo sme naň vyšli, začula som, ako na mňa Emmet kričí.

(Hummy )

,,B- Bell. Konečne moja parťáčka a niekto, kto ocení moje nadanie. Tak počúvaj, mám rozrobený jeden hit.“ Zahlásil a skočil do tej svojej rapovej polohy. Bola tam celá jeho rodina, ktorá naraz prevrátila očami a pokrútila hlavami akoby sa na tom nebodaj dohodli. Emm začal máchať rukami na všetky strany a vyludzovať divné zvuky div ma celú neoprskal.

,,Edward, to je známi panic,

nečuduj sa, že je nanic.

Stále sa len sťažuje,

výbavička mu nefunguje.

Zišiel by sa urológ,

a potom už len psychológ...“

Možno by aj pokračoval, ale to by mu na hlave nemohol pristáť jeden nádherný, ako z filmu vyšitý, pohlavok. Prenádherne to pleslo. Rose má vážne talent. Pozrela som sa trochu zahanbene na Eda, ktorý práve plánoval vraždu jedného nemenovaného Emmeta... upsi! Mala som na mysli- jedného nemenovaného člena rodiny Cullenových.

,,Hm... vážne hit.“ Zamumlala som k Emmovi a potom sa začala so všetkými lúčiť.

,,Nechceš ísť s nami?“ Opýtala sa ma Rose.

,,Šla by som rada, ale už som dohodnutá s Ang, ale ďakujem za ponuku.“ Poďakovala som ako najväčší diplomat a na rozlúčku im zamávala. Potom sme s Ang zamierili k jej autu.

,,Bell a kde si chceš sadnúť?“ Opýtala sa ma s pobavením v hlase Angela, keď sme civeli na jej auto prepchaté kyticami.

,,Čo tak do kufra?“ Ohodnocovala nahlas svoje teórie.

,,Tak to ťažko, sú v nich kytice.“ Povedala som zahanbene a pokúšala sa otvoriť dvere. Ihneď ako som to urobila, vyvalilo sa z nich aspoň päť kytíc.

,,No... nechcem ti rozkazovať, ale asi budeš musieť niekoľko z nich vyhodiť.“ Vyvalila som na ňu oči akoby mi kázala zatancovať makarenu.

,,Mám sa ich... vzdať?“ Pýtala som sa ponuro div neuronila slzičku. Ang prikývla a tak som s výrazom mučeníka nabrala do rúk pár kytíc a zamierila s nimi ku košu.

,,Nech sú vám odpadky ľahké.“ Poupravila som známu reč a išla po ďalšie. Vyhodila som čo najväčšie minimum a ihneď na to sa narvala na predné sedadlo. Bola som tam síce natlačená ako sardinka, ale ak sa niekto čo i len pokúsi ublížiť mojim kyticiam, môže sa lúčiť so životom. A keď tak mu dám tie kytice na hrob, ale to by už bolo asi morbídne. Žiadne také, jeho chyba, že sa mi do nich staral.

Angela ma odviezla pred dom a pomohla mi ich vyniesť do svojej izby. Trvalo nám to asi päťtnásť minút a opäť som zopakovala svoj maratón, ale čo? Stojí to za to. Keď sme boli s prácou hotové, moja izba sa zmenila na rajskú záhradu prevoňanú nasladlou arómou kvetín. Poďakovala som Angele a odprevadila ju k autu. Zamávala som jej, vybehla po schodoch do svojej izby a zhrozila sa na prahu medzi chodbou a mojou osobnou komnatou.

Das ist joke? O máj goš!!

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji!- 30. kapitola: