Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Povedz mi pravdu! - 6. kapitola

26.04.2012 (20:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2950×

6. kapitola

„No, ja ťa rozhodne nikam nepustím. Či sa ti to páči, či nie, zostávaš tu, kým to neprejde,“ vyhlásila nekompromisne.   

Edward bol schopný na ňu len neveriacky zazerať.

„To nemyslíš vážne, však nie?“ vypadlo z neho nakoniec.

„Myslím to smrteľne vážne.“

„Bella, pozri,“ povzdychol si, „skutočne to nie je potrebné.“

„Podľa mňa je. Čo keby do teba náhodou trafil blesk?“ spýtala sa a začala podupkávať nohou. Edwardovi to prišlo aj trochu vtipné, ale našťastie sa udržal a nezačal sa smiať. Bál sa, že by ju urazil. Na jednej strane by u nej zostal rád, ale na tej druhej si nebol istý tým, či by to bolo dobré. Veď ona si zo včerajšieho večera nepamätala nič. Zabolelo ho to zistenie. On na ten bozk myslel neustále a začal premýšľať aj o tom, čo by sa stalo, keby vtedy neodišiel. Prišlo by k niečomu... ehm... vážnejšiemu?

Striaslo ho pri pomyslení, že by sa s Bellou vyspal a ona by si z toho nepamätala nič. Záležalo mu na nej. A to veľmi. Avšak ona sa o jeho citoch nedozvie. Nesmie. Určite by ich neopätovala a bol by jej len na smiech.

„Myslím, že šanca, že ma trafí blesk, je jedna k miliónu, ale aj kebyže, teba to nemusí trápiť,“ odvetil s úsmevom a oprel sa o dvere. Počul, ako sa Belle rozbúchalo srdce.

„Tak to sa mýliš. Nechcem byť zodpovedná za tvoju smrť,“ zvýšila hlas.

„Prečo by si bola?“

„Pretože by som vedela, že si šiel odo mňa. A nemala by som pokoj, lebo by ma to neustále prenasledovalo... A možno nás teraz práve niekto vidí, kto, v prípade tvojej smrti, by povedal, že ťa videl odchádzať odtiaľto a prezradil tento fakt polícii. Potom by ma ešte vyšetrovali a na to ja skutočne nemám nervy.“

Edward sa musel zasmiať. „Takže asi nemám na výber, čo?“ uisťoval sa.

„To teda nie.“ Bella ustúpila z dverí, aby mohol vojsť.

„A tie topánky si tentokrát vyzuješ,“ nakázala mu.

„Ako poviete, pani učiteľka.“

„Hej,“ zaúpela. „Nechcem byť učiteľka.“

„Ale správaš sa tak. Cítim sa tu ako v škôlke a nemôžem ani odísť, pretože si mi to zakázala.“ Topánky si však vyzul a úhľadne ich uložil vedľa seba. Edward si z nej len uťahoval, ale Bella zosmutnela. Povedal to tak, akoby u nej nechcel byť. Nemá ju rád.

„Nezakázala som ti to,“ zamrmlala. Edward vycítil, že je smutná a pochopil, že k nej mal byť milší. Veď v podstate - ona mu len chcela dobre.

„Ak chceš, môžeš odísť,“ pokračovala. Ale on nechcel ísť, chcel byť s ňou.

„Nechcem.“

Bella sa naňho pozrela. „Nemusíš sa hrať na slušného. Ak ti je naozaj také nepríjemné tu byť, nechcem ťa nútiť tu zostať.“

„Bella, na nič sa nehrám, a vôbec mi nie je nepríjemné byť u teba. Len ťa nechcem otravovať.“

„Myslíš, že keby si ma otravoval, navrhla by som ti to?“ spýtala sa a znova upriamila svoj pohľad na topánky.

„Asi nie,“ pripustil. „Ale rád zostanem, teda, ak to ešte platí.“

Bella len prikývla a odišla do obývačky. Edward si povzdychol. Toto pohnojil.

Pomaly sa odobral za ňou. Sedela na gauči a sledovala Animal Planet. Panebože! Čo majú všetci s tými zvieratami? Za iných okolností by si z nej začal uťahovať, ale teraz usúdil, že na to nie je najvhodnejšia doba.

Bella nepovedala ani slovo a Edward sa zapozeral na kvapky, ktoré dopadali na okno.

Vonku už bola tma. Bolo už aj dosť hodín, ale veľkú zásluhu na tom mali aj ťažké sivé mraky. Vyzeralo to, že toto nebude len obyčajná letná polhodinová búrka, ale niečo dlhšie. Čo keď bude pršať až do rána? Odrazu všetko stíchlo a v izbe sa zotmelo.

„Super,“ zašomrala Bella otrávene, „vypadla elektrina.“

„Dalo sa to očakávať.“

„Nenávidím búrky,“ povedala Bella. Striasla sa a kolená si prisunula pod bradu. „Plánuješ v tých dverách stáť ešte dlho?“

Edward sa zachichotal a posadil sa k nej. „Je ti zima?“ spýtal sa.

„Trochu. Prinesiem deku a sviečky, aby som na teba dozrela.“ Aby naňho dozrela? A čo by asi tak mal robiť, že by potreboval dozor? Veď je to dospelý chlap, ktorý sa vie o seba postarať. A ešte k tomu aj poloupír, o čom táto žena síce nevie, ale jej slová mu poriadne podkopávajú ego. Postavila sa a odkráčala na poschodie. O malú chvíľu sa vrátila aj s hnedou dekou, ktorú mala prevesenú cez plece. Položila ju na gauč a ešte odbehla smerom do kuchyne. Keď sa vrátila, držala v ruke dve sviečky, ktoré položila na stolík a zapálila ich. Edward sa v duchu zasmial. Veď to bolo v podstate romantické. Bella sa posadila a deku roztiahla.  

„Zakry sa aj ty,“ povedala a posunula deku aj smerom k Edwardovi. Lenže deka nebola až natoľko veľká, aby mohla Bella sedieť na druhej strane gauča od Edwarda, tak sa k nemu musela prisunúť. Znova sa ozval hrom a Bella sa ešte viac zababušila do deky.

„Nechceš mi povedať, že sa bojíš búrky, však nie?“ spýtal sa Edward.

„Ako, nie, že by som sa bála, ale z detstva mám nepríjemnú skúsenosť, ktorá zapríčinila, že si pred ňou radšej držím rešpekt,“ odvetila a ešte trochu sa k nemu pritiahla. Edward nemal námietky.

„Povieš mi o nej?“ V tlmenom svetle izby, ktoré sa šírilo od sviečok, videla jeho skúmavý pohľad. Presne si vedela vybaviť farbu jeho zelených očí, ktoré ju zaujali už od samého začiatku. Neboli tak obyčajne zelené, ale mala pocit, akoby v nich občas zazrela aj odlesk zlatej. Jedným slovom, boli krásne.

„Myslím, že to nie je dôležité.“

„Ja si zase myslím, že nemáme veľmi nič iné na práci.“

Bella si povzdychla. S týmto chlapom sa neoplatí hádať. „No, keď som bola malá, oproti nášmu domu stál tiež jeden menší domček. Býval v ňom starší manželský pár, obaja boli veľmi milí. A raz počas búrky im do elektrického vedenia, čo mali pred domom, trafil blesk a všetko začalo horieť. Lenže to už bola noc a oni obaja už spali. Plamene sa premiestnili až k ich domu, ale našťastie si to niekto všimol a zavolal hasičov, ktorí ten oheň uhasili a nikomu sa nič nestalo. Avšak, vystrašilo ma to a odvtedy mám z búrok zlý pocit.“

Edward ju upokojujúco pohladil po chrbte. „Neboj, tebe sa nič také nestane.“

„To dúfam,“ odvetila. Stále si uvedomovala Edwardovu ruku na chrbte, ale bol to príjemný pocit. Ktovie, čo by sa stalo, keby mu vtedy povedala, že si ten bozk pamätá. Ako by sa asi zachoval? Nuž, teraz už zo svojho plánu, trochu ho potrápiť, nechcela odstúpiť. Veď sa aj zaviazala, že s ním nič nebude mať. Veď na čo by to bolo dobré? Do Forks prišla len na dva mesiace. Nemôže si dovoliť sa doňho zamilovať, aj keď vedela, že už je tomu na najlepšej ceste. Bolo to také jednoduché. Stačilo, keď sa na ňu len pozrel a ona šla vyletieť z kože. Dávalo jej obrovskú námahu, aby nedala o tom pred ním nič vedieť.

„Ako dlho už žiješ vo Forks?“ spýtala sa tentokrát Bella.

„No, asi šesť rokov. Narodil som sa v Chicagu, ale matka mi zomrela, tak sa o mňa staral len otec. Neviem prečo, ale nikdy som si ho veľmi neobľúbil, tak som šiel pracovať do Seattlu, kde som pracoval rok, ale potom som sa rozhodol, že chcem ísť robiť šerifa niekam, kde je väčší pokoj. A ten som našiel práve tu.“

„Hej, je tu pokoj,“ súhlasila Bella. „Pre mňa je to nezvyk, lebo v San Franciscu sa stále niečo dialo.“

„Zvykneš si tu.“ Bella sa usmiala, a potom sa ešte chvíľu zhovárali. Edward sa pýtal Belly na prácu a podobné záležitosti. Bella sa zase pýtala Edwarda, či ho už nebolí až tak to oko, kde mal ešte včera monokel a on musel zahrať, že už až tak strašne nie, ale pritom už aj zabudol, že tam vôbec niečo mal.

„Inak, čo sa týka Georgea a Jima, podľa mňa by si to nemala nechať len tak. Veď ti mohli ublížiť,“ začal Edward, ale Bella neodpovedala.

„Bella?“ Trochu ňou zatriasol, ale keď začul jej pravidelné oddychovanie, pomaly z nej ruku spustil. Zaspinkala. Tvár mala vyrovnanú a vyzerala ako anjel. Potichu zamľaskala a stratila rovnováhu, takže sa ocitla na Edwardovej hrudi. Ten sa usmial a začal ju jemne hladiť po chrbte. Nechcel, aby sa zobudila, chcel si užívať túto chvíľu. Vedel, že jedného dňa Bella odíde a vedel aj to, že mu bude chýbať. Ešte nikdy ho žiadna žena neočarila natoľko ako ona.

Na nej bolo niečo neobyčajné. Nebola ako tie chudery z tohto zapadákova, ale ani ako mestské paničky napríklad zo San Francisca. Bella vedela, čo robí a stála nohami pevne na zemi. To si na nej všimol už za ten týždeň. Rozhodne nepatrila k ľuďom, ktorí sa ľahko vzdávajú. Bella šla za svojim cieľom za každú cenu.

Edward sa jemne, aby ju nezobudil, načiahol po deku a vyhrnul jej ju až ku krku. Nechcel, aby jej bola zima. Potom sa k nej sklonil a pobozkal ju do vlasov, v ktorých nechal zaborený svoj nos, pretože príjemne voňali. Keby sa teraz zobudila a načapala ho, nemal ani poňatia, ako by sa z toho vykrútil. Dokázal by povedať pravdu? Pretože on vedel, že sa do Belly Parkerovej zamiloval. Lenže, dokázal by ju zatiahnuť do svojho, nie príliš šťastného, života? Keby s ňou mal nadviazať nejaký vzťah, znamenalo by to, že by jej aj musel o sebe prezradiť pravdu. Nebol si istý, ako by zareagovala, ale mal pocit, že by utiekla. Nie, toto jej nemôže spraviť.

Povzdychol si a radšej myslel na túto chvíľu, keď ju má pri sebe. Pritiahol si ju k sebe ešte bližšie a pokúšal sa zaspať.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi pravdu! - 6. kapitola: