Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sklamaná dôvera - 3. kapitola

22.09.2012 (15:45) • Kathy • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1561×

Keď som konečne došla do Forks, bol už súmrak. Pred pár mesiacmi som musela ovplyvniť miestneho šerifa Charlieho, aby ma vyhlásil za svoju dcéru. Pred pár rokmi mal manželku Renée, ale rozviedli sa. Ja som mala byť dlho zatajované dieťa Charlieho Swana. Renée bola teraz na Floride aj so svojím priateľom Philom. Takže nebola nijaká hrozba, ktorá by ma mohla odhaliť.

Taxík ma doniesol k Charlieho domu. Charlie ma už čakal pred domom. Privítal ma, odniesli sme moje veci do izby a začala som sa vybaľovať. Keď som sa konečne vybalila, (netuším, prečo som brala toľko veľa vecí), tak som šla na večeru, kde sme sa s Charliem pozhovárali o tom, ako som žila predtým. Pravdaže to boli samé klamstvá, ktoré budem musieť tvrdiť aj novým spolužiakom, ktorých zajtra uvidím vo svojej novej škole. Po umytí riadu som šla spať do svojej izby.

Ráno som vstala pomerne skoro. Umyla som sa, naraňajkovala a obliekla. Charlie ma musel odniesť do školy, keďže moje auto malo doraziť až o pár dní.

Celý deň prebiehal v pokoji, až na pár poznámok od chalanov a ich myšlienok na mňa, ktoré sa nedali ignorovať. Po škole som si urobila úlohy a došla mi sms-ka, že auto mi dovezú zajtra ráno.

Na ďalší deň ma už čakalo moje novučičké auto, ktoré mi priviezli priamo pred dom. Keď som s ním zaparkovala na školskom parkovisku, každý sa na mňa pozeral, lepšie povedané, na moje nové auto. Áno, chcela som byť nenápadná, ale jazdu v rýchlom aute jednoducho milujem. Už keď som vystupovala z auta sa mi prihovorilo pár študentov, každý hovoril v podstate to isté.

„To je tvoje auto? Odkiaľ ho máš? To muselo stáť veľa.“ A ja som im poskytovala vždy tú istú odpoveď.

„Áno, je, doviezli ho včera, ale netuším odkiaľ.“ Na tú poslednú poznámku som nereagovala, nemohla som. Ako by som ich mohla vysvetliť, že v sedemnástich rokoch mám na auto, ktoré stojí cez milión?

Na hodinu biológie som došla medzi prvými. Postupne sa napĺňali lavice, jedine ja som sedela sama. Tesne pred zvonením prišiel do triedy jeden žiak. Nemusela som sa naň ani pozrieť, hneď som vedela, kto to je. Zadržala som dych a pozrela už po druhýkrát do tých prekrásnych zlatých očí.

„Je tu voľné ?“ opýtal sa ma Edward.

„Iste,“ odvetila som

Keď chcel prejsť okolo mňa, aby si sadol na miesto, tak mu oči nebezpečne sčerneli.

Ou, ou, povedala som si v duchu. Zabudla som, že keď zablokujem svoju vôňu, moja krv vonia ako ľudská. A tomuto upírovi voňala až priveľmi. Ale hrdinsky, hoci určite s veľkou dávkou smädu prešiel okolo mňa a sadol si na miesto, ktoré - ako som sa dopočula - patrilo jemu.

Počas hodiny to bolo veľmi zaujímavé. Všimla som si ako zatína päste a snaží sa nedýchať a ani sa na mňa nepozerať. Po pár minútach to vzdal a vypýtal sa na toaletu. Nevrátil sa. Bola som trocha smutná. Cez mysle ľudí som ho skúšala hľadať po celej škole, ale nevidela som ho v nijakej mysli. Znamenalo to jediné. Odišiel zo školy.

V jedálni boli jeho súrodenci. Šla som teda na obed aj ja. Prisadla som si k Jessice, Mikeovi, Erikovi, Tylerovi a Angele. Bavili sa o tom kde a kedy pôjdu na pláž. To nebolo pre mňa podstatné, ja som sa započúvala do rozhovoru Cullenovcov.

„Kde je Edward?“ opýtala sa jeho zlatovlasá sestra Rosalie.

„Dostala som od neho sms-ku, že musel súrne odísť. Carlisle nás vyzdvihne hneď po škole.“ 

„Čo to doň vošlo?“ opýtala sa jeho blonďavá sestra Rosalie.

„Netuším,“ odpovedala Alice. A tým sa ich rozhovor o Edwardovi skončil. Aká škoda.

Po škole, keď som došla domov, som opäť zatúžila vidieť Edwarda. Rozhodla som sa ísť k nim. Ale nenápadne. Pár schopností som si aktivovala. Ja viem, sľúbila som si, že to nebudem robiť, ale ja ho musím vidieť. Bol ako droga. Ako moja osobná značka heroínu.

Hneď som aj vyrazila. Šla som cez les. Keď som sa dostala k ich domu, oprava nie domu, ale vile, neverila som vlastným očiam. Bolo to tam nádherné. Také veľké a priestranné. Zvnútra som počula hlasy. Rozprávali sa o ňom. Z ich rozhovoru som zistila, že musel ísť na súrny lov a vráti sa až o pár dní. Nikto nevedel prečo.

So sklonenou hlavou som sa vydala späť domov, ale predtým som sa rozhodla niečo si uloviť. Už pár rokov  som sa živila ako Cullenovci, a to bez ľudskej krvi. Zo začiatku to bolo z trucu, lebo Arovi sa to vôbec nepáčilo, ale po pár rokoch som zistila, že je to pre mňa oveľa výhodnejšie. 

Krv od ľudí som nebrala rada, lebo vždy, keď som sa do nich zahryzla, pocítila som ich myšlienky. Vlastne celý ich život mi ubehol pred očami a cítila som čo cítili oni. Keď milovali, aj keď nenávideli. Najhorší pocit pre mňa bol, keď som cítila ako milovali, alebo milujú a ich posledné myšlienky patria tej osobe. Ja som tiež raz tak ľúbila ako oni, ale bohužiaľ, skončilo to priskoro. Zatriasla som hlavou aby som vyhnala zlé spomienky. Hoc aj ja som občas porušila jedálniček, ale nezabíjala som kvôli krvi. Radšej som zašla do krvnej banky a odtiaľ ukradla krv. Nebolo to také, ako piť z človeka. Tá krv bola staršia, bez sladkastej chuti, ktorú má čerstvá krv, ale na druhú stranu som necítila ich myšlienky. To bolo pozitívum.

Ako som tak pomaly šla a spomínala, zacítila som stádo jeleňov. Zrýchlila som a pár z nich ulovila. Keď som sala posledného jeleňa, začula som za sebou pohyb opatrne som sa postavila a zacítila som Cullenovcov. Nie jedného, ale všetkých, dokonca tam bol aj Edward. To bolo pre mňa prekvapenie.

„Nemal ísť ma súrny lov?“ spýtala som sa v duchu.

„Kto si?“ opýtal sa ma Carlisle. Ja som stále stála obrátená chrbtom k nim, vedela som, že keby som chcela uniknúť, tak by sa za mnou rozbehli a prenasledovali by ma. Musela som taktiež odstrániť štít, aby mi mohol Edward pár myšlienok prečítať, inak by im hneď svitlo, kto som. Prešli dobré tri minúty a opýtali sa ma znova.

Carisle sa pohol vpred, ale Esme ho zadržala. Bála sa oň. Ja som využila chvíľku ich nepozornosti a rozbehla sa ku Quileutskej rezervácií. Tam mali vstup zakázaný. Prebehla som hranicu a obzrela sa (ešteže som mala plášť s kapucňou). Zastali tesne pred hranicou, ale ja som musela ísť, aby ma náhodou neucítili vlci.

Domov som dorazila až večer. Charlie mi nechal odkaz, že dnes musí zastúpiť kolegu v nočnej, tak som sa najedla, urobila úlohy, umyla a šla spať.

Ani druhý deň v škole, ba ani na deviaty deň sa Edward ani jeho súrodenci neukázali. Až po dva a pol týždni sa vrátili do školy.

Edward si na hodine biológie sadol na svoje miesto. Ja som sa tomu veľmi potešila, aj keď som vedela, že je to pre neho nesmierne ťažké. Už nevyzeral tak ako predtým. Mal zlaté oči, nezatínal päste, ba ani sa nemračil. Len tam sedel, díval sa z okna a pomaly sa nadychoval a vydychoval. Keď sa zrazu otočil a pozrel na mňa.

„Ahoj, ja som Edward, ty si Bella, však?“ ozval sa odrazu. Keď to dopovedal, pozrela som sa mu do očí, ktoré sa už začali sfarbovať do čierna. Topila som sa v tom pohľade.

„Áno, som, teší ma,“ odpovedala som mu.  

Učiteľ začal svoj výklad a už sme do konca hodiny neprehodili ani slovo. Zazvonilo na prestávku a ja som sa znova naňho pozrela. Zistila som, že on sa díva na mňa. Začervenala som sa. On vyzeral zamyslený. Ešte raz sa nadýchol, pozrel sa mi do očí a vyhŕkol: „Nestretli sme sa už?“ 

Autor: Kathy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sklamaná dôvera - 3. kapitola: