Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Osud si nevyberá! 1. kapitola + prológ

09.07.2010 (16:30) • zuzu15 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1740×

Prolog:

New York Times              Utorok 16. 3. 1927

... Za posledný týždeň sa New York umiestnil na druhé miesto medzi najnebezpečnejšie miesta v USA. No počet nezvestných stúpa!

Najnovšou obeťou je Isabella Swan, dcéra jedného z najvplyvnejších mužov dnešnej politiky, pána Charlieho Swana, ktorá zmizla včera večer medzi 22. - 23. hodinou. Naposledy bola videná v galérii Marka Reillu, kde sa práve včera konalo jeho otváranie vo forme plesu.

Zatiaľ je počet nezvestných 19, z toho všetko mladé ženy, medzi ktorými sa nenašli žiadne spojitosti, ani len vek. Ten sa len odhaduje od 15 - 40 rokov.

Je to obchod s bielym mäsom? Nový gang? Masový vrah? Alebo snáď niečo ešte horšie?

To nevieme, ale jedno je jasné: New York sa stretol s niečím strašným. A tak nám zostáva len jedno a to dúfať, že vinníka / vinníkov čpolícia chytí skôr, ako ublíži ďalšej nevinnej žene!

John Mash

1. kapitola

(pohľad Belly)

Práve som ležala na mojej posteli a čakala, kedy konečne výjde to zasrané slnko. Na prvý pohľad by sa zdalo, že spím, no toho už nikdy nebudem schopná.

„Upíry predsa nespia!“ pomyslela som si. To čakanie som proste neznášala.

Povedala som si, že si skrátim tú chvíľu behom. Iba ten ma vždy vedel ukľudniť, keď som bola nahnevaná či podráždená.

Znechutene som sa posadila. Bohužiaľ som to urobila príliš veľkou silou, lebo posteľ sa zrazu s rachotom prelomila na dve časti.

„Doriti, toto mi už len chýbalo!“ zahundrala som. Budem musieť zohnať novú. Zohnať znamenalo ukradnúť. Hlavne Peter bude naštvaný. Zase bude mať dôvod ma potrestať.

S povzdychom som vyšla do tmavej noci. No pre mňa nebola vôbec taká tmavá. Jedna z výhod upírov bolo to, že všetky tvoje zmysly boli oveľa vnímavejšie ako u bežného človeka. Spätne som sa obzrela. Pohľad na náš „dom“ nebol práve najlepší. Pripomínal mi zväčšenú chatrč pre psa, ktorá prežila hádam všetky svetové vojny. No a po ružiach práve nevoňala.

Iba som pokrútila hlavou a rozbehla sa čo najrýchlejšie do lesa.

Aj v noci bol les veľmi živý. No nijaký zo živočíchov sa ku mne ani nepriblížil. Videli vo mne silného predátora. Vyhrával u nich pud sebazáchovy. Nie ako ľudia. Tí proste nevideli to, čo sme. Pre ich oči sme boli nádherní, dokonalí, no aj strašidelní. Hoci bol ich pud sebazáchovy menší, nakoniec im docvaklo to, čo mali pochopiť hneď - že sme nebezpečný. Väčšinou. No boli aj taký, ktorým to nedošlo. Pár krát sa stalo, že si ľudia niečo všimli, lenže to sme už s Petrom odišli preč. Začali odznovu niekde inde.

Prišla som až k malému jazierku, kde si puma pochutnávala na svojej večeri - jeleňovi. Pohľad na jej krk, pod ktorým pulzuje ta šťavnatá teplá krv ma úplne zhypnotizovala. Túžobne som si oblizla ústa. Nečakala som a ihneď sa na ňu vrhla. Jedným hmatom som jej zlomila väzy a s očakávaním sa doň zakúsla. Cítila som ako v raji. No ten trval len chvíľu. Keď v nej už nezostala ani kvapka krvi, rozbehla som sa rýchlo preč. Hoci to nebolo ako piť ľudskú krv, no zaprisahala som sa, že zo mňa monštrum nikdy nebude.

No Peter mal na to iný názor. On by sa ľudskej krvi nevzdal. Hlavne tej predohry. Zabíja predovšetkým mladé ženy. Viem to, pretože aj ja som mala byť jeho obeťou. No veci sa vtedy vyvinuli inak....

Bol to chladný marcový večer v New Yorku. Bola som na nejakom nudnom otváraní galérie s rodičmi. Neznášala som chodiť na všetky tie trápne akcie. Na pohrebu sa človek viac baví! No či som chcela, alebo nie, chodiť som tam musela. Moji rodičia mi totiž diktovali celý život. No, a keďže moje slovo nehralo žiadnu úlohu a mala som 17, rodičia mi hľadali nejakého ženícha. Najlepšie z nejakej bohatej rodiny. Na každej takejto akcii mi predstavili svoj objav (nepredstavujte si mladého, šarmantného mladíka, ale nadržaného starého mládenca), ktorému som sa potom musela venovať, čiže aj tancovať s ním. No a to už bol problém! Ako človek som totiž bola úplne nemotorná. Veľmi dobre si pamätám na ten ples v ten večer.

Aspoň desať krát som mu stúpila na nohy. No, niekedy aj naschvál. Nečudujte sa. Ak by vás stále obchytkával, reagovali by ste rovnako. Nie som predsa nafukovacia Anča!

Vtedy som nemala práve najlepšiu náladu, takže keď to urobil znovu, naštvane som doň strčila, až sa zapotácal a narazil do čašníka s nápojmi. Tomu sa podnos vyšmykol a na kohože spadol? Jasné, že na mňa! Akoby to nestačilo, ten blbec sa na mláke pošmykol a ako padal, roztrhol mi šaty. Samozrejme, že s toho mali všetci veľkú zábavu. Také niečo sa mi ale nestalo po prvý krát.

Už som toho mala po krk. S plačom som vybehla zadným východom a skryla sa na parkovisku. Neznášala som svoj život.

Chcela som utiecť a začať niekde inde, odznova.

Po pár minútach som už bola v poriadku, ale lomcoval vo mne hnev. Chcela som zmiznúť, aby ma už nikdy nikto z nich nevidel. No, to som nevedela, že sa moje želanie aj splní.

Vonku zrazu začalo dosť fúkať aj na marec. Celá som sa triasla. V tej chvíli som začula tiché vrčanie z kríka asi 20 metrov odo mňa. Chcela som sa vrátiť, ale to už bolo neskoro.

Neprešla ani sekunda, a už ma niečo tlačilo o stenu, aby som sa nemohla hýbať a už vôbec nie dýchať. Bol to ten najkrajší muž akého som kedy videla. Pleť mal úplne bledú a chladnú, črty jeho tela boli dokonalé, až ostré. Silný vietor strapatil jeho gaštanovo hnedé vlasy, ktoré mu padali do tváre. Až vtedy som si všimla jeho oči. Boli úplne čierne a šialené od smädu. Z jeho pohľadu mi až nadskakovali na tele zimoriavky a do očí sa mi tlačili slzy. V tej chvíli som si priala byť mŕtva. Vietor zatiaľ ďalej besnil, akoby tušil to, čo sa blíži. Už som sa mu nemohla pozrieť do očí, na to som bola príliš zbabelá. To sa mu ale nepáčilo, chcel vidieť moju uslzenú tvár plnú strachu. No ja som zvyšnou silou odvrátila tvár od jeho tváre. Zamerala som na jeho telo. Mal oblečené len potrhanú košeľu, ktorá mu dokonale obopínala svaly a špinavé nohavice, no aj v tých vyzeral božsky. Potom som už len zavrela oči a modlila sa.

Pamätám sa, že povedal len jedno svojím zvonivým  hlasom:

„Neboj sa, Bella.“ Potom sa už len smial. Chcela som vykríknuť, ale jeho bledá ruka mi zakryla ústa. Nahol sa mi ku krku, akoby ma chcel pobozkať. Zrazu som pocítila palčivú bolesť na krku, až neznesiteľnú.

Bol to Peter. Nakoniec by som naozaj bola jeho obeť, ale v tej chvíli ma začali všetci hľadať. Rýchlo so mnou utiekol do lesa s očakávaním, že si ma tam vychutná, ale to už sa začala moja premena, ktorá trvala tri dlhé dni plné bolesti...

Vrátila som sa do súčasnosti. Nikdy som neverila na upírov a teraz som bola jedným z nich, pomyslela som si sarkasticky.

Už svitalo, ale nie že by to bolo nejako vidieť. Obloha bola zatiahnutá, blížila sa búrka. Typický deň vo Forks. Povzdychla som si. Lepšie počasie som čakať nemohla. Vlastne, vďaka nemu som mohla bez problémov vychádzať medzi ľudí. O pár minút som už bola doma. Prešla som okolo Petra, ktorý sledoval televízor. Odo mňa bol o dosť starší. Vyzeral tak na 32. Bol vlastne živiteľom tejto „rodiny“. Pracoval ako nezávislý fotograf, čiže raz za čas nafotil prírodu a odoslal to do štúdia (výhodou bolo, že nemal žiadny problém dostať sa k horským burinám a medúzam, či čo to fotil ako obyčajný ľudia). Tí mu poslali peniaze, s ktorých sme potom žili. Veľký výber totiž nemal s jeho chatrným sebaovládaním a ukázať sa na verejnosti s červenými očami nebol veľmi dobrý nápad. Ja som naproti tomu vystupovala ako jeho dieťa, keďže som bola o dosť mladšia. Mohla som aj chodiť bez problémov medzi ľudí, teda aj do tej trápnej školy.

To mi ale pripomenulo, že by bol dobrý nápad tam aj ešte dnes vyraziť.

„Tak ja idem,“ zahundrala som. Vedela som, že ma počuje. Nasadla som do svojej vykopávky (Fábie) a vyrazila.

Bola som pripravená na ďalší nudný deň v škole strávený obzeraním prasknutej omietky na stenách.

No to som nevedela, čo si na mňa osud prichystal.

Autor: zuzu15 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Osud si nevyberá! 1. kapitola + prológ: