Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Osud si nevyberá! - 5. kapitola

05.08.2010 (12:15) • zuzu15 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1037×

5. kapitola

(pohľad Ara)

Vzdychol som a povedal: „Budeme musieť pristúpiť k razantnejším opatreniam, a to hneď.“

V sieni zrazu zavládlo obrovské ticho. Až také, že som počul hlasy ľudí, ktoré prichádzali z ulíc. Nikto sa ani nepohol. Všetci čakali, čo poviem.

„Jane a Afton. Vy prevezmete túto úlohu po Heidi a Félixovi. Samozrejme, budete ich hľadať spolu s Demetrim.“ Na tvári Jane sa zrazu objavil vražedný úsmev smerovaný ku Demetrimu. To je môj trest. Vedel som, že Jane ním pohŕda. Ten si to užije.

A navyše, je to najlepšia kombinácia. Demetri je vynikajúci stopár, Jane je najlepšia na útok a Afton zase na obranu.

Bol som si istý, že tento krát, to už vyjde.

„Ty Demetri, budeš stopovať na miestach, kde sa už nachádzajú upíry. Možno im niekto pomáha, neviem. Určite ste neprešli každý kúsok. Museli ste niečo vynechať. Nemohli sa, predsa, prepadnúť pod zem. Aj keby to malo trvať do konca večnosti, tak ich nájdete, rozumiete?“ Keď všetci prikývli, uzavrel som stretnutie a pobral sa do svojej izby.

Po chvíli som si zavolal Jane. Netrvalo dlho a už mi klopala na dvere.

„Poď ďalej,“ povedal som, stále otočený k obrazu, ktorý visel na stene, hneď dverách.

„Volali ste ma, môj pane?“

„Áno. Chcel som ti iba niečo pripomenúť,“ pri tých slovách som sa k nej otočil.

„Viem, že si kvôli nim prišla o brata, Jane, ale to ťa nesmie vyvádzať z rovnováhy. Nezabudni, vždy treba mať chladnú hlavu, pretože inak skončíš rovnako, ako Alec. Rozumieš mi?“

Dlho mlčala, ale potom prikývla. V očiach mala obrovskú nenávisť. Ospravedlnila sa a vyšla von.

Ľutoval som deň, kedy som do svojich služieb prijal Petra. Keby som to vtedy neurobil, veľa vecí by bolo inak. Napríklad by ešte žila Marcusova manželka, Didyme či Alec, brat Jane.

Bolo to dávno. Asi pred tristo rokmi. Vtedy ešte pre mňa pracoval Eleazar. Chodil po celom svete a vyhľadával  najväčšie talenty. A jedného dňa mi tak priniesol Petra. Už ako človek bol krásny a príťažlivý, no aj hrubý a agresívny. Veľmi som mu neveril, ale jeho moc ma nakoniec presvedčila a to bola chyba.

Pripúšťam, že ovládať vzduch je niečo výnimočné, ale on nikoho nepočúval. Možno preto, lebo bol vtedy najsilnejší. Takmer nás raz prezradil, keď nepočúvol, opäť, a zavraždil nejakú ženu, ktorú nechal len tak ležať na zemi. Ľudia ju našli a začali sa o nás šíriť klebety. To bolo veľa. Potrestali sme ho, a to poriadne.

Už nič nepodnikol, ale zbierala sa v ňom obrovská nenávisť a zloba. Pohŕdal nami.

Pamätám sa, že som vtedy musel niekde narýchlo odísť a on to využil, a to poriadne.

Začal dvoriť Didyme, pohrával sa s ňou. Každý večer ju navštívil a flirtoval s ňou. Nakoniec sa doňho zaľúbila a utiekli spolu. Marcusa to nahnevalo. Hľadala ho celá garda na čele s ním. Miloval svoju ženu a nechcel si pripustiť, že ho opustila.

Peter, ale samozrejme, do nej zaľúbený nebol. Bola to pre neho obrovská zábava. Iba si s ňou užíval. Keby ju naozaj miloval, dávno by som to z jeho myšlienok uvidel.

Mal som pravdu.

Jedného dňa,  keď už chýbalo iba málo a chytili by sme ho, zmenil svoje plány. Odviedol ju na to najnebezpečnejšie miesto - ku vlkolakom. Nechal ju tam a bez slova zmizol. Nikto nevedel kam. Na mieste Didyne roztrhali na kusy. Keď to Marcus uvidel, spadol na zem a po prvý krát tak ukázal svoju slabosť. Začal hlasno vzlykať.

To bolo po prvý krát a aj naposledy.

Asi o deväťdesiat rokov neskôr sme ho opäť našli. Bojoval vo veľkých vojnách na juhu, no opäť sa mu podarilo utiecť.

A posledný krát sme ho videli pred päťdesiatimi rokmi. Ale kto mohol vedieť, že bude mať spoločníčku? A ešte s takým silným darom? Ja teda rozhodne nie. Hoci tam boli piati naši ľudia, neporazili ich. Práve naopak. Oni zabili našich. Medzi nimi bol aj Alec a Tara. Ostatný stihli utiecť, ale bola to hanba. Volturiovcov niekto porazil. Mali sme šťastie, že Jane, Félix a Corin boli dobre vycvičení.

Teraz treba už iba čakať.

(pohľad Belly)

Kľačala som v tmavom rohu svojej izby a ticho vzlykala. Vedela som, že upíry nemohli plakať, iba naprázdno vzlykali, no tak veľmi som to teraz potrebovala. Neznášala som seba, jeho, celý svet.

Celou silou som znovu kopla do skrine. Už to vlastne ani nebola skriňa, skôr kusy dreva, pod ktorými boli moje šaty. Bolo mi to jedno. Znovu som do nej kopla, tento krát ešte väčšou silou. Kusy dreva leteli celou izbou, až som sa musela uhnúť, čo nebol problém s mojou rýchlosťou.

Chcela som zo seba zotrieť tu špinu, ktorú na mne zanechal. Vbehla som do kúpeľni a zapla sprchu. Ani som sa nemusela vyzliekať. Šaty mi totiž roztrhol. Zapla som ľadovú vodu a nehybne v nej stála aspoň pol hodiny. Viem, že upíry sa sprchovať nepotrebujú, ale dúfala som, že ma ta voda očistí, ale nijak to nezaberalo. Znovu som začala vzlykať.

Už som nestála, kľačala som na zemi. Držala som si rukami nohy a kolísala sa, zatiaľ, čo sa na mňa ďalej liala voda.

Nakoniec som ju s povzdychom zastavila a vyšla von so sprchy. Obmotala som sa uterákom a prešla chodbou až do mojej izby. Ihneď som za sebou zavrela dvere a opäť si sadla do kúta. Zahľadela som sa na oblohu a snažila nemyslieť.

Vedela som, že už tu nevydržím ani minútu, ale škola začínala až o tri hodiny, takže som sa rozhodla pre rýchli lov.

Neisto som prešla k tej kope dreva snažila si niečo z toho vybrať. Veľký výber som totiž nemala, takže rozhodovanie nebolo dlhé. Odhodila som pár kusov driev a vybrala svetlé rifle s množstvom dier a k tomu som pridala čierne tričko s taktiež čiernymi teniskami a vybehla dverami von. Zastavila som sa až hlboko v lese. Nadýchla som sa a hľadala nejakú zver, ktorá by mi poslúžila ako raňajky. Nečakala som dlho. Asi sto metrov odo mňa totiž spala puma. Využila som jej oslabenia a skočila po nej. Ihneď sa prebudila, ale neskoro. To už som jej zlomila väzy. Chutila božsky. Toto som presne potrebovala. Cítiť tú užasnú tekutinu, ako sa mi valí hrdlom.

Keď som s ňou skončila, nebola som ani trochu špinavá či potrhaná. To sú roky praxe. Uškrnula som sa a rýchlo sa vrátila späť do domu.

Bolo už na čase vydať sa do tej diery, tak som nasadla do mojej vykopávky a vyrazila. Neviem prečo, ale ako náhle som uvidela na parkovisku to strieborné volvo, začalo mi byť nejako čudne. A to som upír. Celú noc som nemohla prestať myslieť na ten jeho pohľad, na jeho vôňu, keď okolo mňa včera prešiel. Hlúposť, veď ho neznášam. Asi mi len chýbalo, že nemám koho provokovať.

Vystúpila som z mojej vykopávky a smerovala ku škole. Dnes som vôbec nemala náladu na tie ich nadržané pohľady, takže som každého obdarúvala svojimi vražednými pohľadmi. Ihneď mi dali pokoj. Usmiala som sa. Toto musím robiť častejšie. Zrazu zazvonilo.

Super, už meškám, ale nepridala som. Môžem raz za čas meškať. Sandra je už určite v triede. Aspoň sa nemusím na chvíľu tváriť šťastne.

Za chvíľu som už stála pred triedou. Povzdychla som si, nasadila falošný úsmev a zaklopala na dvere. Nečakala som a hneď som aj vošla.

Ale keď som uvidela Edwardov náhli úsmev, vedela som, že niečo sa vo mne zlomilo.

Autor: zuzu15 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Osud si nevyberá! - 5. kapitola: