Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Samota? Do konca smrti 2. kapitola

14.01.2010 (18:45) • Tania4581 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1239×

Zhlboka som sa nadýchla a rozmýšľala som čo im poviem. Veľmi nerada som začínala túto tému. Nechcela som aby ma niekto ľutoval. O to som nestála. Nenávidela som keď sa ľudia so mnou priatelili iba preto, že nemám rodičov. Cítila som však, že teraz sa mi začína nový život. Nájdem si tu priateľov a hádam aj ľudí, ktorých budem pokladať za svoju rodinu. Chcela som konečne začať žiť s ľuďmi, ktorý ma majú naozaj radi. Nie ako v detskom domove... Radšej som od nepríjemných spomienok vrátila svoju pozornosť opäť do reality.

,,Niekto ich zavraždil. Ešte nenašli páchateľa. Myslím si, že ho už po ôsmich rokoch ani nenájdu.“ Smutne som mu odpovedala. Erik sa chcel asi ešte niečo spýtať, ale Angela hneď pochopila, že sa o tom nechcem rozprávať.

,,Nechcela by si s nami zájsť do kaviarne? Majiteľkou je moja mama a Erik nám chcel ukázať nejakú prácu na biochémiu.“ Už po chvíli som vedela, že si ju obľúbim. Zatiaľ som sa im však nemohla plne venovať. Mala som ešte kopec vybavovačiek a nakupovania. Potrebovala som nejaké nové veci a chcela som si už objednať nábytok.

,,Prepáč. Musím si ísť ešte niečo vybaviť do Seattlu.“ Iba chápavo prikývla a odišla spolu s ostatnými preč. Keďže to nebola moja izba, išla som do svojej. Keď som však išla po chodbe, počula som ako Mikova mam kričí jeho meno. Zľakla som sa, či sa jej niečo nestalo. Rozbehla som sa dole po schodoch a utekala do skladu. Bála som sa, či sa nejako nezranila.

Keď som tam však prišla, moje obavy sa rozplynuli. Stála nad nejakými škatuľami a usmievala sa na mňa.

,,Bella, mala si oddychovať. Chcela som aby mi pomohol Mike.“ Povedala starostlivo.

,,Mike nie je doma, takže vám pomôžem ja. Ako vidím, sama to neodnesiete.“

,,Dobre.“ Porazene si povzdychla. Víťazne som sa usmiala a pomohla som jej to zaniesť k výkladu.

,,Tak ti ďakujem. Dneska ešte nepracuješ, takže máš poobedie voľné.“ Iba som prikývla a išla som do svojej izby. Keďže som tu mala bývať maximálne tri dni, nevybaľovala som sa. Z cestovnej tašky som si vytiahla čierne rifle a tričko na ramienka. Bolo fialovej farby a pod prsiami malo čiernu stuhu. Doplnila som to čiernou čelenkou a ešte som si vzala mikinu. Vo Forks bol jeden z teplejších dní, ale predsa to nebolo veľmi teplo. Slnko bolo ako skoro každý deň skryté za mrakmi. Vzala som si ešte doklady, peňaženku a vyšla som pred dom. Nasadla som do svojho miláčika a mohla som vyraziť. Po rodičoch som zdedila veľa peňazí takže som si mohla dovoliť drahšie auto. Vybrala som si Ford Monteo striebornej farby. Zdalo sa mi pre mňa najvhodnejšie. Keďže som si ho kúpila len pred nedávnom, nemôžem ešte celkom posúdiť ako sa mi jazdí. Zatiaľ som však spokojná.

Cesta do Seattlu mi trvala asi tridsaťpäť minút. Najprv som išla vybaviť nejaké papiere k bytovej agentke. Dohodli sme sa, že sa môžem v Pondelok nasťahovať. Dohodli sme sa však až na poobedie kvôli škole. Potom som si to namierila rovno do nákupného strediska. Zastavila som v garáži na druhom poschodí. Odtiaľ to bol už iba kúsok k predajni nábytku. Najradšej som zariaďovala interiér domov. Bol to skvelý pocit vidieť pekný výsledok vašej práce. Kúpila som si obrovskú manželskú posteľ. Bola modrej farby a bola vyrobená z dubového dreva. Zapáčila sa mi na prvý pohľad. Bola taká iná, mohutná... Ostatný nábytok vraj už bude v dome. Postaral sa o to nejaká reštaurátorka z Forks.

Hneď ako som si vybrala ku mne pribehol sympatický predavač. Neviem kvôli čomu, ale bol v rozpakoch. Bol však veľmi milý. Mohol mať tak dvadsaťdva rokov. Mal blond vlasy. Celkovo vypadal príťažlivo.

,,Dobrý deň slečna. Môžem sa spýtať či ste si vybrali?“ Spýtal sa ma.

,,Áno chcela by som si kúpiť tú posteľ. Nedá sa zariadiť aj odvoz?“

,,Určite. Hneď to vybavím.“ Povedal a odbehol smerom k pokladni. Ja som sa zatiaľ posadila na kraj nejakej postele. O chvíľu sa ten predavač vrátil aj s papiermi. Podpísala som ich a podala mu ich naspäť.

,,Kedy si želáte, aby vám ju doviezli?“

..Čo takto v pondelok okolo sedemnástej hodiny?“ Navrhla som mu. Iba nemo prikývol, ale stále pri mne postával.

,,Ešte niečo?“ Spýtala som sa ho asi po dvoch minútach. Pozrel sa mi do očí. V tvári bol celkom červený.

,,Smel by som vás pozvať na kávu? Teraz mi začína pauza.“ Povedala som si prečo nie.

,,Samozrejme.“ Usmiala som sa. Vyzeral byť mojou odpoveďou zaskočený. Mne sa však dal byť veľmi milý, preto som súhlasila.

,,Inak volám sa Kaleb.“ Podal mi ruku.

,,Bella, teší ma.“ Odpovedala som mu. Pomaly sme vyšli z predajne. Ako gentleman mi otvoril dvere. Jeho správanie ma milo potešilo. Teraz som sa však pokúsila vnímať cestu, takže sme šli mlčky. Zastavili sme sa až na rohu v nákupnom stredisku. Bola tu malá reštaurácia. Kaleb si dal iba kávu. Ja colu a ovocný šalát. Bola som už celkom hladná.

,,Ako dlho tu pracuješ?“ Spýtala som sa, aby som prelomila ticho. Začal rozprávať o svojom živote, o rodine, práci, vzdelaní... Celý čas som nepovedala ani slovo, iba som prikyvovala. O pätnásť minút však musel odísť. Skončila sa mu prestávka. Celkom som si vydýchla. Bol milý, ale rozprával iba o sebe.

Práve vtedy som začala jesť šalát. Bola som už celkom hladná, takže som ho nemienila nechať len tak.

,,V pokoji to dojedz. Ja sa aj tak musím vrátiť do práce.“ S týmito slovami sa vytratil z reštaurácie. Sotva som si dala jedno sústo, oznámil mi mobil prijatú SMS. Pozrela som sa na displej. Vôbec ma neprekvapil odosielateľ. Nebol to nikto iný ako Rebeky.

Ahoj Bella. Otec mi dovolil ísť za tebou

do Forks. Môžem prísť napríklad v... Nedeľu?

Čo povieš keby sme si spravili takú babskú jazdu a

prespala by som aj u teba? Máš už vlastne ten dom?

Odpíš. Rebie.

Potešila som sa, že ju konečne uvidím. Potrebovala som niekoho, s kým by som sa po dlhom čase porozprávala. Síce sa musím spýtať pani Newtonovej či môže Rebeca na jednu noc zostať, ale teším sa. Hneď som jej začala odpisovať.

Rebie, dom ešte nie je hotový. To ti však

nebráni v tom aby si prišla. Snáď mi moja šéfka dovolí

aby si tam prespala. Spýtam sa jej na to a potom ti dám

vedieť. A babskú jazdu si spravíme určite. Teším sa na teba.

Bella.

Rýchlo som dojedla šalát a mala som v pláne ísť nakupovať oblečenie. Predsa len moc vecí nemám. Rýchlo som vstala a zobrala som si mobil zo stola, kde som ho pred tým položila. Rýchlym krokom som vyšla von. V tom som však do niekoho vrazila. Mala som pocit, akoby som sa zrazila so skalou. Z toho nárazu som spadla na zadok. Sedela som tam a pozerala som na nohy dotyčného. Zohol sa však a pozrel sa mi do tváre. Bol nádherný. Vypadal ako anjel. Bol dokonalý. Mal bielu pokožku, krásne zlaté oči, krvavočervené pery a jeho blond vlasy pripomínali leviu hrivu. Nikoho krajšieho som nikdy nevidela. Vypadal ako stelesnenie dokonalosti. Pôvabne sa na mňa usmial a ponúkol mi ruku. Prijala som ju a pokúsila som sa vstať. S jeho pomocou sa mi to podarilo, ale to čo ma zaskočila bol jeho studený dotyk. Nezdalo sa mi, že by vonku bola až taká zima. Rozhodla som sa, že to však riešiť nebudem.

,,Prepáč nevidel som ťa.“ Zatváril sa previnilo. Nechcela som , aby si to kvôli mojej nešikovnosti dával za vinu.

,,Nie ty prepáč. Som nemehlo. Musím sa pozerať kadiaľ chodím.“ Ospravedlňujúco som sa na neho usmiala.

,,Naozaj ma to mrzí. Inak volám sa Jasper.“ Povedal a podal mi ruku. Ja som ju samozrejme s radosťou prijala.

,,Bella.“ Odpovedala som iba, pretože som sa začala topiť v jeho očiach. Keď však prerušil očný kontakt, konečne som sa spamätala.

,,Zháňa ma rodina. Musím ísť. Rád som ťa spoznal Bella.“ Odpovedal mi a ihneď sa otočil a odišiel. Dokázala som sa pohnúť až keď zašiel za roh. Konečne som sa vydala na tie nákupy. Avšak s neustálou myšlienkou na toho neobyčajne milého a krásneho anjela – Jaspera.

Autor: Tania4581 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Samota? Do konca smrti 2. kapitola: