Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prosím, že je to len sen?! - Prológ

02.09.2010 (21:45) • zuzu15 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1118×

Prológ:

Denník Zuzany: 12. Júl 2010

Mali ste už niekedy pocit, že sa vám všetko rúca? Že váš život je len nočná mora a vy sa nemôžete prebudiť, hoci si to tak veľmi želáte?

A čo je na tom najhoršie? Že táto nočná mora bola vlastne mojím tajným snom! O tomto okamžiku som snívala dlho, a predsa teraz padám na zem a chytám sa bezvládne za hlavu...

Ľudia si všetko radi plánujú, chcú mať veci pod kontrolou. Byť pánom svojho osudu, ale čo ak si sám osud s nimi chce pohrať? Čo potom?

Košice, o pár hodín skôr:

„Do frasa, Zuza! Ideš pomalšie než slimák. Rýchlejšie tempo, prosím,“ zakričala som nahnevane. To nie je možné, aby bol niekto tak pomalý. To už aj žena v ôsmom mesiaci tehotenstva by chodila rýchlejšie. Otočila som sa, aby som sa uistila, že si znova niekde nesadla. Keď som uvidela jej zmučený výraz a pot, ktorý sa z nej doslova lial, musela som sa nahlas zasmiať. Snažila sa s nami držať krok, ale veľmi jej to nešlo. Aj Iveta to nevydržala a vybuchla do ešte väčšieho smiechu.

„Ha, ha, to je veľmi vtipné,“ zanadávala, ale pridala, aby nemusela znovu počúvať naše podpichovanie.

Chvíľu sme šli mlčky a obzerali si okolie. Všade bolo plno stromov, boli sme totiž blízko lesa. Dnes sme sa vybrali preskúmať staré paneláky, ktoré sme si všimli nedávno. Dôvod? Nuda. A to poriadna.

Zamyslene som prešla pohľadom po taške, ktorú mala Zuzka na sebe. Uškrnula som sa.

„Ani sa ti nečudujem, že nevládzeš. Čo všetko, preboha, máš v tej taške?“ opýtala som sa ešte s miernym humorom v hlase a ďalej pozerala na Zuzku. Mala som ju rada, ale niekedy mi pripadala, že ani nerozmýšľa. Urazene sa na mňa pozrela, ale len naoko.

„To vieš, všetko. Čo ak by sme potrebovali kompas alebo mapy? A tak isto nesmieme zabudnúť na jedlo a vodu. A mám aj notebook, knihu...“

Šokovane som na ňu pozerala a nebola som sama. Iveta len krútila nechápavo hlavou.

„Čo je?“ opýtala sa po chvíli. Iba som pretočila oči.

„A chladničku si zobrať nechcela?“ opýtala sa so smiechom Iveta.

„Hm, to nie je zlý nápad,“ zamyslene hovorila Zuzana a prechádzala si prstom po brade. Keď uvidela naše výrazy, nahlas sa zasmiala.

„To bol žart, ľudia,“ zašepkala pomedzi záchvaty smiechu.

Tie jej žarty. Niekedy neviem, čo myslí vážne. Ona je totiž schopná všetkého.

„Už sme tu,“ povedala Iveta ľahostajne, ale v hlase jej bolo badať vzrušenie. V tej chvíli sme sa prestali so Zuzanou naťahovať a pozreli pred seba. Stáli sme pred malými panelákmi, ktoré boli úplne zničené. Steny boli popísané grafitmi, okna porozbíjané, po zemi bolo množstvo odpadkov a všade sa šíril hrozný zápach, z ktorého sa mi zdvíhal žalúdok.

„Asi tu majú hotel bezdomovci, čo?“ zasmiala sa Zuzana.

„Asi áno,“ odpovedali sme s Ivetou v tej istej chvíli.

„Naozaj tam chcete ísť?“ opýtala som sa ich trochu zdráhavo. Neprišlo mi to tu veľmi bezpečné. Iveta prikývla na znak súhlasu. Podľa mňa ani nedýchala. Ani sa jej nečudujem. Zuzana iba nechápavo pokrútila hlavou.

„Ani za nič. Vy ste sem chceli ísť! Bude zábava. Poďte!“ prosíkala Zuzka. Ona je naozaj pre každú hlúposť. Keby jej niekto navrhol, aby šla do klietky ku tigrom, s radosťou pôjde. Niekedy som jej odvahu závidela. Ale väčšinou u mňa vyhral zdravý rozum.

„Zbláznila si sa?“ zašepkala som rýchlo. Veľmi som pre ten smrad nemohla otvárať ústa. Jej to asi nevadilo. Mala otvorené ústa dokorán a donekonečna prosila.

„Dobre, pôjdeme. Ale potom nespomenieš Twilight aspoň dva dni,“ vyjednávala Iveta. Zuzka nahodila zamyslený výraz. Asi rozmýšľala či to vôbec vydrží.

V duchu som sa zasmiala. Iveta využije každú možnosť, len aby Zuzana nehovorila o Edwardovi. Chápala som ju. Zuzana dokázala hovoriť o Súmraku aj týždeň v kuse. To s psychikou človeka urobí svoje, ale mne to nerobilo problém. Rada som o tom s ňou debatovala, ale Iveta nie. Nenávidela Súmrak a všetko spojené s tým. Už len pri mene Edward dokázala vraždiť pohľadom.

Po minúte rozmýšľania mierne prikývla na znak súhlasu. Iveta sa hneď usmiala a začala si šťastne pospevovať. So Zuzkou sme sa už váľali po zemi. Keby nás teraz niekto sledoval, myslel by si, že sme retardované.

„Čo je?“ nechápavo sa spýtala.

„Nič,“ zašepkala som a naďalej sa smiala.

Keď sme sa konečne vrátili do normálu, vybrali sme sa hneď do prvých dverí, ktoré sme uvideli.

Prešli sme úzku chodbu a postupne prechádzali každé poschodie. Hoci tam bol hrozný smrad, nejako ma to nadchlo. Asi som chytila niečo od Zuzky. Na ôsmom poschodí sme si sadli na jeden zo schodov a rozprávali sme sa. Keď si človek zvykne na ten zápach, je to hneď lepšie. A hlavne, bolo tu chladnejšie ako vonku. Dnes bolo tridsaťdva stupňov a ja som myslela, že asi odpadnem. Nakoniec sa aj hodila Zuzkina zásoba vody.

„Nepôjdeme dolu výťahom?“ opýtala sa Iveta zrazu. Pokrčila som plecom. Aj Zuzka proti tomu nič nemala. Nevyzeral nejako poškodený, tak sme to riskli. Zavreli sme za sebou dvere a obzreli si ho. Celý bol popísaný a pôvodná hnedá farba už ani nebola takmer vidieť. Starosti mi robila žiarovka, ktorá niekedy zhasínala. Myslím, že sa tu aj niekto vyvracal, pretože to tu veľmi nevoňalo.

Iveta stlačila jednotku a čakala. Nič. Skúsila to znovu a teraz už stáčala všetko možné. Znovu nič. Trochu tresla do dverí. Výťah sa zrazu pohol, ale rýchlejšie, než sme všetky tri čakali. Akoby sme skôr padali. A to poriadne rýchlo. Všetky sme spadli na zem a kričali. Akoby naschvál v tej chvíli zhasla žiarovka a mňa pohltila panika. Chytila som ich za ruku a modlila sa. Nevidela som ich tváre, ale určite boli rovnako vystrašené ako ja. Neviem prečo, ale v tej chvíli som si spomenula na Carlislea. Pokrútila som nechápavo hlavou a snažila sa zhlboka dýchať.

Zrazu sme pristáli. Všetko ma strešne bolelo. Počula som iba zrýchlené dýchanie mojich najlepších kamarátok a svoje vzlykanie. Ani som si neuvedomila, že plačem, kým ma niekto neobjímal.

„Neplač. Už je po všetkom. Sme v poriadku,“ počula som hovoriť Zuzanu. Po chvíli som sa upokojila. Podali mi ruku a ja som sa jej s vďačnosťou chytila.

„Pozriem sa vonku, dobre?“ zašepkala Zuzana. Nepozrela som sa na ňu. Aj tak by som nič neuvidela. Miesto toho som naďalej objímala Ivetu.

„Do riti!“ zanadávala nahlas Zuzana. Okamžite zabuchla dvere a chrlila jednu nadávku za druhou. Jej panický hlas ma vydesil. Ak je ona v šoku, tak je naozaj zle.

„Dievčatá, okamžite ma štipnite, nech sa zobudím!“ zašepkala Zuzka. Nevidela som jej výraz, takže som nevedela, či to myslí vážne, alebo si z nás iba zase strieľa. Nahlas som prehltla a snažila sa znovu vyrovnane dýchať.

„Čo je? Ak si z nás robíš dobrý deň, tak prestaň. Vážne na to nemáme náladu,“ rozčúlene poznamenala Iveta. Cítila som, ako vanie vietor mojím smerom, ktorý spôsobila, keď sa na mňa pozrela.

„Si už v poriadku, Paťa?“ starostlivo sa ma opýtala. Uškrnula som sa, hoci to nemohli vidieť.

„Jasné.“ Odpovedala som pravdivo a pokračovala: „Prečo tak vyvádzaš, Zuzka? Videla si snáď ducha?“ Na konci vety som sa zasmiala.

„Nebudete mi veriť, ale sme...“ Nedokázala to dopovedať. S Ivetou sme spolu nedočkavo otvorili dokorán dvere, aby sme sa pozreli, čo mohlo tak vykoľajiť Zuzanu. To, čo sme uvideli, nás ohromilo. Teraz sme boli v rovnakom šoku ako Zuzana.

„Sme sa v minulosti,“ doplnila som ju.

Autor: zuzu15 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prosím, že je to len sen?! - Prológ: