Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prosím, že je to len sen?! - 3. kapitola

05.08.2011 (07:30) • zuzu15 • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1039×

Denník Zuzany

Už sú to takmer dva týždne. Všetko sa medzitým zmenilo. No nie navonok. Stále tu všetky tri sedíme a čakáme na správny čas ujsť preč. Deň čo deň načúvame za dverami v tej hlúpej komore. Akoby sa tým niečo vyriešilo! Aj keby nás prestali hľadať. Čo potom? Ako by sme sa dostali do bezpečia, domov? A ja hlúpa som týmto bola ešte nadšená! Aká som len bola sprostá. Dala by som teraz čokoľvek za cestu späť z tejto nočnej mory.

Pri pohľade na Carlislea sa mi v krku tvorila hrča. Akoby každý jeden pohľad sa rovnal novej, ešte väčšej hrči. Bránili mi dýchať, moje telo nemalo ďaleko od zrútenia. Och, takmer šaliem pri tej  predstave! Mám chuť škrípať zubami, ťahať sa za vlasy alebo aspoň vykríknuť! No namiesto toho len sedím opretá o stenu, držiac si kolená, a snažím sa na nič nemyslieť. Môj pohľad smeruje vždy ku kamennej stene posiatej pavučinami, ktorá je vzdialená oproti mne len pár metrov. V hlave si prehrávam piesne mojich obľúbených kapiel, aby som tým prehlušila ostatné zvuky. Tie hlasné modlitby tých ľudí, takých chladnokrvných, túžiacich po smrti každej jednej z nás. Ivetine stony, keď sa jej tá rana na nohe len veľmi pomaly lieči. Zvuky potkanov, ako sa vkrádajú čoraz bližšie k nám. Nevnímam ani hlasy svojich kamarátok, keď sa rozprávajú. Nechcem sa im pozrieť do očí. Ani nemôžem.

Toto všetko sa odohráva v mojom vnútri. Zrazu sa skôr cítim na štyridsať a nie na šestnásť. Vlastne ani neviem, koľko mám rokov. Som vôbec staršia? Zastavil sa čas? Strachuje sa o mňa moja mama s otcom? Strachuje sa o mňa vôbec niekto?

Tak prosím, že je to len sen?

Paťa

Bola som niekde hlboko vo sne obklopená blížiacimi sa plášťami a zrazu som ucítila ostrú bolesť na hlave... Zmätene som sa posadila a rozhliadla sa. Predo mnou som uvidela dôverne známe miesto, aspoň za posledné dni. Zhlboka som sa nadýchla. Ó, áno, ten nechutný zápach zatuchliny. Vzdychla som si. Toto je realita. Ten smútok zo zistenia sa mi stával vždy, keď som sa prebudila zo sna. Nech bol hocaký, vždy to bolo lepšie ako toto. Znova som ucítila tú bodavú bolesť na hlave. Pošúchala som sa na tom mieste a sykla od bolesti.

„Prepáčte, nezranil som vás? Chcel som odpratať pár kníh, nech máte aspoň trochu viac miesta. Jedna mi ale vypadla z rúk a...“ ospravedlňoval sa ihneď Carlisle. Hovoril potichu, takmer šepkal. Asi nechcel ostatných zobudiť.

Horelo len pár sviec, ale na to prítmie som si už zvykla, takže mi to veľmi nerobilo problém vidieť ich. Iveta bola opretá o Zuzkin bok a hlasno vydychovala. To sa ale o Zuzke nedalo povedať. Znova sedela strnulo, držiac si nohy rukami, a hypnotizovala opačnú stenu svojím pohľadom. Bezvýrazným. Bála som sa o ňu. Niesla to zo všetkých najhoršie. Vlastne sa s nikým veľmi nerozprávala. Nikto to ale neriešil. Nechceli sme to ešte zhoršiť. Tak som sa rozprávala s Ivetou o našej situácii, snažili sme sa na niečo prísť z toho dňa v paneláku. Niečo, čo nám ušlo. Museli sme sa pozbierať a začať niečo robiť, inak by to skončilo zle, a to veľmi. To sme si uvedomovali až príliš. Carlislea to zaujímalo, snažil sa pomôcť. Nechápala som, prečo to robí, ale boli sme tak zmätené zo všetkého a všetkých, že sme jeho oporu prijali radi a dôverovali mu.

Veľmi mi pomáhalo, keď bol pri nás. Potrebovala som nestranný názor, oporu a hlavne zdravý rozum. Hrozilo, že sa za chvíľu pridám k Zuzke, keď to takto pôjde ďalej. Znovu som si vzdychla. Počul to.

„Vadí vám to? Môžem s tým prestať, ak budete chcieť,“ začal. Pousmiala som sa. Aj keď som ho žiadala, aby nám začal tykať, neprestal s tým. Vraj je to proti jeho výchove, aby sa k nám správal tak drzo.

„Nie, to s tým nesúvisí, len už asi začínam šalieť z toho všetkého. Nemaj strach, vlastne je to od teba veľmi milé.“ Teraz sa pousmial on. Mal taký pokorný úsmev, akoby sa stále chcel za niečo ospravedlniť.

Zakrútila som hlavou. Toto ma neprestane nikdy zarážať. Posadil sa potichu ku mne, takže to bude znovu jeden z našich tajných rozhovorov. Nepatrne som nadvihla obočie a čakala, kedy začne. Vytušil moju reakciu a znova nahodil svoj ospravedlňujúci úsmev.

„Vieš, ako ste sa v prvý deň preriekli?“ Zúžila som oči. Toto nedopadne dobre, ale klamať som nechcela. Alebo už mi to bolo všetko úplne jedno. Ta apatia začala obsadzovať už aj môj mozog. „A vy chcete určite vedieť, čo sme tým mysleli, že?“ Prikývol.

„To ti predsa nemôžem povedať. Tvoja budúcnosť by sa nemala meniť.“ No po tých slovách som si niečo uvedomila. On sa tým nikdy nechcel stať. Netúžil po nesmrteľnosti. Veď sa dlhý čas sám pokúšal zabiť. Bezvýsledne. Sklopila som zahanbene oči. Ale to predsa nejde. Ak by som ho varovala, nebola by žiadna rodina Cullenovcov, nič. Každý by z nich zomrel. Bella by nenašla svoju spriaznenú dušu v Edwardovi. Bola by asi s Jacobom, mala svoj ľudský život. A čo ostatní? Emmett a Rosalie. A Esme! Zvraštila som tvár. No možno by to bolo správne. Ak je tomu, v čo veria, pravda, mali by dušu a právo na posmrtný život. Ja ale nechcem toto rozhodnutie urobiť sama. Nechcem urobiť chybu. Tak čo teraz?

Po dlhom tichu som odpovedala s ešte väčším šepotom. „Myslím, že by to nebolo správne, Carlisle. Ja vám nechcem zničiť budúcnosť.“ Bola to pravda.

Teraz si vzdychol on. „Čakal som túto odpoveď, ale vedzte, že som na to pripravený. Celé tie dni som nad tým uvažoval. Som pripravený,“ zopakoval.

Pozrela som sa mu do očí. Mal rozhodný a tvrdý pohľad. Takto sme na seba hľadeli nejakú dobu. Nakoniec som prikývla. Ani nie jemu, skôr sebe. A začala som. „Vieš len, že budeš doktorom, no veľmi dlhý čas, že?“ Keď opatrne prikývol, pokračovala som. „O rozhodnutí tvojej profesii je fakt, že budeš chcieť pomáhať ľuďom. Akoby to bolo tvoje posolstvo. Nebudeš chcieť prijať to, čím si sa stal. Netvorom.“ Pozerali sme si navzájom do očí. Otvoril ústa, no znova ich zavrel.

„Tie stvorenia, čo naháňam...“ vydýchol.

„Sú ozajstné, a jeden z nich ťa pohryzie.“ Zaváhala som, ale potom pokračovala. „Bude to upír, Carlisle.“ Nikto už nič nepovedal. On hľadel neprítomne za mňa. Chcel pochopiť význam mojich slov.

„Takže upír,“ povedal nakoniec ticho. Sklopila som oči.

„Zvláštne, ale niečo také som čakal. Len som si to nechcel pripustiť. Keď ste vtedy povedali tých dvesto rokov...“ Vetu nedokončil. Chytila som mu ruku a stisla.

„Teraz máš možnosť, akú iní nemali.“ Odmlčala som sa, ale potom znova pokračovala. „Môžeš zmeniť svoju budúcnosť.“ Hodnú chvíľu bolo medzi nami hrobové ticho.

„Ja... Ale čo ma ako upíra čaká?“ Slovo upír takmer vypľul.

„Najprv to nebude ľahké, ale vy prídete na riešenie problému. Urobíš tak veľký objav vášho druhu. A nakoniec nájdeš aj svoju rodinu, po ktorej si tak dlho túžil.“

„Akého problému?“ Neodpovedala som. Vtom sa Iveta pomrvila a pomaly otvorila oči. Pozrela sa naším smerom, na naše spojené ruky, a potom už na spiacu Zuzku.

„O čo som prišla?"

Autor: zuzu15 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prosím, že je to len sen?! - 3. kapitola: