Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Šialená večnosť 12. kapitola

26.09.2010 (14:00) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1269×

Min:

Chcela som sa predviesť. V boji som bola dobrá, to nás naučili. Ale teraz som mala chuť na boj z diaľky. Použiť svoje moci. Demetri a Eva už pokračovali v tom, čo nedokončili. Cítila som medzi nimi iskrenie. Tak, asi sa už minulá noc opakovať nebude. Lenže mne sa páčila, čo teraz? Na hrudi som cítila veľkú tlak a letela cez celú miestnosť. Zastavila ma až stena. 

„Min, je ti niečo?“ pribehol ku mne Alec. „Prečo si sa nesústredila?!“ teraz ma už karhal. „Aro by ma zabil, keby sa ti niečo stalo! Alebo by som sa zabil sám, keby som ti ublížil.“ Čo to hovorí? Mám to chápať tak, že sa o mňa bojí. Alebo sa bojí o seba? No to je jedno, nech na mňa nevrieska!
Myslela som na to, čo chcem urobiť. Prudko som otvorila päsť a tento krát letel cez miestnosť Alec.
Úžasné! Môžem to používať aj ako telekinézu. Alec zavrčal.

„Je to úžasné, ale vôbec sa mi to nepáči!“
Škodoradostne som sa usmiala. Odrazu som padla na zem. Necítila som si žiadnu časť tela. Tak takto sa upír cíti pri jeho moci. Bezvládne som ležala na zemi.
„Páči sa ti to?“ zohol sa nado mňa.
Ďalej som len ležala, pretože som nedokázala ani len zavrčať. Akoby som vôbec neexistovala.
„Myslím, že to stačí.“ Prestal používať svoje nadanie a ja som sa rýchlo postavila. „Budeme bojovať ako oni?“ ukázal na Evu a Demetriho. „Alebo tu chceš znova ležať?“ zacukroval. 

Skočila som po ňom, ale on sa obratne vyhol. Odrazila som sa od zeme, skočila mu za chrbát a kopla ho do chrbtu. Zrútil sa kľačmo na zem. Chytila som ho zozadu pod krk a nad hlavou. Spomenula som si na jednu veľmi múdru vetu.

„A žiak predčil učiteľa,“ zasmiala som sa a pustila Aleca. 

Chcela som sa pod tým návalom pýchy ešte trochu ukázať. Spojila som vodu a vzduch. Do vzduchu som vypustila vodu, ochladila prudkým nárazom vetra. Vo vzduchu vznikol ťažký, mohutný ľad. Mieril rovno na Aleca. Díval sa na to ako neprítomný, bol úplne mimo. Stiahla som ruku do pästi, vietor okolo mňa prefrčal a s nárazom roztrieštil ľad na maličké kúsky. Na krásnom tele Aleca sa spúšťali kryštáliky ľadu. Vyzeral ako boh, ktorý objavil ďalšie krásy zeme. Mal roztiahnuté ruky a zavreté oči. Sama som sa na tú krásu dívala, ale Alec ma zaujal viac. Črty jeho tváre bola presné, hnedé vlasy boli posiate kryštálikmi ľadu a pevné svaly mu obťahovala čierna košeľa.

„To je úžasné!“ pišťala Eva.

„Vážne, Min, je to nádhera,“ pritakal Demetri.

„Aj ja by som chcela vedieť niečo také,“ zamračila sa. V tom okamihu som počula ako vonku niečo udrela do hradu. Následne vypadla elektrina. 
„Evy?“ pípla som smerom k nej.
„Nooo?“ vrátila mi takým istým tónom.
„Čo to tu robíte!“ rozkrikoval sa Aro. Keby som nebola upír, nevidela by som si ani na nos.
„Pane, mám taký pocit, že Eva objavila svoju schopnosť.“ Demetri bol podľa mňa až príliš formálny. Keď uvidel Ara, akoby sa mu stiahli všetky svaly na tvári.
„A to je?! Vypadávanie poistiek? Chceš mi zničiť hrad?!“ obrátil sa na Evu.
„Nie, Aro.“ Sklopila hlavu Eva.
„Aro?“ pricupkala naša hviezdička... Jane.
„Áno?!“ Odkedy sme tu my, Aro ju zanedbáva. To sa jej veľmi nepáči. 
„Bola som v záhrade. Udrel nám blesk do hradu, tak som sa prišla pozrieť, čo sa deje.“ Blesk? Aspoň na niečo je tá malá potvora dobrá. Bolo by úžasné, keby Eva ovládala blesky, no nie? Bola by zaujímavá a výnimočná!
„Zaujímavé, skutočne zaujímavé. Pokračujte, možno sa objavia aj ďalšie.“ Aro aj s Jane odišli z telocvične a hneď na to sa svetlá rozsvietili.

„Ja... ja má ďalšiu schopnosť? No nie je to skvelé? Je!“ pišťala.
„Gratulujem,“ povedal jej Alec. 
„Alec, čo urobíme teraz? Budeme ju učiť ovládať tú schopnosť alebo pokračujeme v tréningu?“ chcel si to ujasniť Demetri.
„Ako povedal Aro, pokračujeme.“ Demetri prikývol a ďalej sa venoval svojej súperke. 
„Myslíš, že sa to naučí?“ pošepkala som Alecovi tak, aby to nepočuli ostatní.

„Ty si sa to naučila rýchlo, tak to musí zvládnuť aj ona. Prišla si na to sama, príde aj Eva.“ Dúfala som v to. Nechcem, aby mala problémy, znova. Predsa len, nebolo to ľahké naučiť sa už prvú schopnosť. Bol zázrak, že vzduch som sa naučila ovládať tak rýchlo, ale čo Eva? Bude to aj pre ňu jednoduché?

„Au!“ Zvuk Demetriho hlasu ma znepokojil. Tieto dve hlásky vydávajú iba tí, ktorým spôsobí bolesť Jane. 
„Stalo sa ti niečo?!“ hysterčila Eva. 
„Nie, nič.“ Zdvíhal sa zo zeme Demetri.
„Čo to malo byť? Prečo "au" ?“ Bolo to veľmi zvláštne.
„No, ja neviem. Z rúk mi vytryskli malé iskričky a potom sa už Demetri váľal na zemi.“ Eva preskakovala pohľadom z jedného, na druhého. 
„Skús to ešte raz,“ nakázal jej Alec.
„Ako?“ vypleštila oči.
„Na čo si myslela, keď sa to stalo?“
Eva sklopila oči.
„Keď sa s Demetrim dotkneme rukami, prejde mnou elektrický prúd. Tak, som rozmýšľala, či to cíti aj on.“
„Mysli na to ešte raz.“ Videla som mierne vykoľajeného Demetriho, ale na tieto slová sa ešte zmohol.
Po pár sekundách sa pod Evinými rukami začali blyšťať žlté svetielka. Bolo to také krásne, ale zároveň mučiace. Ako keby lákala svoju korisť a potom ju zabila. S hlasným krikom opäť dopadol na kolená. 
„Prestaň, prosím!“ vykrikoval. Eva nespravila nič, ale prestalo to. Demetri sa zbieral na nohy.
„Čo si cítil?“ spovedal ho Alec. „Pretože je to zaujímavé. Funguje to ako dar Jane, ale nemôže to byť ten istý,“ konštatoval.
„Akoby mnou prešli tisícky voltov. Vo vnútri ma všetko pálilo, triaslo sa. Prirovnal by som to k elektrickým šokom,“ dopovedal.

„Musíme ísť za Arom. Eva má ďalšiu schopnosť, takže to sú tri. Ešte sa naučíš ovládať blesky – a myslím si – že to bude všetko. Predsa len, oheň, blesk, a z toho elektrický šok. Všetko to do seba zapadá. Ale Min nechápem.“ Otočil sa na mňa.

„Ako? Čo nechápeš?“ 
„Tvoje dary... ideme za Arom, on bude vedieť o čo ide.“
Všetci štyria sme vstúpili do Arovej pracovne, samozrejme, so zaklopaním.
„Pane,“ ujal sa slova Alec, „u Evy sa objavila ďalšia schopnosť. Je medzi nimi istá spojitosť, postupnosť. Najprv, oheň, blesky a potom elektický šok. Myslím, že to už pokračovať nebude, ale čo mi vŕta v hlave, sú schopnosti Min.“

„A ja si myslím, že ti neprináleží hodnotiť takéto veci. Ale súhlasím s tebou. Je to vskutku zaujímavé, famózne!“ Ako mával vo zvyku, zatlieskal svojimi rukami.
„Pane, tú tretiu schopnosť už pomerne dobre ovládať vie, ale blesky ešte nie.“
„Dnes je celkom výhodné počasie na naše skúšky. Je zamračené, takže pôjdeme do záhrady,“ rozhodol. 
Tú záhradu som už videla. Samé zvädnuté kvety, opadané stromy, polámané stoličky a stoly, všetka výzdoba zničená. Nikto sa tu o to nestaral. 

„A čo ťa trápi ohľadom Min?“
„Aro, u Min žiadna postupnosť nie je, neviem si to vysvetliť. Voda a vzduch. Vytvorila pomocou nich aj ľad!“
„Čože?! A to si mi chcel oznámiť kedy?“ skočil mu do reči, Aro.
„Pane, ale to za schopnosť považovať nemôžeme.“
„Áno, Alec, ale je to dôležité, mal si mi to oznámiť hneď!“ rozčuľoval sa Aro.
Alec sklopil zrak, ale Aro si to vôbec nevšímal.

„Klenoty moje,“ prihovoril sa nám, „ste pýchou tohto hradu,“ usmial sa, „ty, Eva, si pre nás niečím novým. Postrachom hradu, ale aj silnou, temperamentnou upírkou. Min, ty si spestrením dňa každého z nás. Prefíkanou, zvedavou a tvoje dary sú viac než fascinujúce. Preto som sa rozhodol dať vám niečo, ale až dnes, keď zvládnete od prezentovať a ovládať svoje dary.“ Hrdo vyšiel z pracovne a my sme ho nasledovali. Otvoril veľké dvojkrídlové dvere. Ovanul ma čerstvý jesenný vietor. 
„Eva, najprv ty,“ prikázal Aro mojej priateľke.
Eva sa posunula pred neho a ja som si zatiaľ sadla na lavičku. Prisadol si aj Alec, ale Demetri zaujate pozoroval Evu. 
„Začni.“ 
Eva najprv začala s ohňom. Bolo to krásne žiarivé. No potom mala predviesť novú schopnosť. Aro to chcel skúsiť sám na sebe. Netušila som na čo bude myslieť Eva teraz, ale podarilo sa jej to. Trochu som bola aj rada, že Aro teraz trpí. Jeho praktiky sa mi vôbec nepáčili! 
„Blesky, Eva.“ Toho som sa obávala. Nestihla si to ešte ani vyskúšať, tak ako to má prezentovať a ovládať?! 
Zavrela oči a z neba priamo vedľa nej šľahol blesk. Strašne ma to prekvapilo. Ona je úžasná! 
„Mám vás radšej čím ďalej, tým viac!“ Znova tlieskal. Tak, to mu určite uverím! On a mať niekoho rád? To tak!
„Predveď mi ešte niečo viac.“ 

Eva predvádzala rôzne kúsky. Lenže pri pohľade na pozadie za ňou som veľmi šťastná nebola. Vyzeralo to tu ako na cintoríne. Všetko smutné, sivé. 
„Čo to má znamenať?“ ozvalo sa vedľa mňa. 
Obrátila som hlavu k Alecovi. Vedľa neho zo zeme vytŕčal veľký červený kvet. 
„To nemôže byť nikto iný, len ty, Min,“ povedal Alec ešte stále hľadiac na kvet. 
„Jasmin, teraz ty. A chcem vidieť, ako tvoríš ľad a skús ten kvet.“ Zodvihol obočie.
„Ale...“
„Žiadne ale! Rob, čo ti kážem.“
Neodpovedala som mu. Urobila som presne to, čo aj v uličke s tým úchylákom. Vytvorila svoj klon. Najprv voda a potom vietor na zmrznutie. 
„Úžasné.“ Pokrútil hlavou. „Ale čo s tým teraz?“ Snažil sa byť múdry.

Dala som ruku v päsť a vietor sa samovoľne rozkrútil okolo sochy. Tá sa znova rozletela na maličké kúsky.

„Ach,“ vzdychol prekvapene.

Teraz som sa snažila urobiť niečo s tým kvetom. Pred tým som myslela na záhradu, tak budem myslieť na kvet. Všetka moja moc sa zakladala hlavne na myslení a pohyboch rúk. Myslela som na to, aby ten kvet bol väčší, vyšší, mohutnejší. Rukou som mu naznačila smer. Vydvihol sa do výšky človeka a po stranách mu narástli menšie kvety.
„Je to famózne, klenoty moje. Na dnes to už stačilo, musím si to premyslieť a vstrebať to. O dve hodiny vás čakám v mojej pracovni.“ Všetko adresoval nám a Aleca s Demetrim si vôbec nevšímal. Rýchlo sa stratil. Moje oči ostali visieť na okne. Bola v ňom Jane a určite sledovala toto dianie. Keď zbadala, že ju pozorujem, zmizla. 

MirushQka

NoemiVolturiCullen

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Šialená večnosť 12. kapitola: