Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prepáč, že existujem 4.

19.12.2010 (21:30) • AliceCullenxD • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1271×

Bella:
Zobudila som sa celá prepotená a ešte viac unavená. Ten sen bol zvláštny. Prečo by mal Edward červené oči? Asi fakt potrebujem psychiatra.
Rozhliadla som sa po mojej malej, zelenej, nemocničnej izbe a na nočnom stolíku som našla malý papierik. Bolo na ňom napísané:
Zaspala si, tak som sa vrátil do izby. Keď chceš, môžeme sa prejsť po záhrade.
Edward
On si dal toľkú námahu, aby mi napísal lístok o tom, kde je? To bolo od neho milé. Už sa neviem dočkať, kedy uvidím jeho nádhernú tvár, jeho smaragdové oči a jeho úsmev, ktorý je tak krásny a priateľský. Nemala by som takto snívať. Musím ísť do sprchy.
Postavila som sa, zobrala som si uterák a dopotkýnala som sa ku dverám, myslím, že to boli dvere od kúpeľne. Otvorila som a mala som pravdu. Kúpeľňa bola malá, so zelenými dlaždičkami. Bola tam jedna sprcha, záchod, umývadlo a vedľa neho skrinka. Podišla som ku sprche a odhrnula som záves. Toto som nečakala.

Sprcha bola špinavá a hrdzavá. Bála som sa do nej vkročiť. No čo, musím si to pretrpieť. Opatrne som vošla a zatiahla som za sebou záves. Keď som chcela pustiť vodu, odradil ma od toho malý čierny pavúk. Je to len pavúk, hovorila som si v duchu. Zapla som vodu a pavúk spadol do odkvapu. Neznášam pavúky. Sama sebe sa divím, že som nevykríkla. Pozrela som vedľa seba a tam som zbadala sprchový gél a šampón. V tej sprche som nechcela zostávať dlho, tak som si rýchlo umyla vlasy, opláchla sa a vyšla som von.

Schmatla som uterák a zabalila som sa doň. Otvorila som dvere a skoro ma trafil šľak, keď som zbadala, kto tam stojí. Stál tam Edward s pohľadom zaseknutým na mne a nechystal sa uhnúť. Ja som zostala ako primrazená na mieste, nedokázala som sa pohnúť. Obaja sme čakali na pohyb toho druhého. Takto sme na seba zízali a ja som sa dávala do poriadku. Došlo mi, že pred ním stojím skoro nahá, v uteráku, ktorý končí tesne pod zadkom.

„Áááá!“ skríkla som a rýchlo som vcúvala do kúpeľne a zabuchla za sebou dvere. Prečo som tam len tak stála? Nieže by mi vadilo, že sa na mňa pozerá, mne sa to dokonca veľmi páčilo. Asi začínam blázniť.
Pootvorila som dvere a povedala som: „Edward, mohol by si, prosím ťa zavolať sestričku?“

Zarazene po mne kĺzal pohľadom. „Prečo, čo sa ti stalo?“ opýtal sa vystrašene. Pozeral sa na mňa, ako vyoraná myš, nedalo mi to a musela som sa smiať.

„Edward, ja nemám oblečenie, vidíš? Snáď sa nebudem premávať po nemocnici skoro nahá!“ vykrikovala som. Nemala by som byť naňho nahnevaná. Zarazene sklopil pohľad k zemi a začervenal sa. Musela som sa začať smiať, bol tak komický, taký milý, krásny. Bella, zobuď sa!

„Aha, no... tak ja radšej idem pre sestru,“ odpovedal a stále sa tváril, akoby ho niečo prekvapilo. Bol taký sladký. Ách. Chcela som si vyhnať tieto myšlienky z hlavy, tak som zobrala menší, biely uterák a začala som si sušiť vlasy. Aspoň mi to zaberie chvíľu času. V tom do izby vstúpila sestrička.

„Ako sa cítite? Nebolí vás hlava? Nemáte problémy so sadrou?“ spýtala sa s otázkou v očiach. Veď vidí, že ma noha nebolí, to by som sa tvárila trochu ináč, nie?

„Nie. Prosím, máte pre mňa oblečenie?“ spýtala som sa.

Sestrička mi položila na posteľ  džínsy vyblednutej modrej farby, biely sveter a spodné prádlo. Poďakovala som sa a sestrička odišla. Zhodila som zo seba uterák, a začala som sa obliekať. Lámala som si hlavu s tým, ako prepchám moju sadru cez tie úzke nohavice. Keď som sa na ne pozrela z blízka, zbadala som, že jedna nohavica je v polke odstrihnutá. Problém zažehnaný. Rýchlo som si dala podprsenku a navliekla na seba sveter.

Pozrela som sa na hodiny na stene a zistila som, že je čas na obed. Nemala som z toho radosť. Obedy v tejto nemocnici neboli stráviteľné. Pre istotu som schmatla barlu, otvorila som dvere a vydala som sa po dlhej chodbe do jedálne. Pozerala som sa do zeme, nechcela som vnímať všetky tie pohľady. V tom som sa potkla o barlu a rútila som sa k zemi. Môj pád zjemnilo niečo mäkké. Skôr niekto.

„Prepáč, nechcela som ťa stiahnuť so sebou...“ ospravedlňovala som sa prestrašene.

„Mne to nevadí, Bella, aspoň, že si si opäť nič nezlomila“ povedal potichu môj záchranca. Jeho tvár bola tak nebezpečne blízko. To smaragdové more sa do mňa vpíjalo. Začal medzi nami prebiehať akýsi druh elektriny. Nebolo to nepríjemné, práve naopak.

Pomaly som sa z neho odsunula, aby si o mne niečo nemyslel. Chcela som sa postaviť, no nedokázala som to. Do konca života budem asi hútať, po kom som taká nemotorná. Dúfam, že sa to s vekom vytratí.

„Pomôžeš mi, prosím?“ spýtala som sa slabým, tichým hláskom. On sa len usmial, elegantne sa vyšvihol na nohy a podal mi ruku. S radosťou som ju prijala a s veľkými ťažkosťami som sa vyškriabala na nohu, no pritom som nejako nešikovne schmatla Edwardovu ruku, ktorú mal v dlahe. Na tvári sa mu objavil výraz malého, smutného šteniatka, ktorému niekto stúpil na labku.

„Prepáč! Prepáč, nechcela som!“ ospravedlňovala som sa za svoju nemotornosť.

„Uf, nič sa nestalo, neboj,“ ubezpečoval ma Edward. Usmial sa a spýtal sa: „Môžem ťa odprevadiť na obed?“

„Jasné, potrebujem osobného ochrancu!“ povedala som uštipačne a zasmiala som sa.

Zaprela som sa mu do ruky a vyrazili sme po úzkej, preplnenej chodbe do jedálne, kde nás čakal ten perfektný obed...

Autor: AliceCullenxD (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prepáč, že existujem 4.: