Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Šialená večnosť 7. kapitola

05.08.2010 (12:00) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1357×

Eva:


„Tak dámy, ide sa trénovať,“ zasmial sa Demetri a s Felixom sa postavili vedľa seba.

Pozreli sme sa s Min na seba a rozbehli sa oproti nim.
Vtedy sa začalo peklo. 
Dobre preháňam... A možno to aj bolo peklo, kto vie. Som v starodávnom hrade, obklopená upírmi, vlastne som jednou z nich... Áno, možno to je nejaký typ pekla. Veľmi vtipný typ pekla.

Okrem toho, že nás Min vytopila, sme skoro aj zhoreli, minimálne teda Demetri, ale ja za to nemôžem, vravela som mu, že ma nemá ľakať a už vôbec, ale vôbec ma nemôže akýmkoľvek viac, či menej úchylným spôsobom rozptyľovať... Nedal si povedať. 
Boli to hodiny plné vrčania, váľania sa, trieskania o stenu, ale hlavne – hlavne – smiechu. Zistila som, že ako upír nemôžem plakať, ale prisahám, že keby som toho schopná, plačem od smiechu. 
Tí dvaja – mentori, ako sme ich s Min nazvali, aj keď sa im to vôbec nepáčilo - vraj si pripadajú starí... A nie sú?
No, tí dvaja sa správali ako malí chlapci. Sem – tam zabudli na to, že majú trénovať nás, a nie seba.

Ale okrem srandy to bola aj pekná drina. Mala som pocit, akoby mi niečo zlyhalo, samozrejme bol to len pocit, no aj napriek tomu...
Keď sa už naši chlapci – tak sme ich tiež pomenovali, už sme boli zrejme príliš vyčerpané – rozhodli, že na dnes to stačí, tak šiel Felix zavolať Aleca. Dohodli sa, že keď skončíme, pôjde niekto poňho... Dôvod? Neznámy. Felix sa dotrepal s Alecom, Jane a dokonca aj so samotným veľkým pánom – Arom.
Min do mňa buchla lakťom.
„Čo je?“ spýtala som sa jej. 
„Kto to je?“ zašepkala a prstom nenápadne ukázala na Jane. Aha, takže ona ešte s “anjelikom“ Volterry nemala tú česť. Ja už áno. 

„Jane,“ povedala som bez výrazu. 

Nepadla mi do oka, ani keď sme sa stretli na chodbe, kde mi chcel Demetri ukázať moju izbu. Harpya žiarlivá. Neviem prečo, ale jej dokonalý dar na mňa nepôsobí, ale videla som, ako sa Demetri zvíjal na zemi v kŕčoch, a vôbec to nevyzeralo príjemne. 
Jane nás zrejme počula a venovala mi totálne dokonalý úsmev. Poznám ju len deň, prd, pár hodín a už jej mám plné zuby! Všetci o nej hovorili s úctou, dokonca aj pohľad, čo na ňu hádzal Aro, hovoril za všetko. Pätolízačka, riťolezka a hlavne talentovaná bosorka!!!

„Toto nie je fér! Si krajšia, talentovanejšia a ešte si aj viac v obraze," povedala nadurdene Min.

Toto ma šokovalo, neovládla som hlas.

„Robíš si srandu?“ vykríkla som naštvane, čím som prerušila rozhovor starších.
Jane nám venovala pohľad, ktorý sa dal pomenovať len ako vražedný. Aj tak to už bol koniec ich “porady“.
Aro sa na nás so záujmom otočil.

„Takže máme medzi talentami ďalšie výnimočné kúsky!“ zatlieskal tými svojimi ručičkami.

„Ukážte mi, čoho ste vy dve schopné!“

S Min sme na seba zhrozene pozreli. 
Vyzerala, že jej to ešte nedošlo, tak som sa postavila viac pred ňu a robila prvé bludy čo ma napadli. 
Min sa medzitým spamätala a keď som skončila, predviedla svoje umenie ona. Bolo to úžasné. S vodou robila divy, vyzeralo to skvelo.
So slovami, že ešte máme čo robiť a musíme na sebe ešte veľa pracovať, sa Aro otočil a aj so svojim príveskom – Jane – odišiel. 
Bola som vyčerpaná, do poslednej kvapky vyšťavená, ale zároveň som mala v sebe kopu energie. K tomu všetkému sa ešte pridalo neznesiteľné škrabanie v hrdle. Nasucho som prehltla a aj keď som vedela, že to nepomôže, tak trocha som dúfala, že sa to aspoň o niečo zmierni. Moje zúfalé prehĺtanie si všimol Demetri. Uškrnul sa.

„Zvykneš si,“ povedal. 

„Bude to stále takéto?“ Až som si musela odkašľať. Hrdlo som mala totálne vyprahnuté, a keď som sa obzrela na Min, ktorá práve niečo riešila s Alecom, tak tá na tom bola asi podobne.

„Kde je Felix?“ doložila som, keď som si všimla, že ho nikde nevidím. 

„Šiel sa pozrieť, či sa už Heidy vrátila,“ povedal prosto.

Heidy? Pri tom mene sa v mojej hlave objavil ako – keby zahmlený obrázok dokonalej ženy s hnedými vlasmi. 
Jasné, to je tá žena, čo nás tu priviedla, má sa vrátiť? To tu privezie ďalších turistov?
Bože, budem sa na tom vraždení tento krát zúčastňovať aj ja?

Min:

Všetko mi liezlo na nervy. Eva si zo mňa robila srandu. Neviem, kto je kto. Hrozné! A keď už to spomínam, spoznala som sa s Jane. Už na prvý pohľad mi nebola sympatická. Ten jej presladený úsmev a doliezanie za Arom. Po pravde, jemu to ani veľmi nevadilo. Správal sa k nej, ako ku šperku, tak povedal aj Alec. A keď ešte zatlieskal rukami – na znak toho, že má nové talenty, prevrátil sa mi mŕtvy žalúdok. Aspoň niečo bolo na tomto dni dobré – rozhovor s Alecom. Najprv som bola zvedavá, na tú jeho sestričku. Aj on o nej hovoril s úctou, ale bolo to pochopiteľné, je to jeho sestra. No potom mi hovoril niečo málo o tom, akos a žije na tomto hrade. Vraj je tu vždy, čo robiť. 

Teraz sedím v izbe a pripravujem sa na to, že o chvíľu niekomu ukončím život. Musím sa s tým zmieriť, nemôžem na to pozerať takto. Musím sa premôcť a byť neľútostná – aspoň v tomto smere. Ak nebudem jesť, umriem. Keď som bola človekom, v podstate som zabíjala taktiež. Áno, budem si predstavovať, že jem kurča. Bože, čo si to nahováram, ľudia nie sú kurčatá. Pripadám si, akoby som mala zabiť samú seba.

„Si pripravená?“ spýtal sa ma Alec.

„Dá sa to?“ odpovedala som mu otázkou.

„Prvých pár krát to nebude najľahšie. Neboj sa, pomôžem ti,“ povedal a objal ma.

„Ja ani neviem, ako sa to robí.“ Pre mňa to bolo to najmenej, ale na niečo som sa musela vyhovoriť.

„Uvidíš, keď ťa ovládne smäd, nebudeš s tým mať problém,“ odpovedal tak jednoducho, až mi pripadalo, akoby hovoril o upratovaní. 

„Musíme ísť. Heidy je tu za chvíľu.“
Povzdychla som si a po boku Aleca, vykročila z izby.

Bežali sme rýchlo, no ja som si ani neuvedomovala kam. Rozmýšľala som stále dookola nad tým, ako ublížim tým ľuďom. Majú rodiny, prácu, domovy a ja im to zoberiem. A to najhoršie, čo ak tam bude nejaké dieťa, tehotná žena, čo urobím?

Vstúpili sme do sálu a ja som videla všetkých tých upírov, ktorý boli nadaný. Eva mala pravdu. Boli krásny a sexi, keby som nebola v takejto situácii, už dávno ležím samou tou krásou na zemi. Ale teraz, nie!

S Alecom sme sa zaradili vedľa Jane a čakali. Po pár minútach dorazila Eva s Demetrim a napokon aj Felix. Eva nevyzerala o nič lepšie, ako ja. Bola utrápená. A mne bolo preto ešte horšie. 

Eva:

Demetri ma odprevadil až pred moju izbu, kde mi otvoril dvere. Na to som nebola zvyknutá.

„O chvíľu po teba prídem. Mala by si sa prezliecť," povedal a premeral si ma pohľadom. 
Zo začiatku som nechápala, ale keď som sa na seba pozrela aj ja, bolo mi všetko jasné.

„Och, dobre." Väčšiu časť svojho oblečenia som mala buď obhorenú alebo totálne na franforce. 
Chytil mi ruku a sklonil sa, aby ju pobozkal. Od prekvapenia som zmeravela. Toto bolo akoby z iného sveta.

„Ničoho sa neboj, bude to fajn," zašepkal predtým, ako ma pustil a s neskutočne dokonalým úsmevom na perách odkráčal.

Vošla som od izby, zatvorila dvere a pre istotu sa o ne oprela. Mala som pocit, akoby som sa mala každú chvíľu sklátiť k zemi.
Párkrát som zažmurkala.
V kúpeľni som sa pred zrkadlom zhrozila. Sivé, ohorené šmuhy od plameňov mi križovali celú tvár. Vyzeralo to strašne. 
Umyla som si tvár, rozčesala vlasy a dala si dole, to na franforce roztrhané a obhorené oblečenie, ktoré na mne držalo len silou vôle. 
Čo keď tu nebudem mať žiadne oblečenie? 

Moje obavy hneď pominuli. V izbe stála jedna obrovská skriňa, ktorá bola plná oblečenia. 
Vybrala som si nohavice, ktoré som doplnila obyčajným tričkom, aj tak to bolo jedno, keďže všetko zakryjem tým otrasným plášťom... Niekto zaklopal. 

„Vojdite!" zvolala som. Ďalej som sa hrabala v skrini a hľadala tú odpornú - čiernu mátohu.

Zozadu sa mi okolo bokov obmotali dve ruky a jemne ma odtlačili od skrine. 

„Stačí otvoriť oči," vravel Demetri, keď mi z vrchnej poličky vyberal úhľadne poskladaný plášť.

„Vďaka." šepla som.

„Nie je zač. Keď budeš niečo potrebovať alebo ťa niečo bude zaujímať, rád ti na všetko odpoviem."
Zostalo ticho, v ktorom sme len ako blbí stáli oproti sebe. 

„Demetri?" 

„Áno?"

„Tá posteľ," odmlčala som sa. Je to trápna situácia aj bez toho.

„No?" 

„Je pohodlná?" trepla som prvú vec čo ma napadla. 

Skvelé Eva, ty si proste super! Tá otázka musela vyznieť fakt dokonale! Viac si sa už ani strápniť nemohla.

„Obvykle bývajú, ale v tvojej som ešte neležal. Môžeme to vyskúšať," zašepkal mi pri uchu. Tá blízkosť ma zaskočila.
Chlapec má zrejme rád dvojzmysly. No fajn...

„Hmmm," zamrmlala som.

Eva spamätaj sa! Ty predsa nie si šľapka!
Prstom mi zdvihol bradu a jeho pery som náhle ucítila na svojich. 
Moja reakcia bola minimálne taká šialená, ako celá táto situácia v ktorej som sa ocitla. Ježiš, veď ja som mu svojim spôsobom práve ponúkla, aby sa so mnou vyspal! Mne už asi fakt hrabe!!!

Namiesto toho, aby som sa od neho čo najskôr odtrhla, som sa naňho ešte viac pritlačila.
Odrazu neexistovala nič iné, len on. 

„Musíme ísť dole. Na večeru," zašepkal s perami na tých mojich.

Neochotne som zamrnčala.

„Ešte sme nevyskúšali tú posteľ. Ja som na ňu fakt zvedavá," šepkala som.

„Budeme mať problém u Ara. Vyskúšame ju nabudúce. Sľubujem." 

Neochotne som sa od neho odlepila. Chytil ma za ruku a spoločne sme sa vybrali do jedálne...
Keby som v hlave nemala také prázdno, možno by ma aj trápilo, že sa práve chystám niekoho zabiť.
Som šibnutá! Šialená a zlá! Pomätenec...

Dúfame, že sa kapitola páčila :). Otázky, pripomienky, píšte do komentárov, ďakujeme :)

zhrnutie MirushQka

zhrnutie NoemiVolturiCullen

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Šialená večnosť 7. kapitola: