Ahojte. Dúfam, že sa Vám bude páčiť moja poviedka. Je o Belle, ktorá je na vozíku. Jedného dňa sa musí presťahovať do mestečka Forks. A chcela by som sa opýtať, či chcete, aby sa stretla prv s Cullenovcami alebo s Volturiovcami? Za komentáre by som bola veľmi rada. Ďakujem.
18.04.2011 (15:30) • 16paty16 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 995×
Osud si nevyberá!
Prológ
Jedno zlomené dievča ležalo na posteli a ticho plakalo do vankúša, aby ju nikto nepočul. Nechcela ukázať svoju slabú stránku, ale práve naopak. Pred všetkými chcela vyzerať sebavedomo, odhodlane a nechcela, aby sa jej hocikto plietol do života. Bála sa, že ju budú iba ľutovať. Počula, ako sa niekto približuje k dverám. Čo najrýchlejšie sa snažila zamaskovať, že plakala, ale nebola dosť rýchla. Do izby vkročila jej dvanásť-ročná sestra. Keď ju tam uvidela ležať, tak k nej rýchlo pribehla. Opatrne jej položila ruku na rameno, ale ona sa na ňu nazúrene pozrela.
„Koľkokrát ti mám hovoriť, že sa nemáš ku mne ani len približovať!" zvrieskla.
Sandra, jej sestra, sa na ňu so slzami v očiach pozrela a vybehla z izby.
„Chcela som ti len pomôcť," zašeptala do vetra.
Myslela si, že jej sestra Bella to nebude počuť, ale opak bol pravdou. Počula to.
Nechcela, aby Sandra trpela, ale viac sa obávala, že by jej zase mala začať dôverovať a zveriť jej pravdu o udalosti, ktorá sa stala a prečo je taká. Stalo sa to pred štyrmi rokmi, keď sa prechádzala po lúke. Od toho nešťastného okamihu sa uzatvorila do akejsi ulity, z ktorej nechce vyliezť.
Doteraz tomu nerozumie, ale čo si pamätá, boli červené oči, ktoré sa na ňu pozerali ako na svoju korisť. Potom už len videla, ako tie oči zmizli, ale o pár sekúnd pocítila bolesť a od toho okamihu si nič ďalšie nepamätá. Prebrala sa v nemocnici a od tej udalosti je na vozíčku a zatrpknutá. S nikým sa o svojom zážitku nebavila. Ale vedela, žeby chcela, ale nevedela s kým a nechcela, aby si o nej mysleli, že je väčší blázon.
Pocítila, ako sa jej zatvárajú oči. Pozrela sa na mobil a uvidela, že je už polnoc. Zobrala do rúk svoje nohy a položila ich tak, aby mohla pohodlne spať. Posledná slza jej padla z oka a zaspala.
Počula, ako jej zvoní budík. Nechcela vstať, ale urobila tak, aby za ňou neprišla mama. Nechcela, aby sa na ňu pozerala s bolesťou v očiach. Posadila sa, zatriasla hlavou a poobzerala sa okolo seba. Chcela k sebe prisunúť vozík, ale nemohla. Zdalo sa jej, že je ďalej ako býva. Nedosiahla tam. Zhlboka sa nadýchla a s veľkou nevôľou sa hodila na zem. Nechcela nikoho volať.
Od nikoho nepotrebujem pomoc, myslela si. Plazila sa k nemu. Keď tam došla, posadila sa na zem a svojími tenkými rukami sa snažila dostať na vozík. Podarilo sa jej to asi po pätnástich minútach "tvrdého boja".
Sedela v lavici, ako stále, a zamyslene pozerala cez okno. Sledovala jednu kvapku za druhou, ako padajú z oblohy. Mračila sa, lebo dážď neznášala. V minulosti ho milovala, ale od okamihu, keď ju našli celú od blata, mokrú a uzimenú, sa vode vyhýba ako čert krížu.
„Slečna Swan," ozval sa za ňou hlas. Otočila sa a uvidela, ako sa na ňu mračí profesor.
„Poznáte odpoveď?" opýtal sa.
Bella len zakrútila hlavou, otočila sa k oknu a zase nevnímala.
„To sa dalo očakávať," zašeptal profesor.
O tri týždne
„Sťahujeme sa do Forks!" oznámila jej mama.
Bella sa začala smiať a po chvíli jej došlo, že to nie je žart, ale pravda. Nechcela tomu uveriť, ako jej niečo také môžu urobiť? Každý sa na ňu bude pozerať, keď príde do novej školy. Bude pre nich nejaká atrakcia, z ktorej sa budú vysmievať, a hlavne poza jej chrbát. Nechcela to znovu zažiť.
„Nikam nejdem," odvetila roztraseným hlasom.
Mama sa na ňu rozčúlene pozrela. Myslela si, že jej to len prospeje, a preto s ňou nechcela ani vyjednávať. Pre svoju dcéru by urobila všetko na svete. Nechcela sa na ňu pozerať - ako trpí. Zhlboka sa nadýchla a odišla z miestnosti, ale predtým povedala:
„Už je rozhodnuté!"
Bella, už na pokraji zrútenia, sa ponáhľala na vozíku do svojej izby, ale po ceste z neho spadla. Ležala na zemi a rozrušená sa pokúsila nejako zdvihnúť vozík, ale nedarilo sa jej to. Keď pribehla jej mama, lebo počula ten hluk a uvidela ju ležať na zemi, tak jej srdce skoro vynechalo pár úderov. Rýchlo sa k nej rozbehla, ale keď ju uvidela Bella, tak sa snažila nasadiť kamennú tvár. Mama jej zdvihla vozík a chcela aj svoju dcéru, ale Bella jej to nedovolila. Oháňala sa rukami. Nechcela vydať ani jedinú hlásku, lebo sa bála, že vzlykne.
Ale Bellina mama bola neúprosná. Zdvihla ju zo zeme a posadila na jej vozík. Bella sa na ňu ani nepozrela a najrýchlejšie, ako mohla, odišla do svojej izby. Práve takéto chvíle bezmocnosti nenávidela. S veľkou námahou si ľahla do postele a od vyčerpania zaspala.
Autor: 16paty16 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Diskuse pro článek Osud si nevyberá! - Prológ:
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!