Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prečo láska bolí? 2. kapitola

29.01.2010 (11:15) • Lettynka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1298×

2. Prelomenie ľadov

Pohľad: Edward

To dievča zostalo stáť na mieste. Niečo ma k nej ťahalo. Pozrel som sa na Alice, ktorá si v duchu pospevovala japonskú hymnu. Podvihol som obočie a ona sa len usmiala.

„Čo je Edy?“

„Ty predo mnou niečo tajíš?“ spýtal som sa so stále zdvihnutým obočím a podozrievavým výrazom v tvári.

„Ja? Ako ťa niečo také mohlo napadnúť?“ spýtala sa s hraným hnevom v hlase.

Pohľad: Alice

Edward sa ma pýtal, či pred ním niečo netajím.

Samozrejme, že som si chránila myšlienky. Mala som víziu s tou novou dievčinou a našou rodinou. Ale tá vízia sa mi veľmi páčila. Dúfam, že vyjde. Dúfam, že zas sa neprederie na povrch Edwardova tvrdohlavosť a konečne sa nechá unášať svojimi citmi.

Pohľad: Edward

Môj pohľad opäť zablúdil k tomu dievčaťu. Stála už hodnú chvíľu na mieste. Neviem čo ma to napadlo, ale vydal som sa k nej. Ešte predtým, ako som sa k nej dostal ju trafila basketbalová lopta a rozsypali sa jej knihy. Pár kníh, čo boli blízko mňa som zodvihol a podával jej ich s otázkou, či jej môžem pomôcť. Keď som sa jej to spýtal, tak ostala omámene stáť. Tak som sa jej spýtal znova.

Nevedela nájsť informačnú kanceláriu. Tak som jej pomohol všetko vybaviť. Keď sme šli do triedy na spoločnú hodinu, tak k nám prišiel Mike Newton. Chcel sa Belli na niečo spýtať. Ale keď jej položil tú najzákeráckejšiu otázku, myslel som, že po ňom okamžite skočím. Začal som vrčať. Keď som si však uvedomil, že to bolo hlasnejšie, ako by malo, tak som prestal. Pozrel som na Bellu, tá mala v očiach slzy. Tá otázka ju celkom odrovnala. Podišiel som k tomu namyslenému imbecilovi a prehovoril som mu do duše. Potom som Bellu ťahal preč.

Nechápal som, čo so mnou to ľudské dievča robí. Prečo ma to k nej tak ťahá, prečo mám stále nutkanie ochraňovať ju?

Po čase som už nedokázal bez Belli prežiť . Dokonca som  bol na tom tak, že som chodil tajne do jej izby v noci, keď spala, pretože čas, ktorý sme trávili spolu v škole mi nestačil. Vrátila mi zmysel mojej večnosti. Dokonca som mal miestami pocit, že pri nej ešta aj moje mŕtve srdce bije.

Lenže som si uvedomoval, že nesmiem pripustit, aby sa Bella zaľúbila do mňa.

Hoci chvíle, keď som nemohol byť v jej blízkosti, ako napríklad dni, keď svietilo slnko alebo som musel ísť na lov boli pre mňa utrpením, nemohol som to dopustiť. Stále som neprišiel na to, prečo nemôžem čítať jej myšlienky, ale postupne mi to prestávalo vadiť.

„Nemôžeš sa tomu vyhnúť, akokoľvek chceš.“ Povedala mi jedného dňa Alice.

„Čomu sa nemôžem vyhnúť?“

„Láske, ktorú cítiš k Belle, a ktorú ona cíti k tebe.“

„Ako môžeš vedieť, že aj ona cíti ku mne to isté? Ach áno, zabudol som, veď ty vieš všetko.“ Odpovedal som arogantne.

„Aj keby som nevidela budúcnosť, aj tak by som to vedela. Totiž okrem toho , že to na nej vidno, vidno to z toho, ako na teba pozerá, mi to sama povedala.“ Celkom som zabudol na to, že Bella a Alice sa aj napriek môjmu vzdoru neuveriteľne skamarátili. Ostal som stáť s otvorenou pusou.

Šiel som na svoje miestečko na jednej opustenej lúke a celú noc som uvažoval nad tým, čo mi Alice povedala. Skutočne by som sa mal poddať svojím citom? Dokázal by som sa zdržať, aby som Belle neublížil? Aby som odolal jej nádherne voňajúcej a neuveriteľne lákavej krvi? Začínalo už svitať, tak som sa pomaly pobral nachystať sa do školy.

Na parkovisku sme aj s Alice počkali na Bellu. Tá sa len tajomne usmievala a opäť si strážila myšlienky.

Bella opatrne vystúpila z auta. Bolo vidno, že si dáva pozor, bola poľadovica. Zrejme na to nebola zvyknutá. Pomaly k nám prichádzala, a keď bola skoro pri nás, tak sa šmykla na kúsku ľadu. Neostávalo mi nič iné, ako ju zachytiť, aby sa nepobozkala so zemou. Ten pocit, ktorý mnou v tej chvíli prešiel bol nepopísateľný. Zahľadela sa mi do očí a jej srdce nabralo nehorázne rýchle tempo. V tej chvíli som ju mal chuť pobozkať. Jej pery ma v tej chvíli lákali oveľa viac ako jej krv. Uvedomil som si, že keby som sa snažil, tak by som dokázal odolať jej krvi. A tak som nechal voľný priebeh svojim citom a pobozkal som ju. Tá ostala akoby zamrznutá stáť bez pohybu. Tak som sa odtiahol a pozrel sa na ňu. Žeby jej to bolo nepríjemné? Túto úvahu však hneď zavrhol jej čin. Náruživo si ma pritiahla k sebe a začala ma chtivo bozkávať. Môj dych sa stával čím ďalej, tým viac prerývanejší. Úplne som zabudol, že sa nachádzame na školskom dvore. Z tohto nádherného tranzu ma prebralo Alicino odkašľanie.

„Ešte  minútku sa tu budete maznať a prídeme neskoro na hodinu.“ Dosť nahnevaným pohľadom som sa na ňu pozrel, ale mala pravdu.

„Máš pravdu Alice, poďme.“ Povedala Bella dosť smutným hlasom. Jej tvár bola celá červená a srdce sem – tam vynechalo. S úsmevom a ruka v ruke s Bells sme kráčali do triedy. V duchu som sa smial myšlienkam všetkých dievčat naokolo, ktoré by v tej chvíli chceli byť na Bellinom mieste.  Zrejme toto videla Alice a skrývala to predo mnou. Ešte stále som rozmýšľal čo bude ďalej. Či tento môj odvážny krok nebude mať vážne následky. Ale teraz som bol nesmierne šťastný, že som spravil to, čo som spravil. Aj keď sa o tom ešte budeme musieť s Bell porozprávať. Najviac ma trápi, ako by som jej mohol povedať, čím v skutočnosti sme. Či jej to vôbec povedať. Ale ak chcem byť s ňou nemôžem jej zatajiť takúto dôležitú skutočnosť. Potom nech sa rozhodne, či chce byť so mnou. Nevedel som ako bude reagovať. Vždy reaguje úplne inak, ako čakám. V takých chvíľach mi vadí, že jej neviem čítať myšlienky.

Pohľad: Bella

Postupom času, ako som trávila veľa času s Edwardom som sa veľmi spriatelila s jeho sestrou Alice. To je to strapaté dievča, na ktoré som žiarlila. Teraz sa tomu v duchu smejem.

Na incident s Mikeom som postipne zabudla a zrejme aj všetci ostatní. Nik mi to nepripomínal.

Otec bol rád, že som si našla priateľov a začala žiť odznova. Alice a Edwarda a vlastne celú rodinu Cullenovcov mal veľmi rád. S Carlislom aj s Esme sa celkom spriatelil.

Sem – tam sme šli navštíviť mamu, ale tá nás veľmi nevnímala. Bola akoby v delíriu. Vyzerala hrozne. Trápilo ma, kam sa až dopracovala. Vždy, keď sme tam boli vošli mi do očí slzy bolesti a smútku a zároveň som cítila nepopísateľný hnev. Hnev na ňu, ako nám to mohla spraviť. A aj hnev na seba, aj na otca. Ako sme niečo také mohli dopustiť? Najradšej by som bola, keby sa vyliečila a začala by aj ona žiť plnohodnotný život. Vždy po takej návšteve som mala zlú náladu a Edward s Alice a najmä s Emmettom a jeho neustálymi žartíkmi ma utešovali. Neraz ma Edward objal, ale hneď sa odtiahol. Vadilo mi to. Najradšej by som bola stále len v jeho chladnej náruči. Už som si zvykla, že majú všetci Cullenovci chladnú kožu. Boli takí rovnakí a zároveň odlišní. Chcela som prísť na to, aké majú tajomstvo. Mala som pocit, že to nie sú normálny ľudia. Čoraz viac som si všímala, že cez obed v jedálni nejedávajú. Ich oči majú úplne rovnakú farbu a mení sa im. To predsa u normálneho človeka nie je možné! No nech už boli hocičo, bolo mi to jedno. Boli to moji najlepší priatelia a Esme mi dokonale nahradila maminku. Hoci tá moja mi stále chýbala.

Raz, pri jednom našom súkromnom rozhovore s Alici som sa jej priznala, že Edwarda neberiem len ako kamaráta. Povedala som jej, čo k nemu cítim. Tá sa len usmiala.

„No konečne si sa priznala, že ho ľúbiš.“ Hľadela som na ňu s vypúlenými očami.

„Ako - ako to myslíš?“

„Ach Bella, veď je to jasné s každého tvojho pohľadu na neho, s každého tvojho gesta.“ Smiala sa Alice.

„To len on je slepý a nechce to vidieť.“ Povedala mi.

„A nechce si priznať, že ťa miluje.“ Povedala takmer šeptom.

„Č – čo si to povedala? Zopakuj to!“ nebola som si istá, či dobre počujem. Žeby ma Edward skutočne miloval?

„Áále nič.“ Odpovedala a potmehúdsky sa usmiala.

Pomaly, ale naozaj pomaličky som sa chystala do školy. Vôbec sa mi nechcelo do tej zimy. Ale, keď som si spomenula, že budem opäť pri mojom anjelovi, hneď sa mi zlepšila nálada.

„Dobré ránko Bells. Dal som ti na kolesá reťaze, vonku je poľadovica. Choď opatrne.“ Privítal ma otec v kuchyni.

„Čože? Poľadovica?“ zaúpela som. A moja nálada sa rapídne zhoršila. Pri mojom „šťastí“ bude zázrak, keď sa dostanem aspoň do auta.

Pred školou som opatrne vystúpila z auta a ešte opatrnejšie som sa vybrala k Alice a Edwardovi, ktorí ma čakali pri ich Volve. Keď som už bola takmer pri nich, tak som sa na kúsku ľadu šmykla a čakala kedy sa zoznámim so školskou pôdou. No zrazu som na sebe cítila chladné silné paže. Pozrela som sa hore. Samozrejme to bol ON. Srdce sa mi rozbúchalo závratnou rýchlosťou. V jeho očiach som zhliadla mnoho otázok, ktorých znenie som nepoznala a tiež túžbu? Mala som sto chutí pobozkať ho. Jeho pery na mňa volali „poláskaj nás, čakáme len na teba“, ale to už som cítila tie pery na svojich. Ostala som stáť ako obarená. Edward sa odo mňa odtiahol. Zrejme si myslel, že sa mi to nepáči, ale to sa fatálne mýlil. Nenásytne som sa naňho vrhla a on mi to opätoval. Jeho dych sa stával prerývaným rovnako ako môj. Vôbec by som si neuvedomila, že sa nachádzame na školskom pozemku, kde nás všetci vidia, keby si Alice decentne neodkašľala, že zmeškáme vyučovanie. Zahanbene som hľadela na zem, bola som červená až za ušami a pritakala jej. Edward ma chytil za ruku a potichu sme sa tak vybrali na vyučovanie. Tak toto ešte bude rozhovor! Radšej som sa ani nepozrela hore, aby som nevidela tie pohľady všetkých, čo boli svedkami tohto malého divadla.

Celý deň sme sa správali, akoby sa ráno nič nestalo. Teda ak si odmyslím, že sme boli s Edwardom stále pri sebe, držali sme sa za ruky a neustále ma pusinkoval do vlasov, na líčko... Mala som strašne neprekonateľnú túžbu pobozkať ho znova na pery, no on sa tým mojim vyhýbal. Už ma to začalo štvať.

„Edward mali by sme sa porozprávať. Ako to bude teraz medzi nami?“ spýtala som sa ho. On sa na mňa len pozrel a usmial sa tým najkrajším úsmevom, aký som videla.

„Porozprávame sa, ale nie tu. Večer prídem po teba a pôjdeš k nám. A tam sa porozprávame o všetkom, aby si sa mohla rozhodnúť, či ešte vôbec budeš chcieť, aby sme boli spolu. A či vôbec budeš chcieť mať ešte niečo spoločné s našou rodinou.“

Ostala som úplne zarazená. Prečo by som nechcela mať s nimi niečo spoločné? Žeby bolo moje podozrenie na to, že nie sú normálny ľudia skutočne opodstatnené? No bola som rozhodnutá, nech by mi povedal hocičo, ja to zvládnem. Nechcem stratiť ani jedného z Cullenovcov. Proste som ich brala ako súčasť mojej rodiny. Nič nemôže zmeniť moje city k nim. To som však netušila, aké vážne tajomstvo ukrýva rodina Cullenovcov.

Zhrnutie

3. kapitola

Autor: Lettynka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prečo láska bolí? 2. kapitola: