Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji!- 27. kapitola

18.11.2009 (17:15) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2733×

Som v háji!

27.kapitola

Ja som nepila!!!

(JesseMcCartney )

,,Ehm...“ Zaskučala som znova. ,, ... prepáč, že sa pýtam, ale my sme spolu včera... spali?“

Ignorovala som výbuch smiechu ozývajúci sa z prízemia, nápadne sa podobajúci práve Emmetovmu a s otáznikmi v očiach sledovala, ako sa Edov nádych v polke zastavil a dokonca sa zakuckal. Cítila som sa ako totálny blbec, ale vážne ma nenapadlo nič iné, čo by vysvetľovalo túto situáciu. Prečo by som inak ležala v jeho posteli a on vedľa mňa s hlavou v dlaniach? Preboha, ľutuje to? To som v posteli až taká zlá? Kruci, veď som bola ešte panna. DO HÁJA! Veď ja už nie som PANNA! Ale počkať, počkať... spala som s ním či nie?

Dotyčný vyvalil oči a neveriacky sa na mňa pozeral akoby som snáď práve jedla Emmetov výkal, čo by naozaj nebolo príjemné... a chutné. Takže jediné, čo ma pod jeho pohľadom napadá je- Zbohom sex, vitaj panictvo.

Gratulujem Bella, teraz si zo seba urobila totálneho debila. Ako mám z toho teraz vykorčuľovať? Hmmm, aké ťažké je asi teleportovať sa?

,,Prepáč, prepáč, prepáč. Viem, je to kravina, neviem čo ma to napadlo. Ale vieš, ležala som tu a ty... no to je jedno.“ Koktala som ako decko s mentálnou poruchou a práve teraz sa tak aj skutočne cítila. Radšej by som bola v ústave pre postihnutých než sa tu oficiálne vyhlasovať za cvoka. A samozrejme, že ja som bola natoľko ,,múdra“, že som v tých nezmysloch ešte pokračovala. Niekto by mi mal prelepiť pusu!

,,Veď prečo by sme spolu spali, že? Teda, nieže by som nechcela. Chcela, ale... do kelu! No proste, že keby si mi to ponúkol tak by som neodmietla... Tým nechcem povedať, že sa to niekedy stane, ale že keby sa to stalo, tak by mi to nevadilo aaaaa... že tu zo seba budem ďalej robiť cvoka až pokým mi to nedôjde. Tak... asi tak, prepáč.“ Poťukala som prstami letmo po perine akoby som sa tým chcela upokojiť a snažila sa zmierniť odtieň červenej, ktorý obaľoval moju tvár.

Prosím, nech sa prepadnem pod zem. Nech príde Krtko z rozprávky alebo Ferdo Mravec a zakopú ma pod zem. Alebo čo taká Včielka Mája? Bože, prosím, zmiluj sa! Prosila som v duchu a dávala Edovi čas na rozdýchanie tých mojich volovín, ktoré som tu natárala. Pohľadom som skúmala celú izbu, ale na neho som si pohliadnuť nedovolila. Zamerala som oči priamo pred seba a trošku nechápavo sa zamračila.

Vedela som, že Ed prežíva šok, ktorý možno vyvrcholí až do truhly znášajúcej sa pod zem a rodiny Cullenovej oplakávajúcej svojho niekdajšieho syna a brata, ale musela som sa jednoducho opýtať otázku, ktorá mi vŕtala hlavou ako nenažraný červík zapichnutý v jablku.

,,Ed? Prečo máte v stene dieru?“ Vypálila som zo seba ako tajfún a ďalej skúmala otvor vyhĺbený uprostred steny. (pozn. autora: Diera v stene vznikla, keď sa Emmetovi konečne podarilo odrapiť Edwarda od rámu dverí, pretože Ed nechcel, vlastne doslova ODMIETAL opustiť Bellu. =D)

Odpoveď sa neozývala a tak som stočila zrak na Eda, ktorý až teraz zodvihol hlavu ( žeby som ho až tak vykoľajila?) a pozrel sa na čiernu dieru vedúcu... no možno aj do minulosti. Na okamžik vyvalil oči, ale potom svoj výraz opäť ovládol a už KONEČNE odpovedal.

,,Len rekonštruujeme dom.“ Znelo jeho ledabolé vysvetlenie, ktoré bolo presvedčivé asi ako Alicin úsmev, keď hovorila, že v ,,žiadnom“ prípade nemyslí na nákupy so mnou.

,,Aha, no... nie som profík, ale nie som si istá, že diera v stene by bol nejaký nový trend.“ Komentovala som to po svojom, ale nechala to už radšej plávať. Nesmiem zabúdať na to, že stále neviem, ako som sa sem dostala a čo som robila pred tým.

(AlreadyOver )

,,Čo sa tu vôbec dialo? Mám akosi okno.“ Vysvetlila som a snažila sa posadiť. Poriadne ma to bolelo a pripomínalo mi to niečo veľmi nepríjemné, ale nevedela som prísť na to, čo. Nakoniec sa mi podarilo sa posadiť a ja som si jemne oddýchla.

,,A ty sa čuduješ?“ Odfrkol chladne a pohľadom prepaľoval podlahu. Čo to s ním je?

,,Čože? Stalo sa ti niečo?“ Opýtala som sa starostlivo. Zdá sa, že som ho tým ešte viac vytočila, pretože zaťal dlane do pästí a celý strnul.

,,Či sa niečo stalo MNE?! To nemyslíš vážne! Tak sa pozri na seba!!“ Vypálil na mňa, až som ostala zarazene sedieť. Ešte nikdy na mňa takto nekričal a nikdy nebol ani tak veľmi vytočený. Dopekla, Bella spomeň si! Musíš si spomenúť!

Ale čo to hovoril? Mám sa pozrieť na SEBA? Ešte nejakú dobu som ho zmätene pozorovala a nič nenasvedčovalo tomu, že by chcel svoje slová vziať späť. Preto som sa, aj keď s obrovskou námahou, postavila a vyhrnula si jemnú látku, do ktorej som bola zrejme niekým oblečená. Vo chvíli, keď sa odhalilo moje brucho, odhalili sa aj obrovské modriny, ktoré ho pokrývali. To preto tá bolesť, preto sa ledva udržím v stojme. Preto na mňa tak kričí, ale čo som mu spravila?

Zodvihla som hlavu a s ňou aj moje zvlhnuté oči a ublížene sa pozrela na Eda. Nedokázala som uveriť, že by niečoho takého bol schopný. Tváril sa bolestivo, akoby ho to samého trápilo, ale stále to nedokážem pochopiť.

,,Ty si ma zmlátil?“ Zašepkala som vystrašeným tónom a mala čo robiť, aby som sa nerozplakala. Jeho zrenice sa zlobou rozšírili a jeho telo sa mierne roztriaslo.

,,JA?! Myslíš si, že som to urobila JA!?! Myslíš, že by som bol niečoho takého schopný? Naozaj si to o mne myslíš?!“ Kričal pobúrene a ja som opäť pocítila nechápavosť a zároveň smútok. Čo si to len Bella urobila. Naozaj som si myslela, že by ma Ed zbil? Veď ho poznám, malo by mi byť jasné, že by to nikdy nespravil. Nikdy by mi neublížil, tak prečo som to povedala nahlas. Prečo som teraz, dofrasa, všetko pokašľala? Som odporný človek. Sklonila som hlavu a niesla ťažobu jeho slov.

,,Ale vieš čo? Prečo sa nespýtaš toho svojho milenca? Toho, čo ťa takto dobil, hm?“ Pokračoval ďalej a jeho hlas naberal na sile a zlosti. Jeho slová ma bodali do srdca ako nože, ale stále som tomu akosi nerozumela. Nechápavo a zúfalo som ho sledovala, zatiaľ čo jeho výraz sa menil v opovržlivý. Áno- opovrhoval mnou a to mi trhalo srdce na kúsky.

,,Pche!“ Odfrkol si. ,,Tak ty si nepamätáš, čo? Prečo ma to ani neprekvapuje!“ Znova si odfrkol a keby sme neboli v jeho izbe, zrejme by si aj odpľul nechuťou.

,,Čo sa včera stalo?“ Opýtala som sa šepotom a čakala na to najhoršie. Nech to bolo čokoľvek, je zrejmé, že som to zavinila ja a tak za to musím aj zodpovedať. Strach ovládol moje telo, ktoré sa začalo jemne chvieť. Navyše mi začínala byť aj zima a telo si pýtalo oddych. Bola som vyčerpaná a ako som sa už dozvedela, aj dobitá. Moje ruky, nohy a najmä hrudník boli posiate tmavými odpudivými škvrnami.

,,Tak čo sa stalo?“ Zopakovala som znova o čosi hlasnejšie a aj rozzúrenejšie. Neviem prečo, ale celé ma to začalo neskutočne štvať. Preklínala som svet za jeho nespravodlivosť a pocítila, ako jedna jediná slza skĺzla po mojom líci. A taktiež som vedela, že toto je len začiatok.

,,Naozaj to chceš vedieť? Fajn! Stretla si v klube chlapa, s ktorým si si to chcela očividne užiť. No trochu to zjavne prehnal a našej Bellinke sa to už nepáčilo. Bránila si sa, ale bolo ti to k ničomu! To on ťa dobil. Chcel ťa zneužiť, počuješ?! CHCEL ŤA ZNÁSILNINŤ!“ Kričal a rozhadzoval pritom rukami a čo bolo ešte horšie... začínala som si spomínať. Každé jeho slovo sa mi vrývalo do pamäti a s ním priviedlo aj záblesky včerajšieho večera.

Každá spomienka  bola obalená svetlou žiarou, ktorá do mňa vrazila, oslepila ma a ochromila a priviedla s ňou aj krutú realitu.

,,Tak zastav! Chcem ísť späť.“ Naliehala som a  zaprela sa nohami o zem.

,,Neboj sa. Bude sa ti to páčiť.“ Povedal odporným úlisným tónom a mrkol na mňa.

Prišlo to ako blesk z neba a s tým aj všetky pocity. Všetok strach, úzkosť a bolesť boli späť akoby som to zažívala práve teraz. Nával pravdy moje telo nevydržalo a zvalilo sa späť do postele. Ochromene som sedela s očami uprenými do prázdna.

,,Pusti ma!“ Zasyčala som a trhla rukou, za ktorú ma držal, dozadu. Zabralo to a trochu sa zatackal. Chcela som to využiť a vyvlieknuť sa mu, ale jeho stisk ešte viac zosilnel a ja som bolesťou sykla.

Každý nádych mi spôsoboval neznesiteľnú bolesť v hrudníku, hrdlo som mala ako vo zveráku. Ťažko sa mi dýchalo a slzy si pýtali cestu mojimi lícami.

,,Chcel som, aby to išlo hladko, ale ty si jednoducho nedáš povedať!“ Zasyčal a rukou mi prešiel po stehne. Ten dotyk bol odporný a veľmi nepríjemný. Priala som si splynúť so stenou, vpiť sa do nej ako atrament. Chcela som, aby to všetko skončilo. Opäť mi prešiel rukou po stehne, ale tento krát postupoval ďalej. Zamrvila som sa nechuťou, ale on ešte viac pritlačil.

Dosť! Tak už dosť! Kričala som v myšlienkach a priala si, aby to už skončilo. Toto nemôže byť pravda, nie! Prosím, nech je to len zlý vtip, prosím, nech sa to nikdy nestalo, prosím!

,,Ale, ale... tak maličkej sa to zrazu nepáči?“ Hovoril kyslo a úlisne. Bol odporný a môj žalúdok bol rovnakého názoru. Alkohol šiel z jeho úst cítiť veľmi jasne. Naklonila som hlavu, aby som sa aspoň o trochu vzdialila jeho tvári. Prirazil sa svojím telom na môj hrudník a vyrazil mi tým dych. Rukami vyšiel až na moje boky a potom ich začal posúvať dozadu.

,,Nie.“ Zašepkala som zničene a zomkla viečka k sebe. Až pokým neprišla posledná spomienka.

Bolel ma každý milimeter môjho tela. Bola som dobitá a na smrť unavená. Realitu som už ani nevnímala, len som bezvládne ležala na chladnej zemi a hľadela do prázdna, zatiaľ čo sa on smial povrchným tónom a vyžíval sa v mojej bolesti.

Konečne som otvorila oči a nechala spúšťať slzy po mojej tvári. Nemalo cenu ich viac zadržiavať, už som to nezvládla. Zodvihla som hlavu a pozrela sa na Eda, ktorý stál bez pohybu vedľa mňa. V tvári mal tvrdý výraz aj keď sa v ňom na okamih mihol súcit.

,,Prečo?“ Zašepkala som a z úst mi unikol vzlyk. Prečo ja? Prečo sa to muselo stať mne?

,,Ty sa ešte pýtaš prečo?“ Pýtal sa naštvane, ale zároveň už aj zúfalo. Podľa tónu jeho hlasu som myslela, že vyroní aspoň jednu slzu, ale tá... neprišla. Bolo mu to jedno. Môžem si za to sama, nie? Prečo by mal plakať nad mojou hlúposťou?

,,OPILA si sa Bella!“ Síce kričal, ale bolestivému tónu sa nevyhol. Počula som ho v jeho hlase. Trápilo ho to tak ako mňa, alebo je to len moja fantázia? Moje prianie, moja túžba? Chcem, aby mu na mne záležalo? ,,Pila si alkohol až pokým si neprestala vnímať okolie. To JA by som sa mal pýtať prečo.“ Šepkal a zničene padol vedľa mňa.

Hlava sa mi opäť začala točiť a moja myseľ bola preto úplne vygumovaná. Nedokázala som spojiť súvislé myšlienky, nevedela som v nich nájsť význam, boli potrhané a spojiť sa mi ich nedarilo. Boli ako čiastočky puzzle roztrúsené po celej Zemi. Bola som vyčerpaná a to som stále nevedela celú pravdu.

Zrazu, bez toho, aby som to čakala, sa Ed opäť rozzúril. Ruky zaťal do pästí až mu zbeleli kĺby, zuby mu o seba drkotali, ako mal pevne zaťaté čeľuste.

,,Prečo si to spravila? Prečo si s tým vôbec začala?!“ Rozkričal sa na mňa a prepaľoval ma pohľadom akoby mi snáď chcel odpoveď vyčítať z očí, ale jediné, čo v nich mohol vidieť, boli otázniky. Ako mu mám dať odpoveď, keď ju sama nepoznám? Ako to, že si nespomínam na žiadny alkohol? Bolo tam všetko! V mojich spomienkach bolo všetka bolesť a žiaľ, ale žiadny alkohol. Vyšla mi z toho len jedna odpoveď.

,,Ja som nepila.“ Pokrútila som hlavou a snažila sa v tom samú seba utvrdiť. Nemohla som piť, neviem o tom. Nespomínam si, ale už nič viac v minulosti nevidím. Bol to len... džús.

,,Bella, neklam mi!“ Vyčítal mi Ed a zúrivosť v jeho hlase zosilnela.

,,NE-PI-LA SOM.“ Zdôrazňovala som každú slabiku a nsažila sa ho presvedčiť ako pohľadom, tak aj rozhodnosťou v hlase.

,,Aha, tak nepila a ako mi to potom všetko vysvetlíš?! Alebo snáď prišla sudička Hugolína, ktorá ťa zakliala?“ No... neviem, z kade má tu Hugolínu, ale keď to chce, má to mať!

,,Nie, Hugolína nie, ale možno sa volala- Edvlezminahrb!“ Rozkričala som sa naštvane už aj ja. Kto si kruci myslí, že je? Nedovolím, aby po mne niekto bezdôvodne ziapal.

,,Áno, tak zrazu som ja ten idiot, však?“

,,No, zdá sa! Iného tu totiž nevidím a to mám zrak veľmi dobrý, nestrachuj sa!“

,,Takže zrejme nemá zmysel čakať na to, kedy mi poďakuješ.“ Syčal na mňa ďalej div ma neoprskal.

,,No, možno by som sa ti aj poďakovala, lenže to by si si to predtým nemohol tak perfektne pokašľať. A... prečo si to vlastne urobil, hm? Prečo si ma vôbec zachraňoval?!“

Trhol sebou a neveriacky si ma premeriaval.

,,Myslíš si, že to ľutujem?“ Pýtal sa s bolesťou v hlase aj tvári.

,,Tak sa prestaň tak tváriť!“ Zavrčala som naštvane a cítila, ako slza pretiekla cez okraj a putuje po mojom líci až na krk. ,,To TY ma v tom utvrdzuješ. Hovoríš to, akoby si to ľutoval. Očividne by ti bolo lepšie, keby som bola mŕtva!“ Vychrlila som zo seba a zhlboka dýchala. Pulz som mala kvôli tej hádke zrýchlený a slzy, ktoré mi predtým tiekli mi taktiež bohvieako nepomohli. Stál tam bez pohybu s očami zakliesnenými do tých mojich. Srdce sa mi zastavilo a pulz akoby utíchol.

,,Ako môžeš byť taká hlúpa?“ Opovržlivo to na mňa vypľul a tváril sa ublížene, ale zároveň znechutene. Akoby som ho práve zradila, ale ani zďaleka nezažíval to, čo ja. Trhla som sebou a dúfala, že ma ošialil sluch. Že to nepovedal, že sa mi to len zdalo... Bohužiaľ, vyslovil to. Srdce, ktoré už nebilo, puklo. Puklo nad silou jeho slov, ktoré ma trhali zaživa. To ja som bola tá ukrivdená.

Sklonila som hlavu, zatvorila oči a nepatrne potriasla hlavou. Postavila som sa a pozrela sa na Eda.

,,Tak keď si to myslíš, tak to bude zrejme aj pravda Edw-ard.“ Nie, teraz nie, prosím. Zaúpela som akoby toho už nebolo aj tak dosť.

,,Vidíš?! Vidíš, ako mi ubližuješ!?“ Znenazdajky som to zo seba zúfalo vypálila. ,,Neviem vysloviť ani tvoje debilné meno bez toho, aby sa mi nebodali dýky do srdca! Choď dopekla, Ed-ward Cullen. Choď dopekla!“ Bola som úplne nepríčetná. Teraz som JA bola tá, čo kričala a rozhadzovala rukami... a ja som bola tá, ktorá ronila slzy. Tá, ktorá trpela a priala si to všetko skončiť. Tá, ktorú to všetko mrzelo a priala si to vymazať zo života.

,,Prosím, nehovor to. Neopakuj to.“ Snažil sa ma upokojiť Ed, ale nepomáhalo to. Práve naopak.

,,ČO?! Čo nemám opakovať?! Edw... Edwa-rd? To ti to tak vadí? Veď je to tvoje meno, tak počúvaj! E-e.... dwa... Edwar-d.“ Každým slovom som viac a viac trpela a predsa som pokračovala. Prečo to musí byť také zložité? Je to len hlúpe mneo? Len pár písmen a predsa je pre mňa skoro nemožné spojiť ich. Som slaboch. Ed sa zatváril súcitne, podišiel ku mne a chcel ma pohladiť po tvári, ale ja som ucukla. Nechcem cítiť jeho dotyk. A nechcem ho teraz už ani vidieť. Musím premýšľať. Musím si v hlave utriediť myšlienky.

,,Máš pravdu, som hlúpa...“ Začala som už tichším hlasom, ktorý sa dal rovnať šepotu. ,,Som hlúpa, že som ešte neodišla a stojím tu. Že vediem s tebou túto nezmyselnú hádku.“ Pokrútila som hlavou a vydala sa ku dverám. Načiahla som ruku za kľučkou, ale v strede pohybu som zamrzla a ruku nakoniec spustila späť k telu. Posledný krát som sa k nemu otočila a pohliadla mu do očí. Chvíľu som mlčala, aby som sa uistila, že sa mi hlas nebude lámať. Obaja sme tam stáli a navzájom si hľadeli do očí. V nás oboch teraz sídlila bolesť a smútok. Už som nevydržala tiaž jeho pohľadu, chcela som konečne vypadnúť. Preto som sa nadýchla a prehovorila.

,,Ani neviem, prečo ti to hovorím, ale naozaj som nepila. Nemala som ani jednu kvapku alkoholu a tak si, prosím, aspoň nevymýšľaj tie báchorky.“ Predniesla som hlasom plným prázdnoty, ale na konci ma predsa len zradil. Zlomil sa a stým sa zlomila aj moja snaha to vydržať. Okamžite som otvorila dvere a ihneď ich za sebou zabuchla. Práve, keď dvere zapadli do zárubne, spustili sa znova aj moje slzy.

Jedna za druhou stekali po mojej tvári a clonili mi tak v ceste schodiskom. Nohy boli neisté a telo ma stále bolelo. Každá čiastočka bola vysilená a bolo len otázkou času, kedy to už nevydržím a padnem k zemi. Schody som doslova preletela a snažila sa potlačiť vzlyk spojený s bolestivým syknutím. Prebehla som cez obývačku a ignorovala pohľady ostatných. Vyletela som z toho prekliateho baráku a vydala sa domov.

A ako naschvál začalo pršať. Žeby nebo plakalo so mnou? Že by ukazovalo svetu moju bolesť? Blbosť! Prestaň byť naivná, Bella!! Je to len ďalší údel od Boha. Možno mu nestačila tá hádka, ešte chce, aby som bola aj marod. Vykašľala som sa na to a len v tom tenkom pyžame sa vydala domov. Objala som sa rukami a snažila sa aspoň trochu zohriať. Drkotala som zubami a snažila sa zabudnúť na týchto pár minút, ktoré mi v podstate zničili život.

Čo sa to stalo? Prečo sme na seba tak kričali? Ničomu nerozumiem, MUSÍM sa dozvedieť, čo sa včera stalo, ale ako? Ušla som len pár metrov a už som mala dojem, že vyčerpaním omdliem. Všetko ma bolelo a zimou som sa celá triasla.

Ako požehnaním, sa pri mne pristavil obrovský jeep. No už len to som potrebovala. Ignorovala som ho a vydala sa ďalej. Jeep podišiel o niekoľko metrov dopredu a znova zastavil. Došla som až k jeho úrovni a chcela ho bez slova obísť, lenže práve vtedy z neho vyskočil Emmet, ktorý si ma opatrne vyhodil na ramená a ja som mu tam ovisala ako vrece zemiakov(pytel brambor)... Alebo ako handrová bábika... alebo ako šupka z banánu.

Už som nemala síl protestovať a tak som sa ním nechala dovláčiť až ku dverám. Vyhodil ma na sedadlo a zabuchol za mnou dvere. Obišiel auto a nasadol na miesto vodiča. Sledovala som krajinu tam vonku a taktiež, ako mi ubiehal svet pred očami, som sa snažila za sebou nechať aj bolesť a hnev, ktorý ma ovládal. Nepila som, nepila!

Cestou (domyslela som si, že domov) vládlo ticho. To Emmovi zrejme prekážalo, pretože si zapol rádio a začal pospevovať Sweet Dreams od Beyonce. Chvíľu som to ignorovala, ale nakoniec sa zamerala na Emmetove vystúpenie. Vďačila som mu za to, že nemyslí na predošlý incident a ani ma nechce utešiť. Určite náš krik počuli až na Aljaške. Trochu mi to zlepšilo náladu a keď došlo už aj na Lady Gaga neubránila som sa jemnému úsmevu.

Po 10 minútach zbesilej jazdy a speváckych výkonoch nášho Emmetka najmä v znení už spomínanej Beyonce a dokonca aj Queen, sme konečne parkovali na príjazdovej ceste nášho domu. Moja nálada sa oveľa zlepšila a vďčila som za to Emmetovi. Je to naozaj úžasný človek. Emmet vypol motor a ticho tam sedel aj keď mám stále dojem, že v mysli mu nepretržite poskakoval text We are the champions.

(BlackEyedPeas-MeetMeHalfway )

Ani neviem, čo ma to napadlo, ale jednoducho som to chcela urobiť. Vrhla som sa mu okolo krku a pevne ho objala. Na chvíľku bol zaskočený, ale nakoniec okolo mňa ovinul jeho medvedie laby a objatie mi opätoval.

,,Mám ťa rada, Emmet.“ Priznala som sa jeho ramenu a ešte pevnejšie ho stisla, aj keď to on zrejme sotva pocítil. Mohla by som mu plieskať panvicou po hlave a on by to bral ako semienko prachu, ktoré mu náhodou zavialo do vlasov. Určite si to ani neuvedomoval, ale bol mi teraz veľkou oporou.

,,Aj ja ťa mám rád, B-Bell.(čítaj ako Bí-Bell)“ Čože?

,,B-Bell?“ Opakovala som prekvapene.

,,Jo, jo. Zakladám novú rapovú skupinu.“ No že ma to ani neprekvapuje...

,,Aha, a smiem vedieť ako sa voláš ty?“ Pýtala som sa ďalej s jemným úsmevom.

,,No jasné, som Mc Éma Medveďátor. A ty sa stávaš oficiálnym členom Hopky Dupky Breaky Klanu.“

,,Aha... hopky breaky... dupky. Jasné, chápem.“ Nie, nechápem! Ale dá sa to vôbec? Je to taká volovina, že sa to chápať ani nedá. Takže pri Emmetovi nič neobvyklé.

,,Mám už aj prvé verše jedného songu. Chceš ho počuť?“ Opýtal sa nadšene a v jeho očiach žiarili milióny iskričiek. No môžem mu to odoprieť?

,,Ostáva mi niečo iné?“ Pretočila som očami a čakala, čo vypustí z úst.

,, Babka s dedkom pekne žili,
chalúpku si postavili.
Dedko prdol ako strela,
chalúpka sa rozletela.
Babka prdla ešte viac
vyleteli na mesiac“

K tomu, ako to spieval, zvíjal ruky do hip- hopových póz a samozrejme nevynechal ani kývanie hlavy do strany. Text tej piesne som sa rozhodla nekomentovať.

,,A chceš počuť ďalšiu? Táto je lepšia- Keď sa Bella s Edom stretla...“

,,Hou-hou, hou.“ Brzdila som ho skôr, než by to vyvrcholilo až do načakaného úmrtia jedného svalovca s priblblým úsmevom.

,,Presne tak, Bella. Ty rob beaty(bíty-rytmus) a zvyšok nechaj na mňa.“ On vážne nepochopil, čo som tým- Hou, hou- myslela. ,,Takže- Keď sa Bella s Edom stretla, po hlave ho doskou plesla...“

,,Mc Éma, mlč! Lebo jediného, koho plesnem doskou, budeš ty.“ Keby som mohla, tak by mu už z úst trčala ponožka, lenže ja žiadne nemám a nechce sa mi tu vyzúvať Emmeta. Nedajbože, by som ešte z toho smradu odpadla ja a bolo by to v kýbli.

,,Radšej už pôjdem.“ Zahovorila som to a vystúpila(alebo lepšie povedané- vyskočila) z auta. Letmo som mu zamávala a on mi na to rapovo zakľučkoval rukami. Pokrútila som nad tým hlavou a stočila sa ku dverám.

A je to tu! Rodičia! Moja nálada opäť klesla na bod mrazu a k nemu sa pridali aj výčitky z tej hádky. A mne to akoby až teraz všetko došlo. Veď ma niekto dobil a ja nad tým ani nepremýšľam? Čo je to so mnou? Zhrniem si to- bola som v klube, kde bol ten chlap a... zmlátil ma, ale prečo? Nepila som, tak čo sa tam stalo? Musím na to prísť, nech to stojí čokoľvek. Nemá zmysel pozastavovať sa nad tými modrinami, tie už nevrátim, ale aspoň chcem vedieť pravdu a to, že som pila, pravda nie je.

Ale ani to bohužiaľ nezmení Edove chovanie. Veď mi nadával! Urazil ma! Som si istá, že mu odpustím, ale nebude to tak rýchlo. Teraz však musím čeliť rodičom.

Ako ma Emmet opúšťal, opúšťala ma aj moja dobrá nálada a nahrádzala ju strach a smútok. Čo im len poviem? Zhlboka som sa nadýchla a ešte za veršov Emmových songov typu- Vyletel sokol, pršalo, zmokol, prechladol, zdochol- som zamierila ku dverám mojej budúcej márnice.

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji!- 27. kapitola: