Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smaragdové oči - 8. kapitola

03.10.2010 (13:15) • zuzu15 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1951×

8. kapitola

(pohľad Alice)

Už som mala všetkého dosť. Akoby sa všetci zbláznili. Vôbec nerozmýšľali. Najprv sa Emmett vystaví obrovskému nebezpečenstvu, keď sa len tak túla lesom. Veď ho tam skoro zabili tí nomádi.

Potom to hlúpe Edwardovo chovanie. To aj Emmett sa niekedy správa lepšie. No a čo! Tak príde Tanya, bože. Pretrpel to vtedy, pretrpí to aj teraz. No aj Carlisle ma prekvapil. Všetci sa správali nejako inak. Vôbec to nedávalo zmysel. Dokonca aj ja som nebola niekedy pri zmysloch. Nič som nechápala. Akoby sa s nami niekto zahrával. Super, už som paranoidná. Ale nie, musím mať pravdu, hovorila som si donekonečna. Veď aj Jasper cítil z každého tak zvláštne emócie, že bol z toho sám mimo...

„Alice, si v poriadku?“ zašepkal mi sladko do ucha Jasper. V tej chvíli sa moja niť myšlienok pretrhla, vnímala som už len jeho dokonalý hlas, ktorý mi stále viac a viac zatieňoval mozog. Prechádzal mi končekmi prstov po pokožke a bozkával ju. Mojím telom prebehla vlna vzrušenia a prestávala som vnímať svoje okolie. Úvahy a obavy sa presunuli do zadného miestečka v mojej mysli. Aj keby mal teraz na Zem dopadnúť asteroid, bolo by mi to jedno... Potom si so mnou ešte chvíľku zahrával, ale nakoniec spojil naše pery v dlhý a vášnivý bozk. Zrazu bolo naše oblečenie roztrhané na kúsky a lietalo miestnosťou všade naokolo.

Moje teórie budú musieť počkať, pomyslela som si a už sa venovala len a len Jasperovi.

(pohľad Emmetta)

Sedel som vo svojej izbe na posteli a snažil sa svoje emócie aspoň trochu skrotiť. Bezvýsledne. Vlastne som sa odtiaľto nepohol už tri dni. Len sedím na posteli a rozmýšľam, čo ďalej. Ale čo je oveľa dôležitejšie, už sú to tri dni, čo sa s Rosalie vôbec nebavíme. Ale nepôjdem sa k nej ospravedlniť. A za čo by som vôbec mal? Že som ju prerušil, ako flirtuje s mojím bývalým šéfom? Ani za svet! Lomcoval vo mne taký obrovský hnev, že by som najradšej niekoho uškrtil. Hodil som knihu cez celú miestnosť, ale nie s veľkou silou. Nechcel som vytvárať zbytočný rozruch, ale aj tak to určite všetci počuli. Bol to môj prvý pohyb za posledné dni. Čo bude nasledovať? Rozbíjanie nábytku? Musel som sa nad sebou v duchu zasmiať.

Počul som, ako ide Esme hore schodmi. Šla pomalšie, takže niesla Bellu.

„Môžem ísť za ockom?“ opýtala sa nesmelo Bella. Jej hlas bol plný obáv a strachu. To ma trápilo.

„Samozrejme, zlato.“ V tej chvíli sa otočila a mierila ku mne do izby. Šťastne som sa usmial. Môj malý anjelik. Otvorila dvere a vošla ľudským tempom až ku mne. Stále sa mračila, čo u nej nebolo zvykom. Podala mi ju, ubezpečila sa, že už nič nepotrebuje a bez slova sa otočila smerom ku dverám. Za ten okamih sa na mňa ani raz nepozrela. Pribuchla ich trochu silnejšie, takže aj ona je na mňa naštvaná. Bezmyšlienkovite som Bellu hladil a usmieval sa na ňu. Aspoň, že mám ju. Ona ale pozerala do zeme a srdiečko jej bilo o sto šesť.

„Čo je, maličká? Niekto ti niečo urobil? Mám ho ísť zmlátiť?“ zašepkal som pobavene. Nechcel som, aby bola smutná. Celá rodina bola na nožoch, nikto sa s nikým pomaly nebavil. Určite jej to ubližuje, keď nás takto vidí. Akoby si toho neprežila dosť. Možno som to prehnal, ale v tej chvíli som si to vôbec neuvedomoval. Akoby som racionálne nerozmýšľal. Bolo to čudné...

„Nie, som v poriadku,“ zašepkala. Pokúsila sa o úsmev, ale mňa neoklamala. Nebola dobrá klamárka. Tak to sa bude musieť zmeniť. Je načase ju to naučiť. Veď som jej otec, nie? Je mojou povinnosťou učiť ju také dôležité veci. Usmial som sa na ňu a pobozkal ju na čelo. Aj jej živé smaragdové očká boli teraz bez iskry, niečo ju trápilo, tým som si bol istý. Pošteklil som ju v snahe ju rozosmiať. Ihneď sa začala vzpierať, ale pomohlo to. Na jej tvári sa objavil ten môj obľúbený úsmev, ktorý vedel vždy zahriať moje mŕtve srdce. Stále viac sa smiala, domom sa ozýval jej smiech. Konečne nejaký príjemný zvuk...

„No tak. Netráp ma. Čo sa stalo?“ Znovu som naviazal na predošlú tému a čakal. Iba uhla pohľadom, nechcela sa mi pozrieť do tváre. Zobral som jej tvár do dlaní a pozrel sa jej do očí. Nemienil som sa tak rýchlo vzdať.

„Ak nezačneš hovoriť, zbláznim sa.“ Zdvihla svoju tváričku a smutne sa na mňa pozrela. Znovu nastalo v izbe ticho. Rozmýšľal som, ako to všetko vyriešim, ale nič ma nenapadalo. Ja som bol vždy ten, kto niekoho rozosmieval, nikdy som sa pre nič netrápil. Ale teraz som sa nemal chuť smiať alebo vtipkovať. A malo to iba jeden dôvod: Rose. Ako mi len chýbala. Jej dokonalý smiech a úsmev, ktorý ma hypnotizoval. A to boli len tri dni. Ja viem, stále sme sa hádali, ale nikdy s nikým neflirtovala. Toto som od nej nečakal...

„Nemám odvahu,“ zašepkala odrazu. Prekvapene som sa na ňu pozrel. Nechápal som význam jej slov. Mala výraz hriešnika, ktorého o malú chvíľu mala čakať poprava.

„O čom to hovoríš?“

„Ja, ja...“

„Čo?“ zašepkal som aj ja. Mlčala. Naďalej som čakal na odpoveď. Vzdychla si, ale spustila.

„Je mi to ľúto, naozaj. Nechcela som to tak. Nevedela som, že to zájde až tak ďaleko, prepáč,“ nešťastne šomrala. Nepozerala na mňa. Bála sa. Zdvihol som jej uslzenú tváričku a utrel jej slzy.

„Neplač. O čom to hovoríš? Prečo by to malo byť tvoja vina?“

„Ja za to všetko môžem. Zahrávala som sa s vašimi emóciami. Odkopírovala som to od Jaspera. Prišlo mi to zábavné, ale keď ťa chytili tí zlí, strašne som sa bála. A to všetko potom. Nevedela som, čo robiť. Ja už to nikdy neurobím, naozaj. Prepáčte mi to.“ Na konci vety jej zlyhal hlas a ešte viac sa rozplakala.

Šokovane som na ňu pozeral. Čo to urobila? Nejako mi to nedochádzalo. Jasper?

Emócie?

Čo?

Ďalej som ju hladil po chrbte a prehrával si v hlave, čo mi povedala. Je to možne?

„Neplač. My to napravíme, dobre? Ale ako to, že niečo také dokážeš?“ hovoril som stále šokovane. Všetci už stáli pri dverách a tvárili sa rovnako prekvapene ako ja. Kývol som hlavou, aby ešte chvíľku počkali. Usmial som sa na Rosse, aby som zistil, či sa ešte stále hnevá. Najprv sa len mračila, ale potom neodolala a tiež sa na mňa usmiala. Ako mi len chýbal ten jej úsmev. Bol úžasný. Mal som obrovskú chuť ju pobozkať. Upokoj sa Emmett, hovoril som si.

„Neviem, raz som to skúsila a prekvapilo ma, keď to fungovalo. Odpustíš mi?“ šepkala smutne. Naozaj jej to bolo ľúto. Mal by som sa hnevať, že nás vystavila takému veľkému nebezpečenstvu, ale ako by som mohol odolať takejto nádhernej tváričke?

„Samozrejme, len už neplač,“ hovoril som jej do uška a tuho ju objímal. Tak keď toto je obyčajné dieťa, potom som ja Marťan.

„Naozaj?“ Potiahla nosom a pretrela si uslzené očká. Všetci prikývli. Edward si ju zobral do náručia a začal ju rozptyľovať. Prekvapil ma. Nevedel som, že má Bellu tak rád. Doslova celý žiaril, keď ju mal pri sebe. Dokonca viac než ja.

„Ale ako je to možné? A ako vôbec niečo také dokážeš?“ No samozrejme, Carlisle sa nezaprie.

„Myslím, že by sme to mali nechať na neskôr. Bella je unavená, mala by si ísť odpočinúť,“ začal som.

„Emmett má tentoraz pravdu,“ pridala sa Alici. Veď tá to vlastne vedela najlepšie. Pobozkala ju na čelo a vyšla z izby. Zaujímala by ma, čo asi tak videla. Jasper ju nasledoval, ale nebol pri zmysloch. Možno mal zranené ego. Ani sa mu nečudujem. Malé dieťa vedelo možno používať lepšie ako on jeho vlastný dar. Všetci ostatní sme v izbe zostali a pozerali na ňu stratení vo svojich úvahách.

Ale stále tomu nemôžem uveriť. Vlastne, vždy mi vírilo v hlave otázka, ako asi mohla Bella, malé, bezbranné dieťa, prežiť stretnutie s upírom. Teraz som už poznal odpoveď: Bola výnimočná. Iné vysvetlenie nebolo. Tým ale vznikajú ďalšie otázky: No ako veľmi? Kto to vlastne je? A čím nás ešte prekvapí?

(pohľad Rosse)

Po tom, ako nás Bella prekvapila svojím priznaním, sa veci dali do pohybu. Znovu sa u nás začalo „žiť“. Začali sme normálne komunikovať, čo bol pokrok. Každý sa už nechoval ako zmyslov zbavený a neničil všetko, čo mu prišlo pod ruku. Takže to naozaj všetko zavinila Bella. Vlastne si to ani nedokážem predstaviť. Ako mohla niečo také urobiť. Asi si neuvedomila, čo tým dosiahne. Ale prečo sme si to nevšimli my?

Samozrejme, hneď na ďalšie ráno nasledovalo poldňové vypočúvanie. Carlisle mal nekonečne veľa otázok. Chudáčik Bella, bola úplne mimo. Stále po nej chcel všetky podrobnosti a pocity a ona nevedela, čo povedať. Zmohla sa na jednu, maximálne dve vety. Carlisleovi to, samozrejme, nestačilo a tak sa pýtal ďalej na podrobnosti. Nakoniec som to razantne ukončila ja. Bella sa na mňa vďačne pozrela, ale tak, aby to nevidel. Pokrútila som nechápavo hlavou nad absurditou tejto situácie. Edward to nevydržal a začal sa nekontrolovateľne smiať. Jasper ho s prehnanou snahou začal búchať po chrbte, samozrejme, oveľa silnejšie, než by mal. Normálnemu človeku by to asi zlomilo kosti. Iba som ich ticho sledovala. Konečne sa vrátilo všetko do starých koľají. No, takmer všetko. S Emmettom som sa stále nerozprávala. Vyhýbal sa mi. Vlastne aj ja jemu. Asi som sa bála, čo mi povie.

Dnes ráno odišiel na lov s Esme a Alice, takže som vedela, že skôr, ako zajtra domov neprídu. Vždy to tak bolo. Odtrhla som pohľad od mojej rodiny. Nemala som chuť smiať sa a predstierať, že je všetko po starom. Edward sa na mňa smutne pozrel. Nechcel, aby som sa trápila. Vedel, že ani Jasper mi nevedel zlepšiť náladu pomocou svojej moci. Iba som kývla hlavou, aby ma nechali chvíľku samú. Vyšla som hore schodmi do našej spálne a zavrela za sebou dvere. Sadla som si na posteľ a prezerala si najnovšie trendy v časopisoch. Dúfala som, že ma rozptýlia, ale márne. Jediná vec, na ktorú som teraz dokázala myslieť, bol Emmett a ten jeho darebácky úsmev. Smutne som si vzdychla. Ľutovala som ten okamžik, keď ma napadla tá hlúposť. Keby som s tým úbohým človekom neflirtovala, bolo by teraz všetko v poriadku a ja by som bola na love s Emmettom a on by zase zápasil s rozzúreným medveďom. Určite to robí aj teraz, no bezo mňa.

Už som toho mala dosť. Odhodila som časopis na zem a podišla k oknu. Otvorila som ho dokorán a nadýchla sa čerstvého vzduchu. Mierne pofukovalo, oblohu zatieňovali tmavé až čierne mračná. Prichádzala búrka. Neváhala som a vyskočila som von otvoreným oknom. Dopadla som ladne, bez problémov. Nevedela som kam pôjdem, ale určite niekde ďaleko. Bežala som dlho, neobzerala som sa a ani nespomaľovala. Zastavila som sa až niekde blízko hraníc Kanady. Upútal ma obrovský strom, ktorý stál blízko rieky. Posadila som sa a oprela sa o kmeň stromu. Pozorovala som prichádzajúcu búrku, ako sa živočíchy snažia ukryť pred lejakom, ktorý sa nečakane spustil a snažila sa nemyslieť...

Asi po šiestich hodinách som sa vybrala na lov. Neponáhľala som sa. Pozorne som si obzrela teritórium a až potom som zasiahla. Najprv som skolila pumu, ktorá práve dojedala zvyšok svojej obete. Jedla sýto, ponáhľala sa. Trhala mäso s potešením, užívala si každý hlt, ale zároveň si dávala pozor. Ale asi nie dosť dobre, keďže si ma nevšimla. Ešte chvíľu som ju pozorovala a až potom na ňu skočila. Nechcelo sa mi s ňou zápasiť. Razantne som jej zlomila väzy, aby netrpela. Jej krv voňala neskutočne vábivo. Moje hrdlo sa začalo hlásiť,  doslova mi horelo túžbou po jej krvi. Náhlivo som sa do nej zakúsila. Bola šťavnatá a teplá. Keď v nej nezostalo už ani kvapka krvi, znechutene som ju odhodila a pustila sa do ďalšieho zákusku.

Skolila som ešte pár jeleňov  a nakoniec som si pochutnala na líške. Potrebovala som to. Už dlho som nebola na love. Ale nejako sa mi nechcelo ísť domov. Najradšej by som tu ešte chvíľu pobudla. Zajtra má prísť naša malá návšteva – Tanya a jej rodina. Nemohli si vybrať horší čas na návštevu. Budem sa musieť nasilu usmievať, počúvať monológy Eleazara a pozorovať pokusy Tanye, ako sa snaží zbaliť Edwarda. Pretočila som oči. Nech je to už za mnou. Samozrejme, mám ich rada, sú to naši priatelia, ale v tejto chvíli by som nemala chuť na nikoho. Len dúfam, že si nikto nevšimne chovanie mňa a Emmetta.

Pomaly som sa teda vydala domov. Trvalo mi to dlhšie, zastavovala som často. Domov som prišla niekedy nadránom. Vychádzalo slnko, obloha sa pomaly vyjasňovala. V garáži chýbali takmer všetky autá, čo ma dosť prekvapilo. Svojím rýchlym pohybom som vošla do domu. Na chodbe nebolo ani živej duši. Žalúzie boli stiahnuté, všetko v dokonalom poriadku. Zastavila som a započúvala sa. Jediné, čo som počula, bolo náhlivé chodenie v obývačke. Ale najviac ma prekvapila pomalá, harmonická hudba, ktorá sa niesla domom. Spolu s ňou sa niesla domom aj vôňa ruží a orchideí. Vychutnávala som si tú opantávajúcu vôňu. Možno sa Alice nudila, napadlo ma. Prešla som do obývačky, že si sadnem a niečo si pozriem, ale to ma ihneď prešlo. Šokovane som si pretrela oči. Celá obývačka bola pokrytá lupeňmi všetkých farieb ruží a orchideí, presne, ako som to pri vchode zacítila. Až teraz som si uvedomila, že hrala moja obľúbená kapela. Zohla som sa a nabrala do ruky pár lupeňov. Privoňala som si k nim.

„Páči sa ti to?“ ozval sa odrazu Emmett. Prekvapene som sa na neho pozrela. Mal na sebe oblečenie, ktoré som mu pred pár týždňami kúpila a usmieval sa. Ach, ten jeho úsmev. Aj ja som mu ten úsmev oplatila a podišla k nemu. Bledomodrá košeľa dokonalo splývala s jeho pokožkou. Mal ju napoly rozopnutú a pod ňou sa črtali jeho dokonalé svaly. Bol nádherný. Zmohla som sa iba na prikývnutie. Jemne sa zasmial na mojom výraze.

„Toto mi chýbalo,“ zašepkal prešiel mi rukou po zadočku. Jemne si ma k sebe pritiahol a náruživo ma pobozkal. Rukami mi blúdil pod tričkom a rozopol mi podprsenku. Potom mi začal láskať krk. Chytila som ho za jeho krátke, kučeravé vlasy a slastne zavzdychala. Jediným pohybom ruky som mu roztrhla košeľu a hladila jeho ploché brucho.

„Ach, dračica, strašne si mi chýbala,“ zašepkal mi do ucha. Jemne mi ho olizol a ja som znovu zavzdychala. Vyzliekol mi tričko aj s podprsenkou a pritlačil ma o stenu. Vyskočila som na neho a obmotala nohy okolo jeho trupu. Stlačil mi zadoček silnejšie. Láskal mi hrudník a šepkal mi také pikantné veci, že som sa celá rozochvela. Chytila som mu tvár do dlaní a zahľadela sa do jeho tmavých očí. Takže nebol na love, ale miesto toho pripravoval s Esme a Alice toto prekvapenie. Potrebovala som to povedať, to slova ma dusilo v hrdle.

„Milujem ťa, ty môj opičiak,“ zasmiala som sa. Aj ona sa pridal.

„Ale ja oveľa viac, dračica,“ zašepkal a znova ma pobozkal. Tento krát oveľa jemnejšie. Naše jazyky pracovali v našej spoločnej hre. Tuho ma objal a zatočil sa so mnou. Toto bol môj starý, dobrý Emmett. Nahlas som sa zasmiala. Potom to už šlo všetko rýchlo. Milovali sme sa dlho a vášnivo. Bohužiaľ to neprežil televítor. Jasper a Edward nás zmlátia, keď zistia, že si nepozrú dnes večer hokej. Čo už. Hodím to na Emmetta.

Ležali sme na zemi a smiali sa, ako sme zdevastovali izbu. Akoby tu bolo tornádo. Emmett odrazu zvážnel a zahľadel sa mi do očí. Opatrne ma nadvihol, keďže som bola obalená dekou. Naše roztrhané oblečenie ležalo porozhadzované po celej izbe. Emmett bol úplne nahý.

„Čo je, miláčik?“ Znepokojoval ma. Vždy bol usmievavý, takže keď sa takto tváril, strašil ma. Nič mi nepovedal, len mi ďalej hľadel do očí. Odrazu si predo mňa kľakol. Nechápavo som zdvihla obočie. Konečne sa lišiacky usmial.

„Vydáš sa za mňa? Znovu?“

Ako obarená som sa na neho pozerala s otvorenými ústami dokorán. Tak preto toto všetko. Čakal na odpoveď. Posmutnel, keď videl, že mu neodpovedám. Nezmohla som sa na slovo. Šokoval ma! Nadýchla som sa, zbytočne, ale bol to taký môj ľudský zvyk.

„Áno,“ zvýskla som celá šťastná po chvíli.

*************************************

Dúfam, že ma nechcete upáliť, že mi to tak dlho trvalo, ale v poslednej dobe nestíham písať. Mám toho v škole veľa. :)

Budem rada za komentáre. Vaša zuzu15. :)

Autor: zuzu15 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smaragdové oči - 8. kapitola: