Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Osud-4.kapitola

10.04.2009 (15:50) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1413×

Osud

4.kapitola- Pravda, ktorá bolí

-z pohľadu Sary

Som už mŕtva?

Otvorila som nesmelo oči a hlasy naokolo utíchli. Nakláňalo sa nado mnou sedem neznámych tvárí. Zľakla som sa a neviem prečo, ale inštinktívne som vyskočila a pristála na druhej strane akejsi presvetlenej miestnosti. Keď som si uvedomila, čo vlastne robím, všimla som si, že som skrčená a ...VRČÍM. Čo sa to deje?

Stáli v dvoch radách. Vzadu boli tri neznáme ženy s trochu prekvapeným a vyplašeným výrazom. Prvá bola drobná, s krátkymi vlasmi pri končekoch roztrapkané do každej strany ako vejár. Druhá bola nádherná blondýna. Nikdy v živote som nevidela tak krásne dievča. Určite má mnoho nápadníkov. Posledná bola od ostatných staršia a keď si všimla, že na ňu pozerám, jemne sa pousmiala a neviem prečo, ale pripomínala mi matku. Spredu ich ,,zrejme" ochraňovali traja muži a štvrtý akoby situáciu skôr analyzoval. Prvý bol vysoký blonďák s nepriateľským výrazom. Všimla som si ako ma pozoruje. Neuniklo by mi ani len mihnutie oka. Druhý bol urastený, zo všetkých najsvalnatejší a tretí bol jedným slovom... nádherný. Z nich sa mi zdal byť najkrajší. A posledný, ktorý na všetko skôr prihliadal, bol blonďák, ktorí mi pripadal dosť rozumne. Netuším prečo. Ale potom som si všimla, že všetci sú akísi všetci bledí. Keby sa postavili k stene, splývali by s ňou.

No vtedy som sa skôr zľakla sama seba. Rýchlo som sa vzpriamila a zdesene pohliadla na ostatných. Keď uvideli môj zdesený výraz jeden z nich, ten blonďák, ku mne pomaly pristúpil, no ostatní boli stále ostražitý. Ja som len nechápavo kývala hlavou zo strany na stranu.

,,K-kde som?" vykoktala som stále vyplašene.

,,Neboj sa, neublížime ti. Sme Cullenovi a si v našom dome. Viem, že si z toho všetkého, čo sa udialo vydesená a prekvapená, ale všetko ti vysvetlíme. Sadni si," povedal a ukázal smerom ku stoličke.

,,Postojím!" Nebolo to úplne priateľským hlasom, ale čo by ste robili, keby ste sa objavili neviem kde a po tom, čo sa konečne prebudíte, preskočíte cez celú miestnosť a vrčíte?

,,Nemusíš sa nás báť," zopakoval ten blonďák. Zvraštila som obočie, ale nakoniec som poslúchla.

,,Som Carlisle. Toto je Esme, moja manželka, a naše deti Alice, Jasper, Rosalie, Emmet a Edward," začal s predstavovaním a postupne na každého ukazoval. Ja som len kývla . Vôbec som nemyslela na správne chovanie v spoločnosti, a tak ma ani nenapadlo predstaviť sa.

Po krátkej chvíli, kedy asi očakávali moje meno sa ozval ten nadmieru svalnatý chlap, Emmet tuším:,, Smieme vedieť tvoje meno? Hádam nie si zločinec a nehľadá ťa polícia, keď ho nechceš povedať?"

Všetci po ňom strelili naštvaným pohľadom, no ja som sa jemne a potichučky zasmiala. Očividne im to neuniklo, pretože na mňa prekvapene pozreli.

,,Som Sara, a nie, nehľadá ma polícia, teda pokiaľ viem," odpovedala som už pokojnejším hlasom a na tvári mi stále pohrával úsmev. Vyrovnávali sa im vrásky na čele a jemne sa na mňa pousmiali akoby ich tešilo, že konečne komunikujem.

,,Teší nás, Sara. Viem, že sa ti to bude zdať neuveriteľné, ale stala si sa upírom..." Carlisle chcel ešte niečo povedať, ale ja som vyprskla smiechom. To si zo mňa robia srandu?

,,Haha, dobrý vtip, ale teraz vážne, čo sa stalo?" spýtala som sa, stále sa rehotajúc.

,,Sara, je nám to ľúto, ale je to pravda." Keď som si všimla, že všetci ostatní sú ticho úsmev mi ihneď poklesol a vystriedal ho strach a prekvapenie.

,,A-a-ako sa...to...stalo?" opýtala som sa priam vydesene. Bola vo mne ukrytá spleť pocitov, ktorá ma začala pomaly pohlcovať a zdalo sa mi, že o chvíľu omdliem, no na moje prekvapenie, som sa udržala na nohách.

,,Mala si vážnu nehodu. Edward ťa našiel a doniesol sem. Keby sme ťa nepremenili, zomrela by si. Je nám to ľúto, ale nechceli sme ťa nechať zomrieť."

,,A tak ste ma.... zmenili." Na konci sa mi hlas viditeľne zlomil a poklesol. ,,Čo-čo vlastne upír robí? Myslím tím, ako žije?" Nevedela som si predstaviť, čo život takého upíra zahŕňa, keďže som si donedávna myslela, že sú to len mystické bytosti.

,,Takže všimla si si, že sme bledí a to isté sa stalo aj s tebou. Normálne sa upíri živia krvou ľudí no mi prežívame len na krvi zvierat a preto mám zlaté oči. Ty máš zatiaľ, ako novorodená oči červené, ale ak sa budeš chcieť živiť tak, ako my, po čase sa farba tvojich očí zmení. V období približne jedného roka budeš silná viac ako ostatní, ale potom sa to ustáli na sile obyčajných upírov. Taktiež si rýchla a niektorí z nás majú schopnosti. Napríklad Jasper vie ovládať emócie, Edward čítať myšlienky a Alice vidí do budúcnosti. Možno aj ty máš nejaké. Sama zbadáš, kedy sa prejavia. Žijeme večnosť a nedokážeme spať... " Začal mi vysvetľovať. Len sťažka som vnímala, čo vlastne hovorí, no snažila som sa vstrebať každé slovo ako to len šlo.

,,Dá sa to vrátiť?" spýtala som sa s malilinkou nádejou v hlase. Ja som nechcela byť UPÍR. Desilo ma to a keď som započula, že budem žiť večnosť, mala som pocit, že sa zosypem. Znova ma to prinútilo pomyslieť na mamu. Rozvzlykala som sa. Nedalo sa to zastaviť.

,,Mrzí ma to, ale nie je to možné," povedal s citeľným smútkom a súcitom, no ten mi bol na nič. Som upír. Podišiel ku mne a chcel ma objať no ja som sebou trhla a odstúpila od neho.

,,Ako ste to mohli urobiť? Ja-ja nechcem..." nedokázalo som to dopovedať. Bodla do mňa ďalšia bolesť kvôli matke. Musela som odtiaľto vypadnúť. Nezniesla som ich tam. Musela som byť chvíľu osamote a urovnať si všetko v hlave. Začala som cúvať a mykať zmätene hlavou zo strany na stranu, akoby som bola dezorientovaná. Hľadala som nejaký východ, proste niečo, čo by mi umožnilo uniknúť.

Teraz ku mne podišiel ten...Edward a snažil sa ma upokojiť: ,,Sara, to bude dobré. Všetko sa vyrieši." Kráčal ku mne a chcel ma pravdepodobne objať, no ja som ho odstrčila a skríkla na neho:,, Daj mi pokoj! Všetci mi dajte pokoj! Nenávidím vás! Ako ste mohli?" Na konci už bola citeľná zúfalosť.

Ďalej som nad tým však už neuvažovala. Zahliadla som totiž dvere na konci akejsi chodby a rozbehla sa k nim. Trochu ma zarazilo, že som sa u nich objavila za necelú sekundu, no pomyslela som si, že tá rýchlosť sa mi na útek hodí. A vybehla som do blízkeho lesa. Potulovala som sa nejaký čas, stále so vzlykmi. Nevedela som, kam idem, ale to mi bolo v tú chvíľu úplne jedno. Moju hlavu zaplavili stovky otázok, na ktoré by som možno dostala odpoveď od nich....Cullenových, ale uvedomila som si, že sa tých odpovedí vlastne bojím. Bojím sa ich a najmä SEBA. Z premýšľania ma v tú chvíľu vytrhla neodolateľná vôňa, kvôli ktorej vo mne vzplanul oheň.

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Osud-4.kapitola: