Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Shall we dance - 1. kapitola

02.12.2011 (18:00) • NikyPierce • FanFiction na pokračování • komentováno 24× • zobrazeno 2949×

Keď chce človek v živote niečo dosiahnuť, niečo, prečo sa oplatí riskovať, musí skrátka niektoré veci obetovať. Veci, ktoré mu prirástli k srdcu a ktoré napokon začal milovať.

Svoj domov, v ktorom vyrastáte od detstva, svoje obľúbené ihrisko s hojdačkou, na ktorej ste si nejedenkrát rozbili koleno, školu so spolužiakmi a nakoniec najlepšieho priateľa, ktorý vás podržal v ťažkých situáciách alebo sa s vami učil prvé tanečné kroky.

Lucas je môj najlepší priateľ. Už od detstva nás oboch očaril klasický tanec, a tak sme sa zapísali hodiny tu vo Forks. Mala som osem rokov, keď som prvýkrát vstúpila na tanečný parket. Dovtedy som zaujato sledovala v televízii skoro každú tanečnú súťaž a zistila som, čo vlastne chcem. Tanec ma očaroval a ja som pochopila, že je mojou súčasťou. Milovala som, a aj stále milujem, ten pocit, keď si môžem zatancovať. Ladný pohyb po parkete a ľahko vlajúca sukňa šiat vo víre tanca. S Lucasom sme boli na hodinách jediní vekovo kompatibilní, tak z nás vytvorili pár. Bola som naozaj šťastná. Všetko bolo dokonalé.

A práve minulý mesiac, keď som už mala osemnásť rokov, sme sa zúčastnili na jednej tanečnej súťaži. Po vystúpení sa mne a mojim rodičom prihovoril muž z prestížnej talentovej školy v New Yorku. Ponúkol mi štipendium v tanečnom odbore na ich škole. Ihneď som súhlasila, ale až potom som pochopila, že Lucas túto možnosť nedostal. Bolo mi to ľúto. Celé dni sme sa o tom rozprávali a snažili sme sa prísť na iné riešenie. No nakoniec Lucas prehlásil, že bude lepšie, keď pôjdem len ja.

Keďže však bolo zložité, aby sme sa do New Yorku všetci presťahovali, rozhodli sme sa využiť školský internát. Rodičia za krátky čas vybavili tuším všetko, na čo som si spomenula. Bola som vo vytržení z toho, že sa budem naplno venovať tancu, ale mala som aj výčitky svedomia z toho, že opustím Lucasa a nielen jeho, ale dočasne aj rodičov a všetky moje spomienky, ktoré boli pre mňa dôležité.

Mama na mne videla, že nie som vo svojej koži, a tak jeden večer pred dvoma týždňami prišla za mnou do izby.

„Zlatko, čo sa deje? Už dlhšie na tebe vidím, že ťa niečo trápi.“

Nikdy nepochopím, ako mamy na svojich deťoch vždy spoznajú, že sa niečo deje.

„Ale to nič, som v poriadku,“ odpovedala som jej po chvíli, aj keď som vedela, že mi to neuverí.

„Mňa nikdy neoklameš. Povedz mi, čo sa deje. Azda si si ten New York nerozmyslela?“

„Zbláznila si sa? Tanec je môj život.“

„Tak potom prečo si smutná?“

Vedela som, že tak či onak by som to pred mamou neutajila a išla som s pravdou von.

„Bude mi chýbať Lucas,“ zašepkala som

„To mi je ľúto, ale som si istá, že v New Yorku ti pridelia nového tanečného partnera, zlatko.“ Pohladila ma po chrbte a pozrela sa na mňa svojim súcitným rodičovským pohľadom

„Mami, Lucas nie je len môj tanečný partner. Ako niečo také môžeš povedať?“ Prišlo mi to strašne ľúto. Lucasa poznám už od malička a moja mama doteraz nepochopila, čo pre mňa znamená. To ma naozaj tak zle pozná?

„Azda v tom je niečo viac?“

„Samozrejme, že je v tom niečo viac. Je to môj najlepší priateľ, akého by som si vôbec mohla priať.“  Až keď som to vyslovila, pochopila som, čo mama myslela tým „azda je v tom niečo viac“. Skôr, než stihla niečo povedať, som jej skočila do reči a pokračovala som:

„Ale nie je v tom nič viac. Len tanec a priateľstvo. Naozaj.“

„Ale Bells, ja by som ťa za to neodsudzovala.“

„Mami, prosím, skončime túto debatu. O chalanoch sa zatiaľ zaujímať nebudem. Jediná vec, ktorá ma teraz zaujíma, je tanec.“

„Fajn, ale myslím si, že po nejakom čase v New Yorku budeš hovoriť niečo iné.“

„Mami,“ zasmiala som sa a hodila som po nej vankúš.

„Čo je? Mám pravdu a ty to vieš.“

„Uvidíme.“

V mojej podkrovnej izbe bolo všetko tak, ako keby ju zajtra nemal nikto opustiť. Len veľká prázdnota v skrini naznačovala, že bude nejaký čas neobývaná. Všetky knihy, fotky, veci zo starej školy boli na svojom mieste, a tam aj zostanú, pokým sa nevrátim na nejaký čas domov a na policiach bude tenká vrstva prachu. Veci som už mala zbalené v cestovných taškách, ktoré stáli pri dverách. Chýbalo už len aby ma rodičia zajtra ráno odviezli na letisko.

Pozrela som sa na mobil, ktorý ležal na nočnom stolíku a zistila som, že už je takmer polnoc. Rýchlo som sa prezliekla do pyžama a ľahla som si do postele. Do mäkkej postele, ktorá ma tak pevne držala každé ráno pri sebe a nechcela ma pustiť preč.

Zajtra ale nebudem mať na výber. Odídem tak, či onak. Aj keď mi to tu bude chýbať, väčšia časť môjho ja sa prikláňala k radosti z nového a nepreskúmaného. Nové a nepreskúmané obdobie môjho života, ktoré zajtra otvorí svoje dvere a vtiahne ma do svojho vnútra.

Hlavu som si položila na vankúš, zavrela oči a poddala som sa spánku.

***

„Bells, zlatko, vstávaj,“ mykala so mnou mama, aby som sa konečne zobudila.

„No tak, vstávaj. Po raňajkách odchádzame a ja kvôli tvojmu vyspávaniu nebudem zastavovať lietadlo, aby ťa počkalo.“

„Fajn, vstávam, ale daj mi ešte päť minút,“ odpovedala som ešte rozospato.

„Ako chceš, ale za päť minút nech si dole,“ vravela mama, keď už odchádzala z mojej izby.

S mamou sme si boli viac-menej podobné. Aj po povahovej, aj výzorovej stránke. Obidve sme mali hnedé oči a vlasy. Ale na rozdiel od nej som ja ma vlasy dlhé skoro po pás. Obe sme boli tvrdohlavé, a keď sme si niečo vzali do hlavy, neprestali sme, až kým sme to nedosiahli.

Posadila som sa na posteli a pomaly som vstala. Ešte poslednýkrát som sa pozrela von oknom. Náš malý sused Toby sa každé ráno bicykloval po príjazdovej ceste a nevynechal ani dnešok. Pani Montgomeryová venčila svojho psa a pán Turner, ako každé ráno, nasadol do svojho Mercedesu a pobral sa do práce.

Všetko mi pripadalo ako dopredu nacvičené divadlo stvárňujúce každodennú rutinu mojich obyčajných dní. A tento deň je len na začiatku a už je všetko - len nie obyčajný. Je výnimočný. Začiatok niečoho nového.

Rýchlo som ešte bežala do kúpeľne a pobrala som sa do kuchyne na raňajky. Naša kuchyňa neponúkala žiadne kopy jedla. Pravdupovediac o jedlo som sa väčšinou starala ja. Otec bol skoro stále v práci, no a mama bola doslova antitalent na varenie.

Zobrala som si misku a lyžicu, cereálie a mlieko, sadla za stôl a pustila som sa do jedla. Pri stole som bola sama. Mama s otcom ešte kontrolovali moje veci. Renée a Charlie - moji milovaní rodičia. To oni ma najviac podporovali v tanci, za čo som im nesmierne vďačná. Keď som dojedla, natiahla som na seba rifle a moju obľúbenú bielu blúzku a čiernu koženú bundu. Otec mi ešte zobral pár tašiek a zniesol ich dole do auta. S domom som sa „rozlúčila“ ešte včera, ale neodpustila som si ešte jeden pohľad po mojej izbe.

„Vrátim sa,“ zašepkala som a zavrela za sebou dvere.

Už som chcela nastúpiť do auta, keď vtom ku mne niekto pristúpil a dlaňami mi zakryl oči.

Inštinktívne mi ruky vyleteli dohora a dotyčného som chytila na zápästí.

„Lucas, si to ty?“  opýtala som sa, aj keď som odpoveď vedela dopredu.

„Bože, ty si hrozná. Prekvapiť ťa je umenie. Keď sa mi to niekedy podarí, môžu ma nominovať na Nobelovu cenu.“ Svoje ruky zložil a ja som opäť všetko videla.

Otočila som sa k nemu a objala ho.

„Budeš mi strašne chýbať,“ povedala som len cez zuby, lebo tvár som mala zaborenú do jeho hrude. Dúfala som, že ma počul.

„Aj ty mne,“ zašepkal mi do ucha, „nebudem sa mať s kým hádať.“

„Héj.“ Odtlačila som sa od neho a päsťou som ho udrela po pleci.

„Bells, veď vieš, že som žartoval.“

„To ti radím, nechci si ma rozhnevať v môj posledný deň.“

„Tvoj posledný deň? To znie príliš deprimujúco. Veď neodchádzaš navždy. Vrátiš sa! A mimochodom, nikdy by som si vás nechcel pohnevať, madam.“  Pri poslednej vete sa snažil tváriť veľmi vážne, no ja som to nevydržala a vybuchla som do obrovského smiechu.

„Tak toto ti naozaj nesedí. Vravela som ti to už niekoľkokrát a ty si nedáš povedať.“

„Už si to naozaj zapamätám, sľubujem.“ Stále sa usmieval a ja som ho ešte raz objala s nastúpila do auta.

„Keď sa ubytujem, tak ti napíšem. A prídem ťa pozrieť hneď, ako budem môcť,“ vravela som mu ešte cez otvorené okno.

„Budem sa tešiť. A prajem veľa šťastia.“

„Ďakujem, zbohom, Lucas,“ zamávala som mu a okno zatvorila.

„Pripravená, zlatko?“ opýtala sa mama.

Otec naštartoval auto a ja som len dodala: „Áno. Som pripravená na nový začiatok.“

2. kapitola

Autor: NikyPierce, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Shall we dance - 1. kapitola: