Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Osud-7.kapitola

17.06.2009 (14:27) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1545×

Osud

7.kapitola-Nový začiatok

Pobozkala som ho. Dlho a nežne. V bruchu mi poletovali motýle a ja som sa cítila neskonale šťastná. To Edward bol to, čo mi celý život naozaj chýbalo. Vedela som, že s ním prežijem to, čo s nikým iným. Lásku. Ten pocit, ktorý chce zažiť hádam každý. A ja som tu práve teraz s ním a bozkávam jeho neodolateľné pery. Po chvíli boli naše bozky intenzívnejšie a vášnivejšie. Myslela som si, že od toho šťastia asi omdliem. Po chvíli sme sa od seba odtrhli a ja som ho objala.

,, Ďakujem." Zašepkala som.

,, A za čo?" Opýtal sa nechápavo. Nad jeho výrazom som sa musela pousmiať. Bol taký zlatý, keď niečomu nechápal.

,,Za to, že si." A ešte pevnejšie som ho objala. Uvedomila som si, že ak by nebol, môj život by nemal zmysel. Áno, milujem Edwarda Cullena. Viac, než čokoľvek iné. Pohliadla som mu do tváre a teraz ja som bola tá, čo sa tvárila nechápavo. Usmieval sa. Teraz by som chcela mať jeho dar. Vedela by som, na čo myslí. Ale bohužiaľ ja žiadny nemám. Už už som sa ho chcela opýtať, čo sa stalo, keď ma prerušil jeho zamatový hlas.

,, To ja ďakujem tebe. Som ti vďačný za všetko." Vtedy mi úsmev trochu pohasol.

,, Čo sa stalo? Povedal som niečo zlé?" Znervóznel. Bolo vidieť, že sa o mňa strachoval.

,,Ja...ty...veď som zabila človeka. Aj za to si mi vďačný?" Opýtala som sa pošepky. Opäť ma zaplnila vlna smútku za to, čo som urobila. Nezaslúžil si smrť. Edward vedľa mňa si povzdychol.

,, Sara, si novorodená. Pochop, začiatky sú ťažké. Každý z nás si tým prešiel. Nebola to tvoja chyba. Mali sme ťa zastaviť. Vieš, keď spomínam na moju minulosť, mám chuť zomrieť. Zabil som veľa ľudí Sara. Nie som za to na seba hrdý. Keď pomyslím na to, že som niekomu zabil otca, matku alebo niečie dieťa, je mi zo seba na zvracanie. Zmenil som svoj život, ale aj tak je už neskoro. Stratené životy ničím nenavrátim. Zlyhal som." Zveril sa mi zo svojou minulosťou Edward. Bol smutný a ja som si v duchu nadávala, že som s tým vôbec začala. Zase niekomu ubližujem. To som naozaj taká nemožná?

,,Je to v poriadku Sara. Nie je to tvoja chyba." Najprv som sa zatvárila nechápavo, ale potom mi to už bolo jasné. Čítal mi myšlienky. Nastala chvíľa ticha a ja som sa začala cítiť skľúčene.

,, Pôjdeme? Ostatní sa ťa nevedia dočkať." Opýtal sa ma a ja som mu bola vďačná. Ale potom som sa zarazila.

,,Nebude tvoja....rodina na mňa.....naštvaná?" Pomaly a s obrovským kusom hanby som sa opýtala. Edward sa zvonivo zasmial a odpovedal. ,, Moja rodina sa na teba nedokáže hnevať." A zodvihol si ma do náručia.

,,Čo-čo to robíš?"

,,Hádam si nemyslíš, že keď mám možnosť byť bližšie s tebou, tak ju premárnim?" Znela jeho odpoveď. Zvonivo som sa zasmiala a už sme si to mierili lesnou cestičkou smer- dom Cullenových.

Vďaka Edwardovej rýchlosti sme boli pri ich dome asi tak za 15 minút. Čudovala som sa, že som bežala až tak ďaleko. Pred vstupom do domu som sa zhlboka aj keď nepotrebne nadýchla. Dúfala som, že by mi to pomohlo sa upokojiť, ale nemalo to žiadny účinok. Edward mi silnejšie stisol ruku a obdaroval ma oslnivým úsmevom. Za menejstresujúcich éookolností by sa mi podlomili kolená, ale teraz som tam stála ako prikovaná.

,,No tak, nemáš sa čoho báť." Snažil sa ma povzbudiť. Opäť som sa nadýchla, zase zbytočne, a vstúpili sme do vstupnej haly. Potom ma viedol cez chodbu do obývačky. Zvolal celú rodinu, ktorá v sekunde pribehla. Ihneď som začala. Cítila som sa previnilo a tak som sa im chcela ospravedlniť čo najskôr.

,,Prepáčte mi to. Naozaj sa ospravedlňujem. Bola som zmätená a nevedela, čo robím. Je mi to ľúto. Naozaj ja..." Z môjho ospravedlňovania ma prerušila Alice. Keby to neurobila asi by sme tu stáli do večera. No, čo už, pripravila som si veľmi dlhý monológ. Edward vedľa mňa sa zachichotal. No jasné, zase sa mi hrabe v hlave. Budem si na to musieť zvyknúť.

,,Neospravedlňuj sa. My ťa chápeme." Povedala mi Alice. Usmiala som sa na ňu a následne na celú rodinu. Všetci ma uvítali objatím. Potom sme sa posadili do kresiel  a oni mi zdeľovali všetko z ich života ako aj ja z môjho. Potom sme sa bavili v podstate o rôznych veciach. Cítila som sa s nimi veľmi príjemne. Stali sa  mi rodinou, no vtedy som si spomenula na otca. Bodlo ma pri srdci. Jasper vycítil moju ponurú náladu a tak sa ma opýtal. ,,Sara, prečo si smutná?"

,,Ja...už asi nikdy nesmiem navštíviť otca, vak?" Spýtala som sa a každého tvár si premerala pohľadom. Boli plné ľútosti a smútku. To neveští nič dobré.

,,Je mi to ľúto, ale nie je to možné. Všimol by si, že si iná." Ujal sa slova Carlisle. Sklopila som hlavu a zaplnili ma vzlyky. Esme ku mne pristúpila a objala ma. Ja som sa jej schúlila v náručí. Po chvíli som sa upokojila a zmierila sa s tým, že ho už nesmiem vídať. Mohla by som mu ublížiť a to nechcem. Dúfam, že bude šťastný. Bude mi smutno oci. Lúčila som sa s ním v myšlienkach. Začala som spomínať na všetky naše spoločné zážitky. Vybavila som si Charlieho v jednom momente, na ktorý nikdy nezabudnem. Ja som mala vtedy asi 3 roky. Hrala som si v pieskovisku a Charlie na mňa mal dávať pozor. Stretol tam svojho kamaráta a pustil sa s ním do reči a na mňa akosi trošku pozabudol. Mňa začalo fascinovať mokré blato a uvažovala som nad tým, ako by asi mohlo chutiť. Kúsok som nabrala medzi moje malé prstíky a smerovala s ním k mojej pusinke. Charlie sa vtedy ku mne otočil, asi si uvedomil, že tam som, a keď uvidel, čo sa chystám urobiť, oči sa mu rozšírili od zhrozenia a začal utekať smerom ku mne. Predstavila som si scénku, pri ktorej je záber na približujúcu sa ruku s blatom k mojim ústam, striedavo sa meniaci so záberom, keď Charlie ozlomkrky beží smerom ku mne. Na konci scénky by Charlie vyskočil a blato mi z ruky vyhodil, no on sám do neho spadol. Všade by sa rozprsklo blato a my by sme boli celý špinavý. Začala som sa nahlas smiať a uvedomila si, že sa niekto smeje spolu so mnou. Bol to Edward. Zase  sa mi hrabe v hlave. ,,Hej!" Skríkla som, schytila vankúš, ktorý ležal po mojej pravej strane a hodila mu ho do tváre.

,,Prepáč, ale musel som sa zasmiať. Máš skvelé predstavy."

Všetci sa tvárili nechápavo. Najviac frustrovaný bol z toho Emmet, pretože neznášal, keď sa niekto baví bez neho. Edward sa nad ním zľutoval a všetko mu povedal. Emmet aj s celou jeho rodinou vyprskli smiechom a ja som sa tvárila urazene aj keď mi to v skutočnosti vôbec nevadilo. Emmet ku mne podišiel s otvorenou náručou. ,,No tak Sarinka, nebuď nahnevaná. Plosím, plosím." A začal prosíkať ako malý. Dokonca ešte aj rozprával ako malé decko. Ja som to už nevydržala a začala sa smiať. Ostatní ma nasledovali. No tak s Emmetom sa nudiť určite nikdy nebudem.

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Osud-7.kapitola: