Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Povedz mi pravdu! - 3. kapitola

03.04.2012 (22:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 2892×

3. kapitola 

Bella sa nakoniec na noc ubytovala v jedinom hoteli, ktorý toto mesto poskytovalo. Edward jej povedal, že keď niekoho na tých netopierov zoženie, ozve sa jej. Verila mu. Vlastne, nič iné jej ani nezostávalo. Len dúfala, že sa tej práce aj niekto ujme. Sama si totiž nevedela nikoho takého predstaviť. Veď, kto by dobrovoľne šiel odpratávať nechutné myši s krídlami? Ona nikoho takého nepoznala. Lenže možno v tomto meste nie sú takí „fajnoví“ ľudia, na akých bola zvyknutá v San Franciscu. Možno, že tu im nerobí problém niečo také spraviť. Dúfala v tú možnosť.

V hoteli dostala malú, útulnú izbičku. Steny boli vymaľované na bielo a na parketách bol položený nevkusný zelený koberec, na ktorom boli znázornené rôzne vzory. Bella sa asi pol hodinu snažila identifikovať, čo by mali znázorňovať, ale k žiadnemu záveru neprišla.

Večer telefonovala so svojím šéfom, ktorý sa jej pýtal, ako sa jej vo Forks páči a či už prišla na nejaký dobrý nápad, ktorý by spracovala do článku, ktorý by už konečne stál za to. Bella mu povedala, že už na niečom pracuje, aby ju zbytočne neotravoval. Pravda bola taká, že nemala vôbec žiadne poňatie, čo napíše. Akoby mala v hlave vygumované. 

Nič, čo by stálo za to, ju nenapadalo. Rozhodla sa, že sa pôjde osprchovať. Bol to pre ňu upokojujúci pocit, keď sa po celom dni strávenom cestovaním, postavila pod horúcu vodu. Kvapôčky vody jej stekali po tele a ona takmer zaspala. Rýchlo vyšla von, osušila sa a vlasy si vyfénovala.

„Ticho tam!“ začula krik z vedľajšej izby a napadlo ju, že to bolo asi určené pre ňu. Páni, to si tu už človek nemôže ani v pokoji vyfénovať vlasy, pomyslela si. Ale musela uznať, že už bolo neskoro a tie steny v tomto hoteli boli skutočne papierové.

„Prepáčte,“ zakričala naspäť a v duchu sa zachichotala. Celá táto situácia bola absurdná. Keďže sa jej ešte nechcelo ísť spať, zapla si notebook a premýšľala nad svojím budúcim článkom. Musela už, doparoma, niečo napísať. Bola to jej práca a ona si ju neplnila. Chvíľu čumela na prázdnu bielu plochu, a pritom bruškami prstov jemne búchala do klávesnice. Odrazu sa tak zľakla, že prevrhla pohár s vodou, ktorý mala položený na stole. Vyskočila zo stoličky a bežala sa pozrieť k oknu, čo sa deje. Keď zistila, že jej auto vydáva ten pípavý zvuk, hodila na seba modrý župan, a utekala von.

„Prepáčte, pani, to je vaše auto?“ spýtala sa staršia žena s natáčkami na hlave a Bellu si premerala pohŕdavým pohľadom.

„Och, áno, ospravedlňujem sa,“ hovorila Bella a kľúčikom od auta vypla alarm. Porsche razom stíchlo.

„Viete, ako som sa naľakala?“ vyčítala jej tá žena. Bella si povzdychla. „Pani, pozrite, mne je to skutočne ľúto. Niekto musel lomcovať kľučkou od dverí, tak sa spustil alarm. Ubezpečujem vás, že už sa to nestane.“

„No, to dúfam. Pretože by som šla rada spať. A upozorňujem vás, že keď sa to stane ešte raz, zavolám políciu,“ odsekla „milá“ pani. Bella len prikývla a radšej sa odtiaľ rýchlo pratala preč. Keď bežala hore po schodoch, mykalo jej kútikmi úst. Už si vedela predstaviť, ako by sa Edward zachoval, keby ho volali na tento „veľký prípad“. Určite by sa len zasmial.

Zavrela sa v izbe a pobavene pokrútila hlavou. Dnes je deň blbec. Najprv tie nechutné netopiere, polorozpadnutý dom, kričanie kvôli fénu a teraz jej vynadala žena s natáčkami, lebo jej pípal alarm na aute. Títo ľudia robia, akoby to nikdy v živote nepočuli. Bella sa však nad tým zamyslela a dospela k záveru, že možno ani nepočuli. Kým bola vonku, stihla si všimnúť, že tu ľudia nemajú, bohvieako, drahé autá.

Zavrela ikonu na počítači, lebo vedela, že dnes by už nič nenapísala. Najlepší nápad pre ňu bol spánok, a preto sa vydala do ríše snov.

Ráno mala Bella neskutočnú chuť na croissant, ale keďže ho miestna kuchyňa nepodávala, rovnako, ako nič podobné, rozhodla sa, že skočí do obchodu. Keď sa viezla po asfaltovej ceste, prezerala si okolie. Všade naokolo boli len samé domy, ale objavila aj malý park, na čo si povedala, že sa doň pôjde niekedy pozrieť.

Keď nakúpila to, čo chcela, zistila, že nemá čo robiť. Do hotela sa jej vrátiť ešte nechcelo, rovnako, ako sa jej nechcelo ísť do svojho strašidelného domu. Rozmýšľala, čo spraví, keď začula zvonenie telefónu. Začala sa prehrabávať v kabelke, až ho nakoniec našla. Na obrazovke svietilo neznáme číslo.

„Haló?“ povedala.

„Isabella Parkerová?“ ozval sa z druhej strany trochu pobavený hlas. Ihneď vedela o koho sa jedná. „Och, pán Cullen, nečakala som, že sa ozvete tak skoro,“ odvetila s úsmevom.

„Vidíte, aký som šikovný.“

„Hej, to vidím. Takže, zohnali ste teda niekoho?“ spýtala sa Bella s nádejou. Počula, ako sa Edward do telefónu zasmial. „Áno, zohnal. Uisťujem vás, že sa vám bude páčiť...Teda, dúfam.“

Bella sa zasmiala. „No, to som teda zvedavá. A kedy by teda mohol prísť?“

„Príde dnes navečer. Okolo šiestej. Takže, buďte doma,“ povedal Edward.

„Dobre. A ešte raz vám ďakujem za ochotu, že ste boli taký milý a niekoho mi zohnali.“

„To nestojí za reč. Tak sa majte pekne,“ pozdravil sa.

„Dovidenia,“ zopakovala Bella a zložila mobil. Teda, to bol ale rýchly hovor, pomyslela si. Napadlo jej, akoby sa Edward niekam ponáhľal. Ale možno len nemal náladu s ňou hovoriť. Možno celý ten jej prípad považoval len za akúsi domácu úlohu a keď ju mal spravenú, povedal si, nech to má čoskoro z krku. Bella ani nevedela prečo, ale spôsobilo jej to smútok.

Bola mu len na príťaž. Ale musela si priznať, že jej to vlastne môže byť ukradnuté. Veď ho vôbec nepoznala.

Keďže sa zdal byť problém s netopiermi vyriešený, alebo lepšie povedané, bude vyriešený, Bella sa rozhodla, že z hotela odíde. Zbalila si veci a poriadne sa poobzerala po izbe, aby náhodou nič nezabudla. Nebolo isté, či by sa jej to vrátilo späť.

Keď sa uistila, že má všetko, rozlúčila sa na recepcii so slovami, že sa jej tu ohromne páčilo a určite by ešte rada zostala, no už to nie je potrebné. Nebolo treba podotýkať, že sa jej tam vôbec nepáčilo a nikdy v živote by sem neprišla znovu. Snažila sa byť len milá. Tak ju vychovali rodičia.

Keď zastala pred svojím domom, musela sa zhlboka nadýchnuť. Čo keď tie netopiere povyletovali von zo šatníka a teraz lietajú sem a tam po dome? Čo keď sa jej nejaký zamotá do vlasov a ona sa ho nebude vedieť zbaviť? Čo keď ju niečím nakazí?

Bella, pokoj, veď vieš, že to netopiere nerobia. Aj tak sa však nevedela zbaviť strachu. Musela si priznať, že to možno trochu preháňala, ale predsa každý sa niečoho bojí. Môžu to byť pavúky, myši a podobne. A Bella sa bála netopierov. Asi za to mohla aj kniha Drakula, ktorú Bella čítala jedinýkrát a zaprisahala sa, že už nikdy viac ju neotvorí, pretože vždy, keď v noci v jej izbe niečo zašušťalo alebo prasklo, mala zlý pocit a radšej sa zababušila až po uši do prikrývky. Lenže v tej dobe mala desať rokov. Avšak teraz, už ako dvadsaťpäťročná vedela, že po svete žiadny Drakula nechodí, ani nikdy nechodil. Takže žiadnych netopierov by sa báť nemala.

Vkročila dnu do domu a vydýchla si, keď tam nič, okrem jednej muchy, nepoletovalo. Usúdila, že je v dome neporiadok a keď čaká návštevu, mala by aj trochu poupratovať. Dala si domáckejšie oblečenie a v kuchyni našla nejaké dezinfekčné prostriedky. Poumývala dlážku v obývačke a v kuchyni, a potom sa pustila aj na poschodie, ale zásadne sa vyhýbala spálni.

Poriadne vyvetrala v celom dome a keď sa pozrela na hodinky a zbadala koľko je hodín, zostala prekvapená. Upratovanie jej zabralo dosť veľa času. Za dvadsať minút mal prísť ten chlapík. Bola zvedavá, kto to bude. Či nejaký fešák, ktorého by sa mohla pokúsiť zbaliť, alebo skôr nejaký chlap v dôchodkovom veku. Dúfala v tú prvú alternatívu.

Rozhodla sa vyplniť ten čas sprchovaním. Keď bola umytá a navoňaná, ozval sa zvonček. Práve včas, pomyslela si a zbehla dolu po schodoch – radšej pomaly. Nechcela riskovať, že si zlomí nohu, alebo sa pod jej váhou tie schody skutočne prepadnú. To bolo to posledné, čo potrebovala.

Zvonček sa ozval druhý raz. „Už idem,“ zvolala Bella. Otvorila dvere a nemohla uveriť vlastným očiam. „Ehm...“ vyšlo z nej iba. Edward Cullen sa s úsmevom opieral o jej dvere. Nemal oblečenú uniformu a Bella musela uznať, že aj keď mal na sebe niečo také obyčajné, ako sú rifle a tričko, vyzeral sexy. Ešte si všimla kufrík, ktorý držal v ruke. Nechcela vedieť, čo sa v ňom nachádza.

„Tiež vás rád vidím,“ zasmial sa Edward. Bella zavrtela hlavou, aby sa trochu spamätala.

„Prepáčte, potrebujete niečo? Tomu chlapíkovi, čo mal prísť sa niečo prihodilo?“

Edward s úsmevom zavrtel hlavou. „Ten chlapík, čo mal prísť, stojí práve pred vami a čaká, kedy ho pustíte dnu.“

„A-ako prosím?“ zakoktala sa Bella a srdce sa jej rozbúchalo ako kolibríkovi. Edward sa usmial.

„Tak, ako počujete.“ Odmlčal sa. „Alebo už žiadnu pomoc nepotrebujete?“ spýtal sa vážnym hlasom. Bella rýchlo zavrtela hlavou.

„Nie, nie, samozrejme, že potrebujem pomoc. Nech sa páči, poďte ďalej.“ Ustúpila z dverí, aby mohol vojsť.

„Je tu trochu neporiadok,“ začala Bella, „dobre, trochu viac, ale nemala som ešte čas to tu dať dokopy, prepáčte.“ Za čo sa mu vlastne ospravedlňuje? Veď asi pochopil, že keď sa nasťahovala len včera, ešte nebude mať v dome poutieraný prach a dlážku takú čistú, že sa v nej bude dať prezerať. Napriek tomu chcela, aby sa u nej cítil príjemnne.

„Je to v poriadku, slečna Parkerová,“ povedal Edward s úsmevom.

„Pani. Som pani Parkerová,“ opravila ho Bella.

„Vy ste vydatá?“ spýtal sa Edward ohromene. Bella sa nad jeho výrazom neubránila smiechu. „Nie, teraz už nie. Ale bola som.“

Odvrátila od neho pohľad. Dúfala, že sa jej nebude pýtať na podrobnosti jej manželstva, pretože tú tému nenávidela. George Parker bol pre ňu uzavretá kapitola. V súčasnosti už ľutovala, že sa zaňho voľakedy vydala, ale vtedy jej to neprišlo ako zlý nápad. Lenže keď zistila, že mal pomer so sestričkou Mariou z jeho práce, všetko jej „docvaklo“. Vtedy zistila, že to bola chyba. Zo začiatku si vravela, že to nič nie je, že by na to mohla zabudnúť, keby jej sľúbil, že to už nikdy nespraví. Samozrejme, nebolo to také ľahké, pretože George zistil, že Maria s ním čaká dieťa a nakoniec sa rozhodol pre ňu. Bella vedela, ako túžil George po dieťati, a preto mu nemohla nič vyčítať. Ona by mu deti dať nemohla, aj keby veľmi chcela, a preto sa radšej pratala z cesty. Napriek tomu všetkému dúfala, že George bude s Mariou šťastný.

„Aha,“ odvetil Edward a Bellu tak vytrhol zo zamyslenia. Nakoniec sa v tom nekutral, za čo bola skutočne vďačná.

„Takže, mali by sme sa pustiť do tých netopierov, nie?“ navrhla Bella a v duchu sa zaškerila, pretože vedela, že ona sa do nich určite nepustí. Chlapec sa ponúkol sám, tak sa do toho môže pustiť.

„Och, jasné,“ súhlasil Edward. Bella nechcela riskovať vstup do „zamorenej“ izby, a preto mu len popísala, kde sa izba nachádza a kde nájde úhlavných nepriateľov.

Kým si Edward plnil svoju robotu, Bella zatiaľ varila v kuchyni špagety. Mohla si sa zmohnúť aj na niečo lepšie, hovoril piskľavý hlások v jej hlave a Bella musela uznať, že má pravdu. Lenže, v tomto dome sa dokopy nič nenachádzalo a mohla byť vďačná, že ráno v obchode nezabudla kúpiť aspoň ten balíček špagiet. Omáčku si však pripravila domácu, čiže za to by jej Edward mohol pripísať nejaký ten bod. O pol hodinu neskôr počula, ako niekto dupe po schodoch, takže vedela, že Edward už so svojou prácou skončil. Za celý ten čas ho ani raz nešla pozrieť. A už vôbec nechcela vedieť, čo s tými netopiermi spravil. V podstate jej to bolo jedno, hlavne, že boli preč.

„Problém vyriešený,“ ozval sa Edward, keď vkročil do kuchyne. Bella si z úľavou vydýchla.

„Ani neviete, aká som vám vďačná. Môžem vám za to niečo ponúknuť?“

Edward zavrtel hlavou. „Nie, netreba. Som rád, že som vám mohol pomôcť.“

Bella sa naňho pozrela. „Ste veľmi milý, ale predsa by som len bola radšej, keby som sa vám mala ako odvďačiť. Čo ja viem, mám vám dať nejaké peniaze?“

„Nie, to rozhodne nie,“ povedal Edward pevným hlasom. „Ja som si sem neprišiel zarobiť.“

Bella si začala hrýzť peru a premýšľala, čo by mu mohla ponúknuť. Veď nechce ani peniaze...

„Isabella, pozrite, keď tak veľmi trváte na tom, že mi niečo dlžíte, tak tie špagety, čo ste navarili, budú bohato stačiť,“ uistil ju a Bella sa usmiala. „To je samozrejmosť.“

4. kapitola

Chcela by som sa veľmi pekne poďakovať za všetky komentáre pri minulej kapitole. Popravde, nečakala som, že vôbec nejaké budú. Ste zlatíčka a dúfam, že mi zanecháte svoj názor aj teraz. :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi pravdu! - 3. kapitola: