Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Osud si nevyberá! 4. kapitola

25.07.2010 (16:15) • zuzu15 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1820×

4.KAPITOLA

(pohľad Belly)

Už nič nepovedal, ale rovno šiel k vchodovým dverám a ja spolu s ním. Vzdychla som a pomyslela si: „Začína sa divadielko alebo boj?“

Pomaly ich otvoril a prehovoril milým hlasom, s akým sa uňho stretávam len zriedkavo: „To je ale prekvapenie. Čomu vďačím za vašu nečakanú návštevu?“

No v skutočnosti to myslel asi takto: „Do hája! Čo tu otravujete?“

Teraz som už poznala odpoveď na svoju otázku: Bude to divadielko.

Vtedy sa jeden z Cullenovcov, asi jeho vodca, ozval: „Dobrý deň. Neradi rušíme, ale ja a moja rodina by sme sa chceli pozhovárať o situácii, ktorá tu nastala,“ priateľsky sa usmial a ukázal za seba, akoby to bolo smiešne.

Chlapče, z teba komik nikdy nebude, pomyslela som si sarkasticky. 
„Rád by som sa predstavil. Som Carlisle a toto je moja rodina.“

Ja som len nenápadne pretočila oči od nudného monológu, ktorý nás čaká a miesto toho si prezerala jeho „rodinu“. Nechápala som, prečo sa tak prezívajú. Preboha, upírska rodina, znie to fakt divne. Všimla som si, že všetci do jedného sú na „diéte“. Majú u mňa malé plus. No prišli mi nejaký nervózni, čo nie je pre upírov veľmi typické. Asi nevedeli, ako zareagujeme. No, keď mám byť úprimná, sama som to ešte nevedela. Rozhodnem sa tak, ako Peter. Na výber totiž veľmi nemám. Ale ani len on ešte nevedel, čo urobí. Videla som to na ňom. Poznala som ho až pridobre, no aspoň som si to do včerajška myslela. Uf! Zas som sa pozabudla. Nebolo by zlé vrátiť sa do súčasnosti...

„Toto je moja žena Esme,“ ukázal na nízku, asi stošesťdesiat centimetrov vysokú hnedovlásku stojacu vedľa neho.

Mala taký bezbranný, no starostlivý, materinský výraz, ktorý zahrial moje už dávno mŕtve srdce, hoci ani nebol venovaný mne. Potriasla som nechápavo hlavou. Tak ona určite nemôže byť špeh a nie to ešte môj nepriateľ. Tak v tomto som sa dosť splietla.

„Ďalej Emmett a Rosalie,“ ukázal na pár stojaci od nás najďalej.

Tak, keď je Esme ich najcitlivejším členom, tak tento je určite najtvrdší. Už z jeho výrazu je jasné, že je prchký a pustí sa do každej bitky (má u mňa ďalšie plus), a to nie som práve najlepší pozorovateľ. No, pustiť sa do nej s ním, asi meter vysokou, svalnatou gorilou, by asi nebol najlepší nápad, no mám rada výzvy... uvidíme. Radšej som pohľad presunula na tú blondínku, no nie na dlho. To by moje ego asi nezvládlo. Ona nebola len krásna, skôr božská. Nevedela som na nej nájsť jedinú chybičku. Super, začnem mať ešte aj komplexy menejcennosti. Jediné, čo ma vedelo ukľudniť, bolo spomínanie na všetky vtipy o blondínkach s ich IQ.

A ďalej pokračoval v predstavovaní...
„Alice a Jasper,“ ukázal na pár stojaci hneď pri Carlisleovi.

Tvorila ho tá malá dievčina s nezbednými, krátkymi, tmavými vlasmi, čo ma ráno tak spaľovala pohľadom a vlastne aj teraz. Mala nízku, štíhlu postavu, ktorá mi pripomínala elfa. Prišla mi celkom sympatická a očividne aj mala dobrý vkus. No malo to jeden malý problém: chcela ma ešte pred pár hodinami zabiť alebo o tom ešte len rozmýšľa. Držal ju okolo pása muž, ktorý u mňa vyvolával nečakaný rešpekt. A to nie len charizmou, ktorá z neho vyžarovala, ale aj jeho výzorom. Mal totiž telo pokryté od hlavy až po päty polmesiacovými jazvami, ktoré sa pretínali a vytvárali tak neurčité tvary. Inak to bol celkom pekný muž s blonďavými, mierne kučeravými vlasmi a svalnatým telom, hoci nie takým, ako má tá gorila.

„A Edward.“

Samozrejme! Ten pošuk tu proste nesmel chýbať. Ak povie čo len jednu poznámku na môj účet, kašlem aj na možné prímerie a roztrhnem ho na malé kúsky. Také malé, že ho ta jeho „rodina“ ani nebude môcť pozbierať. Zdvihla som pohľad od oblohy, aby som sa o tom uistila. Čakala som pohľad namyslený, pohoršený, pohŕdavý či len bezvýrazný. Iné som vlastne ani nepoznala, keď mám byť úprimná.

Pozrela som sa naňho a on v tej chvíli tiež. Naše pohľady sa stretli a ja som zrazu nevedela či stojím, alebo ležím. Nič som už nevnímala, iba tie krásne, nežné, veľké, zlaté očí, ktoré ma úplne pohlcovali. Nikto sa na mňa ešte tak nepozeral. Bola som úplne mimo, v šoku. Aj keby ma teraz niekto mlátil, neuvedomila by som si to.

Pozeral sa na mňa tak ustarostene, akoby sa hodil hoci aj pod vlak, len aby ma zachránil. Akoby som mala nejakú hodnotu, akoby som nebola len sluha, nástroj na použitie.

Otvorila som si svoje mŕtve srdce, ktoré bolo tak dlho hlboko uväznené v mojom vnútri. Nechcela som si pripúšťať tú bolesť, tak som radšej klamala sama sebe. A teraz som ju pocítila. Musela som sa mu otočiť, videl by, aká som slabá a to som nemohla dopustiť. Tým pohľadom mi oživil moju pamäť. Začala som spomínať na to, kým som bola predtým. Že som bola vždy sama, ako som každú noc plakala vo svojej izbe a všetkých preklínala. Ani len rodičia sa o mňa nezaujímali. Jediná osoba, ktorá mi bola niekedy blízka, bola moja opatrovateľka, Eva. Len tá videla moju beznádej v očiach, len ona ma vedela ukľudniť, objať ma a zašepkať, že všetko bude dobré. Ako mi len teraz chýbala.

Keby som mohla plakať, už by sme mali nové jazierko. Na mojej tvári sa mihol úprimný úsmev, nie ten umelý, ktorý som používala ako masku. Akoby som bola na chvíľu to staré ja.

Nie, už dosť! Stačilo! Ja som len úbohý sluha. Stačilo tých hlúpych rečí. Nesmiem tú beznádej už vypustiť. Opäť som sa pozrela na Edwarda, no teraz už s mojou starou, kamennou maskou, ktorá u mňa neprezrádzala už nijaký cit, len vernosť môjmu pánovi.

Stále na mňa pozeral, očividne šokovaný zmenou môjho výrazu. Tak je to správne a teraz sa vrátiť k mojej práci. Už žiadne city, tie sú pre mňa iba nebezpečné. 
Neprešlo veľa času.

Teraz sme sa očividne mali predstaviť my. Vedela som, ako to Peter nenávidí.

„Ja som Peter a toto je Bella,“ povedal stručne.

Z jeho hlasu bolo hneď jasné, že nie sme na dlhé zhováranie. Carlisle si odkašľal, asi preto, aby zľahčil napätú atmosféru, ktorá tu teraz panovala a začal:

„Takže, chceli by sme vás uistiť, že nemáme v pláne vás nejako napadať alebo robiť problémy a dúfame, že to tak bude aj naopak.“

Pozrela som sa na Petra s neskrývanou zvedavosťou, aká bude jeho odpoveď. Krátko rozmýšľal a potom zase, len stručne odpovedal:

„V poriadku. Dohodnuté.“

Všetci Cullenovci si po tých slovách neskrývane uľavili a napätosť z ich tvárí zmizla. Očividne neradi bojovali. Aspoň niektorí z nich určite. Všimla som si, že tá gorila, Emmett, bol trochu sklamaný. Poslala som mu chápavý úsmev a zaškerila sa. On mi ten istý úsmev opätoval. Tento sa mi zatiaľ pozdáva najviac.

Asi by bola škoda ich zabiť...

Ešte sme si vymenili nejaké podrobnosti ohľadom teritória a potom Cullenovci vyrazili preč. Keď odchádzali, všimla som si, že sa Edward rýchlo pozrel na Jaspera a potom vážnou, ustarostenou tvárou na mňa.

Nečakala som ani sekundu a rýchlo odišla do svojej izby. Moja posteľ bola ešte stále rozlomená na dve časti a okrem nej tu už nič iné na sedenie nebolo, takže som sa iba postavila k oknu a pozorovala neutíchajúci dážď, ktorý bude určite opäť trvať až do rána. Musela som si vybudovať nové bariéry v mojej hlave, aby sa mi to už nikdy nestalo. Nikdy nesmiem takto ukázať svoju slabosť...

Neviem prečo, ale jedna vec mi stále vírila v hlave. Ten jeho pohľad. Bol taký nádherný. Videla som v ňom nelogický pocit bezpečia a dôvery. Akoby všetky moje obavy boli zbytočné...

Počula som, ako ide Peter hore schodmi do mojej izby. Stuhla som. Dobre som vedela, čo bude chcieť. Pár sekúnd na to vtrhol do izby (ani sa neobťažoval zaklopať) a podišiel ku mne.

„Už je to dlho, čo sme spolu neboli, nie?“ zašepkal mi chladne do ucha, až som sa začala triasť.

Nadvihol mi bradu a začal ma drsne bozkávať. Po chvíli mu ani to nestačilo. Celou silou ma pritlačil o okno, až to nevydržalo a rozbilo sa. Všade okolo nás leteli črepiny a zarezávali sa mi do tela. Nič som necítila, jazvy sa mi buď rýchlo zahojili alebo mi to sklo ani neuškodilo. Moja koža bola vlastne niečo ako štít.

Potom mi začal trhať oblečenie a hodil ma na zem. Vôbec nebol jemný alebo milý.

Neobťažoval sa.

Bol až taký silný, že sa mi niektoré časti podlahy začali zarezávať do tela. Potom som už iba cítila, ako do mňa násilím vnikol a tak nás prepojil. Nemohla som sa naňho pozerať, radšej som si predstavovala tie nežné, zlaté oči a otriasala som sa vzlykmi, aby to čo najrýchlejšie skončilo.

Vedela som, že ak by som sa začala brániť, nemalo by to zmysel. Skúšala som to už mnohokrát, ale vždy to bolo potom ešte horšie. Bol silnejší ako ja. Možno k tomu prispela jeho strava, neviem.

Keď sa ma konečne nabažil dosť, priložil si znovu svoje pery k môjmu uchu a zašepkal:

„Dnes si bola dobrá, len tak ďalej,“ rozosmial sa.

Potom jednoducho odišiel preč a nechal ma tam nahú ležať samú v mojich vzlykoch. Po chvíli buchli aj vchodové dvere a ja som si s úľavou vydýchla. Spamätávala som sa dlho.

Až keď začalo svitať a prvé lúče mi dopadli na tvár, smutne som poznamenala:

TAK VEĽA SA TOHO NEZMENILO.

(pohľad Edwarda)

A je to tu zas.

Zmena miesta, kde sme žili. Začať odznovu v nejakom inom, nudnom, malom meste a predstierať to isté, čo tu.

Až skáčem po plafón od toľkého šťastia.

Nahlas som si vzdychol, ale riadil ďalej svoje milované autíčko, moje volvo.

„No tak, usmej sa, ty múmia. Videl si sa už dnes v zrkadle?“ podpichol ma Emmett.

Iba som pretočil oči a ďalej šoféroval, predstierajúc, že som to nepočul. To nech už sme radšej tam, než počúvať tie jeho vtipy a narážky. Naštvane som pridal plyn a o chvíľu uvidel veľkú ceduľu s nápisom:

VITAJTE VO FORKS

Konečne, pomyslel som si a ešte viac pridal.

_

„Nie, nie a zase nie!“ krútila naštvane hlavou moja sestra.

„Toto si nemôžete zobrať ani za nič. Tu som vám pripravila toto. V tomto pôjdete, len cez moju mŕtvolu!“ ukázala na šaty, čo sme mali na sebe, akoby to boli nejaké handry na umývanie a nie šaty, ktoré kúpila ani nie pred týždňom.

Tentoraz som si nevzdychol len ja, ale aj Emmett a Jasper.

„Alice, nevyvádzaj. Nie je jedno, v čom pôjdeme?“ zamumlal naštvaný Emmett.

To nemal hovoriť, teraz to oľutuje.

„Nie je to jedno? Zbláznil si sa? Ako môžeš niečo také povedať? Ja ťa asi zabijem!“ kričala na nás Alice a na každého hodila oblečenie, ktoré sme si mali obliecť.

Potom sa len usmiala a vyšla z izby. Videl som v jej mysli, čo videla ona. Že by sme si to aj tak obliekli, pretože by hádku vyhrala. Hoci po troch hodinách.

Rýchlo sme to na seba hodili a nasadli do auta. Smer - škola. Prvý deň je vždy najhorší a pretrpieť to bude oriešok. Na tie zbožňujúce pohľady, neustále obťažovanie si budeme musieť zvyknúť. Potom ich to prestane baviť a dajú nám pokoj. A stačí jeden alebo dva desivé pohľady a mám pokoj na veľmi dlhý čas. Pri tej predstave som sa usmial.

Škola nebola nič extra, ale to som už dopredu vedel. Kedysi dávno sme tu už boli a ako vidím, takmer nič sa nezmenilo. Všetko potrebné, ako papiere a mapku školy, sme už mali, takže sme mohli ísť rovno na svoje hodiny.

Chcel som sa už rozlúčiť, no potom Alice zrazu v šoku zastala. Mala víziu, no nemohol som jej uveriť.

V nej sme sa rozlúčili a každý šiel do svojich tried, ako som mal v pláne aj ja. Lenže ako náhle som bol v triede, moja budúcnosť zmizla. Nemal som žiadnu. Zmizol som.

Alice na mňa s hrôzou v očiach pozerala a neveriacky krútila hlavou:

„Nie, to nemôže byť pravda. Ty nezomrieš.“ stále opakovala.

Ostatný sa na ňu a potom na mňa v šoku pozerali. Nevedel som, čo mám povedať, ani ja som ničomu nechápal.

„To je blbosť, Alice. Musela si mať chybnú víziu,“ utešovala ju Rosie.

„Má pravdu, Alice. Kľud, nič sa mi nestane,“ pridal som sa stále trochu mimo.

„Ale ja som ešte nikdy nemala chybnú víziu,“ naštvane zašepkala.

„Neboj, nič sa mi nestane. Budete hneď pri mne, čo by sa mi potom mohlo stať?“ usmial som sa a silno ju objal.

Alice mi objatie opätovala, ale trochu silnejšie. Normálnemu človeku by asi zlomila kosti.

Potom som sa rozlúčil a pomaly šiel na hodinu. Ostatný na mňa nervózne hľadeli, nevedeli či ma majú zastaviť.

Preháňajú to alebo nie? Čo má tá vízia znamenať?

Keď som šiel zaklopať na dvere učebne biológie, šokovane som zastal. 
Ucítil som asi tú najlepšiu vôňu, akú som si ani nevedel predstaviť. Bola to kvetinovo-čokoládová, jahodová vôňa. Až sa mi zatočila hlava nad tou božskou vôňou. No potom mi došlo, že nemôže patriť človeku, len upírovi.

Pozbieral som sa, zaklopal a vošiel dnu, snažiac sa pri tom vyzerať pokojný.

„Dobrý deň. Som Edward Cullen. Prepáčte, že meškám, ale som tu nový,“ začal som odrecitovávať naučenú básničku tak, ako vždy.

Musel som sa poobzerať po triede a nájsť zdroj tej úžasnej vône. Po chvíli som ju našiel. Sedela sama v zadnej lavici a drvila lavicu na malé kúsky. V duchu som sa zasmial. No nevidel som jej do tváre, hlavu mala sklonenú dole.

„Ach áno, spomínam si. Dnes ste mali nastúpiť. Vítam vás a ...“, počul som rozprávať učiteľa.

V jeho myšlienkach som videl, ako sa škola na toto všetko pripravovala. Príchod nových, významných študentov. Každému z nás vyberali z tých najlepších profesorov, panebože. Radšej som už ani nevnímal.

Znovu som sa otočil k tej upírke. Tentoraz som mal šťastie a zachytil som jej pohľad. Ostal som šokovaný stáť. Bola nádherná, inými slovami som to ani nevedel pomenovať. Mala dlhé, hnedé vlasy, bezchybné, plné pery, roztomilý nos a veľké, zlaté oči obklopené množstvom rias, ktoré ma pozorovali, akoby som bol jej najväčším nepriateľom. Nad tým som sa proste opäť musel v duchu zasmiať.

Počkať, ona má zlaté oči? Takže je jednou z nás, vegetariánom.

Nie, povedal by som, že jej oči sú skôr topásové, no majú niečo v sebe. Ako karamelky a pritom sú aj trochu belasé, no iba trošičku a.... Preboha, na čo to len myslím? Bože! Edward, ty pako, spamätaj sa.

Vtedy na mňa...sykla? Bože, to bolo sexi, určite už má v tom prax. Kiežby to urobila znovu.

Ehm... čo som to len chcel urobiť? Asi by som mal nejako zareagovať. Bože, čo mi mäkne mozog? Keby mal Emmett takú moc ako ja, tak sa už šúľa od smiechu na zemi.

Tak som aspoň zdvihol obočie a vydal sa smerom k nej. Aké šťastie, že jediné voľné miesto, je to u nej.

Nechápavo na mňa pozerala.

Až po chvíli jej to došlo, že spolu budeme sedieť.

Z prednej lavice som začul vzdychnutie nejakého dievčaťa, no super. Na chvíľu som nazrel do jej mysle a mal som dosť. Prečo, preboha, musí mať také živé predstavy?

Pomaly som si k nej prisadol a nenápadne začal:

„Ahoj, som Edward a ty?“ Ako som hovoril, žmurkol som na ňu.

Samozrejme, že nereagovala tak, ako som dúfal. Iba na mňa sykla a vražedne na mňa pozrela.

„Ty nie si veľmi výrečná, čo?“ podpichol som ju.

Keď sa hnevala, vyzerala strašne sexi. Nemohol som si pomôcť. Bože, čo to do mňa vošlo?

Prezeral som mysle každého, až som našiel to, čo som hľadal. Jej meno. Volá sa Bella. Hm... to meno sa k nej hodí...

Musím sa ukľudniť a to hneď, hovoril som si.

Zbytočne, aj tak som ju neprestal pozorovať. Ona zas pozorovala hodiny nad katedrou učiteľa, doslova ich prebodávala pohľadom. Medzitým som ju hltal očami, tak strašne som chcel počuť jej hlas alebo sa jej aspoň dotknúť. Mysľou mi prebehovala jedna otázka za druhou:

Pozrie sa na mňa ešte? Kto to je? Je dlho upírom? Čo najradšej loví? Ako asi chutia jej ústa? Akú farbu podprsenky teraz má?

Panebože! Spamätaj sa! Tak toto sa u mňa opakovalo, až kým nezazvonilo.

Okamžite vyletela z triedy, až prirýchlo. Našťastie si to ale nikto nevšimol. Ihneď som sa za ňou vydal. Zastavila sa až na parkovisku, no nie na dlho. Všimol som si, ako prekvapene hľadí na mojich súrodencov. Oni robili to isté, no Alice ma nahnevala. Prikrčila sa a zavrčala na ňu. Tak toto si s ňou vybavím.

Keď to Bella uvidela, rozbehla sa do lesa. Naštvane som sa vrátil k svojej rodine a zavrčal na Alice:

„Čo si myslíš, že robíš?“ precedil som cez zuby.

„Čo asi, zachraňujem ti zadok,“ vrátila mi to Alice.

„Prečo by si mi ho mala zachraňovať, preboha? Pred kým?“ zvyšoval som hlas.

Ostatný súrodenci na nás iba nechápavo hľadeli.

„Nechápeš to. Ta upírka, čo tu teraz bola, to všetko je kôli nej. Preto nič nevidím, stačí?“

Ostal som šokovaný stáť. Bella? Tomu neverím. Prečo by ma potom nechala živého a zmizla? Blbosť.

„Čo si videl v jej myšlienkach?“ zapojil sa do rozhovoru Jasper.

„Och,“ vydal som zo seba.

„Nevedel si jej čítať myšlienky, čo?“ povedala Alice.

Iba som prikývol.

„Ako si si to mohol nevšimnúť?“ spýtala sa nahnevane.

Čo som im mal povedať? Že som rozmýšľal nad farbou jej podprsenky? Ani za nič. Všetci čakali na to, čo poviem, ale ja som bol naďalej ticho.

Ja hlupák som ale zabudol na Jaspera:

,Čo je tomu Edwardovi? Radšej všetkých ukľudním, inak sa tu asi pozabíjajú. Prezrel som si ich pocity a mal som pravdu. Každý vnútri vrel, až na...Panebože, Edward! Jeho pocity boli plné okúzlenia, radosti, poblúznenia... Čudoval som sa, že neskáče až po stratosféru...´

Pozrel som naňho a chcel aj niečo povedať, ale on na mňa výhražne pozrel, aby som sa neopovážil.

,Fajn, som ticho...´ pomyslel som si.

Nikto si našej výmeny názorov ani nevšimol.

Usmial som sa naňho. Jasper iba pretočil oči, ale už si ma nevšímal. Dobre spravil.

„Tak ja idem, potom sa o tom pozhovárame. Dúfam, že sa ju dovtedy nepokúsiš zabiť,“ povedal som smerom k Alice a otočil sa na odchod.

Celú hodinu sa neukázala. Prezeral som každému myšlienky, ale nič. Už som prestával dúfať, keď som zrazu niekoho začul:
„Kde len môže byť? Utiekla? Je jej niečo?"

A potom som ju uvidel. Vychádzala z učebne matematiky a bola celá nesvoja. ,Prišla mi trochu strašidelná, keď sa takto tvárila. Ona už bola ale rez taká, no aj taj ju mám rada.

Pamätám sa, ako sem nastúpila. Vtedy som nemala žiadnych kamarátov, bola som sama. Neviem prečo, ale vždy mi niečo hovorilo, aby som k nej šla a oslovila ju. Pár krát som to aj skúšala, ale nevšímala si ma. Asi si myslela, že som ako ostatné dievčatá, ktoré iba využívali jej spoločnosť alebo chlapci, ktorí za ňou až slintali, keď ju uvideli. Na jednej strane ich chápem, je naozaj krásna.

Jedno odpoludnie, keď som šla domov, začala ma obťažovať skupinka štvrtákov. Vedela som, že ma buď zbijú alebo okradnú. No objavila sa tam Bella a odohnala ich. Spýtala sa ma či som v poriadku a oprášila ma. Potom sa mi pozrela do očí a ja som vedela, že som si našla priateľku. Usmiala som sa na ňu a ona mi oneskorene úsmev opätovala.´

„Tak tu si! Kde si zmizla po biológii? Mala som strach, že sa ti niečo stalo. Nevyzerala si najlepšie...“ počul som ju hovoriť.

„No, prišlo mi strašne zle, tak som musela hodinu stráviť na WC, prepáč,“ odpovedala jej Bella.

Jasné, že jej klamala, ale chápal som ju. Čo jej tak mala povedať?

Jej hlas bol ešte krajší, než som si myslel. Znel ako zvončeky, bol očarujúci. Chcel som ho znovu počuť. A mal som šťastie. Rozprávali sa ešte pár minút...

Potom sa rozlúčili a každá sa vydala svojím smerom na ďalšiu hodinu. To bola moja šanca. Potreboval som sa s ňou porozprávať, zistiť či je naozaj taká, ako hovorí Alice. Nechcel som tomu proste uveriť.

Upírskou rýchlosťou som sa za ňou vydal. Ani nie o minútu som ju zbadal. Chytil som ju za ruku, snažiac sa ju zastaviť. Nevedel som, ako zareaguje. Rýchlo odo mňa nadľudsky odskočila, až som sa v šoku poobzeral či si to niekto náhodou nevšimol. Mali sme šťastie, boli sme sami.

„Čo chceš? A láskavo sa ma už nedotýkaj, ty prašivec!“ vyhrážala sa mi.

Prekvapene som na ňu pozrel. Nechápal som jej agresivitu. Čo ju tak nahnevalo?

„Dobre, kľud. Nechcel som ťa vystrašiť, len som sa s tebou chcel porozprávať...“ pomaly som začal, ale ona ma už nepočúvala a utiekla preč.

Znovu som ju uvidel až na obede. Sedela vzadu spolu s jej kamarátkou, Annou. Nevenovala nám pozornosť. Bavili sa o plese. Nechcela tam ísť, no Anna ju presvedčila. 
Počúval som jej sladký smiech, nadychoval som sa jej neodolateľnej vône. Nič mi už k šťastiu nechýbalo. Predstavoval som si, ako ju hladím po tvári, bozkávam ju po jej dokonalých, plných perách. Ako mi hľadí do tváre a usmieva sa...

Niečo ma začalo kopať do nohy, ale ja som vnímal iba jej zvonivý hlások pri mojom uchu...

„Edward, spamätaj sa! Nie je chorý? Vôbec nás nevníma,“ niekto šepkal.

Potom ma niečo udrelo do tváre. To ma prebralo. Pár krát som klipol očami a pozrel sa naštvane okolo seba, kto ma ruší.
Celá rodina na mňa hľadela ako na blázna.

„Počuj, si v poriadku? Už ťa tu voláme aspoň desať minút a ty nič,“ zasmial sa Emmett.

„Som v poriadku. O čo som prišiel?“ snažil som sa nahodiť grimasu.

„Rozmýšľame, ako je možné, že ta divoška je proti všetkému imúnna,“ zašepkal Emmett.

„Ona nie je divoška, ale Bella, keď už sme pri tom,“ naštvane som poznamenal.

Všetci na mňa zas pozerali, akoby som sa buchol do hlavy. To ma naštvalo.

„Čo je?“ nechápavo som povedal.

„Ako to, že poznáš jej meno?“ spýtala sa Alice.

„To je jedno, proste to viem,“ zahundral som.

Rosalie na mňa zrazu sykla.

„Takže jej meno poznáš, ale myšlienky nie. Nehráš to na nás náhodou? Ako to, že to nedokážeš? Netušila som, že tvoja „dokonalá“ moc máva trhliny.“

„Skadiaľ to asi tak mám vedieť? Nie som predsa Alice!“ odpovedal som jej rovnako naštvane, no potom som iba zdvihol obočie.

Prečo mi neverí?

„No tak, ukľudni sa Rose,“ vložil sa do rozhovoru Emmett.

„Nie, ja sa neukľudním, Emmett! Toto sa proste musí ihneď vyriešiť,“ odbila ho Rosalie.

„Jasper, okamžite prestaň s tým šírením pokoja, pretože aj tak vôbec NEPOMÁHA a lezieš mi s tým na nervy. Akoby nestačilo, že nič nevidím!“ povedala Alice.

Už som ich ale nevnímal. Otočil som sa k nej, musel som to ešte raz skúsiť. V tej istej chvíli sa otočila aj ona. No nič, zase.

Keď videla, že sa o niečo pokúšam, zdvihla obočie a rozosmiala sa. Namyslene som sa usmial, ale neprestal som v tom. Potom sa otočila naspäť. Videl som, ako statočne sa pokúša dojesť obed. Prišlo mi jej ľúto, ale jej výraz bol na nezaplatenie.

-

Keď sme prišli domov, zavolali sme Carlisleovi do nemocnice a potom spolu vyrazili k nej. Najprv sme nevedeli, kam ísť, no pomohol nám jej pach.

Pohľad na jej dom ma prekvapil. Vyzeral, akoby sa mal každú chvíľu rozpadnúť.

Zaparkovali sme pár metrov od domu, pre istotu, a potom iba čakali. Netušil som, že tu nebude sama. Potom som ich počul:

„To sú oni?“ spýtal sa znudene nejaký chlap.

„Áno,“ odpovedala Bella.

No, prekvapil ma jej vystrašený hlas. V škole som ho z nej ani na sekundu  necítil a teraz...

Už nič nepovedali a vybrali sa ku vchodovým dverám.
Pozrel som sa na Jaspera. Ich pocity boli úplne rozdielne. Zatiaľ, čo Bella bola vystrašená, nešťastná a vďačná, ten chlap nahnevaný či podráždený.

Už som ani o ňom nechcel nič vedieť. Vyžarovala z neho strašná agresivita.

Otvorili dvere a pozerali na nás bez jediného náznaku priateľstva. Nemýlil som sa. Ten chlap nebol ako Bella. Pil ľudskú krv, doslova bolo vidno, ako nami opovrhuje, ale prihovoril sa nám milým hlasom. No mňa neoklamal. 
Znel úplne falošne: „To je ale prekvapenie. Čomu vďačím za vašu nečakanú návštevu?“

„Dobrý deň. Neradi rušíme, ale ja a moja rodina by sme sa chceli pozhovárať o situácii, ktorá tu nastala,“ začal priateľsky Carlisle.

Videl som na ňom, aký je nervózny. Nemal s toho dobrý pocit, ale musel to skúsiť. Aspoň ho upokojoval fakt, že jedna z nich, Bella, je taká ako my.

„Rád by som sa predstavil. Som Carlisle a toto je moja rodina.“

Všimol som si, že ako náhle začal Carlisle hovoriť, Bella pretočila oči a zahľadela sa na oblohu, akoby tu ani nechcela byť. Najzvláštnejšie bolo to, že hneď ako začal hovoriť, jej strach zmizol. Neboli sme my, azda, príčinou jej strachu? Kto iný? Jej priateľ? Pri tých slovách ma pichlo pri srdci. Jej priateľ! Vzdychol som si.

„Toto je moja žena Esme,“ predstavil svoju manželku.

„Ďalej Emmett a Rosalie,“ pokračoval.

„Alice a Jasper,“ už som sa nudil a nebol som sám.

Ani Bellu to nebavilo. Stále pretáčala oči, poklepkávala nohou, čo upíri bežne nerobia. Bolo to rozkošné. Asi tento zvyk chytila od ľudí, keď s nimi trávila veľa času.

„A Edward.“

Pri tých slovách som sa na ňu pozrel. Aj ona urobila v tej chvíli to isté. Naše pohľady sa stretli a ja som bol ako v tranze. Nedokázal som uhnúť pohľadom. A ani som nechcel. Tak som sa o ňu bál, chcel som si tento pohľad uchovať v pamäti. Nevedel som či ju ešte niekedy uvidím, tak strašne som túžil po tom, aby som k nej mohol pristúpiť, objať ju a už nikdy nepustiť.

Jasper si všimol naše pocity a pohľady, ale bol ticho. Zaoberal sa vlastnými úvahami.

Po chvíli sa na jej tvári objavila bolesť a utrpenie, už žiadna maska. Rýchlo odvrátila tvár, aby ju takto nikto nemohol vidieť. Cez Jaspera som videl, aké muky vo svojom vnútri prežíva.

Potom sa jej na tvári mihol úprimný úsmev. A že ja som náladový. Usmial som sa. Čo by som dal zato, aby som jej teraz mohol čítať myšlienky.

Opäť sa na mňa pozrela, ale tento krát už so svojou maskou. Už som na nej nevidel ten krásny úsmev. Niečo skrývala, ale čo?

Teraz sa mali predstaviť oni. Všimol som si, že z toho ten chlap nie je práve nadšený.

„Ja som Peter a toto je Bella,“ povedal stručne.

Mal som pravdu, nebol. Carlisle si odkašľal, aby zľahčil napätú atmosféru, ktorá tu teraz panovala a začal:

„Takže, chceli by sme vás uistiť, že nemáme v pláne vás nejako napadať alebo robiť problémy a dúfame, že to tak bude aj naopak.“

Všetci boli zvedaví, čo ten kretén, pardon Peter, povie. Aj Bella sa na Petra pozrela s neskrývanou zvedavosťou, aká bude jeho odpoveď. Krátko rozmýšľal a potom zase len stručne odpovedal:

„V poriadku. Dohodnuté.“

Moja rodina si po tých slovách neskrývane uľavila a napätosť z ich tvárí zmizla. Hlavne Esme. Rosalie to bolo jedno, nepovažovala ich za hrozbu a Alice zase nikomu z nich neverila. Ju to asi neprejde. Jasper stále nad niečím rozmýšľal.

Nechápavo som naňho pozrel a potom som pochopil. Ten chlap, Peter, bol mu povedomý, ale nevedel, odkiaľ. Snažil sa spomenúť, ale nič. Jedno ale vedel. Je nebezpečný. Rozhodne to nie je anjelik.

No a náš Emmett, bol naštvaný, pretože prišiel o šancu s niekým bojovať. Pretočil som oči. Bella mu v tej chvíli poslala chápavý úsmev, akoby na tom bola rovnako. Panebože, ak je rovnaká ako Emmett...

To nebude dobrá kombinácia.

Ešte sme si vymenili nejaké podrobnosti ohľadom teritória a potom sme vyrazili preč.

Keď sme odchádzali, Jasper si všimol zmenu Petrových pocitov. Jeho agresivita a chladnokrvnosť sa stupňovala tak, ako nedočkavosť. Bál som sa ju tu s ním nechať samú, no nemal som na to právo. Je to jej priateľ. Priateľ, to slovo mi stále vírilo v hlave.

Vedel som, že teraz môžem ísť len na jedno miesto.

Moje miesto.

(pohľad Jane)

Nedočkavo som chodila po miestnosti a rozmýšľala. Musela som Ara presvedčiť, aby na ďalšiu misiu poslal mňa a nie tých hlupákov, ale ako?

Onedlho mi zaklopali na dvere, aby som prišla do jedálne. Podáva sa obed.

Vražedne som sa usmiala. Aspoň jedna dobrá správa.

V miestnosti boli takmer všetci. Každý si už našiel svoju obeť a pochutnával si na nej. Nedočkavo som sa poobzerala, kde sú zvyšné obete. Našla som ich rýchlo. Čupeli v pravom rohu blízko pri sebe a triasli sa. Bolo ich ešte šesť, mohli mi tu nechať viacerých, pomyslela som si.

Zabila som naraz troch a náležite si ich aj vychutnala. Bola to žena v stredných rokoch, asi sedemročný, blonďavý chlapec a mladý muž. Všetci taliani.

Keď už neostal žiadny človek nažive, začala porada. Vždy to tak bolo.

Aro, Caius a Marcus sa posadili a ostatní sa postavili na svoje miesta. Samozrejme, že tu boli iba tí najdôležitejší, žiadny sluhovia.

Vedela som, čo sa bude hlavne riešiť. Peter a Bella. V duchu som sa zasmiala pri predstave, ako trhám na kusy tú sliepku.

Začal Aro:

„Santiago, podaj mi správu o tvojej úlohe.“

Rýchlo k nemu pristúpil a podal mu ruku. Aro sa nahol a zavrel oči. Asi o minútu ich znovu otvoril a prehovoril.

„Výborne, aspoň jeden problém je vyriešený. Vráť sa na miesto. Prišiel už Corin?“ spýtal sa Aro Renáty.

„Nie, môj pane. Stále je v Peru, ale poslal odkaz, že sa určite do týždňa vráti. Vraj sa vyskytli isté komplikácie.“

„V poriadku. Demetri a ty? Našiel si ich so svojou skupinou?“ opýtal sa s nádejou v hlase.

Všimla som si, že Marcus sa nenápadne pomrvil. Chápala som ho. Pre neho a pre mňa to bolo najdôležitejšie.

„Nie, pane. Nenašli sme ich, opäť.“ Potom k nemu pristúpil a podal mu ruku.

Aro si vzdychol.

„Budeme musieť pristúpiť k razantnejším opatreniam a to hneď.“

Autor: zuzu15 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Osud si nevyberá! 4. kapitola: