Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Snívaj ďalej 1. kapitola

25.03.2010 (15:00) • MCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1373×

1. Kapitola

Prechádzala som sa po lese. Nič iné sa v tomto zapadákove nedá robiť. V mojom živote je všetko zle. Úplne naopak. Teda podľa mňa.

Priatelia sa na mňa vykašľali, rodičia ma nahradili ich novou malou dcérkou, ktorá má len dva roky. Do školy nastupujem za mesiac, takže sa učiť nemusím.

Rozmýšľala som nad tým, aký bude môj nový život na strednej škole vo Forkse, kde žije môj otec, od ktorého moja mama utiekla, keď som mala len pár mesiacov.

Svoj život začnem odznova. Nájdem si nových priateľov a budem mať nový domov. Odchádzam za dva týždne. Nemôžem sa dočkať, že opustím túto dieru.

Začula som za sebou kroky. Otočila som sa, ale nikto tam nebol. To budú zas len moje výplody fantázie. Išla som smerom domov, no kroky som teraz začula vedľa seba. Pozrela som sa, ale ani tam nikto nebol. Uinštiktívne som sa stále pozerala doprava a potom doľava. Kráčala som so sklopenými očami, ale kroky som začula pred sebou. Boli ľahké a pravidelné.

Zdvihla som hlavu a tam bol muž s čiernym plášťom a kapucňou. Bol vysoký a svalnatý. Do tváre som mu nevidela. Na krku som si všimla prívesok. Bolo to akoby nejaký znak a asi 5 centimetrové V.

Pomaly sa ku mne blížil. Chcela som cúvnuť, ale úplne som zamrzla. Čo to so mnou je? Bol už len kúsok odo mňa. Chcela som utekať, no bola som si istá, že by ma aj tak dobehol. Nemala som nijaké šance na útek. Už bol veľmi blízko. Mohol sa ma aj dotknúť.

No zrazu zmizol. Za sebou som počula kroky. Vedela som, že je to on. Bol blízko. Cítila som ho. Jeho krásnu vôňu asi krok odo mňa. Podišiel ku mne ešte bližšie, odhrnul mi vlasy a nahol sa ku mne. Zachvela som sa pod jeho chladným dotykom. On sa na tom len zasmial. Srdce mi už bilo ako vrtulník.

Pritlačil si svoje ústa na krk. Čakala som nejaký bozk alebo čo, no nie zuby!

Zacítila som ostrú bolesť v krku a oheň ma pálil v rukách a nohách. Potom sa presunul ku mojim rukám a tam tiež nechal svoje odtlačky zubov. Spadla som na zem a tam som ležala bez pohnutia. Všetko ma pálilo, ale ten oheň nebol na mne, on bol vo mne. V celom tele som cítila tú neznesiteľnú bolesť. Rozmýšľala som, čo sa to so mnou vlastne deje. No pri tejto bolesti bolo nemožne myslieť na niečo iné. Z hlavy mi vyhnala všetky myšlienky.

Chcela som len zomrieť. Bolo to príšerné. Kričala som, no bola som si stopercentne istá, že ma nik nebude počuť.  Keď som ja nič nepočula, tak je vylúčené, že by môj hlas niekto počul.

Nemohla som sa ani pohnúť. Toto je zasa čo? Môžem kričať a nemôžem sa pohnúť? Toto je čo sa systém? Nie, mne sa to musí len zdať. Ale tá bolesť je skutočná.

O 3 dni neskôr...

Už neskutočne dlho som bola v plameňoch, a stále som sa nemohla pohnúť. Mám asi jednu dobrú a jednu zlú správu. Tá dobrá: bolesť z prstov začala ustupovať. Zlá: bolesť sa presunula do hrudníka a hromadí sa tam. Myslela som, že mi roztrhne hrudník. Srdce mi bilo ako o život.

Zrazu to začalo ustupovať, už dúfam úplne. Srdce sa mi spomalilo a posledný krát udrelo.

Bolesť bola len v hrdle. Otvorila som oči a videla som všetko do najmenších detailov. Posadila som sa a zistila som, že som v nejakej miestnosti a boli tam nejaký ľudia. Teda myslím. Boli nadľudsky krásni, úplne bledí, totálne nehybní. Ale najnadľudskejšie na nich boli ich oči. Krvavo červené, no mne sa to páčilo. Zvláštne, že som videla až tak ďaleko. Pozrela som sa lepšie a začala rozoznávať konkrétne postavy.

Ako prvého som si všimla muža, ktorý mi pravdepodobne spôsobil tú bolesť v lese. Vedľa neho stál o trochu nižší, no tak isto, no povedala by som, že krajší muž. Vlasy mal zafarbené do slabohnedá až blond. Po jeho ľavej strane stálo drobné dievča. Isto mi bola asi len tak po plecia.

V strede skupiny stáli traja vysokí muži. Jeden mal biele vlasy a ďalší dvaja ich mali čierne. Všetci mali na krku taký istý znak ako ten, čo som ho videla v lese. Potichu som zavrčala.

Moment. Čo? Ja som zavrčala? Ale tak toto už musia byť halucinácie. Ten v strede sa vybral smerom ku mne. Ja som chcela znova cúvnuť, no som zabudla, že sedím na posteli.  Posunula som sa dozadu a skončila som na zadku. Chlapík sa milo usmial a videla som, že zadržiava smiech.

„Ahoj. Ja som Aro,“ povedal a podal mi ruku. Niečo v jeho očiach mi povedal, že mu môžem veriť.

Prvá kapitolka je krátka, ale dúfam, že sa páčila :D.

2. kapitola

zhrnutie

Autor: MCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Snívaj ďalej 1. kapitola: