Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Šialená večnosť! 4. kapitola

24.06.2010 (19:15) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1408×

Jazmína:

„Nie!!!“ kričala som. Ten chlap ju zabíjal, tak ako tých ostatných. Ako našich spolužiakov a učiteľky. Ale nechápala som to. Prečo jej preboha olizoval ruku?
Pozrel sa na mňa. A vtedy mi doplo, že on jej neolizoval ruku, ale pil jej krv! Neriešila som, prečo to robil. Jednoducho som sa rozbehla oproti nemu.

Keď ma zbadal, zavrčal a mne sa naskytol pohľad na Evine zápästie. Mala ho celé od krvi a Demetriho ústa boli taktiež. Blížila som sa k nemu, ale on len máchol rukou a ja som letela naprieč izbou. Asi som dopadla na niečo tvrdé, lebo ma začala bolieť hlava a posledné, čo som počula, boli otvárajúce sa dvere.



Eva:
On je úchyl! Kto normálny by mi ináč olizoval zápästie. S hrôzou som pozorovala jeho ústa, ktoré sa pootvorili a jeho žiarivo biele zuby mi preťali pokožku.
„Au,“ vydýchla som prekvapene. Snažila som sa mu vytrhnúť, ale ani si to nevšimol – bol ako v tranze. Pritiahol si ma bližšie a začal piť. Bol to divný pocit – cítiť ako z vás odchádza krv, ako putuje vo vašich žilách až preč z tela.
Privierali sa mi oči a prestávala som vnímať. To už akože umieram?
„Nie!“ V ušiach mi znel krik, ale všetky zvuky naokolo postupne mizli.
Prichádzalo to postupne. Rozširovalo sa to z ruky. Nekonečný, spaľujúci oheň.
Prekvapením som až otvorila oči, no hneď sa mi zatvorili naspäť.
Často som rozmýšľala, ako to asi vyzerá v pekle. V živote by ma však nenapadlo, že ho niekedy pocítim na vlastnej koži, tak reálne.
Sekundy mi pripadali ako hodiny. Vôbec som nevnímala čo sa deje okolo mňa, čo sa deje s mojím telom, vnímala som len ten oheň. Bytostne som cítila, ako to spaľuje každú časticu v mojom tele, bunku po bunke. Zo začiatku to pálilo, strašne to pálilo, no postupne sa to ako - keby zmierňovalo. Vlastne nie, začala som si na to svojim spôsobom zvykať. Dokonca mi začal byť príjemný. Utrpenie, vystriedala radosť. Príjemný pocit z toho tepla, ktoré mi prúdilo pod pokožkou. Chcela som tie plamene chytiť. Zovrieť ich v dlaniach a tancovať s nimi.
Čo už, stále som bola iná.



Nikto:

Dve dievčatá. Také rozdielne a zároveň rovnaké. Doplňujúce sa dva celky. Nikdy si nevedeli predstaviť, že budú od seba. Mali toľko problémov, ale spolu ich zvládli. Ale to už je iný príbeh... Teraz ležali pod rúškom osudu. Jedna pod rukou zabijaka a tá druhá... v ešte horších rukách. Zabijaka zvaného neistota so štipkou smrti, ktorá čaká na výhodný moment prekvapenia. 

Mladý muž utekal, ako len vedel. Ale ani jeho rýchlosť nebola dosť rýchla. Keď počul výkrik mladého dievčaťa s následným rachotom... neváhal. Rozrazil dvere a nerozmýšľal ani sekundu. Muža, svojho poddaného - ako to oni nazývali - zrazil k zemi. Bol skúsenejší, aj keď mladší a slabší. Jeho poddaný bol ako v tranze. Nevedel čo robí. Vôňa krvi ho lákala. Tie roky skúseností mu v tej chvíli boli na nič. Ani jeho skvelá sebakontrola nebola dostačujúca. Ako by aj? Tie dve dievčatá, ktoré si mysleli, že budú žiť nudný život, mali voňavejšiu a sladšiu krv, ako med. A ani o tom nevedeli. Muž, ktorého volali Demetri, chcel odporovať svojmu pánovi. Lenže pán, by nebol pán, keby na to nemal predpoklady. Mal dar, vďaka ktorému vedel ochromiť všetky zmysly, akejkoľvek bytosti. Jeho meno bolo Alec. Patril do klanu Volturiovcov a bol jeden z najnadanejších. 

Demetri mu chcel odporovať, tak na neho požil svoju moc. Lenže Alec sa chcel rozbehnúť za dievčatami a nie sa zahadzovať s Demetrim. Chcel im pomôcť. Nechcel, aby to bolo takto. Mal v pláne povedať im všetko a až potom ich nechať rozhodnúť sa. Nikdy nebol súcitný, bol krutý a tyranský. Ako jeho sestra. No tieto dievčatá v ňom prebudili niečo nové.

Do izby vtrhli ich vládcovia. Videli, že je už neskoro. Aj keď to Marcus všetko najprv zamietal, tak nakoniec sa pridal k svojím bratom a súhlasil. Sám uznal, že ich možno bude mať rád. Aro bol nimi samozrejme očarený a v ich chovaní videl viac, ako len ľudskú hlúposť. A Cauis? Tomu to bolo nečakane jedno. Ale vedel, že budú dobrým prínosom pre Volterru a že do nej vmiesia trocha života.

Mladík to už nevydržal a rozbehol sa k jednej z dievčat, ktoré bolo teraz v bezvedomí a ležalo, už na rozbitom stole. Cítil voči nej istú náklonnosť, ale nevedel akú. Pretože on vlastne nikdy nič necítil. Vždy sa držal len chvosta svojej sestričky. 
Dievča zobral do náručia a odniesol ho do svojej izby. Na dievčati, ktoré si mohlo vyskúšať, aké to je byť pod pazúrmi upíra, mu záležalo. Lenže toto dievča, ktoré zvieral v náručí, bolo pre ňho už teraz vzácne. Položil ju na posteľ a pozrel sa na jej hlavu. Nedýchal, samozrejme že nedýchal. Nemohol, pretože aj pre neho by to bolo príliš veľké pokušenie. Videl tú krv, ktorá sa valila z jej čela. Pohladil ju po temene, ale na niečo narazil. Myslel si, že to nebude zlé, ale keď videl ten kus skla, ktorý mala zapichnutý v temene hlavy, vedel že je to viac ako strašné. Rýchlo sa rozbehol naspäť do izby, kde sa to všetko udialo. Dievča už ležalo na posteli a zmietalo sa v nekončiacej bolesti. 
Svojich pánov videl v kruhu rozprávať sa. Prvý krát trúfalo vpadol do ich rozhovoru.

„Pane. To dievča na tom nie je dobre. Musíme sa rozhodnúť, čo s ňou.“ Chrlil zo seba mladík.

„Marcus, prosím ťa ostaň tu,“ rázne prosil svojho brata Aro.

Alec, Cauis a Aro sa rozbehli za dievčinou.

Keď ju videli nehybne ležať na posteli, obávali sa, že je už neskoro. 
Aro prikročil k posteli a pozrel sa na dievča. Následne na jej hlavu. 

„Buď ju necháme umrieť, alebo ju premeníme.“ Rozhodol Aro.

„Bude lepšie keď ju premeníme Aro. Eva bude za dva dni premenená, tak by sme si mali pohnúť,“ odpovedal Cauis.

Aro prikývol a pomalým krokom sa sunul k Min.
„Pane? Môžem ja?“ nesmelo sa pýtal Alec.

„Alec, nie. Ešte nikoho si nepremenil. Mohol by si ju zabiť!“ kázal mu Aro.

„Pane,“ začal, „prosím vás, dovoľte mi to,“ prosil.

„Ale ak to bude trvať, len o sekundu dlhšie, tak zakročíme!“ hovoril ráznym hlasom Cauis.

Alec sa približoval k Min. Nadýchol sa, aby cítil jej neodolateľnú vôňu a posledný krát sa započúval do toho kľudne bijúceho srdca. Priložil pery na jej krk a zaryl ostré zuby do hodvábnej pokožky. Počul Minine zalapanie po dychu a potom, už len výkriky.

Min:

Zrazu ma prebralo bolestivé vpichnutie na krku. Akoby mi skalpelom prerezali krk. Lenže potom prišlo niečo horšie. Oheň v celom mojom tele. Mala som pocit, akoby mi na každý kúsoček tela prilepili horúcu žehličku. Chcela som vodu. Ľadovú vodu, ktorú by mi vyliali na telo. Umrieť som nechcela, pretože som mala pocit, že si to zaslúžim. Odrazu mi z úst vyšiel výkrik. Chcela som ho nechať niekde v tele, vyznieť do prázdna, ale miesto toho sa vydral ďalší. Spútavala ma samá bolesť. Toho kto mi urobil toto, by som roztrhala. Vždy som si smrť predstavovala bezbolestnú, oslobodzujúcu, ale namiesto toho bola trpká, bolestivá a krutá. Najprv bola po celom tele, potom opustila moje nohy a vniesla sa do rúk. No nakoniec - keď som si myslela, že je už po všetkom - spustila sa vlna väčšej bolesti. Prešla do srdca. Takejto bolesti sa nevyrovnalo nič, vôbec nič. Posledný krát som vykríkla a už nepočula svoje srdce.

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Šialená večnosť! 4. kapitola: