Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Právo na šťastie - 20. časť

01.05.2011 (07:15) • ada1987 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1453×

20. část

Bellin pohľad

Skoro sa ukázalo, že som bola priveľa optimistická. Vedela som, ako Bree vonia, ale to bolo všetko. Nepatrila do gardy, takže jej izba mohla byť kadekoľvek v hrade. Rozhodla som sa byť systematická a prehľadávať chodbu za chodbou od vrchu na dol. Strávila som tým niekoľko hodín, kým sa ozval môj smäd.

Potešilo ma, koľko vysokej zvery bolo v lesoch naokolo. Po návrate do hradu som si uvedomila, že som si stále ešte nevybalila veci, tak som ďalšie hľadanie Bree musela odložiť. Keby chcela, mohla ma predsa ľahko nájsť.

Druhý deň bol takmer totožný s tým prvým. Tréningy s Felixom boli zábavné, keďže som ho vždy dostala na lopatky. Postupne sa k nám pridávali ďalší a ďalší upíri, takže ku koncu týždňa som bojovala proti piatim protivníkom, ktorých som dokázala poraziť.

Aro mi dal k dispozícii nielen volterrské lesy, ale i svoju knižnicu, kde som začala tráviť oveľa viac času, ako by som si bola pomyslela. Boli tam aj neskutočné skvosty, ktoré stihli Volturiovci zachrániť z Alexandrijskej knižnice. Čo ma však trápilo oveľa viac, bola Bree. Za celý čas, strávený vo Volterre, som ju vôbec nevidela.

Oblečená v pohodlnom športovom odeve som, tak ako vždy o tomto čase, šla za Felixom a ostatnými do tréningovej miestnosti. Znova som premýšľala nad technikou boja, ktorý na nich použijem, keď som začula čísi výkrik. Nerozmýšľajúc nad dôsledkami svojho konania som letela k izbe, odkiaľ krik pochádzal. Inštinkt mi prikazoval, aby som zasiahla.

Rozradila som dvere a to, čo som uvidela, mi takmer vyrazilo dych. Caius, vyzlečený do pol tela, a pri nohách postele sa chúlila Bree ako kôpka nešťastia. Jej tvár bola výrazom absolútneho zúfalstva.

„Čo tu robíš? Okamžite vypadni!“ zakričal a ukázal na dvere.

Pozrela som sa na Bree. Jej výraz jasne hovoril: „Nenechávaj ma tu s ním samu!“

„Neodídem bez Bree!“ povedala som.

„Čo si to dovoľuješ!?“ Caius sa triasol od zlosti... a možno aj poníženia, že som ho tu tak nachytala.

„Čo sa to tu deje?“ ozvalo sa chladne od dverí.

Obaja sme sa otočili. Vo dverách stál Aro.

„Táto ženská sem vpálila bez klopania a bez pozvania.“

„Bella, poď na chvíľku von!“ prikázal mi Aro.

„Ale Aro...“ začala som, ale Aro ma prerušil:

„Ihneď!“ povedal a ja som sa neodvážila neposlúchnuť. Vedela som, že takto by som Bree mohla ublížiť ešte viac. Ignorovala som Caiovu tvár, ktorá zrazu žiarila spokojnosťou. S ľútosťou som venovala Bree posledný pohľad a neochotne som sa vybrala za Arom.

Rýchlym krokom ma viedol do svojej pracovne. Sotva za nami zapadli dvere, otočil sa na mňa a rozhodným tónom prehovoril: „Bella, už sme sa o tomto bavili. Vládcom musíš preukazovať rešpekt a úctu. Bree patrí Caiovi, a tak to aj zostane.“

„Ale on ju bije! A možno aj niečo horšie,“ skríkla som pohoršene.

Aro sa na mňa pozrel a ja som nemohla uveriť vlastným očiam.

„Ty si o tom vedel!“ vykríkla som. „Ako si len mohol?!“ Bola som úplne hysterická. „Veď je to mladé dievča! A navyše úplne nevinné!“

Aro zdvihol obočie. „Mal som ísť proti svojmu bratovi?!“

„Áno, keď vieš, že koná nesprávne.“

Jeho tvár skrivil úškrn. „A prečo by som to robil?“

Na okamih som sa naňho zahľadela, akoby som ho videla po prvýkrát. „Ako som si mohla myslieť, že je v tebe niečo dobré? Si rovnako skazený ako tvoj brat. Ale ten to aspoň neskrýva.“

„Čo si to dovoľuješ?“ Keby bol Aro človek, tak je v tvári červený od zlosti.

„Prečo? Veď tu nás nik nepočuje. A navyše - nič mi nemôžeš urobiť.“

Hovoril o poznanie tichšie, keď mi sladko pripomenul: „Zabúdaš na svoju rodinu.“

Cítila som, ako nado mnou moja zúrivosť preberá kontrolu. Ešte chvíľu tu zostanem a roztrhám ho na kusy bez ohľadu na následky. Zasyčala som. „Skús im niečo urobiť a zabijem ťa. I tvoju gardu. Vieš, že schopnosti Jane a Aleca na mňa neplatia.“ S týmito slovami som pracovňu opustila.

Cestou do svojej izby som prehĺtala bezmocné vzlyky, ktoré sa mi drali do hrdla. Zase raz som ľutovala, že nemôžem plakať, aby som si trochu uľahčila. Mala som zlosť na celý hrad – každého jeho obyvateľa, už len preto, že o tom vedeli... že dovolili, aby sa to dialo.

V tom som na konci chodby zazrela mužskú postavu. Trvalo mi sotva pol sekundy spoznať, kto to je. Alec. Za ďalšiu pol sekundu som stála pri ňom. Schmatla som ho za ruku a dovliekla ho do svojej izby.

„To dovolíš, aby s Bree takto zachádzali?“ kričala som naňho, až sa otriasali volterrské steny. „Myslela som, že ti na nej záleží.“

Kým som tie slová konečne dostala zo seba, dokázala som sa na nej pozreť bez červenej hmly, ktorá mi od môjho odchodu z Arovi pracovne až doteraz všetko zakrývala. Jeho tvár bola nečitateľná, ale oči prezradzovali, ako mojim obviňovaním trpí.

Alecov pohľad

Bol som v sále, keď Aro Bellu vítal. Pozoroval som jej tvár a zpomínal za akých okolností som ju spoznal. Vtedy som po prvýkrát zbadal aj Bree. Novorodenú, ktorá akýmsi zvláštnym spôsobom zajala moje srdce. A mala ho stále.

A teraz tu predo mnou stála Bella opäť a znovu besnila. Viac než ten deň pred rokom... a ja som vedel, že si to zaslúžim. Každé jej slovo rozdieralo moje krvácajúce srdce, ale nenašiel som argument, ktorý by ju zastavil.

Myslíte si, že kamenné srdce nemôže bolieť? No, kedysi som si to myslel tiež. Zmenila to až chvíľa pred pár mesiacmi, keď som sa chcel osprchovať po náročnom tréningu a v sprche som našiel vzlykajúcu Bree. Triasla sa ako šteniatko a upierala na mňa rovnaký vydesený pohľad svojich obrovských, nádherných očí. Nevedel som ani, že je v hrade. Nevedel som, čo sa jej stalo, ani kto je toho príčinou. Jediné, čo som chcel... a čo som aj urobil, bolo vziať ju do náručia a chlácholiť, dokiaľ sa neutíši aspoň natoľko, aby mohla rozprávať. Trvalo to dlho, ale ja som čas nepočítal. Bola pri mne a to bolo dôležité.

Nakoniec mi všetko povedala. O tom, ako sa jej darilo u Cullenovcov, ako jej „chutila“ zvieracia diéta, ako strašnou náhodou zabila Bellinho otca a utiekla... Nevedela, kam ísť. Stále ešte novorodená – pološialená túžbou po krvi, ale rovnako strachom, čo spraví druhýkrát. Jej kroky ju odviedli do Volterry. Dúfala vraj v rýchlu smrť, ale keď si Aro overil, že sa ničím neprevinila – neporušila žiaden upírsky zákon, dostala možnosť zostať tu ako služobníčka. Dlho tak nezostala. Už na druhý deň si ju zabral pre seba Caius.

Prudko som zavrtel hlavou, aby som od seba odohnal myšlienky na to, čo mi Bree popisovala.

„Ty to nechápeš, Bella! Mám Bree rád, ale nemôžem ísť proti Caiovi. Keby to bol ktokoľvek iný, tak by som ju ochránil. Ale je majetkom jedného z vládcov a s tým sa nedá nič robiť, ak nás obidvoch nechcem priviesť pred Ara, čo by bolo to posledné na tomto svete. Môžem ju jedine nechať, aby sa mi vyžalovala. Viac spraviť nemôžem.“

Koniec 20. časti

19. časť 21. časť

Autor: ada1987 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na šťastie - 20. časť: