Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » P.S. I love you 13

26.11.2009 (19:00) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2677×

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ahojte... V prvom rade by som sa Vám chcela ospravedlniť za také dlhé čakanie na tento diel:( Veľmi am mrzí, že mi to tak trvalo, takže dúfam, že ste na mňa a moju poviedku ešte nezanevreli a budete ju čítať ďalej :/ Dúfam, že sa vám to bude páčiť, lebo podľa mňa by to mohlo byť lepšie, ale už neviem čo s tým...

Bella:

Ale...Netrvalo ani pár sekúnd a cítila som, ako sa mi žilami rozlieva pocit horší, akoby ma pálili na živa na hranici. Nedokázala som myslieť na nič iné len na ten oheň. Odniekiaľ z diaľky sa mi ale prihováral len podvedome známy hlas.

Bude trpieť za to, čo urobil. Edward, Edward... Aj by mi ho bolo ľúto, kebyže ho mám aspoň trochu rada. A chúďa dievča, ty musíš teraz zaplatiť za jeho tvrdohlavosť.

---

Dúfam, že ho za to budeš nenávidieť, všetko to bolo len kvôli nemu...

---

Tak vidíš, nepomohol ti dokonca ani ten hlúpy blcháč... Ktovie, či vôbec ešte žije... Tu nás aj tak nenájde, aj keby sa akokoľvek snaží... A ani nikto z Cullenovcov. Tak sa volajú, však?

Ozýval sa mi v hlave nepríjemný podlízavý ženský hlas. Kto sú Cullenovci? Aký blcháč? O čom to hovorí? Edward... Aký Edward? Edward... Edward... to meno je mi strašne povedomé...

Edward!!! Môj Edward. Edward, ktorého tak veľmi milujem. Ako by som ho mohla nenávidieť?!

Ale čo sa to so mnou teraz deje???

Čo sa robilo predtým než ma začala spaľovať tento oheň?

Niekde som bola...s niekým... vôbec si nepamätám s kým... a potom tá upírka... Samozrejme!!! Tá mrcha, panebože prečo mi to urobila???

To je to, čo sa so mnou deje- premieňam sa na upíra. Iba veľmi matne si spomínam, ako mi niekede, veľmi dávno o tom rozprával Edward... Edward ach Edward... Ako dlho ešte budú trvať tieto muky?

Počítala som v duchu sekundy, minúty, hodiny, dúfala som, že toto peklo už skončí. Ale mýlila som sa. čím viac času uplynulo, tým to bolo horšie. Prešli už dva dni a pocítila som, že bolesť sa ešte viac vystupňovala. Nedokázala som zadusiť výkrik, ktorý sa mi vydral z hrdla. Mimo toho som počula len posmešné zachichotanie a pocítila som čiesi pery pri ľavom uchu.

„Tak čo? Bolí?“ a znova sa zasmiala. Chcela som vstať, vrhnúť sa na tú odpornú upírku a odtrhnúť jej hlavu.

V duchu som si zaumienila, že presne to aj urobím, len čo to bude možné. Náhly záchvat hnevu mi pomohol sústrediť sa na to, aby som jej už nedopriala toľko radosti a zostala som potichu. Zatínala som päste, snažila som sa nepohnúť ani o chlp.

Znova som si želala, aby som radšej zomrela, než ešte dlhšie mala znášať túto neznesiteľnú bolesť.

Bum...Bum...Bum... a zostalo ticho. Necítila som nič. Absolútne nič.

Otvorila som oči a vedela som, čo musím urobiť.

---

Bežala som lesom. V hrdle som pociťovala pálčivú bolesť, ktorá ma hnala dopredu. Pomstila som sa, dokázala som to. Teraz musím nájsť niekoho kto mi pomôže. Moja myseľ nebola schopná vybaviť si nič konkrétne okrem NEHO. Nič. V hlave som videla iba jeho tvár, počula som len jeho sladký hlas, ktorý ma volal k sebe. Edwardov hlas.

Nemyslela som na nič iné. Ibaže do popredia sa tlačil nepríjemný pocit v hrdle, ktorý bol čím ďalej, tým neznesiteľnejší.

Vbehla som na lúke, kde som už z diaľky videla párik, ktorý si robil piknik uprostred lúky. Nedokázala som jasne rozmýšľať. Privrela som oči a nechala som tú slastnú vôňu prestúpiť každou čiastočkou môjho tela. Zrak mi zahalila červená hmla a skočila som...

Dievča ma prosilo, aby som ju nechala, aby som nechala aj jej priateľa, ale ja som nebola schopná prestať.

Po chvíli som znechutene odhodila aj jej telo, úplne bez života. Stále mi to nestačilo, chcela som viac. Keď som sa ale pristihla pri tejto myšlienke, najradšej by som si za to nafackovala. Čo som to urobila? Prečo som to urobila? Som monštrum, presne ako Annette. Zabila som ich. Zabila som ich len tak. Bez dôvodu. Ani som sa nepokúšala ovládnuť svoje inštinkty, rovno som ich poslúchla. Som presne taká zlá ako ona. Koľko mohol mať ten chlapec? Sotva osemnásť. A to dievča veru staršie od neho nebolo.

Nevedela som čo mám teraz robiť. Znova som bežala preč. Znova som utekala. Jedna časť mojej novej mysle sa mi ironicky vysmievala. Celý život iba utekáš...

---

Bolo to niekde v Kanade. Denali. To miesto mi bolo také známe a pritom také vzdialené. Nevedela som čo hľadám. Chcela som, aby sa tu objavil Edward, objal ma a povedal mi, že všetko zas bude v poriadku. Povzdychla som si a chcela som si nájsť nejaké miesto, kde by som si  mohla len tak posedieť, alebo postáť. Ale znova som bola vyprahnutá. Neviem ani koľko prešlo dní, odkedy som zmizla.

Ale iná cesta tu pre mňa teraz nebola. Inú cestu som nevidela. Počkala som do zotmenia a vydala som sa na lov...

Vybrala som si starší manželský pár. Akoby to vlastne nie je jedno... Starý či mladý... Jeden či traja...

Bolo zo mňa monštrum. V Denali sa mi veľmi páčilo, nechcela som odísť. Akoby ma tam stále niečo držalo, ale nevedela som čo. Snažila som sa svoj lov obmedziť, pretože tu nebolo veľa obyvateľov a mojím tempom by to tu bolo vyhladené asi po mesiaci.

Obmedzila som sa na jedného človeka týždenne. No nikdy mi to nestačilo...

---

Po dvoch mesiacoch môjho vyčíňania, o ktorom nikto nevedel, nasadili policajtov z Ottawy, aby vyriešili tieto nevyriešiteľné vraždy. Mňa to ale zastaviť nemohlo.

Znovu som bola na love. Z baru som vylákala jedného muža, ktorý so mnou viac než ochotne šiel. Vyzeral na to, že v jeho stave by bol so mnou šiel hocikam, kam by som si zmyslela. Voňal nádherne.

V rukách som už držala jeho bez vládne telo, keď som spoza chrbta začula výhražný hlas.

„Pusti ho!!! Okamžite!“ prikázal hlas. Telom mi prebehol elektrický prúd len čo som ten hlas spoznala.

Otočila som sa naňho a pozrela mu do očí.

On okamžite pár krokov cúvol a zalapal po dychu. Chvíľu len vyvaľoval oči, no potom si ich začal trieť, akoby si chcel dokázať, že sa mu len sníva. Ako keby bolo niečo také možné!

„B-b-bella???“ vykoktal po chvíli.

Keď som mu ale znova pozrela do jeho očí všetky spomienky sa mi vrátili späť. Jeho zlatisté oči... Môj Edward. A ja??? Videla som v nich odraz svojich karmínových očí. Strhla som sa. čo som to robila??? Ako som mohla? Toľko nevinných ľudí... môj pohľad ale zablúdil k jeho dlani, v ktorej zvieral dlaň drobnej upírky, ktorú som si do teraz nevšimla.

Zbadala som ako sa mu zmenil výraz z prekvapeného na bolestný, odmietavý. Cítila som ako sa aj moja tvár krivý do bolestivej masky. Zvrtla som sa a bežala som preč. Nemohla som od neho chcieť, aby bol so mnou. Som príšera, odporná vrahyňa. Niekto ako on si zaslúži o mnoho viac. Ja si ho nezaslúžim.

Cítila som, že za mnou bežal, ale bola som rýchlejšia. Chcela som mu zmiznúť a aj sa mi to podarilo. Vbehla som do nejakej jaskyne a schúlila som sa do kúta. Stále som pred sebou videla jeho tvár, jeho odmietavý a smutný výraz. Rovnako som ale z hlavy nedokázala dostať tú mladú upírku, ktorú držal za ruku.

Nedokázala som sa s  tým zmieriť, hoci som vedela, že tak je to správne- aby si on niekoho našiel a bol šťastný.

Rukami som si objímala kolená a kolísala som sa spredu- dozadu. Jednu ruku som si ale už po chvíli musela priložiť na ústa, odkiaľ sa začínali sypať srdcervúce vzlyky a výkriky. Bolo to hlúpe, vedela som, že tu niekto nie je, ale nechcela som prejaviť svoju slabosť ani sama pred sebou. Dlho mi to ale nevydržalo, ležala som schúlená na zemi a bezvýrazne hľadela na steny jaskyne.

Edward:

Tayna ma poprosila, aby som vzal Terry dnes večer na lov ja. Terry Merrcuriová- ako sme sa dozvedeli, bolo to dievča, ktoré sme zachránili v uličke. Bola na ceste z tanečnej za svojím priateľom, keď ju prepadli tí dvaja ničomníci.

Museli sme ale ísť cez mesto a ona si stále nebola istá svojím sebaovládaním, hoci už dokázala, že je schopná človeku odolať.

„Prosím, nedovoľ mi spraviť nič, čo by som ľutovala.“ Zúfalo ma prosila a smutne na mňa hľadela okrúhlymi červenými očami.

Vzal som ju za ruku a šli sme. Spomenula mi, že počula o akýchsi vraždách, ktoré polícia stále nevyriešila, tu v okolí.

Bolo mi jasné, kto za to môže- všetky vraždy a udiali len v noci, pri obetiach nenašli žiadne dôkazy o páchateľovi a telá boli zvyčajne obhorené alebo inak zohavené. Také zverstvo mohol mať na svedomí jedine upír- mladý upír.

Zabočili sme do jednej uličky a tam som ju zbadal. Bola to zašitá ulička za nejakým barom. Skláňala sa nad ním, bola mi otočená chrbtom a dlhé vlasy jej padali do tváre. Zdalo sa, že ten muž je už mŕtvy- našli sme ju neskoro.

„Pusti ho!!! Okamžite!“ prihovoril som sa jej výhražným hlasom a zovrel som Terryinu ruku ešte silnejšie. Terry len nespokojne ohrnula pery, no nijak to nekomentovala.

Upírka pomaly odhodila mŕtve telo na zem a otočila sa na nás.

Nemohol som uveriť vlastným očiam.

Nie, nie nie nie nie nie!!! To nemôže byť pravda!!! Ona nie!!!

Párkrát som si pretrel oči, aby som sa uistil, že sa mi to nesníva, no ona tam stále stála a hľadela mi do očí.

„B-b-bella???“ vykoktal som zo seba po chvíli váhania. Bolel ma pohľad na jej studené bledé telo. Bolo mi jasné, kto je za toto všetko zodpovedný, zodpovedný za to, že sa z nej stalo rovnaké monštrum ako som ja. Stále som tomu ale nemohol uveriť, nemohol som uveriť, že moja Bella, moja sladká Bella je upír. Prekliata Annette...

Zdalo sa mi akoby sa jej nejako zvláštne zablesklo v očiach, no po chvíli pohľad odvrátila a život v jej očiach vyhasol ako posledný plamienok horiaci vo vatre.

Bez varovania sa rozbehla preč. Neváhal som ani minútu , pustil som Terry a rozbehol som sa za ňou. Lenže ona bola rýchlejšia a aj mne došlo, že sa musím vrátiť. Nemôžem tam Terry nechať len tak. Čo ak sa niečo stane?

Vrátil som sa teda naspäť. Stála stále na tom istom mieste, ako sme ju tam nechali a nechápavo na mňa civela. Prižmúrila oči a premeriavala si ma od hlavy po päty. Nebol som v stave jej niečo vysvetľovať. Bol som totálne v šoku- ak niečo také vôbec bolo možné.

Panebože prečo??? Prečo moja Bella??? Všetko e to moja vina, neochránil som ju, nechal som ju len tak, proste som odišiel ako zbabelec.

Došlo mi, že Katie mala opäť pravdu. A ja som trpko oľutoval všetko čo som doteraz spravil, aj nespravil. Čo všetko som mohol urobiť a neurobil som...

„To bola ona, však?“ opýtala sa súcitne pristúpila ku mne bližšie. Nezmohol som sa na nič viac, než prikývnutie.

____________________________________________________________________________________________

Dúfam, že s vám dielik páčil a vyčkáte aj na ďalší:) Rada by som dieliky pridávala častejšie a rýchlejšie, lenže v poslednej dobe ma opustila aj múza aj inšpirácia a nemám ťoľko času koľko by som chcela. Dúfam, že to ešte nejkú chvíľku so mnou vydržíte, onedlho už aj tak končím s touto poviedkou, takže potom už budete mať odo mňa pokoj:D

Ďakujem Vám za vašu trpezlivosť a podporu, dúfam, že sa vám dielik páčil:)

← →

zhrnutie

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek P.S. I love you 13: