Rodina Swanovcov sa vyberie na malý výlet do hôr. Užívajú si rodinnú atmosféru, netušiac, čo sa všetko môže stať.
Ako malá rana môže zmeniť ich životy.
Čo sa stane s mladomanželmi a ich malou dcérkou Bellou?
Prajeme vám príjemné čítanie. Vaše zuzu a tapta.
16.07.2010 (15:00) • zuzu15 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3193×
Prológ
Renée
„Charlie, už prestaň s tým strašením Belly! Veď bude mať s toho komplexy,“ okríkla som svojho manžela. Ten sa práve nakláňal nad našou dcérkou a strašil ju tými svojími grimasami „upíra“.
„A vráť sem tú zeleninu, veď ju potrebujem nakrájať!“ pokračovala som už s úsmevom.
„Ale keď ona nechce nič jesť, mňa už nič nenapadá,“ urazene odpovedal Charlie.
Ten jeho pohľad! Mohol by mu závidieť aj sám Mr. Bean. Predstavte si vypúlené oči, šalát pripnutý na hlave, tvár pokrytá majonézou a držiac pri zuboch špicaté mrkvy.
Ja som sa len zasmiala a odpovedala:
„Ty si jednoducho blázon.“
„No, čo už.“ Žmurkol na mňa.
A začal odznovu:
„Vysajem ti krv! Tak prosím, už spapaj kašičku. Ham! Ham!“ opakoval zúfalo.
No, Bella sa na ňom iba zabávala a donekonečna smiala tým svojím zvonivým hláskom, až sa jej vytvárali jamky na jej ružových lícach. Pripadala mi ako anjelik so svojimi veľkými, hlbokými, smaragdovými očami, plnými perami, krátkymi, kučeravými vláskami gaštanovej farby, v ktorých mala množstvo lúčnych kvetov. Bol to zaujímavý kontrast s jej smotanovou pleťou. A oblečená v snehobielych šatočkách s bielymi dupačkami mi pripadala na ziedenie.
No, robila som si starosti. Hoci mala len pol roka, bola veľmi vyspelá. Asi až priveľmi. Všímala si toho oveľa viac, ako deti v jej veku. Až som neveriacky krútila hlavou, po kom to len mohla zdediť.
„Už to nechaj tak, zlato.“ Zasmiala som sa.
„Aj ja ťa mám rád miláčik,“ odpovedal mi s úsmevom. Nahol sa ku mne a začal ma nežne bozkávať. No jeho prítomnosť vo mne doslova vyvolala explóziu. To ja som sa naňho vrhla. Naše bozky už neboli nežné, ale vášnivé. Akoby ma spaľovali plamene. Potrebovala som ho cítiť, čo najbližšie.
Och, Bella, pomyslela som si, keď začala tlieskať a smiať sa. Až potom mi došlo, čo tu pred ňou robíme.
„Prestaň, veď je tu Bella!“ hovorila som pomedzi jeho bozky.
„Neboj sa, zaspí,“ nedal sa Charlie.
„V takom hluku?“ zdvihla som neveriacky obočie.
„Dám jej vatu do uší,“ pohotovo odpovedal.
„Ale veď to aj tak uvidí,“ oponovala som.
„Tak jej zaviažem oči,“ odvetil a nedočkavo sa zasmial.
„Ty si vážne blázon,“ vzdychla som si, ale pokračovala. „No sexi,“ a vrhla sa naňho.
Vôbec som ho už nevnímala a vyzliekala mu tričko. Pohľad na jeho nahú, vypracovanú hruď ma hypnotizoval. Prechádzala som mu po jeho rozpálenom chrbte a bozkávala ho na každý kúsok jeho tela.
„Tak to by som si vedel zvyknúť,“ zašeptal mi do ucha.
„Nezvykaj si,“ zašepkala som mu späť s vážnym hlasom.
Pozrel sa na mňa, ako keby mu mali každú chvíľu vypadnúť oči.
„No, čo zlato, niečo sa ti nepáči?“
V tej chvíli začal fúkať silný vietor.
Už sme ležali na deke, keď som sa ho chcela dotknúť, no nevšimla som si, že vedľa mňa leží príbor s nožmi.
„Au!“ zastonala som.
Rukou mi prebehla ostrá bolesť. Sadla som si a v šoku si prezerala dlhú, hlbokú, reznú ranu, z ktorej až vystrekovala krv.
Vytekalo mi stále viac a viac krvi a pred očami sa mi mihali svetlá. Cítila som, ako upadám do bezvedomia. Iba z diaľky som počula Charlieho krik.
„Renée, panebože, tvoja ruka! Zaviažem ti ju. Hlavne ostaň pri vedomí. Ihneď ideme do nemocnice!“ panicky kričal Charlie.
„Uhmm...“ chcela som niečo povedať, no necítila som si ich.
Bola som úplne otupená.
„Renée, komunikuj so mnou,“ kričal.
Zrazu niečo hlasno zavrčalo pri mojom uchu, až mi po tele prebehli zimomriavky. Potom som už len pocítila hroznú bolesť na mojej ruke, ktorá mi pohltila celé telo. Z diaľky som počula vystrašený krik svojho manžela.
Vedela som, že je to môj koniec...
JAMES
Už sú to tri posraté dni!
Som smädný, podráždený a znechutený. V tejto blbej krajine snáď nežijú ľudia?
Poznámka pre moju hlavu: Do Švédska už nikdy nevkročiť!
Bolo poobedie, keď som to konečne ucítil - ľudia! Ako najrýchlejšie som vedel, rozbehol som sa za nimi. Už z diaľky som počul mužský hlas panicky kričať:
„Renée, komunikuj so mnou.“
Pri tých slovách sa mi až rozžiarili oči. Rozbehol som sa ešte rýchlejšie. O chvíľu som tam už bol. Keď ma zbadal, vystrašene skríkol.
Rýchlo som pribehol k žene, ktorá už bola v bezvedomí. Akoby volala po smrti, po mne! Zavrčal som jej do ucha a zahryzol sa do nej.
Jej muž sa ma snažil zastaviť, to ma podráždilo. Nikto ma nebude rušiť pri večeri!
Podráždene som zdvihol ruku a odhodil ho. Počul som, ako zvrieskol od bolesti. Ani som nemusel zdvihnúť hlavu od tej šťavnatej tekutiny, ktorá sa mi valila hrdlom.
Keď som s ňou skončil, otočil som sa k tomu magorovi. Naše pohľady sa stretli a jemu sa hlasno rozbúšilo srdce, rozšírili zorničky a roztriasli kolená. Naklonil som hlavu, vražedne sa usmial a skočil po ňom.
Nebol ani s polovice prázdny, keď som zacítil pach dvoch upírov, ktorí smerujú ku mne. Nebol som si istý či to nie sú nepriatelia, tak som ho rýchlo odhodil. Chcel som zmiznúť, no potom som si všimol to dieťa. Keď uvidelo môj pohľad, hlasno sa rozplakalo. Ja som sa iba zasmial.
Chcel som si ju zobrať ako "desiatu", no keď som sa ju pokúsil zdvihnúť, pocítil som prudký náraz. Niečo ma odhodilo preč. Nechápavo som pokrútil hlavou. Skúšal som to viac krát, ale bezvýsledne.
Nemal som čas, tak som ju nechal tak a rozbehol sa preč. Nevedel som pochopiť, ako je to možné. Bola to pre mňa výzva, ale prijal som ju. Veď ja to dieťa raz dostanem. Samozrejme, ak to prežije. Rozosmial som sa ešte viac a pridal.
1.kapitola
(pohľad Rosie)
„Emmett, si si vedomý toho, že to bola košeľa odo mňa?“ skríkla som naňho.
Tie jeho hry! Zaviazať oči medveďovi a potom ho naháňať. Panebože, čo som komu urobila.
„Rosie, nedožičíš mi trochu zábavy,“ ufňukane zahundral, ale nechal to tak. Rýchlo odhodil medveďa a už ku mne bežal. No, nepáčil sa mi jeho vypočítavý výraz, ktorý uňho prezrádzal, že niečo plánuje, ako vždy.
„Že nič neplánuješ?“ vzdychla som si a zdvihla obočie.
„Ja? Ako ťa niečo také mohlo vôbec napadnúť?“ až prehnane zapieral, plus tie jeho gestá. Ten výzor bol na nezaplatenie. Ruky skrížené na hrudi, vyšpúlené pery, jamky v lícach, no v očiach až iskrilo to šibalstvo.
„Ty môj opičiak,“ zvodne som zašepkala.
Bol celý od krvi, plus strata košele urobila svoje. Proste na zjedenie.
„Uhmm...“ povedal a už ma vášnivo bozkával. Už ani neviem ako, ale zrazu sme ležali v bahne. Tak o toto mu šlo. Dobre vedel, že to nenávidím.
„Zabudni zato na dnešný večer, zlatko,“ zašepkala som mu do ucha a oblízla som mu ho. On na mňa len zdesene pozrel.
„Blafuješ!“ hystericky vykríkol. Vybuchla som do hlasného smiechu a prikyvovala.
Chcela som mu ešte niečo povedať, no potom sa to stalo. Zafúkal silný vietor a ja som už bežala smerom k tej sladkej, lahodnej vôni. Ani som nevedela, čo ma to posadlo. Mobil mi začal vibrovať, ale nechala som ho tak. Proste som tam musela ísť. Až po chvíli mi došlo, že ma niekto sleduje.
„Rosie, čo to robíš?! Stoj!“ hlasno po mne volal Emmett. Nevnímala som ho a bežala ešte rýchlejšie.
Za chvíľu som už bola takmer tam. Z diaľky som videla odtiaľ utekajúceho upíra. Vedela som, čo tam objavím a mala som pravdu. Na zemi ležali dve telá. Jedno z nich, žena, bola mŕtva, bez kvapky krvi v tele a s vystrašeným výrazom v tvári. No, to druhé telo, muž, bol ešte nažive, ale keď ma uvidel, z posledných síl sa ku mne naklonil a zašepkal:
„Zabi ma, prosím, viem, čo ma čaká. Chcem ísť za Renée, no nemôžem tu nechať Bellu samú. Prosím, postaraj sa o ňu... Prosím!“ zakričal od bolesti.
Premena sa už začala. Nevedela som, čo mám robiť. No, prebehlo mi mysľou, ako som sa ja nechcela týmto stať. Ako som chcela radšej zomrieť a ako to doteraz všetko ľutujem.
Vtedy som sa rozhodla. Kľakla som si pred neho a odhrnula mu vlasy s tváre a prikývla.
„Povedz Belle, že sme ju milovali a stále budeme. Verím, že sa o ňu postaráš. Ďakujem!" zašepkal.
Jedným pohybom som mu zlomila väzy a zašepkala:
„Budem. Odpočívaj v pokoji."
Vzdychla som si a rukou mu zatvorila oči.
Vstala som a potom ju uvidela. Hlasno plakala a búchala svojimi ručičkami a nožičkami všade naokolo. Bolo to najkrajšie dieťa, aké som kedy videla. Pomrvila sa a prekvapene na mňa pozrela tými svojimi bojazlivými, uplakanými, smaragdovými očami. Pohľad som jej opätovala s úsmevom na perách. Jej výraz sa potom zmenil. Už nebol plný strachu, ale dôvery. Naklonila som sa k nej a zobrala ju do náručia. Hľadeli sme si navzájom do očí, kým som za sebou nezacítila Emmetta. Pomaly som sa k nemu otočila a videla, ako sa na mňa neveriacky pozerá s otvorenými ústami.
„Rosie, to je...?“ ani nedokázal dopovedať. Bol v šoku.
Pomaly som sa otočila k Emmettovi s kamenným výrazom v tvári.
„... dieťa," vykríkol po chvíli.
Ja som len prikívla, stále pohltená jej nádhernymi očami.
O chvíľu tu už boli všetci, no nikto nič nepovedal. Chápala som ich. Boli v rovnakom šoku ako ja.
„Rosie, že si to nespravila ty?" povedal Carlisle ešte stále v šoku.
„Nie, nebola to ona. Videla som nejakého nomáda," obránila ma Alice.
Prehrala som si všetko mysľou a odpovedala im.
„Nestihla som ho, prišla som príliš neskoro. Tí ľudia už boli mŕtvi."
Prezerala som si tváre mojej rodiny, ktorej som nerada klamala, hoci som ich mala rada. Všimla som si súcitný pohľad Edwarda. Významne som sa naňho pozrela a poslala mu myšlienku:
„Ten muž ma žiadal, nechcela som, aby prežíval to, čo ja, bolo mi ho ľúto. Nič nepovedz, bolo by to zbytočné."
On sa na mňa opäť smutne pozrel a prikývol.
Všetci sa postavili okolo mňa a Belly do kruhu. Každého obdarovala očarujúcim úsmevom.
„Čo s ňou teraz bude?" spýtala sa Esme.
„Necháme si ju," povedala som.
„To nejde," odporoval Jasper
„Je to príliš nebezpečné," pridal sa Edward.
„To nikdy nevieš, ja sa prikláňam na stranu Rosie," povedala Esme.
„Prikláňam sa k Esme a Rosie, myslím, že to bude ešte zaujímavé," povedal Carlisle.
Pozrela som sa na Alice, lebo tá sa vždy vďaka svojej moci priklonila k víťazom, no teraz len šokovane pozerala na Bellu a Edward s ňou.
Ako si nás tak Bella prezerala, zrazu začala tlieskať tými svojimi pästičkami a vykríkla len jediné slovíčko, no to nás úplne zarazilo.
„Upír!" a začala sa smiať.
Nikto nedokázal nič povedať, boli sme v šoku, ale Emmett sa nepoprie.
„Myslím, že je rozhodnuté," a rozosmial sa.
A mal pravdu!
Autor: zuzu15 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Sdílet
Diskuse pro článek Smaragdové oči - Prológ + 1. kapitola:
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!