Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som blázon - 3. kapitola

27.05.2010 (13:00) • KristinaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2155×

Som blázon

3. kapitola - Si v poriadku?

,,Edward, čo to robíš?" spýtala sa ma prekvapene. Otočil som sa k nej. Bol som na ňu riadne nahnevaný. Inokedy za mnou ani nepríde, ale teraz, keď som sa bozkával s Bellou musí prísť. Bolo by zrejme dobré, keby som ich predstavil.

,,Alice, toto je Bella. Bella, toto je moja sestra Alice," predstavil som ich. Bella len krútila hlavou a  Alice sa na mňa podivne pozerala.

,,Si v poriadku? Tu nikto nie je Edward, vieš to, však?" pýtala sa ma. Nechápavo som na ňu hľadel.

,,Ale je. Veď tu vedľa mňa je Bella," protirečil som jej.

,,Edward, to si robiť nemal, ona ma nevidí. Nikto z tvojej rodiny ani nikto iný ma nevidí, len ty," zašepkala mi Bella.

,,Ako to?"

,,Ty si ma vytvoril, len pre seba a nie pre ostatných, len ty ma vidíš, počuješ a cítiš."

,,To nie je možné, Alice povedz mi, že ju vidíš prosím," prosil som svoju sestru. V jej myšlienkach som nevidel Bellu ako sedí vedľa mňa. To nie je normálne.

,,Edward, poď. Pôjdeme za Carlisleom a ten sa na teba pozrie," a vzala ma za ruku a odviedla z izby. Bella smutne sklonila oči a zmizla. Už tam nebola.

,,Carlisle," volala Alice. Hneď bol pri nás.

,,Alice, čo sa deje?"

,,Niečo sa mu muselo stať. Bola som za ním v izbe a on mi povedal, že je tam nejaká Bella. Povedala som mu, že tam nikto nie je, ale neveril mi."

,,A nevtipkuje náhodou?"

,,To určite nie, pozrela som sa do budúcnosti a videla som, že to myslí vážne."

,,Zanesieme ho ku mne do ordinácie," a už ma odvádzali. Carlisle ma posadil do kresla a s baterkou mi svietil do očí.

,,Edward? Vidíš tú Bellu ešte teraz?" spýtala sa ma. V myšlienkach som mu videl, že sa snaží docieliť k tomu, aby som mu všetko povedal. Tak som poslúchol.

,,Už tu nie je. Zrejme sa na mňa hnevá, za to, že som o nej povedal Alice. Bola smutná, keď odchádzala," odpovedal som. Ale môže byť smutná aj kvôli to mu, že si rodina o mne bude myslieť, že som blázon.

,,Ako vyzerala?"

,,Mala dlhé hnedé vlasy, ktoré sa jej vlnili až k polovici chrbtu, červené plné pery, malý a roztomilý nosík, hnedé oči pomocou, ktorých som jej videl až do duše. Srdcovitý tvar tváre a mala na sebe biele šaty. Bola nádherná a stále je," zasnil som sa. Len spomienky na ňu ma zahrievali pri srdci. Bolo mi jedno, že sa na mňa Carlisle s Alice pozerali ako keby som bol blázon, bolo mi jedno, že rozmýšľajú nad tým, že mi začnú dávať lieky, hlavné bolo, že som vedel, že Bellu milujem a neviem, či sa vráti. To mi privádzalo do srdca veľkú bolesť.

,,Čo ti povedala, keď prišla Alice? Prečo ju nevidí?"

,,Povedala mi, že som ju vytvoril, len pre seba a nie pre ostatných."

,,Hm," zamručal a odišiel k svojej knižnici. Vzal si z poličky jednu knihu a začal v nej listovať. Stále som pozoroval jeho myšlienky. Myslel si, že som schizofrenik. To nie je dobré.

,,Edward, nemusím ti hovoriť, čo si o tom myslím, vieš to veľmi dobre. Zrejme sa z teba stal  schizofrenik, preto, lebo sme ťa brali ako samozrejmosť. Mysleli sme si, že ti nevadí, keď si medzi troma pármi a ty nemáš nikoho, kto by ťa miloval tou pravou láskou. Že je všetko v poriadku, ale ako vidíš, nakoniec si si vymyslel niekoho, kto neexistuje. Neviem ako ti pomôcť, len tak, aby sme sa ti viac venovali." Nie to nie je pravda.

,,Nie," zakričal som, ,,Bellu som si nevymyslel. Je to váš problém, že ju nevidíte a nie môj. Pre mňa za mňa mi neverte, mne je to jedno,"  a naštvane som odišiel do svojej izby. Carlisle sa na mňa len ľútostivo pozeral. Zamkol som sa a šiel sa osprchovať. Čo najviac som sa snažil vytlačiť myšlienky ostatných z mojej hlavy. Ľútosť nepotrebujem. To ich treba ľutovať. Obliekol som sa do čistého a pozrel na hodinky. Bolo niečo pred pol ôsmou. Tak budem v škole skôr. Naštvane som prešiel cez schody, halu až pred dom. Nasadol do auta a odišiel do školy.

Nebolo tu ešte nikoho, tak som sa šiel poprechádzať do lesa. Po dvadsiatich minútach som sa vrátil a parkovisko, už bolo plné ľudí. Odišiel som na svoju hodinu.

Po celý deň som sa vyhýbal svojim súrodencom a na obede som si presadol. Cez spoločnú hodinu som s nimi neprehovoril. Po škole som šiel hneď domou, kde som sa prezliekol sa šiel preč. Zalovil som si a len ak behal po lese. Nemal som chuť byť doma a počúvať ich. Ani večer som sa nevrátil. Bol som na svojej lúke a rozmýšľal o Belle.

,,Hneváš sa na mňa?" spýtal sa ma nežný hlások blízko mňa. Otvoril som okamžite oči a pozeral sa na tú najkrajšiu tvár na svete.

,,Samozrejme, že sa nehnevám, ja som si myslel, že ty sa na mňa hneváš," odpovedal som jej.

,,Ja nemám dôvod sa na teba hnevať, to skôr ty. Kvôli mne si rodina o tebe myslí, že si blázon," zašepkala. Tuším jej z oka vytiekla malá slza. V tom momente som bol pri nej a objal ju.

,,Nech si myslia, čo chcú. Mne je to jedno. Hlavne, že si tu so mnou a že si. Vďaka tebe má môj život znova zmysel. Mám prečo žiť. Si to najlepšie, čo ma v živote stretlo," povedal som jej. Usmiala sa na mňa. Má tak krásny úsmev.

,,Nemal by sa kvôli mne s rodinou hádať. Mal by si to spraviť tak, že si si z nich strieľal a v noci by sme sa tu stretávali. Všetci by boli spokojný," navrhla mi. Mala pravdu. Netrápilo by ich to.

,,Dobre, zajtra to tak spravím." Ľahli sme si spolu do trávy a sledovali hviezdy. Nepotrebovali sme slová, tie boli zbytočné. Chcel som jej nejako povedať, že ju milujem, že tie bozky boli úžasné, ale nevedel som ako začať. Budem to musieť premyslieť.

,,Teraz mi povedz, čo si robila cez deň?" prerušil som to ticho nakoniec. Potreboval som počuť jej hlas. Len nech mi vie odpovedať.

,,Zrejme mi neuveríš, ale pozorovala som ťa," nevinne sa usmiala.

,,Ako to? Ja som ťa nevidel."

,,Bude to zrejme tým, že ty si si vybral noc, keď ma vidíš, ale keď je slnko na oblohe nevidíš ma ani ty, ale hneď ako zapadne ma vidíš. Preto som tu a nie v tvojej izbe." To je zaujímavé. Takže ma pozorovala? To ma videla takého strápeného a ako som šepkal jej meno? Zhrozil som sa. Preboha.

Bohužiaľ vyšlo slnko a to znamenalo, že je najvyšší čas ísť. Aj Bella odišla a popriala mi veľa šťastia, ale pred tým som ju stihol pobozkať na líce.

Nádych, výdych. Ty to zvládneš. Otvoril som dvere a vkročil dnu.

,,Ahoj," pozdravil som všetkých a usmial sa na nich. Prekvapene sa na mňa pozerali. Aj ich myšlienky boli zmetené. ,,Prosím počkajte ma pri aute, pôjdem s vami," povedal som Alice a  šiel sa rýchlo prezliecť. Nahádzal som učebnice do tašky šiel von. Čakali ma a chceli vysvetlenie. Naštartoval som a mohlo sa ísť do školy.

,,Láskavo vysvetli svoje správanie," zavrčala Rosalie.

,,Nie je, čo vysvetľovať. Strieľal som si z vás a zisťoval, či by ste mi niečo také uverili."

,To som nevidela´, povedala mi v myšlienkach Alice. Len som pokrčil ramenami. V škole to bolo zase o nude. Vlastne som nad ňou ani nerozmýšľal. Len nad večerom a nad Bellou ako jej poviem, že ju milujem. Dúfam, že bude mať rovnaké pocity a keď nie, tak by sme sa mohli aj naďalej stretávať. To, že by som ju už nikdy nevidel ma bolelo. Radšej by som sa zabil.

oOZhrnutieOo

Autor: KristinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som blázon - 3. kapitola: