Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rio de Janeiro - 6. kapitola

24.07.2012 (17:15) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 2121×

6. kapitola

Po baseballe, kde som len nemo pozorovala obrovskú silu a a rýchlosť všetkých Masenovcov, som sa konečne odhodlala ísť za Edwardom. Na tvári mal pokojný výraz, dokonca sa mi zdalo, že ma očakával. Sedel na verande a čiernymi očami pozoroval príliv. Neisto som si k nemu prisadla a utrela si spotené ruky do šiat. Nervózne som si hrýzla peru a nevedela, ako začať.

„Viem, čo sa ma chceš spýtať,“ začal po chvíli Edward a ušetril ma tej najťažšej časti. Alebo nie? „Videla si našu rýchlosť pri baseballe,“ šepol. Prikývla som, ale nič nepovedala. Počkala som, kým bude pokračovať: „My nie sme ľudia, Bella. Sme upíri,“ prehlásil. Čakala som, že sa zasmeje. Že o stotinu na mňa vybafne so slovami, to bol fór, ale nič také sa nestalo. 

„Upíri?“ zopakovala som trasľavým hlasom.

„Neveríš mi?“ konečne pozrel na mňa. Tie dve čierne studničky ma úplne pohltili. Boli také krásne. A zároveň také strašidelné. „Tak sa pozeraj.“ Vstal a pozrel na pláž. Pár lúčov slnka, ktoré sa dostali cez oblaky, dopadalo na drobný piesok. A Edward si to zamieril priamo tam. Postavil sa do lúča a ja som v tom okamihu zalapala po dychu. Jeho pokožka bola posiata miliónmi malých diamantov, ktoré svojim ligotom okolo neho vytvorili bielu žiaru. Zdvihla som sa a behom sekundy stála vedľa neho. Prižmúrila som oči a opäť ich tvorila. Nie, zrak som mala v poriadku. Načiahla som ruku a opatrne sa mu dotkla tváre. Bola stále rovnako mramorová ako predtým.

„To je krása,“ šepla som. Edward mi schytil ruku a vtisol jemný bozk na dlaň.

„Takže sa ma nebojíš?“ opýtal sa. Zavrtela som hlavou, aj keď som si to možno mala trochu premyslieť. Ale na môj veľký údiv som sa ho nebála. Veľmi dobre som totiž vedela, že by mi neublížil. A ak by mi chcel vysať krv, urobil by to už dávno. Mal na to predsa celú noc.

„Vieš, že ťa milujem?“ ozval sa znovu. Aj na to som prikývla. Vedela som to veľmi dobre. Ale to si už nemohla priznať. Pretože ja sama som nevedela, čo k tomuto sexi upírovi cítim. Pri ňom som bola vždy celá rozrušená, v bruchu mi lietali motýle a srdce mi išlo vybuchnúť. A aj keď som sa veľmi snažila zastaviť to, nemohla som. Sklopila som pohľad a stiahla ruku.

„Ty ma nemiluješ, však?“ opýtal sa ma a ja som opäť chcela prikývnuť. Hovoril mi to môj mozog.

Takto to bude jednoduchšie, šepkal. On je upír, ty si človek, už to je dosť veľký rozdiel. Máš vlastný život, Bella, tak prečo si ho kaziť? Všetko si mala vždy dopredu naplánované a on do tvojich plánov nezapadá. Práve naopak – úplne vybočuje z tvojho stereotypu. No tak, preber sa, určite je to len románik na pár dní. Preboha, veď je to upír, môže mať každú. Tak prečo by chcel teba? Obyčajné, ani nie tak krásne, dievča zo Seattlu? Doteraz si nikdy nedovolila citom, aby konali namiesto teba. Tak prečo v takomto dôležitom rozhodnutí váhaš? Je to predsa nad slnko jasnejšie... A koniec koncov, máš predsa priateľa. Jake je určite strachom celý bez seba...

Po tých slovách sa mi do očí nahrnuli slzy, ale stiahla som ich. Vyprázdnila som si myseľ a hľadiac stále do zeme odvetila: „Nie, nemilujem ťa. A mohol by si ma zaviesť späť na pevninu? Musím ísť za Jakeom.“ Veľmi som sa snažila, aby sa mi nezlomil hlas. A zároveň dúfala, že mi to Edward nespraví ešte ťažším a nechá ma odísť. Aj keď jedna moja polovica, a ja som nevedela aká presne veľká, chcela, aby ma nepustil. Aby mi nedovolil odísť a donútil ma zostať s ním. Ale to sa nestalo. Edward si ťažko vzdychol. Chvíľu sa nehýbal a potom ma vzal za ruku.

„Tak dobre, poď,“ povedal chladným hlasom, bez emócií. Prekvapene som mu pozrela do tváre. Mal na nej ľahostajný výraz, akoby sa všetko toto okolo dialo mimo neho, akoby sa ho to netýkalo. Nie, toto nebol Edward. Toto bol ten upír v jeho vnútri.

Ťahal ma za ruku až k mólu. Tam ma vtisol do člna a odmotal laná. Mala som poslednú príležitosť zastaviť ho. Ale ja som len nemo hľadela, ako sa ten pokojný ostrov vzďaľuje. A nemohla som si odpustiť, čo by sa stalo, keby mu poviem áno, aj ja k tebe niečo cítim. Nie, zavrtela som hlavou. Zamkla som si myšlienky a sadla si. Pohľad som zabodla do tmavej vody. Nemohla som sa pozerať na Edwarda ani na ostrov, lebo som sa bála, že si to ešte rozmyslím.

Keď prišlo na lúčenie, moje srdce zaplesalo. So skrývanou radosťou som zistila, že ma odprevadí až k hotelu. Argumentoval to slovami, že by som sa určite stratila a nepochybne mal pravdu. Držal ma za ruku a ťahal do centra mesta. A ja som si užívala každú sekundu, čo som sa ho mohla dotýkať, aj keď bol ku mne chladný a celou cestou neprehovoril ani slovo. Ak by sme sa nedržali, jeden by myslel, že sme len náhodní okoloidúci.

Asi po polhodine, ktorá sa mi však zdala neskutočne krátkou, sme zastavili pred hotelom. Edward sa na mňa otočil, ale jeho čierne oči neprezrádzali žiadny z jeho pocitov. Aj jeho to tak bolí ako mňa? Tak prečo ma nezastaví? Je upír, má to predsa v moci – alebo sa mýlim?

Zastav ma, kričala som vo vnútri, až sa mi točila hlava a ja som sa prichytila tesne pred pádom jeho ramena. Áno, to som bola presne ja. V tých najhorších situáciách som dokázala vždy skolabovať. Ale tentokrát som bola za to neskutočne vďačná. Pretože Edwardove ruky pristáli na mojich bokoch, až sa mi zachvelo srdce. Pozrela som mu späť do tváre. Na okamih sa mi zdalo, že tam vidím svojho Edwarda, s tým nežným a starostlivým pohľadom. Ale potom sa tam opäť objavil ten chladnokrvný výraz, až mi nabehla husia koža.

„Odprevadím ťa radšej k dverám,“ povedal pevným hlasom a vzal ma na ruky. Nikdy som nebola šťastnejšia. Takže predsa mu na mne záležalo. Zaborila som tvár do jeho ramena, aby som skryla úsmev. Vnímala som len jeho pomalý dych a plnými dúškami som vdychoval jeho sladkú vôňu. Bože, ako som ho chcela. A zároveň ako veľmi som sa bála, že to bude len románik na jednu noc. Priam ma to desilo.

„Prajem ti šťastný život, Bella,“ zašepkal sucho vo výťahu. Otvorila som oči a on ma zložil. Bolestne som si narovnala šaty a upravila účes. Keď som sa končekmi prstov nechtiac dotkla stehov, zasyčala som. Keď výťah cinkol, chcela som dať Edwardovi ešte posledné zbohom. Bolestne som však pozrela na párik na chodbe. Náruživo sa bozkávali a opierali o stenu. Ale moment...

Dvere sa začali zatvárať, no ja som tam vložila ruku. Ten párik som predsa poznala. V úžase som stála ako prikované k zemi a s vyvalenými očami, ústami až dokorán ich sledovala. Nie, to je predsa hlúposť, nahovárala som si. Lenže keď ten chlap natočil tvár sem, ja som neomylne spoznala Jakea a Nessie. Ani som sa nenadýchla, keď ju pohladil po chrbte a ruku pritlačil na jej zadok. Krv vo mne vykypela skôr, ako vriaca voda v hrnci. Zaťala som päste a zaklapla sánku. Dočerta, tak ja som odmietla Edwarda len preto, lebo som myslela na Jakea a on sa tu bozkával s inou? Tak to nie.

Vyšla som z výťahu a ruky skrížila na  prsiach. Chcela som vedieť, aké to bude mať pokračovanie. Možno som bola tak trochu masochista, lebo som tým trápila len svoje, už aj tak dosť zlomené srdce. Jake ju ešte raz pobozkal a začal ju ťahať k dverám. Nemotal sa, takže nebol opitý a na druhú stranu, ani to by ho neospravedlňovalo.  Nervózne otváral dvere a ja som nemusela byť génius, aby som vedela, čo bude pokračovať. Pristúpila som bližšie a zvolala:

„Jake?!“ V tom jedinom slove sa odrážali všetky moje pocity – hnev, zlosť, sklamanie, bolesť, ale aj posledné stopy našej lásky. Ak to vôbec niekedy bola láska. 

Jake sa prekvapene otočil a s ním aj Nessie. Videla som, ako sa im obom menia žiadostivé tváre na prekvapivé, až ohromené. Chvíľu len tak stáli, čumeli na mňa, akoby som bola božstvo, ktoré sa každú chvíľu rozplynie. A možno presne tak som sa aj tvárila – ako boh pomsty.

Prvý sa spamätal Jake. „Bella?“ opýtal sa a hlas sa mu zlomil. Ako vinnému tesne pred popravou.

„Edward?“ zvolala však Nessie prekvapením aj šťastím zároveň. To ma už úplne ochromilo. Moment... Pozrela som za seba. Asi krok odo mňa stál Edward a tiež bol ohromený ako všetci zúčastnení. Oni dvaja sa poznajú? Pýtala som sa samej seba. Skákala som očami z jednej tváre na druhú a nevedela som, kto sa tváril prekvapenejšie. Samozrejme, že sa poznajú, boli predsa susedia, hovoril mi hlas. Lenže aj slepý musel vidieť to, čo ja. Oni dvaja neboli len známi. Boli niečo viac. V tej sekunde som sa chcela otočiť a ujsť. Nechcela som vedieť, čo medzi nimi bol alebo ešte stále je, aby mi to ešte viac neublížilo. Ale nohy som mala ešte stále prikované.

„Čo tu ty robíš?“ zvýskla Nessie a celá šťastná sa vrhla na Edwarda. Hodila sa mu okolo krku, až sa zatackal dozadu.

„A ty? Býval som tu,“ kývol hlavou na dvere, ktoré som tak dobre poznala. Nessiine ohromenie stúplo.

„To nemyslíš vážne. Ja bývam presne oproti. Bože, to je ale náhoda. Tak rada ťa vidím,“ smiala sa a vtisla mu letmý bozk na pery. Zmučene som na nich hľadela. Chcela som umrieť. Nepozerať sa na to. Ale žiadny vyšší zásah z neba mi nepomohol. A tak som len s bolestnou grimasou sledovala situáciu.

„Môžete mi to vysvetliť?“ spýtala som sa po chvíli. Edward pustil Ness na zem a so zaľúbeným pohľadom sa otočil na mňa. Na tvári mal ten najkrajší úsmev, aký som kedy videla.

„S Nessie som kedysi chodil. Dokonca sme boli aj zasnúbení, ale potom sme sa rozišli,“ hovoril, akoby komentoval počasie. Ak som niekedy tvrdila, že mám zlomené srdce, tak to bol len slabý odvar toho, čo sa v mojej hrudi dialo teraz. Vedci by to možno prirovnali k Veľkému tresku, keď sa všetko rozletelo na milión malých častí. Už som vedela, ako sa musel cítiť granát.

Do očí sa mi hrnuli slzy, a ja som dúfala, že odpadnem. Celkom by mi to aj pomohlo. Ale práve ja som musela mať tú smolu, že si to pretrpím celé. Nasala som čerstvý vzduch a mimovoľne sa pridržala steny. Čakala ma posledná otázka.

„Kedysi? Ako dlho je to pre teba?“ Hlas sa mi zlomil. Edward veľmi dobre vedel, na čo narážam. Pozrel za mňa na Jakea a ja som sa tiež trochu otočila.

Jake stál bez pohnutia stále pri dverách. Bolo to čudné. Očakávala by som, že ma príde objať, ale on tam len tak stál. Vyzeral skôr ako pozorovateľ, nie aktér. Pozrela som späť na Edwarda a pohľad mu znežnel. Nebodaj konečne prišiel na to, ako sa cítim? Bravó, v duchu som mu tlieskala. A možno práve preto mi nechcel odpovedať. Nessie to však vyriešila za neho.

„Aha, tak ty o tom už vieš?“ šepla mi a veľavýznamne sa na mňa pozrela. „No, ak mám pravdu povedať, s Edom sa poznám už odmalička, čo je zhruba asi päťdesiat rokov. Vieš, som poloupírka. Ale začali sme spolu randiť až okolo sedemdesiatych rokov. Spolu sme boli asi... Myslím, že to bolo tých dvadsaťpäť rokov, keď sme sa rozišli. Aj keď ma stále občas vzrušuje. Bože, nemôžem uveriť, že sme bývali tak blízko seba a ani sme si to nevšimli.“ Posledná veta patrila Edwardovi. Ale jeho pohľad nepatril jej, ale mne. Ďakovala som Ness, že aspoň ona našla tú odvahu a v duchu som lapala po dychu. Dvadsať päť rokov, to je dosť. Nie, je to sakra veľa aj na upíra. A určite ani Edwardovi nie je Ness ľahostajná. Videla som mu to na očiach. Ligotali sa láskou.

Tak vidíš, varoval som ťa, opäť sa ozval ten dotieravý hlas a ja som mu musela dať za pravdu. Upír a človek, to nešlo dokopy. Možno len ako románik na jednu noc. Ale lev sa nikdy nemohol zamilovať do jahňaťa. Bolo to proste nemysliteľné. Ako povedal Edward, bol to osud. A mojim osudom je nebyť šťastná. Mojim osudom bolo ísť s Jakeom do Ria, aby som spoznala jeho vernosť. Mojím osudom bolo presne na tejto chodbe stretnúť Edwarda, aby som ho potom mohla priviesť k Nessie. Bola to len moja hlúposť, ktorá sa do neho zamilovala. Nič viac.

„Bella, ja...“ začal Edward. Už som však nechcela nič počuť. Chcela som sa zavrieť do izby a zabudnúť. A v najlepšom prípade sa s Edwardom, Nessie a ani Jakeom už nikdy nestretnúť.

Odtrhla som sa od steny a z posledných síl som sa usmiala na Edwarda. „Prajem ti šťastný život, Edward,“ povedala som tak hlasno, ako to len išlo. Slzy sa mi už dávno preliali cez okraj a bolo ich počuť aj v mojom hlase. Poslednýkrát som si prezrela jeho dokonalú tvár, krásne čierne oči, bledú pokožku, dokonalé pery a telo, ako stvorené na milovanie. Potom som sa otočila a pevným krokom vošla do izby. Myslela som, že sa rozpadnem. Že už vyletím do vzduchu celá, nielen moje srdce. Ale tie dôležité slová, ktoré by odpálili poslednú strelu, neprišli.

„Bella,“ šepol ktosi za mojim chrbtom. Cez vzlyky som ledva dokázala rozpoznať hlas. Otočila som sa na päte v márnej nádeji, že to bude Edward. Stál tam však Jacob. Tvár mal zničenú bolesťou. Konečne si uvedomil, čo vlastne urobil.

„Prepáč mi to. Bol som taký zničený, myslel som, že som ťa stratil. A Nessie...“ Zdvihla som ruku a nedovolila mu pokračovať. Veľmi dobre som si dokázala predstaviť, ako sa to medzi nimi začalo.

Jake bol zronený a odrazu prišla Nessie ako utešiteľka. To bol starý scenár, starší, než socha Ježiša Krista nad Riom. Odfrkla som. „Volala som ti.“ Jacob pošmátral vo vreckách a vytiahol mobil. Nemohla som uveriť, že si ani nevypočul odkazy. Dal telefón k uchu a počúval, kým som ho prebodávala pohľadom.

Keď sa môj monológ z telefónu konečne skončil, Jake ho sklapol a pozrel na mňa. „Bella... ja... nenapadlo mi to.“ Zaklonila som hlavu a zasmiala sa. No samozrejme. Hlavne, že si si užil, Jake. Opäť som na neho pozrela. Bolo to čudné. Nevedela som prečo, ale jedna vec mi bola jasné. Toto lúčenie bude bolieť menej ako lúčenie s Edwardom. Možno práve preto, že už som nemala srdce, ktoré by mohol zlomiť.

Podišla som k nemu a objala ho. Medzitým som si zložila krásny zásnubný prsteň, ktorý mi kedysi dal a s úsmevom mu ho podala. „Myslím, že ťa nemilujem. A zjavne ani ty mňa. Nechcem sa rozísť v zlom. Mám ťa rada, aj napriek tomu všetkému, ale len ako priateľa. Daj ho žene, s ktorou si budeš vedieť dokázať predstaviť zvyšok života.“

Chcel niečo povedať na svoju obranu. Preto som mu položila prst na ústa a pokrútila hlavou. Slová už boli zbytočné. Pochopil to. Bože, ako ľahko to išlo. Odtrhla som sa od neho a vošla do izby. Zrútila som sa k zemi. Hlavu som oprela o posteľ a vzdychla. Bola som unavená. Akoby som bežala maratón. Ešte ma však čakala posledná vec. Bolo načase zbaliť sa.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rio de Janeiro - 6. kapitola: