Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Šialená večnosť 17. kapitola

17.07.2013 (14:45) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 974×

Aro nebol nadšený, že si Alice niečo také dovolila, ale stihol ju zajať. Keď sa však Carlisle rozbehol Alice na pomoc, Aro sa musel ukázať a tak z ľudského upíra nezostalo nič. Sledovala som bitku, ktorá sa predo mnou odohrávala. Naša malá skupinka, ktorá sa vytvorila okolo Ara, Caiusa a Marcusa netrpezlivo prešľapovala. Chcela som sa predviesť, ukázať, že mi to ide aj na bojisku, nie len na cvičisku. Teatrálna veta. A keď Aro videl, že prehrávame, teda, že prehrávajú naši svedkovia, povolil. Uznal, že nemôžeme len tak postávať a svoje miesta si vybojovať. S Evou sme sa rozbehli v tú istú chvíľu, jedným očkom na seba pozreli a usmiali na seba.

„Spolu?“ opýtala sa ma.

„Na začiatok,“ odpovedala som. Zamerali sme sa najprv na vlkov. Uvideli sme veľkého čierneho. Sledovala som Evu a vedela, že na toho vlka posiela elektrický šok. Trvalo to pár sekúnd a ja som vo vzduchu videla malé lietajúce iskričky. Vlk sa prestal venovať trhaniu upíra a zakňučal. Triasol sa a hlavu zabáral do snehu. Prikázala som vetru, aby ho prišpendlil k zemi a on tak urobil. Vlk sa zvíjal v bolestiach, no jeho pohyby boli len trhané, pretože sa nemohol skoro ani pohnúť. Skočila som po ňom a jedným trhnutím mu zlomila väz. Bolo to oveľa ľahšie, ako som čakala.

„Spolu nám to ide ľahko,“ konštatovala Eva.

„Tak osobitne.“ Pokrčila som ramenami. Prikývla a už sa stratila. Nedávala som na ňu pozor, nepotrebovala to.

Odrazu sa mi roztriasla zem pod nohami a ja som vedela, ktorá bije. Benjamin. Karta sa obrátila a oni prehrávali, síce sa týmto krokom zbavil zopár upírov, ale prilákal moju pozornosť. Päsť mal zarytú v zemi a pomaly vstával. Zohla som sa a svoju dlaň priložila na biely sneh. Predstavila som si, ako z pod jeho nôh vyrastajú korene a omotávajú sa mu okolo nich. Samozrejme, že ho to nemohlo zadržať, ale to som ani nechcela. Jeho prekvapený výraz ma rozosmial. Zbadal ma. Stále bol prekvapený, no v jeho očiach sa mihol hnev. Nohy si rýchlo oslobodil a rozbehol sa ku mne. Rozhliadla som sa a pohľadom našla Evu, nechcela som, aby do toho zasahovala, chcela som ho dostať sama. Nemusela som nič hovoriť a ona pochopila a vyhliadla si ďalšiu obeť.

Zaútočil na mňa, bez schopností, iba fyzicky. Ľahko som sa vyhýbala jeho úderom a keď som ho odkopla, spýtal sa ma:

„Kto si?“

„Týmto neoddiališ svoju smrť,“ povedala som jednoducho.

„Máš takú istú schopnosť ako ja,“ čudoval sa.

„Povedzme, že áno.“ Upíriou rýchlosťou som sa k nemu priblížila a odtrhla mu hlavu. Počula som len zdesené „nie“ od jeho stvoriteľa, no aj on vydýchol posledný krát.

„Jeho nie!“ zakričala Eva. Kričala na Demetriho, ktorý bojoval s Jasperom a za Janeinej pomoci sa ho chystal zabiť. Videla som, ako Demetri spadol na kolená takisto ako Jasper. Jane, samozrejme, zúrila, pretože sa ešte nestalo, že sa tieto dve postavili proti sebe svojimi schopnosťami. Mávla som rukou a vietor odmrštil Jane o pár metrov ďalej. Keď si Jasper uvedomil, že je voľný, chcel to s Demetrim ukončiť, no to som zas nedovolila ja. Vietor mu nedovolil pohnúť sa.

„Predaj ho strážcom, keď ho chceš,“ zašepkala som smerom k Eve, tá prikývla. Stráže tu boli na to, aby udržali mimo boja tých, ktorých chcel Aro, poprípade my.

„Si moja!“ zakričal mi niekto blízko ucha. Otočila som sa, bol to Emmett. Stihol ma zvaliť na zem a chytiť pod krk. Pri tom všetkom som stihla pozorovať jeho krásu, jeho škodoradostný úsmev a nedočkavý pohľad. Ruky som mu vykrútila a stočila ho pod seba.

„Hádam si si nemyslel, že ma zabiješ.“ Zachichotala som sa. Zavrčal, nepáčilo sa mu, že som sa tak rýchlo vyvliekla spod jeho medvedieho zovretia.

„Si sladký,“ nadhodila som len tak. To ho rozčúlilo ešte väčšmi.

„Okamžite ma pusti!“ vrčal.

„To sa mi budeš doprosovať?“ nadvihla som jedno obočie. Lenže jeho sila bola omnoho väčšia ako moja. Hlavou narazil o tú moju a ja som cítila, že prasklina na mojom čele zrastá. Rozbehol sa, lenže ja som sa zaprela, ale to nepomohlo, šmýkala som sa po snehu ďalej, až príliš blízko k trhline v zemi.

„Dosť!“ skríkla som. Prešvihla som sa zaňho a pomocou vetra ho odniesla až k strážcom, tí ho po mojom prikývnutí zajali. Bola ich potreba trochu viac, ako obyčajne.

„Prečo ma nezabiješ?“ opýtal sa.

„To som nepovedala,“ posmešne som mu odpovedala.

„A čo Rose?“ skľúčene na mňa hľadel. Na okamih mi ho bolo ľúto a mihla sa vo mne aj výčitka svedomia, ale rýchlo som ju zahnala. Porozhliadla som sa a našla ufúľanú blondínu, ktorá bojovala zo všetkých síl. Upírov sa k nej približovalo viac a viac a ona nemala šancu.

„O chvíľu už bude mať svoj pokoj.“ Odbehla som preč a nevenovala už pozornosť nadávkam, vzlykom a prosbám, ktoré vychádzali z jeho úst.

Videla som, že tu veľa našich protivníkov nezostalo, no stále som nemohla nájsť tú malú a vlka. Neboli tu, utiekli.

„Eva,“ povedal som do prázdna. V tom momente bola pri mne.

„Tí dvaja, ušli.“

„Akí dvaja?“ nervózne sa vypytovala.

„Tá malá a vlk.“

„Aro nebude rád.“ Pokrútila hlavou Eva. „Pôjdem po ich stope, možno ich ešte zastihnem, ak nie, keď sa to skončí, pošli za mnou Demetriho,“ povedala a už jej nebolo.

„Dávaj na seba pozor!“ zakričala som ešte, predsa, ak som mala k niekomu niečo cítiť, bola to ona, moja priateľka.

Znova som sa poobzerala, skontrolovala vládcov. Marcus stál blízko strážcov a videla som akurát ten moment, kedy na neho chceli Vladimir a Stefan zaútočiť, ale Alec ich odrezal od sveta. Marcus bol v bezpečí. Caius, v jeho blízkosti sa už pohybovala Jane, tomu nehrozilo nič. Sestry našej informátorky už nežili a keby sa k nemu chcel niekto priblížiť, Jane sa o neho postará. Ako posledného som našla Ara, bojoval s Edwardom a Bellou. Držal Edwarda pod krk, takže som nemala dôvod zakročiť, zdalo sa, že má všetko pod kontrolou, keď sa odrazu znova prirútila Bella a scenéria sa zmenila. Oni dvaja boli ako jeden, pohybovali sa spoločne a mysleli rovnako. Nemohla som sa pohnúť pretože som rozmýšľala, ktorého z nich zabiť. Aro chcel Edwarda, ale pochybujem, že by netúžil po Belle, keďže som videla, ako pôsobí jej psychický štít. Bolo ho iba nepatrne vidieť, bola to ako jemná tenká blana, ktorá obklopovala ju a Edwarda. Zatiaľ, čo môj mozog spracovával, rozbehla som sa mu na pomoc. Chytila som Bellu za vlasy a strhla ju z Arovho pleca.

„Koho?“ fľochla som smerom k Arovi. Vedel, na čo sa pýtam. Pár stotín rozmýšľal, ale rázne a priamočiaro odpovedal:

„Bella.“ Otočila som sa k menovanej. Aro sa postará a Edwarda a ja o ňu. Chcel ju, nie Edwarda, iba ju.

„Pri mne ti tvoj dar nepomôže, vieš to, však?“ pery mala stisnuté do úzkej linky. Prechádzala pohľadom zo mňa na Edwarda a na Ara, znova na mňa a potom na ich súboj. Vydala sa smerom k nim, ale rýchlym dupnutím som ju zastavila. Vztýčila sa pred ňou stena z kamenia. 

„Tss,“ sykla som na ňu a prstom naznačila, že to takto nepôjde. Prechádzala z miesta na miesto, ale ja som ju stále zastavila.

„Edward!“ zakričala nešťastne a chytila sa za hlavu. „Edward!“ zopakovala. „No tak, Edward!“ stále nechápala, že odozva už nepríde. Klesla na kolená a dookola opakovala jeho meno. Aro sa pri mne zjavil o pár sekúnd a pohladil ma po tvári. Bola to jeho vďaka za život.

„Poď, drahá,“ pokynul Belle. Jej zloba ho však mierne odohnala.

„Ale moju dcéru nikdy nedostaneš!“ hystericky vykrikovala.

„Za tú cenu, čo som získal teraz? Vôbec mi to neprekáža.“ Sladko sa usmial. Musela som priznať, že to bol idiot, niekedy sa prával proste ako idiot.

„Drahokam, pomôžeš mi.“ Jemne som prikývla a znova, ako aj u Emmetta, ju presunula k strážcom.

Aro nemohol byť spokojnejší, získal Bellu, Zafrinu, späť Eleazara, Siobhan a hlavne... Alice.

Zbierku si rozšíril poriadne a ešte väčšmi ho potešilo, že neprišiel o nikoho cenného. Jedine ak o Aftona, ale mám pocit, že to ho skôr potešilo. Chelsea bola nešťastná, ale takto ju mohol mať pod palcom celú.

„A čo vy dvaja?“ prekvapene sa pozrel na Emmetta a Jaspera.

„To my.“ Zapojila som sa do rozhovoru. „Radi by sme ich mali s Evou vo Volterre a myslím, že budú prínosom. Jasper určite nájde uplatnenie svojim ovládaním emócií a Emmett sa bude skvele dopĺňať s Felixom.“ Dokončila som svoj monológ a dúfala, že to neznie veľmi zaujato. Aro prikývol, takže uznal moje argumenty.

„Demetri, nájdi Evu a prines ju späť hneď, ako ju nájdeš,“ povedala som stopárovi.  Nechcela som pred všetkými povedať, aby prišiel s Evou aj bez vlka a toho dievčatka. Nechcela som, aby ich Aro našiel, nebolo treba. Demetri prikývol.

„Môžeme už ísť domov?“ nedočkavo sa opýtala Jane.

„Samozrejme.“ Zatlieskal Aro. Všetci, ktorí ostali sa pobrali na odchod, boli radi, že už to majú za sebou a že vôbec prežili.

„Už nikdy na mňa neútoč, rozumela si?!“ Jane si počkala, až odídu všetci, aby mi mohla bez strachu vynadať.

„Ak to budem považovať za potrebné, tak budem.“ Jemné svetlé vlasy sa jej naježili a ona upírov rýchlosťou odbehla. Ja som sa otočila a pozerala na horiace vatry s telami. Bola to veľká bitka a zabili sme toľko klanov, že je to až neuveriteľné. Urobila som dobre, keď som zachránila Ara? Keď som zabila všetkých, ktorých som nemusela? A hlavne, keď som vedela, že boli všetci nevinní? Umrelo toľko bytostí a to len kvôli Arovi. Všetci vlci, všetci upíry. Sklonila som sa k zemi a rukou zatlačila. Pod každou vatrou sa otvorila zem. Telá spadli do jám a tak som otvory znova zavrela. Vyzeralo to, akoby sa ani nič nestalo, okrem rozvíreného snehu, bolo všetko v normále. Žiaden človek sa nedozvie, aký masaker sa tu odohral, nikto nebude vedieť koľko životov pohaslo. Pochovala som ich, preukázala im úctu a s poslednou ľútostivou myšlienkou sa vydala domov, do Volterry.

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Šialená večnosť 17. kapitola: