Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Osud si nevyberá! 3. kapitola

11.07.2010 (07:15) • zuzu15 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1098×

3. kapitola

(pohľad Belly)

Hodiny mi už neubiehali pomaly ako inokedy, keď som len pozorovala pukliny na stenách a počítala každú zbytočne strávenú minútu v škole. Teraz som bola úplne pohltená prípravami na boj. Musela som si pripraviť bezchybnú stratégiu, keďže bol Peter úplne mimo a tých Cullenovcov nebolo práve málo.

Až na obede ma zo zamyslenia vytrhla Sandra.

„Bella, počúvaš ma vôbec?“

„No, hovorila si niečo o...“ snažila som sa spomenúť, o čom hovorila posledných päť minút, ale nič mi nenapadalo.

„...plese,“ doplnila ma Sandra.

„Bude o mesiac. Ty ma snáď vôbec nepočúvaš?“ vzdychla si.

„To vieš, že počúvam. Som len trochu mimo. Asi na mňa niečo lezie. To je teraz jedno. Máš už partnera?“ Na konci vety som významne zdvihla obočie.

Naozaj ma to zaujímalo. Nechcela som, aby zostala na ocot. Na to som ju mala až príliš rada.

„Nie, ešte nie,“ priznala ticho.

„Ale mohli by sme tam ísť spolu, nie?“  opýtala sa vzrušene.

„No, ja neviem. Dobre vieš, že kombinácia plesu a mňa nie je práve najlepší nápad. A ani nemám šaty,“ bránila som sa.

„No tak, bude to zábava. Prosím!“ nedala sa.

Keď na mňa uprela tie svoje smutné, zelené oči, nemala som na výber.

„Fajn, ale nedonútiš ma tancovať,“ zazubila som sa.

V tej chvíli som úplne skamenela ako dôkaz, že to myslím vážne. Nemala som práve najlepšie spomienky na ples a vlastne na všetko, čo je spojené s tancovaním.

Sandra si naoko vzdychla. Ihneď som vypukla do smiechu a ona so mnou. Smiali sme sa tak nahlas, že sa za nami otočila aspoň polovica jedálne. Normálne by mi to vadilo, ale teraz som si zahryzla do jazyka. Predsa sa nebudem tváriť ako väzeň idúci na popravu.

Ešte aby si Cullenovci mysleli, že sa ich bojím. Ani za nič.

Nenápadne som sa poobzerala po jedálni, až som našla dotyčných. Sedeli úplne vzadu. No prekvapil ma ich počet. Ak sa moje oči nemýlili, čo nebolo pravdepodobné, bolo ich päť. No zbohom! Tak veľa? Ako dokážu byť pohromade?

Nikto z nich si ale nevšimol, ako na nich hľadím. Všetci boli zabratý do ich rozhovoru. Na stoloch som nevidela žiadne jedlo, ani vodu, čiže sa ani nepretvarovali, akí sú hladní.

Šťastní to upíry! Na chvíľu som sa obrátila k svojmu podnosu s jedlom a nechutne potriasla hlavou. Som zvedavá, ako to do seba natlačím.

-

Trochu som sa započúvala do ich rozhovoru:

„Ako to, že to nedokážeš? Netušila som, že tvoja „dokonalá“ moc máva trhliny,“ potichu zasyčala jedna z nich.

„Skadiaľ to asi tak mám vedieť? Nie som predsa Alice!“ odpovedal Edward .

Povedal to s prestávkou, akoby pritom zdvihol obočie.

„No tak, ukľudni sa, Rose,“ vložil sa do rozhovoru ďalší z nich.

„Nie, ja sa neukľudním, Emmett! Toto sa proste musí ihneď vyriešiť,“ odbila ho Rosalie.

„Jasper, okamžite prestaň s tým šírením pokoja, pretože aj tak vôbec NEPOMÁHA a lezieš mi s tým na nervy. Akoby nestačilo, že nič nevidím!“ vložila sa do rozhovoru ta malá s čiernymi vlasmi.

Ten hlas som spoznala ihneď. To ona ma tak pekne ráno pozdravila (zasyčala na mňa)...

Už som ich viac ale nepočúvala.

Vôbec som netušila, čo majú tie ich narážky znamenať, no nemala som z toho veľmi dobrý pocit. Musela som sa na nich ešte raz pozrieť.

A to bola veľká chyba. V tej istej chvíli sa totiž otočilo aj vtáčie hniezdo - Edward a so záujmom sa mi zahľadel do tváre. Akoby sa o niečo pokúšal, ale nedarilo sa mu to.

Jeho hlava sa v tej chvíli zdala byť ešte väčšia ako obvykle. Ja som sa potichu zasmiala. On ale len nahodil namyslenú grimasu, ale neprestal v predošlej činnosti, hoci som netušila o čo mu, do prdele, ide. Rýchlo som sa vrátila k svojmu „chutnému“ obedíku, akože sa nič nestalo.

Už som to nemohla ďalej predlžovať, tak som sa do toho pustila. Znechutene som si do úst pchala jednu cestovinu za druhou, snažiac sa pri tom tváriť, aká je to dobrota. Netušila som s čím bola, ale chutila odporne. Bolo to tak mäkké a slizké. Chutilo to, akoby to niekto aspoň dvadsať krát vyvrátil a pridal do toho piesok. Fuj!

Neznášam tieto divadielka. Často som Sandre klamala, že nemôžem prísť na obed, ale niekedy som tam proste ísť musela, tak ako dnes.

Po zvyšok dňa som sa Cullenovcom vyhýbala....

-

Hneď ako zazvonilo po poslednej vyučovacej hodine, už som mierila na parkovisko v snahe vypariť sa čo najrýchlejšie. Celá šťastná som naštartovala svoju vykopávku (to sa nestáva často) a mierila „domov“. No rýchlejšie ako 120 km/h som ísť nemohla, takže to nebolo bohviečo.

Keď som dorazila, celou silou som hodila tašku do steny, až na tom mieste vypadla omietka. 

„Ups,“ zamumlala som. Mohla som hodiť silnejšie, aspoň by sme mali nové okno, pomyslela som si.

Zaškerila som sa. Keby som to tak mohla urobiť tomu pánovi dokonalému. Hneď by jeho tvárička vyzerala lepšie.

Rozvalila som na gauč a zapla televízor, dúfajúc, že dávajú niečo normálne, ale nič. Samozrejme. Ani len tých Simpsonovcov dnes nereprízujú.

Čo je toto za svet?

Po chvíli si ku mne prisadol Peter. Stuhla som. Vedela som, čo bude nasledpovať...

Začal ma tvrdo bozkávať po krku, ústach, tvári... Držal ma pevne pod krkom, akoby ma chcel zabiť. Ja som na sebe nedala nič poznať, nerobil to po prvýkrát. Toto bola preňho výhra, vychutnával si to.

Stále mi tak pripomínal tú strašnú noc...

Kto som, že nemám žiadne právo v tomto dome. Bol jediný, koho som sa kedy bála a zároveň počúvala. Predstava smrti bola pre mňa vykúpením, každú noc som o tom snívala. Preto som rozbila tú posteľ. Nezniesla som pomyslenia, že ma čaká ďalší deň v tomto neživote.

Už som čakala na to najhoršie, keď ho niečo vyrušilo.

Asi 50 metrov od nás sa blížili nejaké autá, no čo bolo najdôležitejšie, v tých autách boli upíry.

A ja som hneď aj zistila ak – Cullenovci.

Využila som situáciu a vyvliekla som sa z jeho zovretia. Dobehla som k oknu (konečne mojou „normálnou“ rýchlosťou), aby som ich videla. No to, čo som videla, ma prekvapilo. Pretrela som si neveriacky oči.

Oni sa snáď množia? Teraz boli dokonca siedmi. Nemôžem pochopiť, ako spolu dokážu nažívať. To sa ešte nepozabíjali? Nie, tomu neverím.

Určite ich bolo viac, ale niekto si to odniesol. Inak si to neviem vysvetliť.

Aj Peter sa o chvíľu prišiel pozrieť k oknu.

„To sú oni?“ spýtal sa naoko znudene, no videla som, aký je napätý.

„Áno,“ stručne som odpovedala. Mal ma počúvnuť, ale on nie, zostaneme tu, veď nám nič neurobia.

Už nič nepovedal, ale rovno šiel k vchodovým dverám a ja spolu s ním.

Vzdychla som a pomyslela si:

„Začína sa divadielko, alebo boj?“

(pohľad Jane)

Vedela som, že to poserú, ako vždy. To má Aro zato, že neposlal mňa, ale tých troch.

Ja by som tie svine priviedla hneď aj s odtrhnutými hlavami. Zavrčala som.

Tá krava Bella, bože už len to meno, musí zomrieť. Na svete nebude pobiehať ten, kto ma urazí.

Ja a „posera“! Čo si o sebe myslí. Ešte nikto sa mi takto nikdy nepostavil, hlavne vďaka môjmu daru. No na nej nefunguje, no to neznamená, že je silnejšia. Veď ja jej raz ukážem.

Celou silou som udrela do steny predo mnou. Samozrejme, že to nevydržala a rozpadla sa na malé kúsky. Vycerila som zuby a zasmiala sa.

Nahlas som vykríkla:

„TAKTO SKONČÍŠ, TY ZBABELEC, TO TI PRISAHÁM!“

Autor: zuzu15 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Osud si nevyberá! 3. kapitola: