Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sirota - 4. časť

05.07.2010 (21:45) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 4442×

Sirota: 4. časť

Kto by to bol raz povedal, že predátor, upír bude žiť a bývať v jednom dome spolu so svojou korisťou, človekom. A predsa sa tak dialo. Mladý, zamilovaný pár stál vo vzájomnom objatí pred malou jednoposchodovou chalúpkou, z ktorej nevedeli spustiť oči. Obidvaja boli nadšení z toho malého zázraku, ktorý im bol poskytnutý. Ani v tých najdivokejších predstavách by si nikdy netrúfli povedať, že sa im pod ruky dostane niečo takéto. Keď uvideli na internete, že sa tento útulný domček predáva za tak nízku cenu, neváhali a kúpili si ho. Bol pre nich ako stvorený.

Nachádzal sa neďaleko jedného malého, prístavného mestečka, skrytý v húšti stromov. Jeho lokalita bola tou najideálnejšou, najmä pre mladého upíra. Takto boli nielen vcelku izolovaní od ostatných ľudí, no v blízkosti sa nachádzal les plný jeho potravy, lesnej zveri. Ani od mesta to nemali ďaleko. Stačilo zísť dolu menším svahom, keďže ich nový domov sa nachádzal na menšom pahorku. Z okien mali výhľad nielen na okolité lesy, ale aj na more a mestečko pod nimi.

Domček to bolo síce malý, no pre nich postačujúci. Nebol síce zariadený, no takto si ho mohli všetko vybrať sami. Vchodové dvere viedli rovno do najväčšej miestnosti v domčeku. Pravá menšia strana bola oddelené pultom, kde pravdepodobne mal byť priestor pre kuchyňu a Edwardovi s Bellou sa to zdalo ideálne. Do druhej, väčšej časti sa rozhodli umiestniť obývačku a to aj kvôli prítomnosti krbu, ktorý sa nachádzal oproti vchodovým dverám. Z tejto miestnosti viedli dvere na pravo k menšej úzkej chodbičke a odtiaľto viedli troje ďalšie dvere do menších izbičiek.

Tú najväčšiu sa rozhodli zariadiť ako svoju spálňu, pretože k nej viedli rovno dvere do maličkej kúpelne. Z ďalšej, stredne veľkej izby sa rozhodli spraviť hosťovskú izbu, keďže aj ona mala vlastnú kúpelňu, aj keď bola ešte menšia ako tá ich. Posledná izbietka bol naozaj malá, ťažko len našli pre ňu nejakú funkciu, tak sa rozhodli, že ju nateraz nechajú tak. Najprv zariadia najdôležitejšie časti domu a potom sa uvidí.

„Náš domov,“ precítene prehovoril Edward, keď vzal Bellu do náruče a so smiechom ju preniesol cez prah. Obidvaja neskutočne šťastní a spokojní. Mali jeden druhého a teraz aj svoje hniezdočko lásky. Spoločne sa ešte raz prešli úplne prázdnym domčekom a nakoniec sa usadili na malej lavičke neďaleko malej neupravenej záhradky.

„Takže, najprv musíme nakúpiť nejaký nábytok a jedlo,“ začal Edward, keď sa bezmyšlienkovite hral s vlasmi svojej lásky, ktorá sa mu hlavou opierala o rameno. V spoločnom objatí sledovali krásny výhľad, ktorý sa im naskytol. Teraz pokojné modré more, na ňom pár rybárskych lodí a prístav plný ruchu.

„Jedlo kúpime za moje peniaze a zvyšok tvojich podelíme na nejaký ten nábytok,“ navrhla Bella najrozumnejšiu možnosť. Obidvaja však vedeli, že nemajú toľko peňazí, aby si mohli dovoliť zariadiť každú izbu v dome.

„Správne, najdôležitejšou bude posteľ a potom uvidíme podľa ceny,“ prehováral k nej Edward. Musel si priznať, že doteraz takto nikdy nerozmýšľal. Doteraz mal peňazí toľko, koľko chcel a na cenu nemusel prihliadať. No až teraz si uvedomil, aký plytký bol jeho život v tomto smere. Teraz chápal Bellinu nevôľu, keď sa o ňu zo začiatku finančne staral. Teraz pochopil cenu peňazí a dokázal si ich vážiť. Nevadilo mu sa uskromniť. Veď on prakticky nič nepotreboval. Bolo mu však ľúto, že jej, svojej milovanej, nemôže poskytnúť všetko čo len chce.

„Ja chcem iba teba,“ odpovedala akoby mu bola schopná čítať myšlienky. Ľahko spozorovala ten jeho zadumaný a smutný pohľad, ktorý na jeho tvári vídavala v posledných dňoch. Vyčítal si, že jej nemôže dať všetko, no nechápal, že ona to nepotrebuje. Jediné, čo chce je on. Bola mu to však ochotná opakovať koľkokrát to len bude nutné, pretože ju nikdy neomrzí vyznávať mu tak svoje city k nemu. Na znak vďaky ju pobozkal do jej nádherných vlasov a potom sa vybrali dolu do mestečka, kde videli malý obchodík s nábytkom za celkom lacné ceny.

„Nemám ti pomôcť?“ spytovala sa Bella, keď sediac na zemi pozorovala svojho milovaného, ako jej skladá posteľ. Nákup v ich mestečku sa im náramne podaril. Nielenže našli naozaj peknú, pohodlnú a lacnú posteľ, stará predávajúca pani bola dokonca taká milá, že im urobila veľmi výhodnú ponuku na sedaciu súpravu do obývačky. Obidvaja z toho boli nadšení, nedúfali, že by mohli mať až také šťastie. No predsa mali a boli za to vďační.

Obyvatelia mestečka, prevažne starší ľudia, ich privítali s otvorenou náručou. Boli bezprostrední a milí, snažiac sa pomôcť mladému páru, snažiac sa uľahčiť začiatky ich spoločného života. Dokonca prekvapili aj Edwarda, ktorý očakával, že sa od neho budú strániť a štítiť, predsa len to tak malo byť normálne. No nič takého sa nedialo. Ani si neuvedomili ako veľmi ho tým potešili. Konečne sa zdalo, že bude môcť žiť naozaj normálny život, aj keď on sám nie je práve normálny.

„Nie, už to skoro mám,“ odpovedal jej, keď práve dokončil pripevňovanie dreveného čela k rámu postele. Bella ho zaujato pozorovala a nemohla sa ho nabažiť. Bol taký krásny, dokonca aj teraz, keď mal na sebe len obyčajné džínsy a biele tričko s krátkym rukávom. Bol dokonca taký ohľaduplný, že všetko robil pomaly, ľudským tempom. Možno sa zdalo, že toho mali málo, opak bol však pravdou. Mali toho veľa, pretože mali jeden druhého.

„Ta - dám,“ zvolal radostne Edward, keď konečne položil aj hrubý matrac a posteľ bola hotová. Bella mu radostne zatlieskala, na čo sa on pobavene poklonil. Vstala a objala ho okolo pása.

„Milujem ťa,“ zašepkala mu do hrude a vdychovala tú krásnu omamnú vôňu jeho tela.

„Aj ja teba,“ hlesol, bližšie si ju k sebe pritiahol a pobozkal ju na jej zvodné pery.

„Ráno by sme mali znovu zájsť do mestečka,“ šepkal jej do ucha, keď mu zaspávala v náručí v novej posteli. Nemali ešte kúpené ani vankúše ani poriadne prikrývky a tak spala Bella oblečená a zamotaná v deke, ktorú mali zo sebou. Edwardovi sa to nepáčilo, úplne zabudol na tieto veci a zdalo sa, že aj Bella. Aj tak však veľa nemohol spraviť, spomenuli si na to, až keď si už Bella išla ľahnúť a to už bola tma.

„Hm...“ Na viac sa nezmohla, pretože už napoly spala.
„Dobrú láska,“ vzdal to Edward, lepšie ju prikryl ešte aj jej dekou z detstva a do ucha jej začal hmkať melódiu, ktorú pre ňu zložil. Porozprávať sa môžu aj zajtra ráno, niet sa predsa kam ponáhľať.

„Dobré ráno,“ zvolal, keď začul ako sa jej srdečný tep ráno zrýchlil. Bella sa ospalo ponaťahovala a nakoniec sa sladko usmiala na anjela ležiaceho vedľa nej.

„Ahoj.“ A na privítanie mu venovala nežný bozk. Ihneď nato sa vytratila do kúpelne a on do kuchyne, pripraviť jej nejaké raňajky. Potraviny kúpili včera, preto jej mohol spraviť miešané vajíčka s topinkami a teplým čajom. Keď Bella prišla za ním, pochvalne zapískala. Po domčeku sa šírili lákavé vône, až to pocítil aj jej žalúdok a patrične to dal najavo. Pohotovo vyskočila na pult a začala sa napchávať tou dobrotou, ktorú pre ňu pripravil. Edward ju pobavene sledoval ako jednu lyžičku za druhou pchá do úst a šťastne prežúva. Zdalo sa, že jej to chutilo, no naisto to nevedel. Mal pocit, že by od neho zjedla snáď všetko, len aby mu urobila radosť. Sľúbil si však, že nabudúce jej prinesie raňajky do postele, keďže tu ešte nemali žiadne stoličky a pohovku s dvoma kreslami, ktorú včera kúpili prinesú až dnes. Manžel pani, ktorá vlastnila obchod, kde si kupovali nábytok, im vybavila odvoz sedačky. Niežeby to Edawrd sám nezvládol, uniesol by ich jednou rukou, no predsa len by to bolo trochu podozrivé.

„Ďakujem, bolo to výborné.“ A poďakovala mu ďalším bozkom, tentoraz omnoho vášnivejším. Nenechal sa zahanbiť a s radosťou jej ho oplácal. Odtiahol sa až keď jej pomaly dochádzal vzduch, no svoje pery presunul na jej krk.

„Prečo chceš ísť do mesta?“ pýtala sa ho trochu roztraseným hlasom, keď si spomenula na jeho včerajšie slová v noci.

„No... mali by sme ešte dokúpiť pár vecí, na ktoré sme zabudli a tiež by som sa mohol poobzerať po nejakej práci.“ Perami jej láskal pokožku na krku fascinovaný jej jemnosťou a hladkosťou.

„To nie je zlý nápad, myslím s tou prácou. Aj ja si skúsim niečo nájsť. No čo sa týka tých vecí, podľa mňa sú zbytočné, teda aspoň zatiaľ,“ snažila sa zo seba dostať zmysluplnú vetu, pretože jej myšlienky pomaly utekali rôznymi smermi a to len vďaka jeho perám prisatým k jej krku.

„Nesúhlasím, potrebuješ ich a tak ich budeš mať. A už žiadne námietky.“ A znovu sa vrátil k jej sladkým perám a všetky slová umlčal v lačnom bozku.

„Najprv by sme sa mali porozhliadnuť po práci a až potom ísť nakupovať. Predsa len sa nebudeme vláčiť po celom mestečku s taškami,“ hovoril zamyslene Edward, keď si listoval novinami vydávanými mestečkom. Na to aké bolo malé, sa muselo uznať, že vôbec nie je až také zastaralé. V rubrike s inzerátmi na ponuky práce si zaškrtol niekoľko možností, ktoré boli prijateľné. Keďže tu vystupoval ako 19 - ročný chlapec, ktorý práve dokončil strednú, mal aspoň tú výhodu, že má maturitu. Samozrejme, keďže študoval už niekoľkokrát a vždy niečo iné, mohol spravovať mestečko aj sám, no problém bol v jeho veku a tiež v papieroch. Tie síce mal, no už boli staré, takže by si musel nejaké sfalšovať, keby chcel, no to stálo nehorázne peniaze. A niečo v jeho vnútri to odmietalo. Dokonca sa tešilo, že bude robiť niečo čo doteraz nie, bude zarábať peniaze pre svoju rodinu, pre svoju lásku. Doteraz vždy, keď mal nejakú prácu šlo o niečo nielenže vysoko platené, no aj preňho nezaujímavé. Zvyčajne pracoval ako právnický poradca, psychológ alebo raz aj ako profesor na univerzite. Dlho to však netrvalo, keďže vyzeral mlado a vôbec nestarol. Teraz však mal možnosť vyskúšať si ako žijú normálni ľudia s priemernými platmi a to ho zvláštnym spôsobom tešilo. Konečne vyskúša niečo nové.

„Ahm..,“ hmkavo mu pritakala Bella a tiež si zamyslene prezerala niektoré ponuky prác. Jej najväčším problémom boli požiadavky, ktoré si pri niektorých miestach kládli. Neboli vysoké, no všetky chceli aspoň jedno, maturitu. A tú ona nemala. Dúfala však, že aspoň niekoho presvedčí, aby jej dali šancu.

„Neboj, bude to dobré.“ Teraz on akoby jej čítal myšlienky, ju utešoval. Vedel, že to pre ňu nebude ľahké a chcel jej pomôcť, no nevedel ako. S týmto nič nezmôže ani on. Smutne sa naňho usmiala a spoločne sa vybrali do neďalekého obchodu, kde zháňali skladníka. Bella nechala Edwarda vstúpiť dnu, čakajúc ho pred obchodom.

„Dobrý deň,“ slušne pozdravil Edward asi tak päťdesiatročného muža za pultom. Ten sa naňho skúmavo zahľadel a snažil sa prísť na to, čo u neho chce.

„Volám sa Edward Cullen a prišiel som kvôli práci skladníka,“ predstavil sa a dúfal, že ho ihneď neodmietne. Muž si ho starostlivo premeral a nakoniec pohŕdavo odfrkol.

„Nemyslím, že na to máš, chlapče. Potrebujem niekoho silného.“ A nakoniec sa mu otočil chrbtom. No, zdalo sa, že milé a prívetivé chovanie tu mali len straší obyvatelia, pretože tento muž ho zjavne postrádal.

„Tak ďakujem, dovi,“ slušnosť mu kázala sa poďakovať a pozdraviť, aj keď si to on vôbec nezaslúžil. S trochu otrasenou nádejou sa vrátil k Belle a spoločne sa vybrali k ďalšiemu obchodíku. Bella sa ho ani nemusela pýtať, či to šlo alebo nie, stačilo sa zahľadieť do jeho tváre. Napriek tomu sa ho snažila povzbudiť úsmev, čo aj zaberalo. Obidvaja si boli vedomí, že ak má z nich dvoch väčšiu šancu sa zamestnať, tak je to práve on.

„Dobrý deň,“ znovu sa slušne pozdravil, keď vstúpil do obchodu s ovocím. Postarší pán sa naňho milo usmial, bol pravým opakom predchádzajúceho muža.

„Dobrý deň, ako vám pomôžem?“ milo sa ho pýtal.

„Volám sa Edward Cullen a zháňam si prácu. V novinách som čítal, že zháňate výpomoc,“ rovnako milo mu odpovedal Edward. Úsmev na tvári pána však posmutnel a Edward rýchlo vyčítal z jeho myšlienok prečo.

„To je mi ľúto, chlapče, ale to miesto je už od včera obsadené.“ Naozaj bolo vidno, že ho to mrzí, no Edward ho rýchlo uistil, že sa nič nedeje. So želaním šťastia sa s ním pán rozlúčil a tak sa Edward vydal ďalej.

V podobnom duchu sa to však nieslo až do obeda. Edward chodil z jedného obchodu do druhého, no nič. Často sa stalo, že už výpomoc nepotrebovali alebo už miesto bolo obsadené, no našli sa aj takí, ktorí Edwarda proste nechceli zamestnať, pretože niečo nespĺňal. Raz bol príliš nízky, inokedy príliš vysoký a jedna štyridsaťročná žena ho odmietla kvôli farbe jeho vlasov. Bola dosť poverčivá a bronzová farba vlasov vraj prináša neštastie. Najväčšie fiasko však asi bolo, keď sa zaujímal o prácu na neďalekej farme. Znovu starší milý pán mu síce oznámil, že miesto pre pomocníka na poli a záhrade je už obsadené, no ponúkol mu miesto pri zvieratách. Mal sa o ne starať a kŕmiť. Edawrd však ihneď vedel, že ani toto nepôjde. Ihneď ako sa len priblížil k stajniach, kone sa začali plašiť a snažili sa utiecť. Edward sa rýchlo vyhovoril, že zvieratá ho nikdy nemali v láske, poďakoval sa aspoň za snahu a rýchlo odišiel.

A tak teraz, tesne pred obedom sa ruka v ruke s Bellou prechádzal po meste. Obidvaja boli zamĺkli, nečakali, že to bude až tak zlé. Mysliac si, že keď včera mali také šťastie, že ich dnes neopustí. Asi sa však mýlili. Práve keď prechádzali okolo odbočky k prístavu, sa Edward zarazil. Bella si ho zmätene prezerala, no upokojila sa až keď sa na ňu očarujúco usmial.

„Mám ešte jeden nápad. Ty sa zatiaľ bež najesť a ja si ťa potom nájdem, dúfam, že s dobrou správou,“ tajomne jej riekol, rýchlo ju pobozkal na pery a utekal smerom k prístavu. Belle veľa nezostávalo a tak ho poslúchla. Zašla si na obed do menšieho bistra a ani nie o pol hodinu ju Edward aj našiel. So širokým a radostným úsmev k nej pristúpil, schytil ju do náruče a niekoľkokrát sa s ňou zatočil.

„Našiel som si prácu,“ zvesela jej oznámil a tak sa z toho tešili spoločne. Keď dopíjala pomarančový džús, všetko jej porozprával. O tom, ako začul myšlienky jedného rybára, že by sa mu zišiel ešte jeden pár rúk. O tom, ako za ním zašiel a pýtal si, či nevie o nejakej práci. O tom, ako bol ten muž šťastný, že zašiel práve za ním, pretože v prístave je vždy nejaké to miesto. O tom, ako mu ponúkol prácu na jeho lodi a ako on prijal. Plat bol celkom slušný a mal dokonca aj niekoľko dní na dovolenku. A čo bolo najlepšie, že do práce musel chodiť skoro z rána, keď je ešte tma a vrátiť sa mali pred svitaním. Potom mal pomáhať v lodenici s chytenými rybami a do obeda by už bol doma. Tento program práce mu vyhovoval asi najviac, keďže najmenej hrozilo, že by sa mohol nejako prezradiť, najmä keby začalo svietiť slniečko. Bella sa radovala spolu s ním a keď už sa chceli vybrať nakúpiť ďalšie veci, zarazila ho ona.

„Skúsim si niečo nájsť aj ja,“ riekla mu a rýchlo zmizla do neďalekého obchodu so starožitnosťami. Ako však predpokladala, nemala žiadnu nádej. Maturitu si vyžadoval proste každý a nikto sa od nej nenechal presvedčiť. Preto celá smutná a nešťastná, so slzami na krajíčku sa po dvoch hodinách márnej snahy nájsť si prácu, nechala Edwardom odvliecť do neďalekého obchodíku so zmiešaným tovarom a vôbec si nevšímal, čo všetko Edward kúpil. Až keď zaplatil a spolu z obchodu vyšli, si ju pritiahol do náruče a rukou pohladil po líci.

„Nič si z toho nerob. Uvidíš, zvládneme to aj takto,“ snažil sa ju utešiť, no veľmi sa mu to nedarilo.

„Chcela som pomôcť,“ plačlivo hlesla a s tými slovami sa jej po tvári skotúľala jedna neposedná slza. Ihneď jej ju perami zotrel a zadíval sa do jej hlbokých očí.

„Ja viem, láska.“ Ešte pevnejšie si ju pritiahol k hrudi a viedol ju do neďalekej kaviarničky. Nebolo tu veľa ľudí a tak jej ihneď kúpil kúsok z čokoládovej torty. Niekde čítal, že ľudia často zaháňajú smútok sladkosťami, najmä čokoládou. Bella sa naňho vďačne usmiala a zákusok bez námietok zjedla. Vedela, že takéto výdavky by si nemali dovoľovať, no potrebovala utešiť. A čokoláda to dokonale zvládla. S novou dávkou nádeje a odhodlania vstala a niesla prázdny tanier späť k pultu. Položila ho naň, keďže nikde nikoho nevidel a už sa chcela otočiť, keď za sebou začula rachot. Otočila sa a uvidela starú pani, ktorej kaviareň patrila, ako sa skláňa nad rozlámanými taniermi a snaží sa pozbierať črepiny. Ihneď k nej podišla, zohla sa a črepiny rýchlo pozbierala.

„Ach, ďakujem dcérka. To sa mi tu stáva už skoro stále. Už to so mnou nebýva ako predtým,“ dodala udýchane, keď sa oprela o pult. Naozaj už bola stará a zdalo sa, že aj vysilená. Belle jej prišlo ľúto, chudák na všetko tu bola sama.
Pozbierané črepiny vyhodila do smetia a pomohla starej tete sadnúť si na neďalekú stoličku. Zozadu cítila ako sa k nej Edward priblížil a chytila ho za ruku.

„Pečenie ma baví, no už nie som taká silná, aby som pobehovala po obchode,“ vydýchla smutná starká a vtedy Edwardovi niečo napadlo.

„A nechceli by ste pomoc?“ opýtal sa a vtedy to bliklo aj Belle.

„Tuto Bella zháňa nejakú prácu, no veľmi sa jej zatiaľ nedarilo,“ vysvetľoval ďalej Edward. Starká sa smutne usmiala a chytila Bellu za druhú ruku.

„Dcérka, rada by som ti prácu ponúkla, no plat by bol naozaj nízky. Som už na tomto svete sama a všetko okolo obchodu a svojho bytíku hore platím ja a nie je to najlacnejšie. Toto je však moje jediné živobytie a príjem peňazí, takže sa toho nevzdám. Aj napriek tomu by si tu chcela pomáhať?“ úprimne sa jej zverila starká, ktorá by takúto pomoc uvítala.

„Ak by vám nevadilo, že nemám dokončenú strednú školu, tak by som tu rada pracovala,“ oplatila jej úprimnosť aj Bella, dúfajúc, že tým si nezakopala všetky nádeje. No Edward sa stále široko usmieval a tak sa nevzdávala.

„Ale kdeže by mi to vadilo. Veď by si tu len obsluhovala a upratovala za zákazníkmi, na to školu nepotrebuješ,“ radostne mávla nad tým rukou starká a Bella celá natešená ju srdečne objala.

„Ďakujem, veľmi pekne vám ďakujem.“ Do očí jej vyhŕkli slzy šťastia, neverila, že by sa to naozaj dialo. Ale predsa sa tak stalo a teraz mali obidvaja prácu. Bella sa nakoniec dohodla s madam Bathovou, starkou, ktorá jej dala prácu, že k nej bude chodiť vždy o desiatej a ostávať bude až do štvrtej, keď je vlastne kaviareň otvorená. Plat bol síce nízky, no nie viac ako brala v motoreste v Chicagu. A tak obidvaja šťastní sa vybrali domov.

„Tak vidíš, všetko sa nám nakoniec podarilo. Máme nádherný domček, prácu a jeden druhého. Čo nám ešte chýba?“ celý natešený sa rečnícky pýtal Edward. Bella konečne spala v poriadnej posteli, s vankúšmi, prikrývkou a povlečením. Konečne sa netlačila v džínsach, ale spala v pyžame. Kockovaná košieľka s krátkym rukávom a rovnako kockované kraťasky jej náramne svedčali. Edward bol neskutočne šťastný, že práve táto dievčina mu dala svoje srdce.

Po jeho slovách sa Bella otočila v jeho náručí a zahľadela sa mu do nádherných zlatých očí. Tesne predtým než sa vrátili domov si skočil na lov a ona zatiaľ všetko vybalila a ustlala si posteľ. Hneď potom čo sa vrátila z kúpelne už ležal na posteli vo svojich sivých teplákoch. Bol tak neskutočne krásny až sa bála, že sa rozplynie ako sen. Preto sa musela presvedčiť, že to tak nie je a vášnivo ho pobozkala.

Ich pery sa navzájom do seba vpíjali, nenechávajúc medzi sebou žiaden priestor. Obidvaja naplnení láskou k tomu druhému sa nechali vtiahnuť do víru vášne, ktorý nimi zmietal. Edward nechápal kde sa to v ňom berie. Vedel, že ako upír je pre ňu nebezpečný a že by jej mohol ublížiť, nedokázal sa však zastaviť. Vôbec si neuvedomujúc čo robí jej jazykom prešiel po spodnej pere. Očakával, čo spraví a práve to chcel. Bella automaticky pootvorila ústa a Edward toho ihneď využil. Jazyk sa zmocnil jej úst a plienil ich divokým tempom. Nevedel, kde sa to v ňom vzalo, no znovu to neriešil. Venoval sa len jej, tej nádhernej žene pod ním.

Rovnako na tom bol aj Bella. Mozog zatemnený vášňou jej nedovoľoval myslieť racionálne, no ani to nechcela. Tak veľmi v sebe dusila všetku vášeň a túžbu po ňom, že to už prste nedokázala ďalej skrývať. Úplne sa mu odovzdala, nech si s ňou robí, čo len chce. S trochu roztrasenými rukami mu blúdila po nahej hrudi, čo zase povzbudilo jeho. Jednu svoju ruku, ktorou si pridržiaval jej hlavu, pomaly sunul smerom dolu. Studenou dlaňou prešiel po jej krk, cez kľúčnu kosť až sa zastavil pri jej dekolte. Pomaly, cítiac nesprávnosť, jej začal rozopínať košieľku. Vedel, že pod ňou nič nemá a predsa to robil. Vedel, že by nemal, že jemu to ešte nie je dovolené, no neodkázal zabrániť svojej ruke aby pokračovala.

Keď rozopol aj ten posledný, obidvom sa dych začal skracovať. Edward sa pomaly odtrhol od jej úst a presúval ich stále nižšie. Presne ako jeho ruka pred chvíľou, aj jeho ústa prešli cez jej krk a zastavili sa až pri leme jej košieľky. Oboma rukami jej prešiel po plochom brušku, ruky stále posúvajúc vyššie a vyššie, až jej košieľku konečne roztvoril a jemu sa naskytol ten najkrajší pohľad na svete. Cítil, ako mu zahmlieva už aj tak zatemnenú myseľ a stráca aj posledné bariéry.

Rukami sa vrátil z jej pliec a dlaňami objal jej nádherné prsia. Bella mohutne zavzdychala pod náporom toľkých pocitov, ktoré jej svojimi dotykmi a činmi vyvolával. Obidvaja cítili ako jej pod jeho dlaňami tvrdnú bradavky a navierajú vzrušením. Edward sa konečne posunul so svojimi perami aj nižšie a svoje ruky posunul pod Bellin chrbát. Jemne si ju vyzdvihol bližšie a perami sa prisal k jednému ružovému púčiku. Ďalšia vlna túžby a vzrušenia zalomcovala oboma, keď Edward jazykom láskal ten neposlušný púčik.

„Edward,“ zavzdychala jeho meno Bella a prsty zaborila do jeho nádherných vlasov. Celá táto chvíľa jej prišla neskutočne čarovná a ona sa už nevedela dočkať ďalšieho vývoja situácie. Cítila ako jednu ruku vytiahol spod jej chrbta a sunie ju nižšie. Jemne jej prešiel po brušku, po boku a začal jej hladiť stehno. Keď svoju ruku presunul aj na vnútornú stranu, myslela si, že sa asi zblázni. Nikdy predtým necítila nič podobné, nikdy predtým nedovolila žiadnemu mužovi, aby sa jej dotýkal práve takto. Vôbec toho však neľutovala. Ona vždy patrila len jemu.

„Bells,“ zavzdychal aj on, keď sa perami presunul nižšie, jazykom obkrúžil jej pupok a nakoniec doň vkĺzol, načo sa pod ním Bella vzrušene prehla. Potešený jej reakciu pomaly kĺzal nižšie až sa dostal k lemu jej kraťasiek. Rukami ju uchopil za boky a pomaly jej ich stiahol. Znovu sa na ňu položil, no nie celou váhou, aby jej neublížil a zmocnil sa jej pier. Bella mu vášnivo bozky opätovala a všetka cudnosť z nej pomaly vypŕchala. Už sa nečervenala, keď jej rukou dráždil bradavky, ani keď ju hladil po nohách. Už jej do tváre nevstupovala červeň, keď si uvedomila, že pred ním leží úplne nahá. Všetky zábrany už padli a tak sa jeden druhému vášnivo oddávali. No až keď Belline ruky zavadili o Edwardove tepláky a snažili sa ich stiahnuť, sa konečne spamätal. Horko - ťažko sa od nej odtiahol a lapal po dychu, aj keď to vôbec nepotreboval. Bella sa k nemu znovu snažila dostať a pobozkať ho, no on sa prevalil vedľa nej a snažil sa uvažovať racionálne.

„Čo sa deje?“ Bella ihneď vycítila náhlu zmenu jeho nálady a preto sa teraz radšej nehýbala. Asi by toho ani nebola schopná, aká bola ešte omráčená z predchádzajúcich udalostí. To všetko ju tak odrovnalo, až jej neprekážal ani fakt, že vedľa neho leží nahá.

„Ešte nie,“ hlesol, premáhajúc všetku túžbu po nej, ležiacej tak blízko neho. Nechápavo sa naňho otočila, nevšímajúc si svoju nahotu.

„Urobíme to správne, pekne po poriadku,“ riekol zvláštne podfarbeným hlasom. Cítil, že sa už dokáže pohnúť bez toho, aby sa na ňu znovu vrhol a tak ju rýchlo zabalil do prikrývky a pritiahol si ju na hruď.

„Teraz už spi, zajtra náš čaká ťažký deň,“ zašepkal jej do ucha. Trvalo však ešte dlho, kým sa Belle podarilo zaspať. Nielenže ešte nebola v tom vstave otupenosti, no stále jej rozum premýšľal nad jeho slovami. No keď sa jej podarilo zaspať, Edward horúčkovito premýšľal nad každým detailom svojho plánu, ktorý chcel uskutočniť hneď po ránu.

Ráno prišlo naozaj skoro. Keď sa Bella zobudila, začalo svitať, no pomedzi husté mračná ho vôbec nebolo vidno. Podvedome cítila, že Edward už pri nej nie je. Dnes išiel prvýkrát do práce a musel vstávať skoro ráno. Zjavne jeho loď práve priplávala do prístavu a kotví. Pri pomyslení, že jej drahý práve zarába ich prvé spoločné peniaze sa jej vyčaril úsmev na tvári. A keď si pomyslela, že aj ona k tomu prispeje aspoň troškou, úsmev sa jej viac rozšíril.

Otočila sa na chrbát a poriadne sa na posteli ponaťahovala. Ešte stále bola od včera večera nahá, a trochu sa pritom začervenala, no viac to neriešila. Ak to nevadilo Edwardovi, tak potom ani jej. Keď si ponaťahovala obidve ruky, tou ľavou o niečo zavadila. Na Edwardovom mieste, presnejšie na jeho vankúši, niečo zacítila. Otočila hlavou tým smerom a na mieste sa zarazila.

Do očí jej bila nielen nádherná červená ruža, malý lístok vedľa nej, ale hlavne čierna zamatová krabička. Dokonca na chvíľku aj prestala dýchať, ako jej mozog pracoval na plné obrátky.

„Urobíme to správne, pekne po poriadku,“ konečne jej tie slová dávali zmysel. Teda aspoň si to tak myslela. Bála sa, že by sa mohla mýliť, no neistota ju zožierala ešte viac. Rýchlo sa posadila a do rúk uchopila nielen lístoček, ale aj krabičku. Tú pomaly otvorila a onemelo otvorila ústa. Zrak jej spočinul na krásnom, jednoduchom prsteni. Zlatý krúžok obkolesujúci smotanovú perlu v strede bol jednoducho nádherný a vyrážajúci dych. Nedokázala z neho spustiť oči, no nakoniec sa jej to podarilo. Prečítala si odkaz na lístočku a srdce sa jej rozbehlo šialenou rýchlosťou.

,Vezmeš si ma?’ Tá stará známa jednoduchá veta hovoriaca za všetko. Ešte niekoľkokrát si ju prečítala, pretože neverila vlastným očiam. No potom sa konečne spamätala. Rýchlo vyskočila z postele a začala na seba naťahovať nejaké kusy oblečenia. Ani poriadne nevnímala, čo si to vlastne na seba berie a bolo jej to aj jedno. Rýchlo sa obula a navliekla na seba kabát, zobrala prsteň a lístoček, neučesaná ani neumytá zamkla dvere od chalúpky a utekala dolu do prístavu.

Prvýkrát za celý jej nemotorný život sa jej podarilo ubehnúť takú diaľku bez pádu či iného zranenia. Nohy ju samé viedli k jej láske, ignorujúc všetky prekážky v ceste. Utekala čo jej sily stačili a ani raz sa nezastavovala. Keď konečne došla pred prístav, ihneď ho uvidela. Práve vynášal z lode ťažké rybárske koše plné ich dnešného úlovku a zdalo sa, že si ju ešte nevšimol.

„Áno,“ vykríkla najhlasnejšie ako vedela a úsmev z tváre jej ešte stále nezmizol. Edward sa ihneď zarazil a otočil sa jej smerom. Keď ju uvidel, celú natešenú a v rukách držala prsteň, ktorý jej dal, všetky jeho večerné ale aj ranné pochybnosti zmizli. Keď od nej skoro ráno odchádzal, zanechávajúc za sebou svoju žiadosť, znervóznel pri pomyslení na jej odpoveď. Nervozita ho sprevádzala aj počas dnešného jeho prvého lovu a až teraz nadobro zmizla. Aký bol len hlúpy, keď vôbec pochyboval. Usmial sa nad svojou chybou a uľavne si vydýchol. Povedala áno.

Bella sa k nemu ihneď rozbehla, míňajúc jedného rybára za druhým až mu skočila okolo krku a vášnivo pobozkala. Okolo nich sa ozvalo pobavené hvízdanie od niekoľkých mužov, s ktorými Edward dnes ráno začal pracovať. Oni si ho však nevšímali. Keď sa od nej odtiahol, šťastne sa na ňu usmial.

„Vezmeš si ma?“ opýtal sa konečne slovne, na čo ho ona znovu pobozkala.

„Áno,“ vydýchla celá šťastná a on sa s ňou znovu radostne zatočil. Keď ju potom pustil na zem, otvoril krabičku, vybral prsteň a nastokol jej ho na prst. Ostatní rybári spozorovali o čo sa jedná a veselo im zatlieskali k ich rozhodnutiu.

„Milujem ťa,“ vydýchli si navzájom a znovu sa pobozkali.

„Ale nie je to teraz pre nás drahé?“ pýtala sa Bella svojho snúbenca, keď ukazovala na prsteň.

„Nič som zaň nedal. Patril mojej pravej matke, ktorá ho dostala od môjho otca,“ prezradil jej a kochal sa nad tým ako jej ten prsteň svedčí. Bellu tento fakt naozaj dojal a už sa nevedela dočkať, kedy sa stane jeho ženou.

„Prepáč, láska, no musím ísť,“ prerušil krásnu chvíľku Edward, veď predsa len bol prvý deň v práci, nemohol ju zanedbávať. Bella ihneď súhlasne prikývla a pomaly sa odtiahla z jeho náruče. Bol cítiť rybacinou a ten pach sa teraz preniesol na ňu, no jej to bolo jedno. Pracoval pre nich, pre ich spoločný život.

„Iste, už ťa nebudem zdržiavať,“ rýchlo riekla a ešte sa s ním bozkom rozlúčila a mierila si to späť domov. Chcela toho v dome ešte niečo urobiť, predtým než pôjde do práce.

„Zlato, ale tú košeľu a nohavice mi vrátiš, však?“ spýtal sa jej ešte pobavene Edward, predtým než by ho už nemohla počuť. Bella sa zmätene pozrela na svoje oblečenie a až teraz si uvedomila, že má na sebe včerajšie Edwardovo oblečenie. Nechápala, ako jej nevadila jeho väčšia veľkosť. Zdalo sa, že človek pre lásku nevidí mnoho vecí.

„Iste, láska,“ so smiechom prisvedčila Bella a už sa aj pobrala. So zasneným, zamilovaným úsmev sa vliekla hore svahom s očami upretými na krásny prsteň na jej ruke. Práve sa zasnúbila s tým najúžasnejším mužom na tomto svete. Šťastnejšia už snáď ani nemohla byť. Nikdy by neverila, že sa toto všetko raz udeje. Že raz bude taká šťastná ako práve teraz. A presne rovnaké pocity lomcovali aj mladým upírom v prístave. S trochu prihlúplym úsmevom upretým na ryby, ktoré nevidel, nevšímajúc si štipľavých, no dobre myslených poznámok ostatných rybárov, nemohol uveriť, že ten anjel súhlasil s jeho ponukou. Miloval ju viac ako vlastný život, bol pre ňu ochotný urobiť čokoľvek. A teraz sa ona rozhodla urobiť ho najšťastnejším mužom na svete a chce si ho vziať.

Mali domov, mali prácu, mali jeden druhého a život už krásnejší ani nemohol byť. Alebo snáď áno?  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sirota - 4. časť: