Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 26. kapitola

12.11.2009 (20:30) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3355×

Som v háji!

26.kapitola

Ja sa asi zbláznim!

Bella:

(Madonna-Frozen )

Celé telo ma bolelo a ďalšie kopance do brucha mi v zmiernení bolesti bohvieako nepomáhali. Snažila som sa vydržať čo najdlhšie a modlila sa za to, nech niekto príde. Síce je málo pravdepodobné, že niekto v tom hluku počul môj zúfalý krik, ale predsa niekto musí chodievať týmito chodbami.

Každou minútou, každou sekundou som strácala zvyšky nádeje až nakoniec úplne vyprchala. Nesnažila som sa kryť si hlavu ani brucho, už to nemalo zmysel. Bolel ma každý milimeter môjho tela. Bola som dobitá a na smrť unavená. Realitu som už ani nevnímala, len som bezvládne ležala na chladnej zemi a hľadela do prázdna, zatiaľ čo sa on smial povrchným tónom a vyžíval sa v mojej bolesti.

Vzdala som to. Buď zomriem alebo sa stane zázrak a ten chlap konečne odíde. Keď som oči už sotva držala otvorené, prišla ďalšia rana do mojich nôh a s ňou aj zlostné zavrčanie. Ozval sa rozzúrený krik a splašené dýchanie. Nechápala som, čo sú to za zvuky, ale ani som sa nad tým nesnažila premýšľať. Kopance a údery ustali a ja som mohla konečne voľne dýchať. Teda... voľne ani nie. Každý nádych spôsoboval palčivú bolesť v hrudníku akoby ma bodali tisícky nožov. Každý nádych a výdych bol bolestivý, akoby som bola napichnutá na ostrú dýku.

Celé ma to trochu zmiatlo. Vrátila som sa do reality a snažila sa zaostriť na dianie okolo. Začula som akési splašené vzdychy a zúfalý krik. Vedela som, že je to ten odporný chlap, ktorý teraz prosíka. Prosíka o život a dokonca plače. JA som bolesťou neplakala a teraz to robí ON?! Keby to bolo v mojich silách, horko by som sa zasmiala, ale to som si nemohla dovoliť. Môj hrudník by totiž zrejme ten nápor už nevydržal. Naďalej som nehybne ležala a čakala, čo bude nasledovať ďalej.

Po pár sekundách sa niečo postavilo do môjho nezaostreného výhľadu. Bola to nejaká tvár, ale bližšie určiť som ju nedokázala. Videla som rozmazane a zmysly som mala opantané. Pomaly, aj napriek mojim protestom, som strácala vedomie. Niekto na mňa hovoril, rozprával sa so mnou, ale pre moje uši to bol len šum motýlích krídiel. Snažila som sa im porozumieť, ale nedokázala som to.

Chladné ruky ma vyzdvihli do náručia a ja som už ani nevládala zaskučať od bolesti. Bolelo ma to, aj keď sa ma snažil držať čo najjemnejšie. Akoby som sa mohla rozbiť, puknúť a zosypať sa. Vlastne som sa tak aj práve cítila. Ako porcelánová bábika, ktorú niekto z celej sily hodil o zem. Roztrieštila sa a jej úlomky sa rozprskli do všetkých strán.

Snažila som sa držať pri vedomí, pretože prítomnosť môjho záchrancu ma upokojovala. Chcela som mu poďakovať, chcela som sa mu nejako odvďačiť za svoj život, lenže ani to jediné slovo ,,ďakujem“ som nevládala vysloviť. Pery protestovali a odmietli sa pohnúť. Zaklipkala som viečkami, ale otvoriť ich už nedokázala... Upadla som do temnoty.

Edward:

Ty špina! Doľahli ku mne jeho rozzúrené myšlienky podfarbené opitosťou.

,,Vypadni od nej!“ Zavrčal som, keď sa opäť napriahol a kopol ju do jej krehkých lýtok. Zmätene sa otočil a keď ma uvidel, jeho srdce sa dalo na pochod. Splašene bilo a jeho výraz svedčil o jeho strachu. Skĺzol som pohľadom na Bell, bezvládne ležiacu na zemi. Ten pohľad, pohľad na jej zúbožené telo mi do srdca vrývalo hlbokú pálivú jazvu. Zhmotnil sa vo mne neopísateľný hnev a zúrivosť. Musel som sa pomstiť.

Priskočil som k tomu chlapovi skôr než sa stihol spamätať a v ďalšej chvíli ho už držal pod krkom. Vyzdvihol som ho do výšky a povrchne ho pozoroval.

,,Nie, pusti ma! Neblázni, no tak kamoš.“ Roztrasene prosil a práve týmito slovami ma ešte viac rozzúril.

Trhol som rukou a hodil ho do steny naproti. Vrazil do nej chrbtom a skĺzol dolu. Skrčil sa do rohu a schúlil sa do klbka. Dvíhal sa mi z neho žalúdok a to som bol upír. ON, ten čo ubližuje ostatným, sa teraz krčí v rohu ako malé šteňa. Bol som pobúrený a od hnevu sa celý roztriasol. Ovládal som sa však, pretože som chcel, aby si toto stretnutie pamätal.

Čo najpomalšie som k nemu vykročil a po celý ten čas ho prepaľoval pohľadom. Moje oči boli v šere uhľovo čierne, boli tmavšie než samotné peklo a tým aj strašidelnejšie. Chcel som aby sa bál, aby prosil o život. Aby zažil to, čo zažili jeho obete. Chcel som aby vedel, aké to je byť tým slabším, tým bezvýznamnejším.

Došiel som k nemu a opäť ho chytil pod krkom. Nadvihol som ho nad zem a prirazil o stenu. Naklonil som sa k nemu čo najbližšie a zavrčal.

,,Ak ešte raz niekom ublížiš alebo na to čo i len pomyslíš, nájdem si ťa a až vtedy pocítiš, čo je to bolesť.“ Povedal som chladne a odklonil sa od jeho vystrašenej tváre. Všimol som si pramienok tekutiny putujúci z jeho nohavíc vytekajúc až na zem. Zaškeril som sa o spustil moju ruku z jeho krku. S žuchnutím dopadol na zem a ostal zarazene čupieť.

Otočil som sa a pohliadol na zúbožené telo tej najkrehkejšej bytosti na svete. Kľakol som si k nej a odhrnul jej prameň vlasov z tváre. Pozerala sa na mňa, ale akoby ma ani neregistrovala. Jej oči boli ako z kameňa. Pichlo ma pri srdci nad tým pohľadom. Jej tvár bola opuchnutá a špinavá od podlahy.

,,Bell, počuješ ma?“ Opýtal som sa tlmene a vyčkával na jej odpoveď, ktorá sa však nedostavila. Smutne som si povzdychol a čo najopatrnejšie ju chytil do náruče. Bezvládne mi visela v rukách. Neovinula ruky okolo môjho krku, ani len nepredklonila hlavu a neoprela si ju o moju hruď. Musel som ju držať pevne ale zároveň jemne, aby som jej ešte viac neublížil.

Vstal som a zamieril preč z tohto odporného miesta. Na konci chodby som sa však ešte naposledy otočil a pohliadol na tú beštiu, ktorá stále zarazene sedela na zemi. Hľadel do prázdna so stále vydesenou tvárou a počúranými nohavicami.

,,Nezabudni!“ Zakričal som a ním trhlo. Pozrel sa na mňa a nemo ma sledoval. Jeho myšlienky boli zmätené a postrádali akýkoľvek zmysel. Malátnosť z nich však vyprchala a tak som vedel, že nasledujúce slová sa mu vryjú do pamäti ako nabrúsená dýka.

,,Ja si ťa nájdem!“ Zakričal som a zmizol z jeho zorného poľa. O pár sekúnd neskôr ku mne doľahli dunivé zvuky z reproduktorov. Blížil som sa k východu a ignoroval vzdychy a chlipné myšlienky žien navôkol. Moje oči patrili len Belle ležiacej v mojom náručí. Vyšiel som z klubu a zamieril k autu. Opatrne som ju položil na zadné sedadlo a v ďalšej sekunde štartoval motor. S pradením naskočil a ja som vypálil k nášmu domu.

Celý ten čas som premýšľal nad tým, čo sa stalo. Ako sa do toho zamotala? Ako to, že je z nej cítiť alkohol? Ona pila? Veď... veď je tak nevinná, milá. Bella nie je dievča, ktoré robí problémy. Drží sa zákona a rešpektuje všetky príkazy rodičov. Veď jej otec je šerif polície, Bella vie, čo je správne. Tak ako ju preboha napadlo sa opiť? Úplne sa pomiatla? Opäť som pocítil hnev zároveň popretkávaný s nechápavosťou. Nevedel som, prečo to Bella urobila, ale bude mi to musieť vysvetliť a to buď podobrom alebo pozlom.

Celou cestou som tŕpol a každou chvíľou sa ohliadal, či je v poriadku. Spala pokojne a práve to ma trochu vystrašilo. Vždy rozpráva zo sna, alebo sebou aspoň vrtí, ale tentoraz nič. Jej srdce bije potichu a pomaly. Ešte viac som dupol na plyn a o pár minút neskôr už parkoval pred naším domom.

Vytiahol som Bellu zo zadného sedadla a smeroval s ňou ku dverám, kde nás už čakal Carlisle. Prešli sme cez obývačku, kde ustráchane stála Esme. Vyšiel som s ňou po schodoch a vošiel do mojej izby. Položil som ju na pohovku a trochu odstúpil, aby som Carlislovi neprekážal.  Spočiatku ma chcel vyhodiť, ale vzdal to hneď potom, čo uvidel môj výraz.

Pracoval upíriou rýchlosťou. Opatrne prechádzal po jej krehkom tele a kontroloval všetky zranenia, ktoré utrpela. Jej oblečenie zakrývalo množstvo modrín, jej nohy a brucho nimi boli doslova posiate. Na tvári mala taktiež opuchnutú modrinu a to priamo na pravom líci. Opäť sa vo mne prebudil hnev a ja som ľutoval to, že som ho nezabil.

Po ďalších pätnástich minútach skončil, povzdychol si a pohliadol na mňa.

,,Tak aké vážne to s ňou je?“ Pýtal som sa, keď sa to ticho stávalo neznesiteľným. Už som viac nemohol čakať, chcel som o nej vedieť všetko.

,,Edward... má početné modriny na nohách a jednu na tvári. Najhoršie je na tom hrudník a oblasť podbrušia. Utrpela vážne podliatiny najmä v oblasti hrudníka. Mohla mať problémy s chrbticou, ale našťastie tie zranenia nevyvrcholili až tak vysoko. Bude musieť pár dní ležať a nenamáhať sa, inak by sa jej mohol stav zhoršiť. Po prebratí možno bude v šoku, tak na ňu musíš pomaly. A pozor na dotyky, zrejme bude vyplašená.“ Po celý čas ako to hovoril, sledoval jej tvár, ktorá bola bledšia než kedykoľvek predtým.

Odišiel a nechal nás v miestnosti samých. Prisunul som si k posteli sedačku a posadil sa na ňu. Bol som len pár centimetrov od jej tvári a držal ju jemne za ruku. Kĺby mala úplne biele, takže sa musela brániť. To ma ešte viac zrazilo k zemi. Opäť pohľad, ako škriabala, kopala, ako sa snažila brániť. Potriasol som hlavou a načiahol sa rukou k jej tvári. Pohladil som ju po vlasoch a sledoval jej pokojný spánok.

,,Prečo si to len urobila?“ Povzdychol som si a hladil ju po vlasoch. Vytáčalo ma jej správanie, myslel som si, že je iná. Múdrejšia, vyspelejšia a ona urobí takú hlúposť, že sa opije. Ale ani to nedokáže zmeniť moje city k nej. Milujem ju a budem ju milovať už navždy. Čakal som na ňu sto rokov a dozvedel sa, že láska môjho života je človek.

Prečo musí byť svet taký nespravodlivý? Ja s ňou nemôžem byť! Ona je človek, ja upír. Mám to zakázané a aj keby som jej vyznal svoje city a ona by nejakým zázrakom tiež mala o mňa záujem, čo jej mám povedať? Som upír a kedykoľvek ťa môžem zabiť. To ale nemení nič na tom, že ťa milujem? Ak by ihneď nedostala infarkt, tak by ma poslala do blázinca. Nikdy by to nefungovalo, ale dokážem potlačiť svoje city? Zatvoriť ich do zásuvky a kľúč zahodiť? Všetku lásku k nej držať pod po kľukou?

(Feeder-IForYou )

Spomínam si na prvý deň, kedy som ju stretol. Bol som práve v obchodnom dome na ďalšom Alicinom shopaholickom záťahu. A práve vtedy som ju začul. Srdce, ktoré zrýchlene bilo spolu s dunivými krokmi. Otočil som sa a uvidel ju. Utekala smerom ku mne a jej gaštanové vlasy jej viali vo vetre. Jej oči sa mi vpálil hlboko do srdca a pohliadli priamo do duše. Bola tak nádherná. Ružové líca, nádherne vykrojené pery priamo až volajúce po bozku, oči hnedé ako zvlhnuté drevo v polnočnej búrke a nevinný úsmev, ktorý každého zahreje pri srdci.

Od tej chvíle, od toho jedného momentu z nás urobila pár. Súhlasil som, pretože ma okúzlila až tak, že myšlienky sa mi z hlavy doslova vyparili. Jediné, na čo som sa zmohol bolo, že som ju nasledoval k jej priateľkám. Držala ma za ruku a vôbec si neuvedomila jej nízku teplotu.

Odvtedy jej môžem byť nablízku. Držať ju okolo pása, za ruku, okolo ramien bez toho, aby som vyzeral ako nejaký úchyl. Môžem sa jej dotýkať a užívať si ten pocit, že je moja. Realita je však iná. Berie ma len za svojho kamaráta, ktorý jej veľkoryso pomáha. Bolí ma vedomie, že to všetko jedného dňa skončí. Je to len otázka času, kedy uzná za vhodné s tou fraškou skončiť a čo potom? Vymažem sa z jej života, ostanem len jej priateľom? Vážne je to to, čo chcem? Byť len jej priateľom a nič viac?

To je tá najhlúpejšia otázka pod slnkom. Jasné, že to nechcem. Chcem ju mať navždy pri sebe, držať ju v náručí a bozkávať každú chvíľu. Opäť moju hlavu zaplnili spomienky.

Už dvakrát sme sa pokúsili pobozkať a vždy nám to niekto prekazil. Tie momenty boli také precítené, také nežné a plné lásky a TAK perfektne spackané, až to bolí. Akoby len čakali na sekundu pred bozkom a just práve vtedy vyskočili z rohu. Ak to ešte raz niekto urobí, zakrútim mu krkom.

Ale bude ešte vôbec niekedy to raz? Spravíme to znova a čo mi tým doteraz chcela Bella povedať? Má o mňa nejaký záujem alebo to bolo len pomätenie zmyslov? Len omyl, za ktorý sa hanbí? Žeby bola celý čas ožratá? To by aspoň vysvetľovalo to, že sa ma nebojí. Jej asi slovné spojenie –pud sebazáchovy- nič nehovorí. Ach! Som z toho úplný magor.

Celý večer som pri nej sedel... teda keď nepočítam chvíľu, keď ma Alice vyhodila z izby aby ju mohla osprchovať a prezliecť. Celý čas, čo boli v kúpeľni, som kŕčovito zvieral operadlo na sedačke a ani si len nevšimol, že ho drvím v prah.

Keď sa konečne otvorili dvere, vyskočil som na nohy a nárokoval si Bellu do svojho náručia. Alice sa zasmiala, pokrútila hlavou, ale bez námietok mi ju vložila do rúk.

Nechcem ti ju zjesť, Edward. Smiala sa na mňa v myšlienkach. Len ti ju chcem ukradnúť a vziať na nákupy. Pokračovala a ja som vyvalil oči. TO SNÁĎ NEMYSLÍ VÁŽNE!!! Klídek, Edward. Začínaš zelenať. Veď len žartujem. Prevrátila očami a ja som sa cítil ako ten najväčší blbec na svete.

Keď odišla, opäť som Bellu položil na pohovku a sadol si k nej. Počas noci ju každý z rodiny chodil navštevovať. Jasper prišiel s Alice, predsa len si Bellinou prítomnosťou ešte nebol taký istý, ale tiež ju bral už ako člena rodiny. Keď prišla Esme, pristúpila ku mne a položila mi ruku na rameno.

,,Máš ju naozaj rád.“ Nebrala to ako otázku, ale ako konštatovanie. Aj tak som prikývol a ďalej sledoval jej nevinnú tvár. Prišli aj Carlsile a dokonca ja Rosalie, čo ma naozaj prekvapilo. Zdržala sa len pár sekúnd a predsa to bolo neuveriteľné. Každý pred vstupom zaklopal a čakal na vyzvanie, takže jediný, ktorý musel byť samozrejme výnimkou, je Emmet. Vpálil, ako to má vo zvyku, do dverí a culil sa tak, až mu to pomaly trhalo tvár. Vážne nepoznám väčšie decko než je Emmet a to nemyslím výškou.

,,Čus, prišiel som navštíviť ségru.“ Zahlaholil a pristúpil bližšie.

,,Ty vago, to si ju riadne doriadil. Dúfam, že ste nezabudli na ochranu, ako som spomínal.“ Viac už povedať nestihol, pretože som po ňom naštvane vyštartoval a on zdúchol akoby mu horelo za zadkom. Ušiel na dolné poschodie a rozbehol sa k vchodovým dverám. Chcel ich otvoriť, ale v tej rýchlosti to akosi prehnal. Áno, utekal ďalej,... ale spolu s dverami. Využil ich ako obranný manéver a hodil ich po mne. Bez problému som sa im vyhol a ďalej za ním pálil.

No ták, brácho! Ja nemôžem za to, že si taký nadržaný. To ti nestačila Bella, teraz ideš zneužiť aj mňa? Doľahli ku mne jeho dementné myšlienky.

Pridal som na rýchlosti a bolo len otázkou času, kedy ho obehnem. Som najrýchlejší z rodiny, takže to pre mňa nebude problém. Obehli sme asi päťkrát dom, preskočili cez rieku, kde po mne Emm šmaril stromom ( neviem, či sa mi to len zdalo, ale mám pocit, že jednej halúzky sa držala veverička, chúďa). Vyhol som sa stromu (a veveričke) a skočil po Emmetovi. Zvalil som sa na neho a spoločne sme sa začali kotúľať asi tak desať metrov do strany a zastavil nás až kmeň jedného stromu ( kde už nebola veverička).

Chcel som mu vraziť päsťou, ale to by tu ešte Emmet musel byť. To by som si ho tam však musel dokresliť, pretože Emmetove myšlienky sa ozývali už z domu. Rozbehol som sa teda do izby a Emma, ktorý sa schovával za tenkou vázou (nie, vôbec ho nebolo vidieť) viac ignoroval.

Keď som vstúpil do svojej izby, prešiel som k hifi-veži a zapol CD s pomalou tlmenou hudbou. Upokojovalo ma to a asi som aj v kútiku duše dúfal, že to zaberá aj na ňu. Pár minút bol pokoj, ale zrazu opäť niekto ( vlastne nie niekto, ale Emm) vpálil dnu.

,,A použili ste magnum alebo mini?(pozn.aut: veľkosť prezervatívu =D)“ Emmet, si mŕtvy! Pomyslel som si a opäť sa za nim chcel rozbehnúť. On však vystrelil rýchlo ako dym z pušky a tak som to nechal plávať. Podľa toho, čo som počul sa o to postarala Rose.

PLESK! Ozvalo sa zdola a nápadne to pripomínalo scény, keď Rose niečo hádže po Emmetovi.

,,Ale no tak, Rosalinka. Snáď by si sa na mňa nehnevala.“ Prosil Emm a v myšlienkach sa modlil, nech mu nedá útrum v posteli.

PLESK, PLESK!

,,No dobre, tak asi hnevala. Ale ja som sa len uisťoval, či dodržuje zásady bezpečného sexu.“ Ozval sa a ja som zaťal päste. Rose, prosím, vraz mu!

PLESK!

Páni, že by mi čítala myšlienky?

Prestal som sa zaoberať rámusom z prízemia a prosebnými myšlienkami Emmeta a svoju pozornosť venoval Bellinke. Po zvyšok noci spala pokojne. Musela byť poriadne vyčerpaná, pretože sebou ani raz nepohla. Nekopla nohou, nezamrvila sa, nepohla perami ani len nezamrkala viečkami. Trochu ma to desilo, ale Casrlisle ma uisťoval, že je len unavená a potrebuje sa z toho vyspať.

Ráno sa s ňou prišli všetci rozlúčiť, pretože sa muselo ísť do školy. Ja jediný som ostal doma, pretože som odmietal od nej odísť a to aj vtedy, keď ma Emm ťahal z rámu dverí, ktorého som sa držal. Nakoniec sme vylomili kus steny a tak sa pokračovalo zábradlím. Tam to vzdal a konečne ma pustil.

Celé ráno som bol nervózny, pretože sa Bella stále nepreberala. Asi po hodine prišla Esme a doniesla čerstvé raňajky, ktoré Bella nemala možnosť okúsiť. Spala aj vtedy, keď sa ostatní vrátili zo školy a to som začínal byť už zúfalý. Je v poriadku? Spala už vyše dvanásť hodín a to som bol vážne hysterický.

Nechceš antidepresíva? Možno by si sa upokojil. Doľahli ku mne Emmetove myšlienky, zatiaľ čo som stepoval po celej izbe a pomaly do  nej začal vyrývať dieru. Ak Emm zadre ešte jednu blbú myšlienku, prehodím ho oknom a budem sa pri tom smiať ako psychopat.

Po ďalšej hodine som bol až natoľko zúfalý, že som sa neudržal na nohách a zviezol na pohovku. Tvár som mal zloženú v dlaniach a kymácal sa spredu dozadu ako cvok. Spojenie strachu o Bellu a Emmetove blbé narážky ma vážne dostanú do blázinca. A to je čo povedať, keďže som upír. Ďalej som sa kyvkal a snažil sa vytesniť z hlavy Emmetove psychologické rady.

Bella:

Zdá sa mi to alebo tu niečo vŕzga?

Zamračila som sa a premýšľala nad tým zvukom. Bolo to poriadne nepríjemné a spolu s triešteným hlavy akoby mi tam vybuchovala jedna atómová bomba za druhou, to bolo naozaj neznesiteľné. Tak perfektne sa mi spalo a teraz ma nejakú chumaj zobúdza? To je snáď fór!

Kruci! Škola! A čo je vlastne za deň? A ako som sa dostala domov? Dofrasa, čo sa včera dialo? A čo to tu tak nechutne VŔZGA?! S bolesťou hlavy a vlastne celého tela som otvorila oči a zistila, že som v kýbli! Teda... nie v kýbli, ale rozhodne nie doma. Do hája, kam som sa to dostala.

Pootočila som jemne hlavou, aby som sa lepšie rozhliadla a zistila, že som radšej mala hlavu nechať tam, kde bola. Vedľa mňa sedel Ed s tvárou schovanou v dlaniach. ED! To som, krucinál, u Eda? Prečo? Ibaže by... óóó nie! To nie. Som u Cullenov a to v Edovej izbe. A on má hlavu v dlaniach. Do kelu, čo som to s ním včera robila?

,,Ed?“ Zašepkala som aj keď som to pôvodne chcela povedať normálne a aj som sa snažila, ale vlastné hlasivky mi to nedovolili. Nakoniec to bolo len tiché zaskučanie spojené s chrapľavým podtónom.

Okamžite, ako ma začul zodvihol hlavu a v jeho očiach som uvidela zvláštnu zmes pocitov. Láska, neha, úľava a zároveň hnev? Pre pána Jána, toto len potvrdilo moju teóriu.

,,Ehm...“ Zaskučala som znova. ,, ... prepáč, že sa pýtam, ale my sme spolu včera... spali?“

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 26. kapitola: