Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smaragdové oči - 3. kapitola

31.07.2010 (15:30) • zuzu15 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1471×

3. kaptola

Pomysleli sme si to isté. Bella má niečo spoločné s Alicinými víziami.

„Teraz sa všetci rozhodnite, že pôjdete preč od Belly," nechápavo sa na mňa pozreli, ale urobili to.
Videl som už všetkých. Vysvetlil som im moju teóriu, najprv sa len ohromene dívali na Bellu, potom sa pozreli na mňa, a potom späť na Bellu. Nechceli uveriť, že toto dievčatko ma taký silný talent už ako človek.

***

(pohľad Edwarda)

Prešiel už týždeň od toho nákupu... Zvláštne bolo to, že čím viac času sme s Bellou strávili, tým sme ju mali radšej. Bola slniečkom našej rodiny.

No, nastávali problémy. Vychovávať dieťa nie je také ľahké, ako sme si všetci mysleli. Problém nastal hneď, ako sme sa jej večer pokúšali dať najesť. Emmett ako jej „otec“ ju chcel nakŕmiť prvý, lenže plastelínou. Našťastie sme ho v čas zastavili. Ja som tú plastelínu pre istotu skryl. Emmett je Emmett. Potom nechcela zaspať, ale sme upíri, vďaka bohu, takže sme ju prevážali po dome a snažili uspať. Ja som jej spieval, Esme a Rosalie jej rozprávali rozprávky, Carlisle jej hovoril o všetkých možných chorobách (hneď sme mu ju zobrali, dostal sa len ku malárii), Alici jej rozprávala o najväčších nákupných centrách (jej obľúbená téma), Jasper jej rozprával príbehy z vojny a Emmett, ako zápasí s medveďom.

A to bol len začiatok. Po tej „výdatnej“ večeri sme sa jej báli vôbec niečo dať. Predsa len, nerozoznáme plastelínu od ovsenej kaše (Emmett), ale to nebol ten pravý problém spojený s jedlom. Zistili sme to ráno.

Nič nechcela. Dokonca sme robili to isté, čo vo filmoch. Boli sme zúfalí. Ani lietadielka, strašenie, spievanie, nič nepomáhalo. V proteste držala zavreté ústa, akoby držala hladovku. Až po chvíli, keď jej každú chvíľu zaškŕkalo v žalúdku, nenápadne zabehla pohľadom k jedlu. Ale usmievala sa na nás a sledovala, ako sa ju pokúšame nakŕmiť. Nechápal som to, ale potom mi niečo napadlo. Všetkých som potichu požiadal, aby odišli z miestnosti a ani sa neobrátili. Ihneď som ich nasledoval. Bella nás zmätene pozorovala. Po chvíli začala nespokojne dupať nohami a rukami všade naokolo. Prešlo pár minút, keď to vzdala a začala sama bez problémov jesť. Vedel som to! Tá malá líška si z nás celý čas uťahovala. Vedela sa najesť sama, ale očividne milovala, keď ju všetci obskakovali a tým ju zabávali. Začal som sa potichu smiať. Zmätenej rodine som to vysvetlil a pohltil ma nový príval smiechu. Je taká malá a už taká vypočítavá? Čo z nej bude, keď vyrastie?

Ešte chvíľu sme ju nechali samú a potom vošli do kuchyne. Ona už, samozrejme, mala všetko zjedené a nedočkavo na nás čakala vo svojej detskej stoličke. Hneď, ako nás uvidela, rozžiarili sa jej smaragdové oči a vycerila na nás svoje prvé mliečne zúbky.

„Uťahuješ si z nás, čo?“ so smiechom povedala Rosalie a pohladkala ju po nose. „Ty naša potvorka,“ pokračovala a znovu sa zasmiala.

(pohľad Rosalie)

Prešiel už týždeň. Najšťastnejší týždeň v mojom ne-živote. Neľutovala som, že som si ju zobrala domov. Akoby ho naopak ožila.

*

Vošla som do spálne. Bella pokojne spala vo svojej postieľke a pri tom si cmúľala svoj palec. Hlavne, že nám trvalo vyše dvoch hodín ju tam dostať tak, aby ihneď nevyliezla a zaspala. To uspávanie vyhral Emmett (hodil najväčšie číslo na kocke spolu s Alice). Ten jej znovu rozprával o svojich lovoch a toho tak nadchlo, že si zmyslel ďalšiu hlúposť. Stane sa spisovateľom. Chce, ako darček na nejaké jej narodeniny darovať jeho knihu, ktorá sa má volať: Ako uloviť obed. Panebože, niekedy mi môj manžel pripadá ako dieťa. Myslím, že zmýšľa rovnako ako Bella.

Pomaly som prešla izbu, pre mňa pomaly (veď ľudská chôdza je niečo hrozné), až som zastavila pri posteli a ľahla si na ňu.

Rozhliadla som sa po izbe. Celá bola zaprataná snáď všetkým, a to napríklad plienkami (čistými, vďaka bohu), rozprávkovými knihami, oblečením a hračkami. Presne, ako po výbuchu, pomyslela som si s úsmevom na perách.

Potom som ale pohľad presunula na malú čiernu tašku, ktorá stála v rohu miestnosti. Nespoznávala som ju, ale potom som si spomenula. Patrila jej matke. Musela som ju nevedomky zobrať so sebou v tej rýchlosti. Úplne som na ňu zabudla.

Upírskou rýchlosťou som ju zdvihla a prezrela si jej obsah. Boli tam samé zbytočnosti, až na bielu obálku, v ktorej boli všetky doklady, ako pasy, občianske preukazy, preukazy ich zdravotnej poisťovne a nejaké peniaze v rôznych menách. Podľa pasu bolo zjavné, že sú turisti. Američania, presnejšie. Ako som hľadela na tie pasy, niečo mi došlo. Bella Swan je pre všetkých mŕtva, zmizla. Takže nastal čas, aby do sveta vstúpila iná Bella, a to Bella Cullen.

Teraz nám pomôže iba jeden človek – Jason Scott.

(pohľad Jaspera)

Po pol hodine cesty som dorazil. Zaparkoval som mercedes na takmer prázdnom parkovisku. Vystúpil som z auta a pred sebou uvidel nízku, tehlovú, no rozhodne zaujímavú budovu, na ktorej visel nápis: Jason Scott, Advokát.

Chcel som to mať už za sebou, tak som pridal do kroku tak rýchlo, ako sa len dalo. Samozrejme, ľudskou chôdzou. Nemám rád tieto stretnutia, ale mám ich na starosti a to je hlavné. Vybavím to a vrátim sa k Alice. Mohli by sme ísť kľudne aj do nejakého obchodného centra, hoci viem, že by to bola moja smrť. V poslednej dobe sme totiž boli sami dvaja len veľmi málo. Ale musím uznať, že sa rád starám o Bellu, hoci niekedy mi robí problémy jej vôňa... V takýchto myšlienkach som pokračoval aj vo výťahu, až na poschodí som začal vnímať svoje okolie. Zbežne som si prezrel chodbu. Bola rovnaká. Nič sa tu nezmenilo. Steny boli natreté rovnakou šedou farbou, na zemi boli rovnaké parkety, v stene bolo ešte stále vsadené obrovské akvárium, len na recepcii sedela iná žena, uvedomil som si. No, pozrela na mňa rovnako, ako tá pred ňou. No skôr zízala. Chápem, že sme pre nich krásny, ale ich pocity ma už začínajú unavovať.

Podišiel som k nej a prehovoril svojím, bohužiaľ, dokonalým hlasom, do ktorého som ale pridal istý chlad: „Dobrý deň. Som Jasper Cullen. Prišiel som za pánom Scottom. Mohli by ste ho, prosím, informovať, že s ním potrebujem naliehavo hovoriť?“ Keď videla, že na mňa jej flirtovanie nezapôsobilo, chladne odvetila.

„To asi nebude možné. Dnes má naliehavý program, pane. Ale skúste to nabudúce.“ Bola urazená a dotknutá, to som vedel aj bez mojej moci, ale mne to bolo úplne jedno. Nech si hoci aj kôli tomu skáče z balkóna, ale ja na to nemám čas.

„Mohli by ste to aspoň skúsiť?“ povedal som a zmenil jej emócie tak, aby mi vyhovovali. O chvíľu už volala dotyčnému s radosťou v hlase. V takýchto chvíľach som svoju moc miloval.

„Pán Scott, hľadá vás tu istý muž. Hovorí, že je to dôležité.“ Vďaka mojím dokonalým zmyslom som počul všetko, čo jej odpovedal.

„No a? To mi tu budete hlásiť každého zákazníka? Pošlite ho domov, jasné?“ Ihneď som spoznal Jasonov hrubý hlas. Ostal som ale kľudný. Ten zmení názor ihneď.

„Ale vraj je to dôležité...“ Zvyšok ani nedopovedala. Zo slúchadla som počul hlasitý vzdych a potom preglgnutie. Konečne si to uvedomil. V duchu som sa usmial: „Kto, kto tam čaká?“ opýtal sa.

„Jasper Cullen, pane,“ odpovedala. Nechápala jeho zmenu v hlase, ale ja áno.

Odpovedal prirýchlo: „Čože? Prečo ste mi to nepovedali už skôr vy hlupaňa? Zrušte všetky schôdzky, ktoré som mal dnes na programe, ale to až potom. Okamžite ho ku mne priveďte a buďte milá! Ponúknite mu hocičo, čo len bude chcieť. Inak dostanete padáka, jasné?“

*

O minútu som už sedel v jeho kancelárií. Odmietol som kávu, vlastne všetko ľudské jedlo a pitie, ktoré mi ponúkala jeho sekretárka. On na mňa medzitým pozeral očividne dosť nervózne. Až tak, že sa z neho doslova lial pot. Opäť si prešiel vreckovkou po čele a uložil ju naspäť. Bol to nízky chlap, nie s práve najlepšou figúrou. Má okolo dvadsaťpäť, no vyzerá staršie. Možno to bude kvôli jeho práci, no musím uznať, že v tomto obore je najlepší. Jeho sekretárka už medzitým odišla.

„Nechali ste ma dlho čakať, Jason,“ chladne som povedal a pozrel sa naňho. Tie slová uňho privolali  ďalší príval potu. V duchu som sa usmial.

„Prepáčte, je to moja chyba. Viete, že si vás nesmierne vážim. Uisťujem vás, že sa to už nikdy nestane.“ Na chvíľu zavládlo v miestnosti ticho, ale potom pokračoval: „Čo pre vás môžem urobiť dnes?“ povedal už trochu kľudnejšie.

„Budem potrebovať jeden rodný list a jeden pas, ale čo najrýchlejšie.“ O pár mesiacov sa sťahujeme. Tak to bude najlepšie, takže Bella potrebuje nejaké papiere.

„Samozrejme,“ ihneď súhlasil.

„A meno?“ pokračoval.

„Bude to Bella Cullen. Žiadne stredné meno a dajte tam aj mená jej adoptívnych rodičov. Bude to Emmett a Rosalie Cullen,“ pokračoval som.

„Ako chcete. Vek?“ pýtal sa ďalej. Rosalie mi hovorila, že našla jej rodný list. Podľa neho sa narodila 13. septembra 1987 a my to tak aj necháme. Nebude pre nás oslavovať dvakrát do roka narodeniny.

„Ešte nemá ani rok, takže vám nadiktujem presný dátum. Je to 13. 9. 1987. Máte to všetko?“ opýtal som sa. V tej chvíli začal písať ešte rýchlejšie.

„Samozrejme. Budete to dokončovať vy, alebo to mám tento krát urobiť ja?“ potichu povedal. Nechcel ma nahnevať. Cítil som z neho obrovský strach a stres. Hodila by sa mu dovolenka, ak sa ma až tak bojí. V duchu som sa opäť usmial.

„Áno, urobím to sám. Bude to hotové do týždňa?“ Už som sa zdvíhal z kresla. Nemusí vidieť naše fotografie. Stačí, že videl mňa.

„Isteže, pán Jasper. O tie doklady sa nebojte.“ Otvoril som dvere, ale pred odchodom som ešte povedal: „To dúfam, Jason, to dúfam.“

(pohľad Edwarda)

O pár mesiacov neskôr:

„Nie, ja to robiť nebudem!“ panicky som kričal. „To nemyslíte vážne, že?“

„Ale no tak, Edward, nevyvádzaj. Prehral si, takže to musíš urobiť ty,“ smial sa Emmett. Užíval si to.

„Nie, ja to robiť nebudem. To radšej zjem nejaké ľudské jedlo, hoci aj 100 hamburgerov, len toto nie,“ nevzdával som sa, ale celá rodina len krútila hlavami. Už sa na mňa ani nepozerali, inak by vybuchli do smiechu. Super, som na smiech. To som dopadol. Zavrel som oči a pomaly sa otočil k tomu diablovi.

Presne v tej chvíli vypustil ďalší zabíjajúci zvuk. Ihneď som prestal dýchať. Ešteže nie som človek, ináč by som to asi neprežil.

„Ber to z tej lepšej stránky, Edward. Objavil si novú zbraň – plyny Belly,“ povedal so smiechom pri dverách Jasper. Keď uvidel môj vražedný pohľad, ktorým som ho prebodával, radšej odišiel. Všetci zmizli, no jasné. A mňa tu nechajú. Znovu sa ohlásila. Nenápadne som sa odtiahol.

„Panebože, Bella, ty ma raz zabiješ,“ zašepkal som smerom k nej. A znovu ten plyn. Ona mi to snáď robí naschvál. Vzdychol som si, ale statočne sa do toho pustil. Nikdy by mi nenapadlo, že budem, ako upír meniť dieťaťu plienky. Tú špinavú som okamžite vyhodil a potom ju okúpal.

„Hneď je to lepšie, nie?“ opýtal som sa, ale nečakal som odpoveď. Bola to rečnícka otázka, ale ona odpovedala svojím jemným hláskom: „Áno.“

V šoku som na ňu pozeral. Ona sa so mnou rozpráva?

„Čo je?“ nechápavo hovorila. Ona hovorí! Už tak skoro. Všetci už stáli pri nás, ale nič nehovorili. Iba nás sledovali s otvorenými ústami.

„Ty už vieš rozprávať, čo? Prečo si niečo nepovedala už skôr?“ Stále v šoku som na ňu hľadel. Urazene vystrčila svoje pery, ale odpovedala: „Necelo sa mi. A ani vám veľmi nerozumiem. Stále hovoríte rýchlo.“ Tak my hovoríme rýchlo. To je potvorka. Nahlas som sa zasmial. Čo by som dal za to, aby som jej mohol čítať myšlienky. Také inteligentné dieťa som ešte nevidel. Normálne dieťa by povedalo svoje prvé slovíčko okolo jedného roku a ona sa so mnou už rozpráva. Nemožné.

„A teraz sa ti už chce, čo?“ usmial som sa.

„Ani nie, ale nepáči sa mi, keď ma urážate.“ Nebol som schopný slova. Ešte chvíľu som ostal šokovaný stáť, až potom som ju zdvihol do náručia a pohladkal ju po tváričke.

„Veď vieš, že ťa všetci máme radi, nie?“ povedal som a priložil si ju na svoju chladnú hruď. Začal som jej spievať jej najobľúbenejšie piesne a opatrne ju obalil dekou. S radosťou ma počúvala a hladkala ma tými svojimi malými ručičkami po krku. Po chvíli zaspala. Tak skoro, až som si myslel, že to na mňa iba hrá. Toto sa u nej nestáva veľmi často, ale nevadilo mi to. Ešte chvíľu som ju držal v náručí a pozoroval tichú noc. Naposledy. Zajtra sa sťahujeme. Tento krát do Nórska. Tam aj oslávi svoje prvé narodeniny.

Autor: zuzu15 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smaragdové oči - 3. kapitola: