Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Osud si nevyberá! 2. kapitola

10.07.2010 (07:00) • zuzu15 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1138×

2.kapitola

(pohľad Belly)

Cesta do školy mi trvala neskutočne dlho. Najradšej by som túto vykopávku celou silou dokopala na skládku a začala bežať. Bežať tak rýchlo, až by som sa nedotýkala pôdy podo mnou. Cítiť, ako mi vietor pohadzuje moje dlhé hnedé vlasy, počuť aj ten najmenší list ako padne na zem, jednoducho vnímať všetko.

V tej chvíli som zabudla, že mám ísť do nejakej školy. Musela som sa nad sebou zasmiať. Vždy som bola „trochu“ náladová a veľmi ľahko som dokázala stratiť niť myšlienok.

Keď sa tam moja vykopávka (nechápte ma zle, takto svoje auto volám vždy) doplazila do cieľa, parkovisko už bolo takmer plné. Vedela som, čo bude nasledovať: pohľady, šuškanie a zase pohľady. Pre ľudí sme boli krásni, čo bolo fajn, keby na mňa vkuse nezízali ako na nejakú novú vec vo výklade. To si za ten rok či dva ešte nezvykli?

Keď sa konečne „nenápadne“ obrátili (môj vražedný pohľad ich presvedčil), vyšla som smerom ku škole. Ešteže sa mi všetci vyhýbali (aspoň také mali veľké IQ), no až na Sandru. Bola tak trochu outsider. Nezapadala tu, no nechápem, prečo si musela vybrať mňa za svoju „najlepšiu kamarátku“. Stále za mnou doliezala, prihovárala sa mi, jednoducho mi nedala pokoj. Nakoniec som to vzdala. Bolo mi jej predsa len ľúto. No práve vďaka nej som si vypestovala silnú odolnosť voči ľudskej krvi (verte mi, nevoňala práve najhoršie...). Takže čím viac času som s ňou strávila, tým lepšie som sa vedela ovládať. A tým viac som ju aj mala rada. Nebolo to zlé dievča, len som nechápala jej zbytočnú plachosť a uzavretosť.

A ako inak, aj teraz ma čakala pred vchodom do školy.

No dnes sa mi zdala oveľa živšia. V tvári ma popoháňala, aby som šla čo najrýchlejšie. Ja som ešte naschvál spomalila tempo, že nevládzem. Dobre, že ma pohľadom neprepichla, ale potom sa len zaškerila a nahodila svoju bežnú usmiatu grimasu až sa jej objavili jamky na lícach. Jej krátke blonďavé vlasy mala dnes vo vrkočoch, ktoré jej až nadskakovali nedočkavosťou.

Ešte som ani k nej nestihla prísť a už začala:

 „Ahoj, Bella. Počula si o tom? Dnes majú prísť tí noví študenti! Nie je to úžasné? Zaujímalo by ma, koľko ich bude, akí budú, ale..."

Zmätene som sa na ňu pozrela, no hneď som nahodila svoju kamennú masku.

„Hmm... Akí noví študenti?“ opýtala som sa.

„Páni, kde to žiješ? Veď o tom každý hovorí už aspoň týždeň. Dokonca aj riaditeľ na schôdzi študentov o tom vykladal aspoň pol hodinu, aké majú výborné výsledky, aký prínos budú mať pre našu školu, atď...,“ neveriacky vysvetľovala Sandra.

„Och, no jasné,“ odpovedala som mierne.

Vlastne som o tom nemala ani páru. Sakra! Vážne neviem čo je na tom dobré. Ja v tom vidím iba to, že sa moje sebaovládanie musí ešte zlepšiť. Inak tí noví študenti nedopadnú dobre... NIE! Kľud, ovládam sa. Ale čo ak si všimnú, že so mnou niečo nie je v poriadku? Nádych, výdych, všetko bude dobré...

To ale bola ta najhoršia vec, akú som vtedy mohla urobiť, pretože vedľa mňa ešte stále stála nevinná Sandra. A ona tak dobre voňala!

Pri tej predstave šťavnatej, teplej tekutiny valiacej sa mojím hrdlom mi dúhovky úplne sčerneli a pocítila som tú palčivú bolesť v mojom hrdle. V ústach sa mi nebezpečne rýchlo začal hromadiť jed a ja som mala chuť zahryznúť sa do Sandrino hrdla...

NIE! Nesmiem na to myslieť! Musím rýchlo zmeniť tému...

„Nemali sme urobiť na dnes nejaký referát zo španielčiny?!" opýtala som sa rýchlo a snažila sa nahodiť priateľský úsmev.

„Myslím, že áno, prečo sa pýtaš?“ oplatila mi zmätene úsmev.

„Len tak. Nezaškodí byť pripravená raz za čas na hodinu,“ odvetila som a pridala jeden zo svojich srdcervúcich výrazov pričom som pokračovala:

„Ideme? Hodina sa za chvíľu začne.“

Nečakala som na ňu a vyrazila som ku triede. Potrebujem čerstvý vzduch.

Nechcela som pokúšať šťastie... nech sa dožije aspoň do večera pri mne, modlila som sa v kuse... a že najlepšia kamarátka, cha!

„JJaaassné...,“ zakoktala Sandra a pridala sa.

„Je biológia, to je ako zlý sen!“ zastonala.

Keď sme dorazili, v učebni šumela vrava. Každý rozoberal len jedno - nový prírastok do klietky s názvom škola. Mne to bolo fuk, hlavne že nerozoberali mňa. Zakývala som Sandre a rýchlym krokom som prešla ku svojej lavici nevšímajúc si zbožňujúce pohľady, ktoré sa mi zarezávali do chrbta a posadila sa na svoje miesto. V celej učebni som mala lavicu iba pre seba.

Vybrala som si svoje rekvizity z tašky a otvorila si jednu z učebníc. Snažila som sa naučiť niečo nové, ale tu nebolo čo. Samozrejme, že som to už všetko ovládala, veď som to preberala už aspoň štyrikrát.

O chvíľu na to sa prirútil do učebne profesor. Pripadal mi smiešne. Mal krátke kučeravé vlasy, malý tučný nos, na ktorom mal nasadené podlhovasté okuliare. Okolo jeho malých vsadených, zelených očí sa rozprestierali vrásky. To všetko podčiarkovali jeho plné pery, ktoré vytvárali vždy úprimný úsmev.

Proste pohodový chlapík. Jedno ale nechápem. Mal vyštudované dve vysoké školy so zameraním na ekológiu, ale vyučoval v malom meste na strednej škole biológiu.

Asi len predsa nebol taký inteligentný. Potichu som sa zasmiala. Ten si pre nás zase niečo pripravil...

Po desiatich minútach niekto zrazu zaklopal na dvere. Nevenovala som tomu pozornosť. Najskôr to bude jeden z tých nových prírastkov.

„Čím menšiu pozornosť im budem venovať, tým je väčšia šanca že prežijú,“ opakovala som si vduchu.

No práve vtedy sa stali viac vecí naraz:

1. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu a so zhrozením som si uvedomila, že ten, kto stojí vo dverách nemôže byť človek.
2. Tá „vec“ prehovorila zvonivým hlasom, ktorý môže mať len jedna bytosť.

„Dobrý deň. Som Edward Cullen. Prepáčte, že meškám, ale som tu nový.“

„Ach, áno, spomínam si. Dnes ste mali nastúpiť. Vítam vás a...“ počula som hovoriť učiteľa.

Sakra! Ale veď... veď to nie je možné! Ďalší upír vo Forks?

Počkať! Nie je to tá nová rodina, čo tu mala nastúpiť? Takže je tu ich viac! Dofrasa aj s tým. Čo ak sú vo službách „ich“? Pôjdu po nás? Koľko ich je? Myšlienky sa mi nechceli ustáliť. Nevedela som, čo mám robiť skôr. V hlave som mala úplný zmätok.

Vedela som, že sa prestávam ovládať a to tým, že sa lavica pod mojimi rukami začala rozpadávať. V rukách som mala už aspoň tri kusy dreva z lavice. Okraj bol už úplne zničený, tak som radšej dala ruky do bezpečnej vzdialenosti od lavice. Musela som sa upokojiť. Ak je naozaj špeh, nemôže ma zabiť tu pred ľuďmi. Bude musieť počkať.

Ja nie som zbabelec, ale bojovník predsa. Zabila som už veľa upírov, takže zabiť tohto nebude problém. Rýchlo som upravila okraj lavice, aby nebolo nič poznať, len pod ňou zostali malé kúsky dreva spolu s prachom.

To všetko som však urobila príliš rýchlo, takže ľudia si nemohli nič všimnúť. Len ten Cullen to mohol zbadať, ale na to som práve zvysoka kašľala.

Kľud, dýchaj, opakovala som si dnes, opäť.

Čo je to dnes za deň?

Možno ubehlo desať sekúnd, desať minút, to neviem, ale mne to pripadalo ako večnosť.

Zdvihla som hore hlavu a premerala som si toho upíra.

Ten stál pri katedre, kde mu učiteľ podpisoval nejaký formulár. S prekvapením hľadel na mňa tak ako ja so svojimi zlatými očami.

Takže vegetarián, hmm... S tichým syknutím som mu pohľad opätovala. Aby si nemyslel, že sa ho azda bojím.

On však len nahodil grimasu a zdvihol svoje dokonalé obočie. No zrazu sa začal približovať ku mne. To ma prekvapilo. Moje telo sa automaticky naplo a v ústach sa mi začal vytvárať jed, no potom mi to došlo. V tejto triede bolo jediné voľné miesto, to u mňa. Fasa! To je snáď zlý sen. To s tým blbcom s vtáčím hniezdom na hlave budem musieť sedieť?

Z prednej lavice som začula vzdychnutie. Prevrátila som oči. No jasné! Všetky dievčatá ho budú zbožňovať. Potichu som sa zasmiala. Hlúpe sliepky.

V tej chvíli si vtáčie hniezdo sadlo vedľa mňa a pokojne začalo:

 „Ahoj, som Edward a ty?“

Ako to hovoril, žmurkol na mňa.

Ja som len naňho sykla a ako bonus som pridala jeden z mojich vražedných pohľadov.

„Ty nie si veľmi výrečná, čo?“ podpichol ma.

Už som ho ale nevnímala. Venovala som sa len hodinám nad tabuľou. Tá blbá ručička sa nie a nie pohnúť z miesta...

Hneď ako zazvonilo, už som nebola na svojom mieste, ale bežala chodbou preč. Nevenovala som pozornosť problému, že idem prirýchlo alebo či si to niekto azda všimne.

Rýchlo som vyšla pred bránu školy. Počasie sa už stihlo zmeniť, rozpršalo sa a ten nepríjemný dážď podporoval studený vietor. Bolo mi to ale jedno. Mne už aj tak nikdy nebude zima a šaty mi vyschnú.

Na parkovisku som zbadala ďalších troch upírov, ktorí ma sledovali. Super! Ja viem kde mám ísť, aby som narazila na nepriateľov, pomyslela som si sarkasticky.

Čo je piatok trinásteho?

Jedna z nich, malá s čiernymi krátkymi vlasmi, ktoré jej neposlušne odstávali, na mňa obzvlášť sykla a nenápadne sa prikrčila...

To rozhodlo - pobežím. S mojou malou vykopávkou by som sa ďaleko nedostala.

Onedlho som už bežala lesom. Musela som ísť čo najrýchlejšie varovať Petra. Možno sa budeme musieť odsťahovať preč z Forks.

Náš dom som našla rýchlo. Vtrhla som do obývačky tak rýchlo, až sa uvoľnila pánta z dverí.

Peter sa na mňa len začudovane pozrel. Práve pozeral nejaký hokejový zápas, takže bol asi napínavý, pretože nervózne zvreskol:

 „Čo je? Horí snáď?“

Trochu som sa stiahla, no potom som začala:

 „Upíri. Vo Forks. Nebezpečenstvo.“

Bola som v takom šoku, že som nedokázala vysloviť jednu normálnu vetu, tak som len hovorila nezrozumiteľne ako blázon.

„Ukľudni sa, Bella, a povedz mi, čo presne sa stalo.“ Všetko som mu vysvetlila a on na mňa chvíľu zamyslene hľadel.

„Nevyhrážali sa ti? Nezaútočili na teba?“ pýtal sa.

„Nie, ale...“

„No vidíš. Myslím, že na nás nezaútočia, takže sa nemáme čoho obávať,“ rozhodol Peter.

„To ale predsa nemôžeme vedieť!“ namietala som.

„Nie, ale tak isto si nemôžeš byť istá, že po nás tí upíri idú, Bella!“ nedal sa Peter.

„Ale...“ Nemohla som uveriť tomu, čo hovorí.

„Nie, stačilo. Koniec debaty. A teraz by si sa mala vrátiť do školy, kým si to niekto s ľudí nevšimne.“

Kým si to niekto nevšimne! Mohol si to "niekto" nevšimnúť? Chcela som namietať, ale Peter sa jednoducho rozvalil na gauč a už mi nevenoval pozornosť. No to on tu bol blázon. Keď skončíme roztrhaní na kusy Volturovcami, bude to jeho chyba. Je to tak. Už im unikáme vyše 50 rokov a nejeden raz sme mali na mále. Len vďaka mojej moci nás ešte nechytili...

Vlastne ani neviem, čo sme im urobili, že nás chcú vidieť mŕtvych. Ale som si istá, že za to môže Peter. Ale čo im mohol také strašné urobiť? Na toto som veru nikdy nenašla odpoveď a spítať sa som sa neodvážila. Určite by mi to ani nepovedal.

S povzdychom som vyšla von. Rýchlo som sa „nenápadne“ vrátila do školy. Zmeškala som len jednu hodinu. Práve sa mi začala ďalšia - matematika. Tam som našťastie žiadneho upíra nestretla. Chcela som si naplánovať nejakú stratégiu, ale nič ma nenapadlo. Nakoniec som sa rozhodla pre improvizáciu.

Keď zazvonilo na koniec hodiny, nemala som ani poňatia o čom bola.

Prekvapilo ma, že ma pred učebňou čaká Sandra. Nevedela som usúdiť, či sa hnevá. Na jej tvári sa zračilo množstvo pocitov, no keď prehovorila, usúdila som, že vyhral hnev a strach.

„Tak tu si! Kde si zmizla po biológii? Mala som strach, že sa ti niečo stalo. Nevyzerala si najlepšie...“ vybehla na mňa smutne.

„No, prišlo mi strašne zle, tak som musela hodinu stráviť na WC, prepáč.“

Myslím, že mi uverila, lebo sa zatvárila pokojnejšie. Asi sa o mňa naozaj bála.

Ešte chvíľu sme sa bavili o hlúpostiach, kým nezazvonilo a nerozlúčili sme sa. Pomaly som sa vliekla na ďalšiu hodinu.

Zrazu ma niečo chytilo za ruku. Vedela som, že je to ten Cullen, tak som od neho rýchlo odskočila. Iba trošku nadľudsky. Dobre, tak som trochu prehnala, no. Našťastie na chodbe už nikto iný nebol.

„Čo chceš? A láskavo sa ma už nedotýkaj, ty prašivec!“ vyhrážala som sa.

„Dobre, kľud. Nechcel som ťa vystrašiť, len som sa s tebou chcel porozprávať...“

Ani som ho nenechala dopovedať a vyparila som sa. Ja že sa ho bojím! BLBOSŤ!

Nech si Peter hovorí čo chce, ja im proste neverím. Určite po nás idú!

(pohľad Demetriho )

Práve som sa vrátil späť do Volterry úplne znechutený poslednou výpravou. S Felixom a Heidi sme sa museli ako idioti vliecť celou Amazonkou a hľadať tých utečencov, ktorých sme, ako inak, opäť nenašli. Už ma to prestáva baviť. Trvá to už vyše 50 rokov! Nie sme „traja pátrači“, ale volturiovská garda!

Vzdychol som si. Ach tá Heidi! To je ale kus! Ale nie, ja pre ňu nie som dosť dobrý. Zase ma odmietla. Pri tej spomienke som si len pohŕdavo odfúkol.

Bolo to na ceste z výpravy, keď Felix zahliadol nejakého úbohého človeka a hneď sa za ním pustil ako zmyslov zbavený. S Heidi sme čakali pri neďalekej rieke. Každý upieral pohľad niekde inde, ale často sa nám pohľady stretli, keďže ja som na ňu pohľad upieral stále. Nemohol som si pomôcť, bola tak sexi. Mala na sebe len kratučké tyrkysové šaty s výstrihom do písmena V a ja som pri tom obraze až slintal ako hladný pes.

„Heidi, čo by si povedala na taký malý návrh?“ nenápadne som začal.

 Ona sa na mňa len nedôverčivo pozrela, ale odpovedala svojím melodickým hlasom.

„O čo „presne“ ide?“

Pri slove presne zdvihla svoje bezchybné obočie až som sa musel usmiať.

„Čo by si povedala na spoločný kúpeľ v rieke bez šiat?“ naoko znudene som odpovedal.

„Nie, ďakujem.“

„Prečo?“ nedal som sa.

„Ty si ale nadr... To je jedno. Odpoveď znie nie a už sa o tom nebudem baviť.“

„Cccc... Veď o nič nejde. Jednoducho by sme si len užili, nič viac.“

„Tak to poviem inak. Pochopila som to správne, ale „nemám“ jednoducho záujem. To by som si radšej začala s vlkolakom než s tebou ty pako, jasné?“ precedila cez zuby.

Ja som len naštvane odpovedal:

„Nemáš predstavu o čo prichádzaš.“

„Ale práveže mám.“

Chcel som jej niečo na to hnusné odpovedať, ale to sa už tu objavil Felix a nechápavo na nás hľadel. Nakoniec len pokrčil plecami a podráždene požiadal aby sme pokračovali.

Nečudujem sa mu, zase prídeme s prázdnymi rukami nazad.

Vrátil som sa do prítomnosti. Vôbec sa mi nechcelo ísť nahlásiť našu misiu a počúvať, akí sme nemožní, keď nedokážeme chytiť tých dvoch. No to nie je naša vina. Tá hnedovláska má ako dar štít, vďaka ktorému ju nemôžeme ani len poriadne vystopovať a preto len strieľame naslepo.

Zrazu ma vytrhlo z myšlienok klopanie na dvere. Ucítil som Felixa. Vedel som, že ma volá, aby sme šli za Arom, tak som sa neochotne zdvihol z kresla a vyrazil za ním.

Bol som si istým iba jedným:

„Raz určite urobia chybu a potom ich dostanem! Ja si počkám..."

Autor: zuzu15 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Osud si nevyberá! 2. kapitola: