Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pani učiteľke z lásky - 3. kapitola

02.05.2010 (13:30) • eMuska • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1995×

Jasper:

Hm. Hm. Ďalšie hm. Čo to malo znamenať? Všetci súrodenci (vďakabohu, okrem Emmetta) sa už stretli s tou učiteľkou a tá im – a aj mne – dala najavo, že vie našu temnú podstatu. Okamžite sme sa vydali za Carlisleom.

Doma sme ho našli v jeho pracovni, ako je sklonený nad knihou a na nose má okuliare. Samozrejme že ich nepotrebuje, ale dodávajú mu imidž a ľudskosť.

,,Carlisle, musíme sa s tebou porozprávať!“ ozval sa Edward, ktorý stál na čele našej mini armády zmätených upírov.

,,Poďte, deti, rád vám pomôžem,“ povedal a mi sme mu rozpovedali, čo všetko sa stalo.

Nejaký čas zamyslene študoval stenu a potom v zlosti šmaril okuliare na opačný koniec izby.

,,Je to zlé?“ so strachom prehovorila Rose.

,,Áno! Nič cez to nevidím!“ hromžil otec.

,,Ani ja!“ pritakala moja manželka. Nemyslím, že hovoria o tom istom, ale ako myslia...

,,Ale je tu jedna možnosť... nie, nie je. Ale možno napríklad... nie. To ste ju nemohli priviesť sem?“ zadíval sa na nás skúmavým pohľadom a keby sme mohli, všetci sme červení až na zadku. Teda skoro.

,,Takže s tým nič nespravíme? Teda kým k nám nepríde...“ ozval som sa prvý raz a podľa pohľadu ostatných aj posledný.

,,Nič si z toho nerob miláčik, my sa zatiaľ pôjdeme zabaviť inak,“ potiahla ma za rukáv Alice. Tu v mojom rozprávaní nastanú veľavýznamné tri bodky...

Ráno sme sa s Alice poobliekali a rozhodli sa upratať tú spúšť z... blesku? Áno, do izby nám trafil blesk.

,,Jasper, museli ste v noci vydávať tie zvuky?“ Edward si ma hneď premeral pohľadom.

,,Pšššššššššt,“ zahriakol som ho, ,,to nie je pre slabé povahy! Pre deti a storočných panicov ako ty to bola búrka!“ poopravil som jeho chybné tvrdenie a začal sa sústrediť na úlohu, ktorá našťastie prischla Edovi, keďže ja som sa v noci... uhýnal pred bleskami.

Edward:

Tak. Tá špinavá robota ostala zas na mne. Pozvem pani profesorku Swanovú k nám domov.

Hneď ako skončila angličtina - samozrejme som obdivoval ju, nie literárne diela – som sa pristavil pri katedre.

,,Pa-pani profesorka?“ nesmelo som ju oslovil.

,,Čo potrebuješ, Edward?“ spýtavo sa na mňa zahľadela jej veľkými čokoládovými očami.

,,No... ja by som vás... teda ak by ste mali čas.. ak nie, nevadí, dá sa to odložiť, lebo my sa prispôsobíme a tak... tak a nemusíte sa ničoho báť, teda keď už viete... to... pretože... keď vás teda pozývame, tak sa budeme správať slušne a no...“

,,Ak mám pravdu povedať, nepochytila som toho veľa. Zhlboka sa nadýchni, vydýchni a povedz mi, čo potrebuješ. Ja ti neublížim,“ prívetivo sa usmiala.

,,No... hm... jasné,“ pritakal som, spravil, čo povedala a opäť skúsil prehovoriť. Keby ma teraz videl Aro Volturi, tak by si ma hneď vzal do zbierky, ale nie kvôli čítaniu myšlienok, ale kvôli koktaniu, zajakávaniu a mám jedno šťastie, že sa mi nepotia dlane...

,,My by sme vás chceli pozvať k nám,“ povaly som vyslovoval všetky slová. Slečne Swanovej zažiarili oči.

,,Rada vás niekedy prídem pozrieť, kedykoľvek vám bude vyhovovať,“ dobre že netlieskala od radosti. Neviem si predstaviť, ako sa niekto môže tešiť do upírieho dúpäťa.

,,Čo tak dnes?“ vyhŕkol som bez rozmyslu a vôbec si neuvedomil, že to môže znieť tak... horlivo.

,,O koľkej? Mala by som zájsť ešte domov. A neviem, kde bývate,“ trochu sa začervenala. Vyzerala tak nádherne a krehko.

,,Môžete tak... o štvrtej tu pred školou? Vyzdvihnem vás,“ navrhol som. Na moje šťastie súhlasila, neviem, ako dlho by som ešte dokázal koktať. Emmett si bude robiť vtipy na môj účet celé storočie.

Vybehol som z triedy pred školu, kde ma už čakali moji súrodenci. To je už koniec školy? To nie je možné! Bol som tak zamyslený, že som premeškal viac ako šesť hodín uvažovaním! Kde bol obed a presúvanie na hodiny?

Samozrejme si Emmett neodpustil poznámku typu: ,,Si prvý upír na svete, ktorý kokce!“

Vykašľal som sa na to a sústredil sa na šoférovanie.

Len čo som vbehol do domu som zasadol za klavír. Mal som veľké biele krídlo. V mysli sa mi začala tvoriť nádherná nežná symfónia. Všetci usadli na pohovku a počúvali. Snažil som sa nevnímať okolité myšlienky a naplno sa ponoril do hĺbok melódie nôt, zvučných ako upírsky spev. Vyrušili ma až Alicine myšlienky: Pohni si, je trištvrte! No jasné! Skoro som zabudol, musím ísť pre slečnu Swanovú.

Za päť minút štyri som už stál pred školou. Na moje prekvapenie ona tam už bola. Nesmelo pristúpila k autu a posadila sa dopredu.

„Ahoj, Edward, ešte ste si to nerozmysleli?“ spýtala sa. Musel som sa zasmiať. Kto by mohol odrieknuť jej spoločnosť?

„Samozrejme, že nie, pani profesorka,“ teraz sa zasmiala ona.

„Povedala som, že keď nie sme v škole, môžeš ma oslovovať Bella. Si určite starší než ja,“ zahľadel som sa do jej opäť vysmiatej tváre.

„Bella,“ zašepkal som. Snažil som sa ignorovať to podivné chvenie v celom tele, keď som vyslovil jej meno. Ďalej som sa už radšej sústredil na cestu, aby som svoje volvo neobtočil okolo stromu, lebo bez zranení by som zjavne vyviazol len ja.

Bella

Sledovala som cestu. Vôbec ma neprekvapilo, keď som sa skrčená v sedadle pozrela na tachometer a zbadala stodvadsať. Tak rýchlo môže chodiť vážne len upír. Po chvíľke sme z asfaltky zišli na lesnú príjazdovú cestu a predo mnou sa začal črtať dom. Nuž, dom. Cha! To je vila! Tá najvilovejšia vila akú som kedy videla! Presklená stena, tri poschodia, Obrovská garáž, proste „eňo ňuňo“!

Edward zastavil a ja som pomaly vystúpila. Hrozne som sa tešila. Ešte nikdy som sa nestretla s takou početnou skupinou upírov! Bola som úplne nadšená, celé moje vnútro nadskakovalo.

„Poďte ďalej,“ vítala ma pred dverami milo vyzerajúca žena s karamelovými vlasmi a prívetivým úsmevom.

„Dobrý deň, som Isabella Swanová,“ predstavila som sa, keď som vošla do dverí.

„Swanová? Tá Swanová? Tá poloupírka Swanová?“ dychtivo sa pýtal jeden z nich, podľa výzoru asi ich vodca.

„Áno, to som ja, v celej svojej kráse,“ začervenala som sa. Všetci okolo, čo nevedeli, o čom je reč, len tupo zízali s otvorenou pusou.

„To nie je možné! Ako je možné, že žiješ? Veď Aro po tebe pátra už asi rok!“ chŕlil zo seba so zápalom.

„Čože? Nie! Nie, to nie je možné! Odkiaľ to viete? Ako je to možné? Nie!“ zbesilo som vrtela hlavou. Takže je Volturi! Úžasné! Konečne spoznám upíra vegetariána a on musí patriť ku garde! Nemám šancu na záchranu a únik nepripadá v úvahu! No predsa som sa potrebovala dostať čo najďalej od toho domu. Vybehla som svojou prirodzenou rýchlosťou, i keď pomalšou, ako má plnohodnotný upír, a vletela medzi stromy do lesa. Počula som tiché našľapovanie. Takže Aro sa ma tak ľahko nevzdá! Pomyslela som si zúfalo. Odrazu sa všetko zomlelo neskutočne rýchlo. Niečie ruky sa mi omotali okolo pása.

„Pustite ma! Pustite ma!“ kričala som a máchala okolo seba rukami.

„Šššš, Bella, všetko je dobré, upokoj sa, všetko je fajn, nikto ti nechce ublížiť,“ šepkal mi do ucha Edweard.

„Ty si tiež Volturi?“ spýtala som. Začali mi tiecť slzy. Ani som si nechcela predstaviť, čo všetko so mnou môžu spraviť. Ale viac ma štvalo, že som im verila. Dobrovoľne som sa vydala k nim domov a nechala sa nachytať. Je so mnou koniec.

„Čo? Nie,“ reagoval Edward na moju otázku, „my niesme Volturiovci. Môjho otca Carlislea si len prekvapila. Pozná Ara, no nemá s nim nič spoločné. My ti neublížime, Bella, ver mi, prosím,“ zotieral mi slzy z líc. „Poď so mnou späť. Všetci sú smutný, najmä Carlisle. Nechcel ťa vyľakať. Všetko im vysvetlíme a bude to v poriadku, ver mi, prosím,“ jeho hlas prešiel do šepotu. Na nič som sa nezmohla, len som nesmelo prikývla hlavou. „Tak sa mi to páči,“ usmial sa. Vzal ma za ruku a spolu sme sa vydali naspäť. Jedine jemu som bezvýhradne verila. Neviem ani, kde sa to vo mne bralo, no ja som proste vedela, že by sa vždy postavil za mňa, v akejkoľvek situácii.

Dobehli sme pred dom. Na jeho prahu stál Carlisle so zvesenou hlavou. Keď sme vyšli my mýtinu, okamžite vzhliadol a priblížil sa.

„Ospravedlňujem sa, nechcel som vás vyľakať. Ja... len ma to proste zarazilo, lebo Aro vždy dostane to, čo chce,“ vysvetľoval. Ľahko som tomu verila, keď mi Edward robil na ruke upokojujúce kolieska.

„Nevadí, to ja sa ospravedlňujem za prehnanú reakciu. Len som sa proste zľakla. Za žiadnu cenu nechcem padnúť do jeho rúk,“ snažila som sa vysvetliť svoje počínanie.

„To nevadí, ja viem, čoho je schopný,“ usmial sa, „no teraz by sme sa mohli presunúť dnu, nikto nevie, o čom je reč a sú dosť zmätený,“ pokynul mi rukou k dverám. Zasmiala som sa. Spoločne sme vošli dnu a ja som sa usadila na sedačku a pustila sa do rozprávania.

„Moja matka bola človek, keď sa zamiovala do upíra. Chvíľu spolu žili a potom mama otehotnela. Jedine telo ľudskej ženy sa mohlo prispôsobiť tehotenstvu a tak vlastne počali mňa. Matka pri pôrode zomrela, lebo ja... ja som sa z nej dostala sama,“ odmlčala som sa. Ešte stále som si neprestala vyčítať, že umrela kvôli mne. „Môj otec ju veľmi miloval. Jej smrť nezvládol a keď som bola schopná sa o seba postarať sama, tak ma opustil. Žila som živoz v ústraní, lebo mi hovoril o Arovi a o tom, čo preňho môžem znamenať. Až teraz som sa rozhodla využiť to, že som už päťdesiat rokov zavŕtaná v knihách a nastúpila som ako učiteľka,“ dokončila som, čo sa mi v skratke stalo.

„Och, to je mi ľúto,“ ozvala sa žena, čo ma privítala. „Och, ani som sa nepredstavila, som Esme,“ usmiala sa.

„Teší ma, Esme, som Bella. Máte nádherný dom,“ pochválila som ju.

„Ale, tikaj mi, zlatko. Som rada, že sa ti tento skromný dom páči. Milujem rekonštruovanie a celý som ho navrhla sama,“ povedala. Poklesla mi sánka. Takže túto nádheru spravila sama?

„Ja som Carlisle, to už iste vieš, tiež mi tikaj prosím ťa. A deti už určite poznáš zo školy,“ povedal.

„Teší ma,“ usmiala som sa a ešte raz sa so všetkými zvýtala.

Autor: eMuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pani učiteľke z lásky - 3. kapitola: