Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Šialená večnosť 8. kapitola

08.08.2010 (21:45) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1225×

Min:


Dvere do sály sa otvorili a v nich sa objavila Heidi. Za ňou bolo počuť ľudí, ako sa dohadujú, radujú a sú zvedavý, čo uvidia. Ani jeden z nich netušil, čo ich čaká. Nevedeli, že o chvíľu budú mŕtvy a skončia na “striebornom podnose“. 

„Ide sa na to,“ povedala Jane uštipačne a oblízla si peru. „Mňamka,“ dodala.
Znechutene som na ňu pozrela.

„O pár dní budeš hovoriť to isté. Ver mi,“ povedal Alec bez toho, aby sa na mňa pozrel.

Zrýchlene som dýchala, no vôbec to nepomáhalo. Ako by aj, keď vzduch nepotrebujem.

Posledný krát pred tým fiaskom som sa pozrela na Evu a ona na mňa. Chytili sme sa za ruky. Cítila som, že sa cíti tak, ako ja. Bol to moment, kedy viete, že je vašou spriaznenou dušou. To ona bola vždy tá, ktorá vymýšľala šialené nápady. Aj ja som bola šialená a aj som, ale na Evu som nemala. Ona vymyslela sprchovanie sa v chlapčenských sprchách, keď mali práve telocvik. Prichytili nás, ako inak. Bolo zvláštne, ako sme boli viac – menej, skôr menej, odlišné. Eva vyzerala ako poslušné dievča a ja ako pravá rebelka. No opak bol pravdou. Eva sa do všetkého vrhala bez rozmyslu a ja som ju krotila. No ona ma zas poháňala do predu.

Zrazu som počula krik ľudí. Obzrela som sa za tým krikom a videla zdesených ľudí. Videla som, ako Cauis skočil na muža a zahryzol sa mu do krku. Dovalila sa ku mne neznáma vôňa. Zhlboka som sa nadýchla a cítila omamnú vôňu. Bola lákavá. Pripadala som si, ako keby som nepila roky a jediný spôsob bol napiť sa tejto krvi. Jed sa mi lial do úst a nútil ma prehltnúť ho. Alec mi povzbudivo stisol ruku. Ja som mu ju stisla ešte pevnejšia, až sykol. Stisk som trochu povolila, no nepustila ho. 

Pozeral som sa na vládcov, ako pijú svoje obete. Ostatní ľudia kričali a snažili sa dostať von, márne. Tí ľudia boli zúfalí, bezmocní a ja som ešte rozmýšľala ako ich vypiť. Hnusilo sa mi to.

„Ideme,“ povedal Alec. Držala som ho za ruku a nemienila sa pohnúť z miesta. 

„Min, musíme ísť. Aro nás obidvoch potrestá, ak nepôjdeme. Pozri sa, ani Eva nechce ísť, buď jej príkladom.“ Prehovoril mi do duše. Musím, jednoducho musím. Musím pomôcť Eve, nemôžem nás dostať do problémov.

„Dobre, poďme.“

„Nadýchni sa a nechaj svoje zmysli pracovať za teba,“ pomáhal mi Alec. 
Zhlboka som sa nadýchla a znova cítila tú nádhernú vôňu. Spôsobovala mi obrovské bolesti.
Nemyslela som na ľudí, len na potravu. Rozbehla som sa a mierila si to k žene. Skočila som na ňu a zahryzla sa jej do tepny. Sala som tú teplú tekutinu a cítila tú sladkosť. Prechádzala mi hrdlom a bolesť ustupovala. Keď som tú ženu dopila, zhnusene som ju odhodila od seba. S blaženým úsmevom som odhopkala z miesta, kde bola. Po pár minútach mi to doplo a otočila som sa za telom ženy. Všetko mi došlo. A pred chvíľou sa mi to ešte aj páčilo. Zarazila som sa na mieste. Poobzerala som sa po miestnosti. Eva akurát pila, Alec tiež, proste všetci. Nikto si ma nevšímal. Čo najrýchlejšie som zmizla a utekala do izby. Schúlila som sa do klbka v rohu a čakala.

Premýšľala som o tom, ako to bude. Ako to zobrala Eva. Viem, že si na to musím zvyknúť, ale ono to nejde tak ľahko. Dúfala som, že aspoň Evka to nebude mať také ťažké. Netvárila sa nadšene, ale možno sa stým zmieri. A zmierim sa stým aj ja, ale tie prvotné pocity sú ubíjajúce.

„Môžem?“ počula som Evkin hlas.

„Poď,“ odpovedal som jej potichu.

„Čo sa deje?“ spýtala sa.

„Čo sa deje?!“ mierne som hysterčila. „Tí ľudia... oni... ja...ako som?“ koktala som.

„Šššš,“ utešovala ma Eva a kolísala dopredu a dozadu.

Vzlykala som jej v náručí. Nemohla som tomu uveriť. Bola som šťastná, že to ona zvláda dobre.

„Vieš, ani mne to nie je najpríjemnejšie, ale bez toho sa budeme zvíjať ešte vo väčších bolestiach, ako bola premena. Nevyčítaj si to. Mysli na to, že niektorí z tých ľudí boli zlí. Mohli spáchať zločin. Sú tam aj nevinný, ale to je prirodzený kolobeh. Niekto musí zaplatiť životom, aby ten druhý prežil,“ otvorila mi oči. Bolo to omnoho lepšie, aj keď to nebolo úplne preč, ale som si istá, že nabudúce to bude ľahšie.

„Ďakujem,“ poďakovala som svojej najlepšej kamarátke.
Dívala som sa jej do oči a ona mne. Bola mojou záchranou, čo by som bez nej robila? Chcela som jej dať bozk, obyčajný bozk. Tak sme to robili, ako malé. No keď som ochutnala jej pery, nebol už obyčajný. Musela som ich cítiť viac a viac. Chutila ako jahody. Sladké, voňavé a lákavé. Bozky mi oplácala. Pootvorila ústa a ja som to využila. Jazykom som vkĺzla dnu a dotkla sa toho jej. Otriasla sa a ja som cítila, že vzrušením. Sedeli sme na zemi a bozkávali sa. Eva mi položila jednu ruku na pás a posúvala ju nižšie a nižšie. Keď sa zastavila na stehne a stisla ho, myslela som, že sa vznietim rozkošou. Začala byť vášnivejšia a dravšia, páčilo sa mi to. Mala som chuť preskúmať celé jej telo, bolo to po prvý raz, čo som sa takto správala. Nesmierne ma priťahovala. Cítila som známe pulzovanie medzi nohami. Jazykom som je prešla po spodnej pere a ona mi zavzdychalo do úst. Svoje ruky som reflexne pritlačila na jej prsia.

„Ou...“ ozvalo sa od niekiaľ. 
S Evou sme sa pozreli tým smerom a videli Demetriho a Felixa. Rýchlo sme sa od seba odtiahli. 

„Prečo ste prestali?“ spýtal sa dotknuto Felix a Demetri mu prikyvoval.

S Evou sme sa na seba pozreli a hneď vyskočili na nohy.

„Ehm...“ ozvala som sa po dlhom tichu. „Načo ste prišli?“ spýtala som sa, pretože sa tu objavili z ničoho nič.

„Aro! Chce vás vidieť.“ Hovoril, ako by si práve spomenul.

„Nezabudnite si plášte,“ povedal Demetri a aj s Felixom odišli z izby.

„Evi... prepáč. Neviem čo to do mňa vošlo,“ cítila som sa hrozne, pretože si teraz o mne bude myslieť, bohvie čo.

Prihopkala ku mne, položila prst na pery.

„Páčilo sa mi to. Ideme od znova, tak naplno,“ zavýskala nadšene, schmatla ma za pás a znova naliehavo pobozkala.

„Vieš o tom, že chutíš ako maliny?“ pýtala sa ma Eva.
Zakrútila som hlavou. Bola som v šoku.

„Tu máš plášť a poď,“ zdrapila ma za ruku a už sme bežali. Všade na stenách viseli obrazy. Boli rôzne. Od hradov, upírov, až po šperky a krajiny. Pri dverách trónneho sálu sme spomalili a uhladene vstúpili dnu.

„Ach... drahokamy moje,“ ozval sa Aro. Tým oslovením ma prekvapil a zdalo sa, že aj Jane. Tvárila sa kyslo a naštvane.

„Pane,“ poklonila sa Eva. Nechápavo som ju napodobnila.

„Prosím, hovorte mi Aro,“ povedal presladene.

„Bude nám cťou.“ Vypadlo zo mňa a ani som nevedela, ako.
Aro sa na mňa pozrel a spokojne sa usmial.

„Jasmin,“ oslovil ma, ale inak. Žeby mi poupravil meno?

„Jazmína,“ opravila som ho.

„Hmmm...“ zamumlal.

„Demetri,“ oslovil ho.
Demetri niesol niečo v ruke. Bola to nejaká čierna krabička.
Aro si ju zobral a otvoril pred nami. Ležali v nej dva náhrdelníky. Boli presne také isté, ako mali ostatný. Volturiovské V – erb. Boli nádherné s dvomi červenými drahokamami. S Evou sme na nich s úžasom pozerali. Odrazu zmysli. Na krku som cítila niečo studené. Bol to náhrdelník. Zapínali mi ho dve mocné ruky – Felix. 

„Odteraz ste Eva a Jasmin Volturi,“ povedal pyšne Aro.

Privrela som oči a cítila, že teraz už právoplatne patrím, medzi rod Volturiových.

____________________________________________________________________

Tak, znova dúfame, že sa páčilo. Od teraz sa to rozbehne naplno :).

zhrnutie MirushQka

zhrnutie NoemiVolturiCullen

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Šialená večnosť 8. kapitola: