Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prosím, že je to len sen?! - 2. kapitola

18.09.2010 (21:15) • zuzu15 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1136×

2. kapitola

„Nebojte sa nás,“ povedala som mierne smerom k nemu. Bože, keď nás ešte aj on začne naháňať s vatrou, tak sa zbláznim.

***

Zdvihla ruky do vzduchu na znak mieru, aby to pochopil. Prišlo mi to, akoby bola nejaký policajt, ktorý sa snaží lupiča upokojiť, aby nevyvádzal a vzdal sa, no ten chlap nezmenil svoj postoj. Stále cúval, jeho pohľad bol chladný, ale jeho kroky boli neisté. Takže sa nás bál. Tak toto je dobrý vtip. Dospelý chlap má plné gate z troch tínedžerov. Pretočila som oči a po prvýkrát sa ozvala: „Nemyslíte si, že keby sme boli tie vaše čarodejnice, nezaútočili by sme už na vás, alebo nevyriekli nejaké prekliatie? To ste už naozaj taký retardovaný?“ vzdychla som si. Nemala som už ani chuť hádať sa. Ocitla som sa medzi tými...

Bože, ako ja len nenávidím Súmrak. Keby ho nebolo, bol by život omnoho jednoduchší. Mojím dvom najlepším kamarátkam by nepreskočilo, neocitli by sme sa v tejto diere a všetko by bolo skvelé.

Paťa aj Zuzka na mňa šokovane pozreli. Iba som mávla rukou. Ale ten chlap to konečne pochopil. Prikývol a začal si nás zvedavo premeriavať. Ešte lepšie. Čo som darčekový košík? Veď som človek, preboha.

„Tak kto ste?“ prehovoril drsným hlasom. Prešiel o krok k nám a prekrížil si ruky na hrudi. Znovu som pretočila oči. Slova sa našťastie ujala Paťa.

„Povedzme, že nie sme z tejto doby. Vlastne ani nevieme, ako sme sa tu ocitli. Chceme len jedno, a to dostať sa odtiaľto čo najrýchlejšie. Ale veľmi nám nepomáha, že nás tvoji rovesníci naháňajú ako nejakú zver,“ na chvíľu sa zastavila, aby nabrala dych a znovu pokračovala: „Pozri, čí nám veríš, alebo nie, sme z budúcnosti a vieme o tebe všetko...“ Chcela ešte niečo povedať, ale prerušili ju hlasné výkriky, ktoré sa stále viac a viac stupňovali. To už nás našli? Panicky som sa pozrela na Zuzku. Tvárila sa rovnako. Asi nás nevedeli nájsť, tak šli o pomoc požiadať jeho.

„Pomôžte nám, prosím, inak nás zabijú,“ zašepkala Zuzka. Neisto na ňu pozrel.

„Iba nás niekde schovajte,“ pridala sa Paťa. Ruch bol čím ďalej, tým väčší. Zostávala nám už iba minúta.

„No tak,“ iba som šepla. Stále som otáčala hlavou smerom k dverám. Aj on sa pozrel tým smerom. Akoby sa nevedel rozhodnúť, či nám má pomôcť, alebo nie. Prešli ďalšie sekundy a ja som už prestávala mať nádej, keď v tom: „Dobre.“

Šťastne som vydýchla a nebola som sama.

„Nemôžte nás niekde schovať?“ ozvala sa Zuzka. Chvíľu rozmýšľal.

„Áno. Máme tu malý sklad kníh, hneď tu napravo. Myslím, že by ste sa tam mali zmestiť.“

„Tak rýchlo, nemáme práve najviac času,“ poznamenala Paťa. Prikývla som.

„Tak poďte, je to napravo a pozor na schody.“ Vykročila som, nevšímajúc si okolie a to bola moja chyba. Noha mi zavadila o koniec lavičky a ja som nahlas sykla od bolesti. Pridržala som sa lavičky, aby som nespadla a predychávala to.

„Iveta! Si v poriadku?“ zakričala Zuzka. Ihneď ku mne pribehla spolu s Paťou a Carlislom alebo ako sa to volal.

„Strašne ma bolí noha,“ zašepkala som a snažila sa potlačiť výkrik.

„Panebože, veď ty krvácaš, Ivi!“ zhrozene vykríkla Paťa. Nechápavo som sa pozrela na ňu a potom na nohu. Mala pravdu. Dolnú časť riflí som mala úplne premočenú od krvi. Pomaly som ich nadvihla a zhrozene sa pozerala na tú ranu. Mala aspoň pätnásť centimetrov.

„Preboha, ako sa ti to mohlo stať?“ opýtala sa ma vystrašene Zuzka. Na jej čele sa objavila malá vráska a vypleštila oči. Ako keby som to vedela!

„Teraz som zakopla o lavičku,“ odpovedala som pravdivo.

„Toto nemohla spôsobiť lavička,“ ironicky poznamenala Paťa. Carlisle nás len zamyslene pozoroval. Čo som, pokus?

„Nemohla si sa udrieť, keď sme bežali pred tými ľuďmi?“ spýtala sa zrazu Zuzka, stále hľadiac na moju nohu, kde moja rana stále viac a viac krvácala. Začínala sa mi točiť hlava a vďaka pachu krvi sa mi dvihol žalúdok. Super!

„Je to možné, ale vtedy som si to vôbec neuvedomila.“ Na viac som sa nezmohla. Bolo mi čím ďalej, tým horšie.

„Už nemáme čas, musíme ťa preniesť. O chvíľu sú tu!“ skríkla Paťa. Najprv sa ma pokúšali obe naraz zdvihnúť, ale bez úspechu. Keď ma znovu vyčerpane položili, vedela som, že je to koniec.

„Ukážte, ja ju odnesiem,“ ozval sa zrazu Carlisle. Prekvapene som na neho pozrela. Prečo by to robil?

Bez problémov ma zobral do náručia a rýchlym krokom sa vybral k malým, nenápadným dverám, ktoré boli hneď pri nás, presne ako povedal. Kývol hlavou k Zuzke, aby otvorila dvere kľúčom, ktorý mal v ruke. Rýchlo mu ho zobrala a urobila tak. Otvorila ich dokorán, aby sme mohli prejsť. Bola tam úplná tma a neskutočný smrad. To tu nevetrajú?

Položil ma na studenú zem, na ktorej bola snáď desaťcentimetrová vrstva prachu a zapálil malú sviečku, ktorú potom položil vedľa mňa.

„Lepšie, slečna?“ spýtal sa ma. Vedel, že to nie je najlepšie miesto, ale nič lepšie nemal. Teraz mi to bolo jedno. Celú myseľ mi zaobstarávala bolesť, ktorú som sa snažila prežiť bez vrieskania. Mať dlhú, otvorenú ranu, do ktorej vám lieta všetka špina okolia, no povedzme, že to nie je práve najpríjemnejšie. Tak som len prikývla a snažila som sa na neho usmiať, ale vznikla z toho len bolestivá grimasa. Ospravedlňujúco sa usmial a vyšiel von. Okamžite tu boli Paťa a Zuzka a už sa ma pýtali, čo všetko ma bolí. Musela som sa na nich zasmiať. Bol to prvý úprimný smiech od chvíle, čo sme tu.

Carlisle nás medzitým zamkol. V tom momente nastalo hrobové ticho. V miestnosti bola takmer úplná tma, sviečka osvetľovala len tváre mojich kamarátok, ktoré boli napäté a čakali, čo sa bude ďalej diať.

Ako mi len teraz chýbala elektrická energia!

Chcela som niečo povedať, keď sa v tom dvere kostolu hlasno otvorili a výkriky davu boli čím ďalej, tým väčšie. Celá som sa triasla a to nielen od zimy, ktorá tu bola.

„Ticho!“ zakričal Carlisle. Keď to povedal, všetci sa razom upokojili a výkriky ustali. Pozreli sme sa všetky tri na seba s očakávaním. Buď nás zradí, alebo nám pomôže. No ešte sme nevedeli, pre ktorú možnosť sa rozhodne, pretože nás tu mohol pokojne zavrieť so zámerom, že nás chytil do cely. Možno mu o to celý čas šlo a nebol taký hlúpy, ako sa mi zdalo.

„Čo sa to tu deje? Toto je kostol a nie krčma!“ pokračoval ešte hlasnejšie. Potom sa ozval, nám, veľmi známi hlas.

„Prepáč. Vieme, ale naše srdcia kričia. Bojíme sa. Do nášho mesta zavítali tri čarodejnice a my sme pripravený im čeliť, nie je tak?“ opýtal sa davu. Ten sa znova rozvášnil a začal vrieskať o sto šesť. Pretočila som oči. Toho chlapa neznášam. Videla som ho len raz, ale aj to mi bohato stačilo. Bol to ten predavač, čo si nás všimol a ten, kto vtedy spomenul toho Carleslea. Nikdy si neviem zapamätať to meno. Je fakt strašné.

„Ale nemusíte tu ani vrieskať! Toto je posvätné miesto. Počkať, aké čarodejnice? Prečo o ničom neviem?“ hovoril nahnevane.

„Prepáč, Carlisle. Ide o to, že sme si ich všimli len teraz a hneď sme začali pátranie. Ale nepodarilo sa nám ich zatiaľ nájsť. Preto sme tu. Len ty nám dokážeš pomôcť. Si pastorov syn! My všetci v teba veríme. Tak pomôžeš nám?“ opýtal sa s jasným cieľom v hlase. Dav medzitým znovu utíchol, chceli počuť jeho odpoveď. Celý čas sme si pozerali s priateľkami do očí. Každé jedno slovo bolo pre nás ako mučením. Všetky jeho odpovede boli vyhýbavé, až teraz sa mal vyjadriť. No tak, ty debil, ak nás zradíš, nepraj si ma!

„Samozrejme, veď je to moja povinnosť! Ihneď začnite s pátraním znovu. Prehľadajte všetky kúty či uličky, stodoly, lúky, lesy a nezabudnite na krčmu. Pridám sa k vám ráno. Ešte ma čakajú nejaké prípravy. Rozumiete mi?“ Dav v tej chvíli zvýskol a začali sa hlasno modliť. Potom sa dvere znovu otvorili, pretože sme počuli, ako hlasno zavŕzgali a znovu nastal pokoj. Zuzka vstala, aby zabúchala na dvere, ale v tej chvíli sa ozval ďalší hlas. Okamžite sme ju stiahli dolu. Skoro nás prezradila, panebože. Potichu som vydýchla.

„Otec by bol na teba hrdý, Carlisle.“

„Tým si nie som istý, John, ale ďakujem.“

„Nebuď skromný, kamarát. Všetci majú pred tebou rešpekt. Dúfam, že ich rýchlo chytíš. Teraz ťa nechám osamote, iste máš toho veľa na práci. Maj sa.“ Dvere sa znovu otvorili a zavreli, až nastalo ticho.

„Ahoj,“ odzdravil oneskorene Carlisle. V tej chvíli sme si všetky oddýchli. Takže nám predsa len pomohol. Mýlila som sa v ňom. Vďakabohu!

O minútu nato sa dvere otvorili a v nich stál on. Znovu sa na nás ospravedlňujúco usmial a podal Zuzke ďalšie dve sviečky. Potom odišiel a vrátil sa po chvíľke s ďalšou v ruke. Sadol si k nám a pozrel sa na každého osobitne. Nikto sa neozval. Iba každý na každého hľadel. Samozrejme, že som to ticho nakoniec musela práve ja prerušiť. Potichu som sykla od bolesti, nevšímajúc si ich pohľady. Už aj podlaha bola od krvi. Vedela som, že ak s tým nič neurobím, dostanem infekciu.

„Budeme ti to musieť zašiť. Tá rana je príliš hlboká. Do piatich dní by si určite vykrvácala,“ počula som ho hovoriť, ale nejako mi jeho slová nedocházali. Vykrvácať?

„To myslíte vážne? Ale ako, veď ani ja a ani Paťa nevieme zašiť ani len gombík, nie to ranu na nohe!“ panikárila Zuzka.

„Ale ani ja s tým nemám veľa skúseností,“ poznamenal.

„Ale veď budete v budúcnosti výborný doktor! Ja sa asi zbláznim.“

„Počkať! Doktor? Aký doktor?“ opýtal sa prekvapený Carlisle.

„No, asi tak o dvesto rokov,“ doplnila ju Paťa. Carlisle sa zatváril ešte prekvapenejšie. Ani sa mu nečudujem. Asi nechápe pojem - o dvesto rokov.

„Ako o dvesto rokov? To už predsa nebudem žiť! O čom to tu hovoríte?“ Zuzana si hrýzla do pery. Asi si uvedomila, že povedala priveľa. Chápem to, hoci by som radšej ani nechcela. Keďže mi stále hovorila o všetkých podrobnostiach z knihy, viem celý jej obsah do bodky. Viem, že Carlisle má byť upír, ale to mu nemôžeme povedať, keďže on sám ich naháňa. No nie som ja úžasná?

„To je teraz jedno. Teraz by sme sa mali zamerať na Ivetu, inak tu naozaj vykrváca,“ poznamenala Zuzka, len aby zmenila tému. Aj sa jej to podarilo. Hoci sa na nás Carlisle ešte chvíľku pozeral v zmysle: „Prečo im vlastne pomáham, bože?“

„Dobre, tak ja idem niečo pohľadať domov. Vrátim sa asi tak o dvadsať minút, dobre?“ Keď sme prikývli, usmial sa.

„A aby som nezabudol,“ nahol sa ku mne a obviazal mi nohu nejakým kusom látky.

„Au,“ vyšlo zo mňa. Dúfala som, že je čistý. Potom vstal a vyšiel von. Zamkol nás a rýchlym krokom sa náhlil preč.

Vrátil sa oveľa neskôr, ale aspoň, že sa vrátil. Najprv sme nevedela, kto to je, takže som bola dosť vystrašená, ale keď sme vo dverách uvideli jeho tvár, ihneď sa mi uľavilo. Medzitým mi noha trochu opuchla a začala ma ešte viac štípať. Vedela som, že sa tam už dostala špina. S Paťou ani so Zuzkou som sa vôbec nerozprávala. Všetky sme boli ticho. Snažili sme sa vstrebať nové skutočnosti, ktoré nás istým spôsobom fascinovali, ale aj strašili. Stále som si kládla otázky, na ktoré som nepoznala odpovede.

Sme naozaj v tom hlúpom Súmraku?

Prečo sme sa tu vôbec ocitli?

Ako sa dostaneme domov?

Ako dlho ešte vôbec budeme?

Dožijeme sa aspoň rána?

Pozrela som sa na nich. Boli sme opreté o seba a každá mala pri sebe jednu sviečku. Obidve mali zavreté oči, ale pochybujem, že spali. Carlisle si ku mne sadol a položil na zem všetky veci, čo držal. Bolo tam nejaké jedlo a džbán vody, nejaká lekárnička, alkohol, oblečenie a vankúše. Vďačne som sa na neho pozrela. Tiež sa na mňa usmial. Paťa a Zuzka sa už medzitým posadili.

„Veľmi pekne ďakujem,“ pozrela som sa smerom k nemu. Musela som mu to aj povedať, prišlo mi to, akoby sme ho využívali.

„Niet za čo. Mali by ste sa teraz najesť, určite ste slabé. Potom sa pozriem na tú nohu, dobre?“ Prikývla som. Zasmial sa na mojom výraze. Prvýkrát som počula jeho smiech. Neviem prečo, ale nejako ma to fascinovalo. Zobrala som si jedlo a pohár vody ako ostatní. Aj Carlisle jedol. Takže ani pre nás nevečeral.

Keď som si šla nabrať ďalší pohár vody, nedalo mi to a musela som sa ho to opýtať: „Prečo nám vôbec pomáhate?“ Nepozrela som na neho. Nemala som odvahu. Paťa aj Zuzka sa na neho zvedavo pozreli. Carlisle sa na chvíľku zamyslel, ale odpovedal mi.

„Ak mám povedať pravdu, neviem. Možno to bude znieť zvláštne, ale verím vám. Vy určite nie ste čarodejnice, hoci by môj otec povedal niečo iné. Už keď som vás uvidel po prvýkrát, uvidel som vo vás niečo dobré... A nemáte metlu,“ na konci vety sa zasmial. Chcela som, aby môj výraz bol chladný, ale zbytočne. Vybuchla som do hlasného smiechu a spolu so mnou aj Zuzana a Paťa.

„Tak to naozaj nemáme,“ poznamenala Zuzka.

„Takže nás nechcete upáliť?“ uisťovala sa Paťa.

„Možno,“ zašepkal tajomne Carlisle.

„Hej!“ skríkli sme všetky tri naraz. On sa z nás iba smial.

„Dobre, tak žiadne upaľovanie nebude. A teraz tá tvoja noha. Ale upozorňujem, že som to ešte nerobil.“

„To mi radšej ani nehovorte.“ Usmial sa, ale pustil sa do práce. Vybral malú handričku a podal mi ju. Nechápavo som na ňu hľadela.

„Na čo mi to bude?“ opýtala som sa.

„Ak by to bolo príliš bolestivé, zahryzneš sa.“ Zamrzla som na mieste. Úplne som na to zabudla. Nebudem mať žiadne anestetikum. To nie!

„Haló, slečna, si v poriadku?“

„Iveta, som Iveta. Nie, ešte nie som. Dajte mi minútku, dobre?“ Chápavo prikývol a otočil sa na Zuzku a Paťu. Tie k nemu podišli, aby mohli nejako pomôcť.

„Tú máte fľašu vodky. Keď vám poviem, vylejete jej to na ranu, dobre?“ Obe poslušne prikývli.

„Čo?“ zrevala som. Všetci sa na mňa nechápavo pozreli.

„Zbláznili ste sa? Alkohol?“ Zuzka smutne prikývla. Tak fajn, toto bude ešte zaujímavé. Paťa mi dala dole z nohy tú šatku a zahodila ju za seba. Ja som si strčila handričku do úst a predstavovala si, ako som doma a ležím na mojej mäkučkej postieľke.

„Môžeš,“ zašepkal Carlisle. Na moju nohu začala Paťa nalievať alkohol. Ak som si doteraz myslela, že ma tá noha bolela, to nebolo nič oproti tomuto. Od tej bolesti som vrieskala o sto šesť, iba vďaka tej handre to nebolo tak počuť. Držala som Zuzku za ruku a stále mocnejšie som ju stískala. Musela som sa na to pozrieť. Carlisle mal pripravenú ihlu a nejaké mokré handričky a trpezlivo čakal, kým mi Paťa leje ten alkohol na nohu. Znovu som sa začala zvíjať, keď prúd zosilnel. Keď konečne prestala, vyčerpane som vzdychala. A to som netušila, že toto bolo z toho celého najlepšie.

Carlisle mi strčil handričku do rany a pretieral ju. Znova to bolo neznesiteľné. Akoby mi tú nohu niekto zapálil. Kričala som a prosila, nech si pohnú. Zuzkina ruka bola mojou oporou, stále silnejšie som ju zvierala. Potom skončil a nechal ma na chvíľu vydýchnuť. Dýchala som zhlboka, pot sa mi lial z čela, bola som už celá mokrá. Paťa mi pretierala čelo a hladila ma po líci.

Keď mi ale prepichol kožu, vedela som, že je to tu. Robil to rýchlo, ale bolo vidno, že sám nevie, čo ďalej. Jeho ruky sa triasli, ale naďalej pokračoval. Stále ma upokojoval, že je všetko v poriadku, ale pripadalo mi, že to hovorí skôr sebe, než mne. Už som tak nekričala. Bola som taká vyčerpaná, že som už ani nevládala. Pripadalo mi to ako večnosť. Ale potom to skončilo. Celá som sa triasla, ale bola som rada, že je po tom.

„Vďaka,“ zašepkala som. Únava ma premohla a ja som padala do hlbokého spánku, ale tesne predtým, ako ma únava úplne pohltila, počula som hovoriť Zuzku.

„Skvelé, budem potrebovať novú ruku. Vôbec si ju necítim. Nezoženieš mi nejakú, Carlisle?“

Autor: zuzu15 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prosím, že je to len sen?! - 2. kapitola: