Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posledný výdych - 2. kapitola

06.07.2011 (07:45) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 864×

"Všetko, čo sme sa v živote naučili, sa dá povedať tromi slovami: život ide ďalej."

2. kapitola - Čerešnička na torte

hudba

„Hneď som tu!“ Zasalutoval, ešte venoval pohľad môjmu prehrávaču a už ho nebolo. Ja som sa zatiaľ išla do kúpeľne napiť, no to už sa z mojej izby linula krásna melódia. Vošla som do izby a on stál v jej strede. Anjelsky sa usmieval a načiahol ku mne ruku...

„Môžem požiadať o jeden tanec?“

„T-tanec?“ vykoktala som, no to už ma on k sebe pritiahol a ja som cítila teplo sálajúce z jeho tela. Jeho srdce bubnovalo do mojej hrude a on so mnou zametal izbu. Bolo to krásne. V pozadí hrala tá krásna melódia a ja som tu bola s človekom, o ktorom som nemohla ani snívať. Tancovali sme na tú pieseň niekoľkokrát, užívala som si jeho ladné pohyby a počúvala jeho jasný smiech.

„Vidíš, si skvelá tanečica!“

„Jasné, preto ti stále šlapem na nohy,“ zasmiala som sa a on zastavil. Zodvihla som tvár a pozrela sa mu do očí. On sa pokrivene usmial a začal sa skláňať k mojim perám. Pomaličky som zatvárala oči a čakala na tú chvílu, ktorá mala byť tou najkrajšou spomienkou. Keď konečne prekonal poslednú vzdialenosť, dotkol sa mojich pier a v mojom bruchu začali poletovať motýle. Hral sa s mojimi perami, tak ako hrala hudba. Pomaly a nežne.

Otvorila som oči a on sa na mňa zase šibalsky usmieval. Vôbec som netušila, čo mám povedať alebo urobiť. Miesto toho ma pobozkal ešte raz a ukončil to letmou pusou na nos.

„Nedala by si si niečo pod zub?“

„Dala,“ usmiala som sa a on ma chytil za ruku, viedol ma preč z izby, smerom do bufetu.

Sadli sme si k jednému malé stolu, ktorý bol rovno pri veľkom presklenom okne, bolo vidieť von. Obloha pomaly tmavla, bolo počuť odchádzajúce autá s rodinami, každá veta, či slovo sa v tejto prázdnej miestnosti ozývala.

„Chutí ti to?“ Pozrel sa mi do taniera a ja som kývla.

„Je to škvelé,“ zažvachtlala som s plnými ústami a on sa začal smiať. Jedla som totižto svoj oblúbený zákusok, nemohla som sa nabažiť tej skvelej chuti.

„To som rád,“ usmial sa, načiahol sa ponad stôl a jemne ma pohladil po tvári. Mala som pocit, že vždy, keď sa mi pozrie do očí, jeho pohľad znežnie. Dúfala som, že on vidí to isté, pretože pri jeho hlase, či dotyku moje srdce musí byť počuť až za steny tejto nemocnice.

„Zajtra by mala prísť moja rodina,“ šepla som a on sa na mňa pozrel.

„Prečo to hovoríš tak...“

„Ja neviem, mám strach...“ skočila som mu do reči a on ma pod stolom chytil za ruku.

„Nemáš sa čoho báť, je to tvoja rodina. Sú to ľudia, ktorí budu pri tebe stáť vždy.“

„Veď ja viem.“ Usmiala som sa a vtisla mu pusu.

Ráno som sa zobudila a šla sa rýchlo dať do poriadku, na hlavu som si nasadila šatku a oči si pretrela riasenkou. Vyzerala som, no lepšie to už aj tak nebude. Vyšla som z izby a pustila prehrávač, hrala v ňom stále tá istá hudba. Stále nemôžem veriť, že za tri dni som našla niekoho, kto je mojou oporou. Zdá sa to bláznivé, ale pre nás čas hrá veľkú rolu. Zrazu som počula krik, otvorila som dvere a zistila, že pôvodca toho kriku je Edward, zúfalé nariekanie, prúd nadávaok sa linul z jeho izby. Neobťažovala som sa ani zaklopať, otvorila som trhnutím dvere a videla ho stáť na nohách, pred ním stálo nejaké dievča. Z očí sa jej linuli slzy a on kričal, stále len kričal.

„To nemyslíš vážne, Silvia!“

„Ja... chcela som prísť skôr, ale...“

„Ale? Čo ťa držalo preč, tvoja sebeckosť? Či ten bezdôvodný strach povedať mi pravdu do očí? Aká to bola láska, povedz mi!“ kričal a ona k nemu prišla bližšie, chytila ho za ruku a on sa trošku upokojil. Ani jeden si nevšimol, že stojím vo dverách. Z úst mi vychádzali tiché vzdychy, ťažko sa mi dýchalo, nechcela som veriť, dúfala som, že to čo vidím, alebo čo som si myslela, že sa stane, nie je pravda.

„Edward, bola som hlúpa. Ale... navždy by som si vyčítala, že som...“

„Že si čo? Nechala svojho chorého chlapca? Aspoň si mi ukázala, kto naozaj si.“ Odstúpil od nej a mne sa uľavilo. Tá Silvia sa otočila smerom k odchodu, jej pohľad spočinul na mne. Ustúpila som z dverí a čakala do kým sa zabuchnú.

„Edward,“ šepla som. Sedel na posteli, tvár mal zloženú v dlaniach a jeho telom otriasali tlmené vzlyky. Rýchlo som bola u neho, dovolila som mu skryť sa pred svetom v mojom náručí. Držal ma okolo pásu a plakal.

„Všetko bude dobré, uvidíš.“ Usmiala som sa na neho a chytila ho za obe líca, nútila som ho vzliadnuť mi do očí.

„Veríš mi?“ šepla som a on kývol.

„Tak ma pobozkaj!“ On sa len usmial a pritisol sa ku mne, vrhol sa na moje pery a ja som mala znovu ten skvelý pocit.

„Ďakujem ti, Bella.“ Utrela som mu na tvári mokré cestičky od sĺz a vlepila mu bozk na líce.

„Už by som mala ísť, za chvílu príde moja rodina.“

„Bež, budem ťa čakať.“ Rozlúčila som sa s ním a vbehla som do svojej izby, ustalala som si postel a čakala, čakala som možno minúty, možno hodiny. Stále nikto nepríchádzal, no zrazu sa otvorili dvere. V nich stál môj brat, mama s nejakým mužom a babička.

„Bella!“ zakričal Daniel, môj brat a objal ma. Točil sa so mnou po celej izbe a z mojich úst unikal smiech.

„Tak rada ťa vidím, braček!“ zasmiala som sa a on sa hodil do mojej postele, vždy ako dieťa. Usmiala som sa nad tým a on ukázal na miesto vedla seba.

„Počkaj, nie si tu sám,“ pokarhala som ho a on mi vyplazil jazyk. Moja mama stála v strede izby a za ruku držala nejakého chlapíka. V očiach mala slzy a stále len stála. Vykročila som teda prvá a mačkala ju vo svojom objatí, chcelo sa mi plakať. Bolo skvelé znovu cítiť jej vôňu, jej dotyk.

„Tak ťa ľúbim,“ šepla som a ona začala vzlykať, plakala a stále len šepkala, že to nie je fér. Nikdy som nečakala, že sa s tým zmieri, ale dúfala som, že to bude lepšie,

„Ako si sa tu mala?“ spýtala sa a pri tom si utierala slzy. Hneď som si spomenula na Edwarda.

„Ale, ale, čo to vidím v očiach mojej sestričky!“ Zasmial sa Dan a ja som mu skočila do náručia.

„Nič,“ zasmiala som sa a sklopila zrak.

„Koho si tu spoznala?“ spýtala sa ma babička a ja som sa rýchlo hrnula k nej, vlepila som jej mľaskavý bozk na obe líca a začala jej o tom rozprávať.

„Bella, chcela by som ti niekoho predstaviť.“ Aj by som zabudla, zašklebila som sa a pozrela sa do očí tomu mohutnému mužovi.

„Toto je Jhon a budem sa za neho vydávať.“

„Čože?!“ zakričala som a ona sa pod náporom môjho hlasu skrčila.

„A to nie je všetko,“ šepol Dan a povzbudil mamu k ďaľšej správe.

„Čakáme spolu dieťa.“

„Ja... prepáčte. Hneď som tu.“ Vybehla som von z izby a nevedela kam utiecť, nikde tu nebola moja tajná skrýš. Nemohla som sa nahnevať a buchnúť dverami inej izby, ako doma. Nemohla som odísť von, prevetrať si hlavu. Rýchlym krokom som išla chodbami.

„Bella?!“ kričal na mňa niekto, no ja som sa nezastavovala, nemohla som.

„Bella, stoj, prosím!“

„Edward?“ Otočila som sa a bolo tomu tak, utekal za mnou on.

„Čo sa stalo?“ Neodpovedala som, začala som plakať a on ma silno stisol v objatí. Neviem, čo mám robiť, neviem ako sa mám zachovať. Neuvidím jej svadbu, neuvidím moju sestričku, či bračeka. Ale nie je to lepšie? Nie je lešpie, že bude moja mama znovu šťastná, že sa jej narodí bábätko a nahradí jej mňa? Prečo je vždy stretnutie s rodinou také ťažké? Nemala by to byť chvíla, na ktorú čakáte s radosťou a nadšením? Miesto toho mám strach, vnútri cítim ako mi zviera srdce bolesťou. Viem, že ich už neuvidím a že to, čo bude tu, to, čo sa v tomto svete ešte odohrá, už nikdy nezažijem.

„Bude sa vydávať, čaká dieťa, vlastne ani neviem prečo stojím tu a nie tam.“

„Tak tam bež, Bella. Nečakaj dlho, vieš, že nemáme čas.“ Posledné slova priam šepol do vetra. Usmiala som sa na neho a rýchlo utekala naspäť.

3. kapitola

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posledný výdych - 2. kapitola: